„Je to najmuzikálnejší choreograf na svete,“ hovorí mi pred stretnutím s Jiřím Kyliánom riaditeľ Baletu SND a bývalý tanečník Nederlands Dans Theater (NFT) Mário Radačovský. O niekoľko hodín neskôr, po zhliadnutí strhujúcich Kyliánových choreografií v podaní mladých tanečníkov NDT tuším, čo mal na mysli.
Ako vzniká choreografia tanečného divadla?
Hudba a tanec historicky vznikli spolu. Nebolo to tak, že niekto zložil hudbu a niekto iný potom na ňu začal tancovať. Muzikanti boli často aj tanečníci. Preto za ideálne považujem vytvárať hudbu spolu s tancom. Ak robíte choreografiu na hotovú hudobnú predlohu, stávate sa druhotným tvorcom. Len reagujete na niečo, čo už existuje. A to je škoda, pretože niekedy tí choreografi nie sú až takí hlúpi (smiech). Niekedy sú to dokonca celkom bystrí ľudia.
Ako vznikla vaša najslávnejšia choreografia k Janáčkovej Sinfoniette?
Zavolal mi riaditeľ Festivalu dvoch svetov v americkom Charlestone. Spýtal sa ma: „Pán Kylián, počuli ste niekedy o skladateľovi menom Janáček?“ povedal som mu, že som o niekom takom počul. „A počuli ste jeho skladbu, ktorá sa volá Sinfonietta?“ Počul. „A nechceli by ste to choreografovať?“ Na to som mu povedal, že to som vždy chcel, ale chýbala mi odvaha, pretože tá skladba rozpráva všetko a ťažko k tomu ešte niečo pridať. Hoci som na to vôbec nemal čas, rozhodol som sa, že to urobím. Boli sme práve na zájazde v Izraeli a premýšľal som nad tým medzi predstaveniami v nejakom kibuce. Nakoniec som „varil z jednej vody“. Jednoducho som reagoval na hudbu. Fyzikalizoval som ju. Nič iné som s tým nerobil. Možno preto to má takú silu, lebo to je úplne spontánne dielo.
Keď už máte predstavu o tom, ako by to malo vyzerať, tanečníkom to „predtancujete“?
Kým som toho bol schopný, tak som im ukazoval, ako to majú robiť. Dnešní tanečníci však dokážu veci, o ktorých sa nám ani nesnívalo. Dnes preto sedím na stoličke a rozprávam sa s nimi, šteklím ich fantáziu. Oni sami prichádzajú s materiálom, ktorý potom vyberám a zostavujem dohromady. Keby ste porovnali Sinfoniettu s mojimi súčasnými choreografiami, založenými na fantázii tanečníkov, zistili by ste, že to sú dva rôzne svety. Ako keby to ani nebolo od jedného choreografa.
Podľa Mária Radačovského ste „najmuzikálnejší choreograf na svete“...
To je jeho názor. Ale ja mám hudbu rád. Môj starý otec bol dirigent, matka bola tanečníčka. Bola zázračné dieťa.
(úsmev)
Vy sa smejete. Aj ja som sa smial a robil som si z toho srandu, ale naozaj to tak bolo. Keď mala 10 rokov, jej otec dirigoval orchester a ona robila sólové tanečné večery a vypredala každé divadlo, do ktorého prišli. Našiel som o tom zmienky dokonca v americkej knižnici. Jednoducho zázračné dieťa. No a v génoch sa niečo z jej hudobnosti a motoriky asi zachytilo. Ale to nie je nič zvláštne. Hudba sa vždy vyjadruje telom a pohybom. Pozrite sa napríklad na hip-hop alebo folklór. Je to prevedenie hudby do motoriky ľudského pohybu.
Nie je potom divné, že vážnu hudbu dnes ľudia počúvajú bez pohnutia?
