Ale prečo nie predchádzajúci klasicizmus či romantizmus, prečo nie nasledujúci kubizmus, fauvizmus, či konštruktivizmus? V čom je zakliate čaro týchto obrazov, ktoré zasiahnu a navždy poznačia hádam každého, kto kedy vstúpil do galérie?
Odpoveď na tú otázku by nám mohla dať výstava kresieb, akvarelov a pastelov z obdobia impresionizmu, ktoré priniesla viedenská Albertina. Možnosť vidieť v takom rozsahu naživo diela autorov, ako sú Monet, Cézanne alebo Degas iba hodinu cesty od Bratislavy, by bola veľká škoda prepásť.
.impresionizmus ako začiatok modernej doby
Impresionizmus bol ako smer, ležiaci na hranici tradičného a moderného maliarstva, v niečom posledný a v niečom prvý. Jeho začiatky sa datujú do polovice devätnásteho storočia a pretrval až do tretej dekády storočia dvadsiateho. Impresionizmus je smer, ktorý stál pri zrode modernej doby. Bol reakciou voči tradičnej akademickej maľbe, ktorá už nedokázala naplniť potreby meniaceho sa životného štýlu, spojeného s presunom života do miest a rozvoja mestského života. Potreba a chuť zachytiť okamih išla ruka v ruke so zrýchľujúcim sa životným tempom, keď pravidelne sa opakujúce cykly vidieckeho života vystriedala neprestajná, nikdy sa nekončiaca zmena života v meste. Táto oslava okamihu, potreba zachytiť moment a zvečniť ho, je veľmi blízka aj nám – veď preto máme to neodolateľné nutkanie stále fotiť a zaznamenávať jednotlivé chvíle svojho života, keď každá z nich je vzácna a neopakovateľná.
Výstava v Albertine, na ktorej príprave konceptu sa podieľal Christoper Lloyd, je zameraná najmä na jeden špecifický bod, a to ako impresionisti postupne zotreli rozdiely medzi kresbou, ktorá bola v tradičnom maliarstve iba prípravou, a samotnou maľbou. Krieda a pastel, použité pri tvorbe finálnych obrazov, zmazali hranicu medzi kreslením a maľovaním. Vďaka veľkorysému rozsahu prináša prehliadka v Albertine dobrý prierez dielom impresionistov v čase aj autorskom zastúpení. Úvodu výstavy dominuje Monet, otec impresionizmu, a jeho zahmlené mosty. Po ňom nasleduje miestnosť, v ktorej sa spolu ocitli Seurat a jeho bodkovanie, Signac, ktorý jeho bodky premenil na výrazné ťahy a Gaugin, ktorému boli bodky aj ťahy ukradnuté a ktorý bol viac post ako impresionistický. Potom Renoir a jeho ženy, Degas a mesto, kaviarne, kone a baletky. A ešte ďalšie zvláštne spojenie, Cézanne, ktorého krajiny sú tesané podľa skutočnosti a Redon, ktorý kreslil svoje sny a hrôzy.
.zachytenie sveta, nie myšlienky
Impresionizmus bol smerom, v ktorom ešte autorov zaujímal svet okolo nich viac ako svety v ich vlastných hlavách. Schopnosť impresionistov zachytiť moment a premeniť ho na večnosť bol postavený na veľmi pozornom a opakovanom pozorovaní reality. Odkedy sa maliarstvo vzdalo cieľa zobrazenia sveta naokolo, zostala táto úloha na fotografii. Tá však stále iba akoby hľadala spôsob, akým ju uchopiť a v konečnom výsledku vo veľkej miere prispieva k vizuálnemu šumu, ktorým sme ustavičnle zahltení. Falošné obrazy umelých snov, ktoré nie sú naše, zahlcujú stránky časopisov, ktoré čítame, a v obludnom veľkoplošnom formáte aj mestá a krajinu okolo ciest, ktorými prechádzame. Láska k impresionizmu tak môže byť, okrem iného, aj vyjadrením hladu po pravdivých obrazoch sveta okolo nás.
Moderné umenie prekrylo vrstvou myšlienok a interpretácií potrebu maliarov zachytiť realitu. Dielo moderného umenia je v prvom rade obrazom autora a jeho myšlienky, nie sveta okolo neho. Toto je vec, a aj by sa chcelo napísať pasca, ktorej sa moderná literatúra dokázala vyhnúť. Preto stále existuje možnosť, že keď sa neskúsenému čitateľovi dostane do rúk moderný román, ktorý ho zaujme, otvoria sa mu tým nové, nepoznané svety a vtiahnu ho do fascinujúceho sveta literatúry. V súčasnom výtvarnom umení je taká možnosť vlastne iba hypotetická. Maliari, ktorí prišli po impresionistoch, stratili alebo vedome opustili tento dar – byť intuitívne prijatý a pochopený.
