Stuart A. Staples znie na prvé počutie ako mladšia a utrápenejšia verzia Leonarda Cohena. Jeho skupina Tindersticks už dosiahla plnoletosť, no zdá sa, že Staples len pozvoľna objavuje svet okolo seba a naberá odvahu pohnúť sa vopred až v momente absolútnej istoty. Akoby potreboval dlhé roky, aby rozostrel záves ustavičného britského dažďa a posunul sa ďalej, do miest, kde už len mrholí. Antracitová nálada jeho spovedí tak pomaly prechádza do sivasto zamračenej a neskôr až do temne blankytnej farby.
Kreativita a nápadová plodnosť sa v prípade Tindersticks vyvíjala mierne netradične: ich štýl sa menil s prirodzenou pomalosťou. Od albumu k albumu nabaľovali drobné zmeny: najprv si osvojili sláčikové teleso, ktoré ich posúva do oblasti žánrovej romantiky a neskôr aj dychovú sekciu, zaručujúcu zamatovú hĺbku ich vyznaní. Na začiatku sa mohlo zdať, že Tindersticks budú akýmsi jemnejším a umeleckejším stvárnením post-punku, no chodníčky vtedajšieho sexteta sa rozbehli k filmu a konceptuálnej uzavretosti. Zadymené bary a čas niekedy medzi hlbokou nocou a brieždením sú najčastejšími asociáciami s ich tvorbou; nečudo teda, že soundtracky nahrali k mnohým minimalistickým snímkam francúzskej režisérky Claire Denis.
Základnou ingredienciou je Staplesov hlas, ktorý vo svojej drsnosti a medvedej hĺbke hladí a upokojuje poslucháča medovou melanchóliou. Táto kombinácia dodáva barovú úprimnosť, ale aj džezovú eleganciu, ktoré sa výborne miešajú s jeho textmi, dýchajúcimi beatnickou živelnosťou a existenciálnou temnotou („Mohli by sme jazdiť navždy, ostali by sme aj tak osamelí”).
Deviata štúdiovka The Something Rain neprináša žiadne šokujúce zmeny. Kým však vo väčšine prípadov nezávislej scény by bola podobná nemennosť znakom stagnácie a nedostatku nových inšpirácií, pre Tindersticks to znamená pozvoľný vývoj. Päť rokov prestávky a následné dva albumy, na ktorých hľadali nový zvuk vyústili do staro-novej nálady, ktorá pripomína ich najvydarenejší album Curtains.
Saxofón ich spolupracovníka Terryho Edwardsa je nákazlivo oduševnený – úžasné sólo, chvíľami varovné, prevažne extázické, zneje akoby z útrob rozpadávajúceho sa domu v psychedelickom dobrodružstve Frozen. Táto skladba je zároveň najvýpravnejším kúskom aj pre drásavé perkusie Davida Boultera a navrstvené stonanie basy, ktoré podporujú Staplesov nekonečný nárek „keby som Ťa len mohol držať.”
Výletom do počiatkov ich kariéry je okrem nepokojnej Frozen aj otváracia deväťminútovka Chocolate, s dlhým pásmom myšlienok pripomínajúcim Jamesa Joycea a Virginiu Woolfovú. Miesto spevu je tento príbeh bežného dňa vyrozprávaný pokojným hlasom, ktorý veľmi prirodzene koexistuje so spontánne, ale efektne vybudovaným crescendom saxofónu a sláčikov. Akási pocta ich staršej skladbe My Sister vyšla na jednotku.
Tindersticks nemrhajú vzácnymi slovami, ani drobnými motívmi, čím je každá z deviatich skladieb niečím jedinečná a odlišná od zvyšku. Soulom nasiaknutá Fire Of Autumn s vokálmi od oduševnenej Giny Foster je najhybnejším kúskom s túžobnou medzihrou „drž ma, kým horím.” Žialivé violončelo Andyho Nicea je zasa esenciou skľúčenej Medicine, kde Staples pripravuje liek na zabudnutie. Užitočnou nápovedou sú aj názvy skladieb: ak vám táto trojica sľúbi „takú tichú noc,” dostanete tíšivú baladu; a keď vyzývajú „poď dovnútra,” ponoria sa doň sami a postupne obnažia za zvuku xylofónu svoje strachy a zraniteľnosti.