V minulosti nebol rozdiel medzi vážnou hudbou a folklórom. Až jedného dňa sa to rozdelilo. Vznikla takzvaná vážna hudba, ktorá sa má správne počúvať posediačky, v čiernom obleku s kravatou, a nesmie sa pri nej smrkať, rozprávať alebo lúskať prstami. Folklór sa potom rozvinul do džezu, rokenrolu, hip-hopu a neviem čoho ešte, a tam je hudba s tancom stále prirodzene prepojená.
Keď si človek číta váš životopis, má dojem, akoby to bola taká priama „Stairway to Heaven,“ bez jediného zakopnutia. Ktoré boli kľúčové zlomy vo vašom živote?
Prvý zlom bol, keď som sa narodil. Ten bol najzásadnejší. Potom prišli ďalšie, menej významné. Mám o dva roky staršieho brata a náš otec nechcel, aby sa niekto z nás stal buď vojakom, alebo baletníkom. Môj brat sa stal dôstojníkom v armáde a ja baletníkom.
Chudák otec...
Veru chudák otec. Bol riaditeľom sporiteľne na Václavskom námestí a naše životy si predstavoval ináč (smiech).
Prečo z vás nechcel mať vojaka a baletníka?
Myslel si, že sú to blbosti. Bol presvedčený, že sa peniaze nemajú zarábať zabíjaním iných ľudí ani hlúposťami, akou je poskakovanie pred ľuďmi. Chcel, aby sme sa naučili remeslo. A tým ani tanec, ani vojenčenie nie je.
Potom prišli ďalšie zlomy...
Významným zlomom bolo štipendium od vtedajšej britskej ministerky kultúry Jenny Lee. Prišla do Prahy, aby tam otvorila výstavu Henryho Moora a videla tam moju prvú choreografiu. Bola to veľmi milá žena, zavolala si ma a veľmi pomaly, aby som rozumel, mi povedala: „I can see, that you do not only have it in your legs, but also in your head.“ A ja som povedal: „Thank you very much.“ Zariadila mi štipendium na kráľovskú školu, a to mi otvorilo dvere do sveta. Príšerný zlom bol, keď som sa vrátil domov a prišli naši bratia v tankoch. Keď som 28. augusta 1968 opúšťal Československo, stopercentne som vedel, že sa domov už nikdy nevrátim. Vtedy sa zdalo, že tu komunizmus zostane najmenej dvetisíc rokov. V roku 1975 som sa stal riaditeľom Nederlands Dans Theater v Den Haagu. To bol tiež významný zlom. Určitým zlomom bola spomínaná Sinfonietta a obrovský zlom bol návrat do Prahy.
Kedy k nemu došlo?
V roku 1982. Nemal som vtedy ani riadny pas. Mal som len to, čomu sa hovorilo „šedý mor“, lebo to bolo sivé a na rohu to malo taký čierny pruh, ako keby človek zomrel. Bol som vtedy ilegálny emigrant v Holandsku, čiže podľa komunistov zločinec a napriek tomu nás pozvali na festival Pražské jaro. Zvláštnym zážitkom bola oslava mojich 60. narodenín v Národním divadle v Prahe. Veď ja som celý život iba hopsal po javisku. A teraz v Národním oslavujem narodeniny a k tomu je tam moja choreografia na hudbu Princea. Viete si to predstaviť?
Prince v Národním divadle? Divoká predstava...
Národné divadlo sa nesmie stať národným múzeom. Sme zodpovední za históriu budúcnosti. Nemôžeme stále robiť iba Labutie jazerá. Nerobíme to len pre tých strašných baletomanov, ale aj pre normálnych ľudí. Veď tanec je neoddeliteľnou zložkou nášho kultúrneho jedálneho lístka.
V Nederlans Dans Theater ste vytvorili nielen „juniorský“ súbor NDT II, ale aj seniorský súbor NDT III. Čo to bol za nápad?