.začiatok cesty k sebastrednosti
Napriek tomu, že impresionizmus bol vzburou voči akadémii, impresionisti boli veľmi dobrí maliari, aj keď niektorí svojím vlastným spôsobom. Vzbura proti akademizmu nebola postavená na babráctve a diletantizme, práve naopak. Štúdium starých majstrov bolo pravidlom, a niektorí z impresionistov neprestali kopírovať ich obrazy po celý život. Očarujúce je zvládnutie a rozvinutie techniky pastelu a akvarelu, ktoré vyplynulo z potreby rýchleho záznamu alebo z práce v plenéri. Keď vidíte obrazy impresionistov v Albertine, inštalované na tmavošedej stene, svietia ako malé drahokamy, ako portály do iného sveta, ktorý býval náš, a ktorý sme akoby stratili. Ešte aj vykričané domy a ženy posedávajúce v nočných kaviarňach nie sú lacné ani vulgárne. A kone a baletky a mosty v hmle a lode a more a slnko a svetlo, svetlo, svetlo.
Začiatok cesty od sveta okolo seba do sveta ponoreného v sebe samom vidieť aj na výstave v Albertine. Keď Gaugin kreslil, čerta ho zaujímalo, ako veci, ktoré kreslí, vyzerajú „naozaj” či „v skutočnosti”. A Redona omnoho viac, ako svet okolo nás, fascinovali jeho vlastné sny. Ich obrazy majú nesporne zvláštne čaro. Je to však už čaro moderny.
Samostatnú poznámku si o vzťahu k impresionizmu zaslúži krajinkárstvo. Túžba zachytiť okamih v ustavične sa meniacej krajine bola jedným z motívov, ktorý odštartovali vznik tohto smeru. Paul Cézanne však posunul ten motív o krok ďalej a v svojich obrazoch zachytáva podstatu krajiny. Ak budete v Albertine, pozrite si jeho Château Noir s horou Sainte-Victoire, datovanú 1890 – 1895. Ľahká, rýchla kresba, doplnená iba zopár rýchlymi ťahmi štetca, ktoré definujú súčasne farebnosť i plasticitu obrazu. Všimnite si efektívnosť, s akou tu Cézane pracuje, čistotu, striedmosť a sústredenosť jeho prejavu a silu a presvedčivosť obrazu, ktorý takto vytvoril. A potom si spolu položme otázku, kvôli čomu maliari opustili dar takto namaľovať svet a či to stálo za to.
Výstava Impresionizmus – kresby, pastely a akvarely potrvá v Albertine do 13. mája 2012. Ak ju navštívite, určite si pozrite o poschodie vyššie nainštalovanú výstavu Od Moneta po Picassa, ktorá prináša diela od impresionizmu cez fauvizmus, expresionizmus, Bauhaus a ruskú avantgardu až po Picassa.
Autor je fotograf.
Odpoveď na tú otázku by nám mohla dať výstava kresieb, akvarelov a pastelov z obdobia impresionizmu, ktoré priniesla viedenská Albertina. Možnosť vidieť v takom rozsahu naživo diela autorov, ako sú Monet, Cézanne alebo Degas iba hodinu cesty od Bratislavy, by bola veľká škoda prepásť.
.impresionizmus ako začiatok modernej doby
Impresionizmus bol ako smer, ležiaci na hranici tradičného a moderného maliarstva, v niečom posledný a v niečom prvý. Jeho začiatky sa datujú do polovice devätnásteho storočia a pretrval až do tretej dekády storočia dvadsiateho. Impresionizmus je smer, ktorý stál pri zrode modernej doby. Bol reakciou voči tradičnej akademickej maľbe, ktorá už nedokázala naplniť potreby meniaceho sa životného štýlu, spojeného s presunom života do miest a rozvoja mestského života. Potreba a chuť zachytiť okamih išla ruka v ruke so zrýchľujúcim sa životným tempom, keď pravidelne sa opakujúce cykly vidieckeho života vystriedala neprestajná, nikdy sa nekončiaca zmena života v meste. Táto oslava okamihu, potreba zachytiť moment a zvečniť ho, je veľmi blízka aj nám – veď preto máme to neodolateľné nutkanie stále fotiť a zaznamenávať jednotlivé chvíle svojho života, keď každá z nich je vzácna a neopakovateľná.
Výstava v Albertine, na ktorej príprave konceptu sa podieľal Christoper Lloyd, je zameraná najmä na jeden špecifický bod, a to ako impresionisti postupne zotreli rozdiely medzi kresbou, ktorá bola v tradičnom maliarstve iba prípravou, a samotnou maľbou. Krieda a pastel, použité pri tvorbe finálnych obrazov, zmazali hranicu medzi kreslením a maľovaním. Vďaka veľkorysému rozsahu prináša prehliadka v Albertine dobrý prierez dielom impresionistov v čase aj autorskom zastúpení. Úvodu výstavy dominuje Monet, otec impresionizmu, a jeho zahmlené mosty. Po ňom nasleduje miestnosť, v ktorej sa spolu ocitli Seurat a jeho bodkovanie, Signac, ktorý jeho bodky premenil na výrazné ťahy a Gaugin, ktorému boli bodky aj ťahy ukradnuté a ktorý bol viac post ako impresionistický. Potom Renoir a jeho ženy, Degas a mesto, kaviarne, kone a baletky. A ešte ďalšie zvláštne spojenie, Cézanne, ktorého krajiny sú tesané podľa skutočnosti a Redon, ktorý kreslil svoje sny a hrôzy.