Keď Staples mantricky opakuje „ukazuješ mi všetko, čo nemôžem mať,” nepriamo tým pokrýva všetky skryté významy a pravdy, ktorými v súčasnosti žije jeho trio. Emočne rozorvaní a protikladní, balia svoju fatálnu neuspokojiteľnosť do elegantnej zmesi uvoľneného džezu a dospelého rocku. Podobne ako víno Tindersticks nestarnú, ale zrejú do čoraz väčšej krásy.
Tindersticks: The Something Rain (City Slang, 2011).
Kreativita a nápadová plodnosť sa v prípade Tindersticks vyvíjala mierne netradične: ich štýl sa menil s prirodzenou pomalosťou. Od albumu k albumu nabaľovali drobné zmeny: najprv si osvojili sláčikové teleso, ktoré ich posúva do oblasti žánrovej romantiky a neskôr aj dychovú sekciu, zaručujúcu zamatovú hĺbku ich vyznaní. Na začiatku sa mohlo zdať, že Tindersticks budú akýmsi jemnejším a umeleckejším stvárnením post-punku, no chodníčky vtedajšieho sexteta sa rozbehli k filmu a konceptuálnej uzavretosti. Zadymené bary a čas niekedy medzi hlbokou nocou a brieždením sú najčastejšími asociáciami s ich tvorbou; nečudo teda, že soundtracky nahrali k mnohým minimalistickým snímkam francúzskej režisérky Claire Denis.
Základnou ingredienciou je Staplesov hlas, ktorý vo svojej drsnosti a medvedej hĺbke hladí a upokojuje poslucháča medovou melanchóliou. Táto kombinácia dodáva barovú úprimnosť, ale aj džezovú eleganciu, ktoré sa výborne miešajú s jeho textmi, dýchajúcimi beatnickou živelnosťou a existenciálnou temnotou („Mohli by sme jazdiť navždy, ostali by sme aj tak osamelí”).
Deviata štúdiovka The Something Rain neprináša žiadne šokujúce zmeny. Kým však vo väčšine prípadov nezávislej scény by bola podobná nemennosť znakom stagnácie a nedostatku nových inšpirácií, pre Tindersticks to znamená pozvoľný vývoj. Päť rokov prestávky a následné dva albumy, na ktorých hľadali nový zvuk vyústili do staro-novej nálady, ktorá pripomína ich najvydarenejší album Curtains.
Saxofón ich spolupracovníka Terryho Edwardsa je nákazlivo oduševnený – úžasné sólo, chvíľami varovné, prevažne extázické, zneje akoby z útrob rozpadávajúceho sa domu v psychedelickom dobrodružstve Frozen. Táto skladba je zároveň najvýpravnejším kúskom aj pre drásavé perkusie Davida Boultera a navrstvené stonanie basy, ktoré podporujú Staplesov nekonečný nárek „keby som Ťa len mohol držať.”
Výletom do počiatkov ich kariéry je okrem nepokojnej Frozen aj otváracia deväťminútovka Chocolate, s dlhým pásmom myšlienok pripomínajúcim Jamesa Joycea a Virginiu Woolfovú. Miesto spevu je tento príbeh bežného dňa vyrozprávaný pokojným hlasom, ktorý veľmi prirodzene koexistuje so spontánne, ale efektne vybudovaným crescendom saxofónu a sláčikov. Akási pocta ich staršej skladbe My Sister vyšla na jednotku.
Tindersticks nemrhajú vzácnymi slovami, ani drobnými motívmi, čím je každá z deviatich skladieb niečím jedinečná a odlišná od zvyšku. Soulom nasiaknutá Fire Of Autumn s vokálmi od oduševnenej Giny Foster je najhybnejším kúskom s túžobnou medzihrou „drž ma, kým horím.” Žialivé violončelo Andyho Nicea je zasa esenciou skľúčenej Medicine, kde Staples pripravuje liek na zabudnutie. Užitočnou nápovedou sú aj názvy skladieb: ak vám táto trojica sľúbi „takú tichú noc,” dostanete tíšivú baladu; a keď vyzývajú „poď dovnútra,” ponoria sa doň sami a postupne obnažia za zvuku xylofónu svoje strachy a zraniteľnosti.
Keď Staples mantricky opakuje „ukazuješ mi všetko, čo nemôžem mať,” nepriamo tým pokrýva všetky skryté významy a pravdy, ktorými v súčasnosti žije jeho trio. Emočne rozorvaní a protikladní, balia svoju fatálnu neuspokojiteľnosť do elegantnej zmesi uvoľneného džezu a dospelého rocku. Podobne ako víno Tindersticks nestarnú, ale zrejú do čoraz väčšej krásy.
Tindersticks: The Something Rain (City Slang, 2011).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.