Predstavte si, že by ste boli tanečníkom v mojom súbore. Prišli by ste ako 18-ročný mladík, ja by som vás vychoval, urobili by sme spolu fantastické veci, obišli by sme s nimi celý svet, boli by ste ako moje dieťa a zrazu máte 40 rokov a ja vám poviem: „Je mi líto, vem si klobouk a jdi.“ Veď to je neľudské. Pričom za tie roky sa z toho mladého človeka stal veľký umelec s obrovskou skúsenosťou a nadhľadom a práve vtedy, keď má skutočne čo povedať, ho vyhodím. Najhoršie, čo sa môže stať, je to, že sa tí starší tanečníci nechajú v súbore a musia vyzerať ako mladí. Každý pritom vidí, že už sa, chudáci, nemôžu hýbať. Prečo nevytvoriť tanec, pri ktorom stoja na javisku takí, akí sú teraz skutočne vo svojom živote, a nerobia zo seba nejakých mladých „tajtrlíkov“? To som im umožnil a množstvo vynikajúcich svetových choreografov pre nich urobilo choreografie. Najmladší tanečník mal 40 rokov, najstarší 65. Precestovali so svojimi predstaveniami celý svet.
Robí sa niečo podobné aj v iných súboroch?
Skúšali to aj ďalší, ale nikomu sa to nepodarilo.
Prečo?
Na to sú potrební talentovaní tanečníci a silné osobnosti. A choreograf, ktorý tomu rozumie a je presvedčený, že to má zmysel. Nestačí len zabaviť zopár starých ľudí.
Väčšina ľudí na balet nechodí a vôbec im to nechýba. O čo sa ochudobňujú?
Tanec je najstaršie ľudské umenie. Je staršie než hudba či literatúra. Keď prvý človek videl vo vode svoj obraz a uvedomil si, že je človek, chcel sa vyjadriť rituálnym spôsobom, a tak vznikol tanec. Nikto sa naňho nedíval, bol len sám a vyjadriť sa dokázal len svojím telom. Človek, ktorý sa chce ochudobniť o prvotné ľudské umelecké vyjadrenie, nech nechodí na balet ani na tanečné divadlo.
.juraj Kušnierik
Ako vzniká choreografia tanečného divadla?
Hudba a tanec historicky vznikli spolu. Nebolo to tak, že niekto zložil hudbu a niekto iný potom na ňu začal tancovať. Muzikanti boli často aj tanečníci. Preto za ideálne považujem vytvárať hudbu spolu s tancom. Ak robíte choreografiu na hotovú hudobnú predlohu, stávate sa druhotným tvorcom. Len reagujete na niečo, čo už existuje. A to je škoda, pretože niekedy tí choreografi nie sú až takí hlúpi (smiech). Niekedy sú to dokonca celkom bystrí ľudia.
Ako vznikla vaša najslávnejšia choreografia k Janáčkovej Sinfoniette?
Zavolal mi riaditeľ Festivalu dvoch svetov v americkom Charlestone. Spýtal sa ma: „Pán Kylián, počuli ste niekedy o skladateľovi menom Janáček?“ povedal som mu, že som o niekom takom počul. „A počuli ste jeho skladbu, ktorá sa volá Sinfonietta?“ Počul. „A nechceli by ste to choreografovať?“ Na to som mu povedal, že to som vždy chcel, ale chýbala mi odvaha, pretože tá skladba rozpráva všetko a ťažko k tomu ešte niečo pridať. Hoci som na to vôbec nemal čas, rozhodol som sa, že to urobím. Boli sme práve na zájazde v Izraeli a premýšľal som nad tým medzi predstaveniami v nejakom kibuce. Nakoniec som „varil z jednej vody“. Jednoducho som reagoval na hudbu. Fyzikalizoval som ju. Nič iné som s tým nerobil. Možno preto to má takú silu, lebo to je úplne spontánne dielo.
Keď už máte predstavu o tom, ako by to malo vyzerať, tanečníkom to „predtancujete“?