.zachytenie sveta, nie myšlienky
Impresionizmus bol smerom, v ktorom ešte autorov zaujímal svet okolo nich viac ako svety v ich vlastných hlavách. Schopnosť impresionistov zachytiť moment a premeniť ho na večnosť bol postavený na veľmi pozornom a opakovanom pozorovaní reality. Odkedy sa maliarstvo vzdalo cieľa zobrazenia sveta naokolo, zostala táto úloha na fotografii. Tá však stále iba akoby hľadala spôsob, akým ju uchopiť a v konečnom výsledku vo veľkej miere prispieva k vizuálnemu šumu, ktorým sme ustavičnle zahltení. Falošné obrazy umelých snov, ktoré nie sú naše, zahlcujú stránky časopisov, ktoré čítame, a v obludnom veľkoplošnom formáte aj mestá a krajinu okolo ciest, ktorými prechádzame. Láska k impresionizmu tak môže byť, okrem iného, aj vyjadrením hladu po pravdivých obrazoch sveta okolo nás.
Moderné umenie prekrylo vrstvou myšlienok a interpretácií potrebu maliarov zachytiť realitu. Dielo moderného umenia je v prvom rade obrazom autora a jeho myšlienky, nie sveta okolo neho. Toto je vec, a aj by sa chcelo napísať pasca, ktorej sa moderná literatúra dokázala vyhnúť. Preto stále existuje možnosť, že keď sa neskúsenému čitateľovi dostane do rúk moderný román, ktorý ho zaujme, otvoria sa mu tým nové, nepoznané svety a vtiahnu ho do fascinujúceho sveta literatúry. V súčasnom výtvarnom umení je taká možnosť vlastne iba hypotetická. Maliari, ktorí prišli po impresionistoch, stratili alebo vedome opustili tento dar – byť intuitívne prijatý a pochopený.
.začiatok cesty k sebastrednosti
Napriek tomu, že impresionizmus bol vzburou voči akadémii, impresionisti boli veľmi dobrí maliari, aj keď niektorí svojím vlastným spôsobom. Vzbura proti akademizmu nebola postavená na babráctve a diletantizme, práve naopak. Štúdium starých majstrov bolo pravidlom, a niektorí z impresionistov neprestali kopírovať ich obrazy po celý život. Očarujúce je zvládnutie a rozvinutie techniky pastelu a akvarelu, ktoré vyplynulo z potreby rýchleho záznamu alebo z práce v plenéri. Keď vidíte obrazy impresionistov v Albertine, inštalované na tmavošedej stene, svietia ako malé drahokamy, ako portály do iného sveta, ktorý býval náš, a ktorý sme akoby stratili. Ešte aj vykričané domy a ženy posedávajúce v nočných kaviarňach nie sú lacné ani vulgárne. A kone a baletky a mosty v hmle a lode a more a slnko a svetlo, svetlo, svetlo.
Začiatok cesty od sveta okolo seba do sveta ponoreného v sebe samom vidieť aj na výstave v Albertine. Keď Gaugin kreslil, čerta ho zaujímalo, ako veci, ktoré kreslí, vyzerajú „naozaj” či „v skutočnosti”. A Redona omnoho viac, ako svet okolo nás, fascinovali jeho vlastné sny. Ich obrazy majú nesporne zvláštne čaro. Je to však už čaro moderny.
Samostatnú poznámku si o vzťahu k impresionizmu zaslúži krajinkárstvo. Túžba zachytiť okamih v ustavične sa meniacej krajine bola jedným z motívov, ktorý odštartovali vznik tohto smeru. Paul Cézanne však posunul ten motív o krok ďalej a v svojich obrazoch zachytáva podstatu krajiny. Ak budete v Albertine, pozrite si jeho Château Noir s horou Sainte-Victoire, datovanú 1890 – 1895. Ľahká, rýchla kresba, doplnená iba zopár rýchlymi ťahmi štetca, ktoré definujú súčasne farebnosť i plasticitu obrazu. Všimnite si efektívnosť, s akou tu Cézane pracuje, čistotu, striedmosť a sústredenosť jeho prejavu a silu a presvedčivosť obrazu, ktorý takto vytvoril. A potom si spolu položme otázku, kvôli čomu maliari opustili dar takto namaľovať svet a či to stálo za to.
Výstava Impresionizmus – kresby, pastely a akvarely potrvá v Albertine do 13. mája 2012. Ak ju navštívite, určite si pozrite o poschodie vyššie nainštalovanú výstavu Od Moneta po Picassa, ktorá prináša diela od impresionizmu cez fauvizmus, expresionizmus, Bauhaus a ruskú avantgardu až po Picassa.
Autor je fotograf.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.