Kým som toho bol schopný, tak som im ukazoval, ako to majú robiť. Dnešní tanečníci však dokážu veci, o ktorých sa nám ani nesnívalo. Dnes preto sedím na stoličke a rozprávam sa s nimi, šteklím ich fantáziu. Oni sami prichádzajú s materiálom, ktorý potom vyberám a zostavujem dohromady. Keby ste porovnali Sinfoniettu s mojimi súčasnými choreografiami, založenými na fantázii tanečníkov, zistili by ste, že to sú dva rôzne svety. Ako keby to ani nebolo od jedného choreografa.
| Jiří Kylián / Narodil sa v roku 1947 v Prahe, študoval na pražskom Konzervatóriu a na Royal Ballet School v Londýne. Od roku 1968 pôsobil v Stutgartskom balete, kde začal robiť aj vlastné choreografie. Od roku 1973 pôsobil v Nederlands Dans Theater v Haagu, pričom od roku 1975 bol jeho riaditeľom. V roku 1995 mu kráľovná Beatrix udelila rad „Orde van Oranje Nassau“. |
To je jeho názor. Ale ja mám hudbu rád. Môj starý otec bol dirigent, matka bola tanečníčka. Bola zázračné dieťa.
(úsmev)
Vy sa smejete. Aj ja som sa smial a robil som si z toho srandu, ale naozaj to tak bolo. Keď mala 10 rokov, jej otec dirigoval orchester a ona robila sólové tanečné večery a vypredala každé divadlo, do ktorého prišli. Našiel som o tom zmienky dokonca v americkej knižnici. Jednoducho zázračné dieťa. No a v génoch sa niečo z jej hudobnosti a motoriky asi zachytilo. Ale to nie je nič zvláštne. Hudba sa vždy vyjadruje telom a pohybom. Pozrite sa napríklad na hip-hop alebo folklór. Je to prevedenie hudby do motoriky ľudského pohybu.
Nie je potom divné, že vážnu hudbu dnes ľudia počúvajú bez pohnutia?
V minulosti nebol rozdiel medzi vážnou hudbou a folklórom. Až jedného dňa sa to rozdelilo. Vznikla takzvaná vážna hudba, ktorá sa má správne počúvať posediačky, v čiernom obleku s kravatou, a nesmie sa pri nej smrkať, rozprávať alebo lúskať prstami. Folklór sa potom rozvinul do džezu, rokenrolu, hip-hopu a neviem čoho ešte, a tam je hudba s tancom stále prirodzene prepojená.
Keď si človek číta váš životopis, má dojem, akoby to bola taká priama „Stairway to Heaven,“ bez jediného zakopnutia. Ktoré boli kľúčové zlomy vo vašom živote?
Prvý zlom bol, keď som sa narodil. Ten bol najzásadnejší. Potom prišli ďalšie, menej významné. Mám o dva roky staršieho brata a náš otec nechcel, aby sa niekto z nás stal buď vojakom, alebo baletníkom. Môj brat sa stal dôstojníkom v armáde a ja baletníkom.
Chudák otec...
Veru chudák otec. Bol riaditeľom sporiteľne na Václavskom námestí a naše životy si predstavoval ináč (smiech).
Prečo z vás nechcel mať vojaka a baletníka?
Myslel si, že sú to blbosti. Bol presvedčený, že sa peniaze nemajú zarábať zabíjaním iných ľudí ani hlúposťami, akou je poskakovanie pred ľuďmi. Chcel, aby sme sa naučili remeslo. A tým ani tanec, ani vojenčenie nie je.
Potom prišli ďalšie zlomy...
Významným zlomom bolo štipendium od vtedajšej britskej ministerky kultúry Jenny Lee. Prišla do Prahy, aby tam otvorila výstavu Henryho Moora a videla tam moju prvú choreografiu. Bola to veľmi milá žena, zavolala si ma a veľmi pomaly, aby som rozumel, mi povedala: „I can see, that you do not only have it in your legs, but also in your head.“ A ja som povedal: „Thank you very much.“ Zariadila mi štipendium na kráľovskú školu, a to mi otvorilo dvere do sveta. Príšerný zlom bol, keď som sa vrátil domov a prišli naši bratia v tankoch. Keď som 28. augusta 1968 opúšťal Československo, stopercentne som vedel, že sa domov už nikdy nevrátim. Vtedy sa zdalo, že tu komunizmus zostane najmenej dvetisíc rokov. V roku 1975 som sa stal riaditeľom Nederlands Dans Theater v Den Haagu. To bol tiež významný zlom. Určitým zlomom bola spomínaná Sinfonietta a obrovský zlom bol návrat do Prahy.
Kedy k nemu došlo?
V roku 1982. Nemal som vtedy ani riadny pas. Mal som len to, čomu sa hovorilo „šedý mor“, lebo to bolo sivé a na rohu to malo taký čierny pruh, ako keby človek zomrel. Bol som vtedy ilegálny emigrant v Holandsku, čiže podľa komunistov zločinec a napriek tomu nás pozvali na festival Pražské jaro. Zvláštnym zážitkom bola oslava mojich 60. narodenín v Národním divadle v Prahe. Veď ja som celý život iba hopsal po javisku. A teraz v Národním oslavujem narodeniny a k tomu je tam moja choreografia na hudbu Princea. Viete si to predstaviť?
Prince v Národním divadle? Divoká predstava...
Národné divadlo sa nesmie stať národným múzeom. Sme zodpovední za históriu budúcnosti. Nemôžeme stále robiť iba Labutie jazerá. Nerobíme to len pre tých strašných baletomanov, ale aj pre normálnych ľudí. Veď tanec je neoddeliteľnou zložkou nášho kultúrneho jedálneho lístka.
V Nederlans Dans Theater ste vytvorili nielen „juniorský“ súbor NDT II, ale aj seniorský súbor NDT III. Čo to bol za nápad?
Predstavte si, že by ste boli tanečníkom v mojom súbore. Prišli by ste ako 18-ročný mladík, ja by som vás vychoval, urobili by sme spolu fantastické veci, obišli by sme s nimi celý svet, boli by ste ako moje dieťa a zrazu máte 40 rokov a ja vám poviem: „Je mi líto, vem si klobouk a jdi.“ Veď to je neľudské. Pričom za tie roky sa z toho mladého človeka stal veľký umelec s obrovskou skúsenosťou a nadhľadom a práve vtedy, keď má skutočne čo povedať, ho vyhodím. Najhoršie, čo sa môže stať, je to, že sa tí starší tanečníci nechajú v súbore a musia vyzerať ako mladí. Každý pritom vidí, že už sa, chudáci, nemôžu hýbať. Prečo nevytvoriť tanec, pri ktorom stoja na javisku takí, akí sú teraz skutočne vo svojom živote, a nerobia zo seba nejakých mladých „tajtrlíkov“? To som im umožnil a množstvo vynikajúcich svetových choreografov pre nich urobilo choreografie. Najmladší tanečník mal 40 rokov, najstarší 65. Precestovali so svojimi predstaveniami celý svet.
Robí sa niečo podobné aj v iných súboroch?
Skúšali to aj ďalší, ale nikomu sa to nepodarilo.
Prečo?
Na to sú potrební talentovaní tanečníci a silné osobnosti. A choreograf, ktorý tomu rozumie a je presvedčený, že to má zmysel. Nestačí len zabaviť zopár starých ľudí.
Väčšina ľudí na balet nechodí a vôbec im to nechýba. O čo sa ochudobňujú?
Tanec je najstaršie ľudské umenie. Je staršie než hudba či literatúra. Keď prvý človek videl vo vode svoj obraz a uvedomil si, že je človek, chcel sa vyjadriť rituálnym spôsobom, a tak vznikol tanec. Nikto sa naňho nedíval, bol len sám a vyjadriť sa dokázal len svojím telom. Človek, ktorý sa chce ochudobniť o prvotné ľudské umelecké vyjadrenie, nech nechodí na balet ani na tanečné divadlo.
.juraj Kušnierik
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.