Keď sme sa dozvedeli, že tohtoročná sezóna najlepšej hokejovej ligy na svete sa začne dvoma zápasmi v Európe, nebolo čo riešiť.
Navyše, proti aktuálnemu držiteľovi Stanley Cupu, klubu Anaheim Mighty Ducks mali nastúpiť „slovenskí“ Los Angeles Kings s Višňovským, Handzušom a Nagyom. NHL sa nám takto ešte nikdy v histórii nepriblížila, takže to bolo jasné: Ideme do Londýna!
Nápad otvoriť kanadsko-americkú hokejovú sezónu v hlavnom meste Anglicka nie je až taký bláznivý, ako sa na prvý pohľad zdá. Pohár, o ktorý sa v NHL hrá, totiž priamo z Londýna pochádza. Anglický aristokrat a guvernér Kanady Lord Stanley z Prestonu ho v roku 1882 kúpil v zlatníctve G. R. Collis & Co. na Regent Street. Lord Stanley sa totiž stal fanúšikom ľadového hokeja a zdalo sa mu, že v provincii, za ktorú mal pred kráľovnou Viktóriou zodpovednosť, by mala existovať prestížna trofej, o ktorú by bojovali víťazi dvoch vtedajších kanadských hokejových súťaží. V lietadle s hráčmi Anaheimu sa tak Stanley Cup v istom zmysle vrátil domov.
Druhým dôvodom „NHL Premiere Series London ´07“ (tak sa dva zápasy v O2 aréne oficiálne nazývali) bol marketing. Takmer každý tretí hráč NHL je z Európy a minimálne taký istý je aj podiel európskych fanúšikov tejto najinternacionálnejšej americkej športovej súťaže. A keďže fanúšikovia chcú svoje hviezdy vidieť nielen v nočných televíznych prenosoch, ale aj naživo, nebolo vhodnejšieho mesta než Londýn. Žije tu veľké množstvo Slovákov, Čechov, Fínov, Rusov, Nemcov a Švédov – no a, samozrejme, Američanov a Kanaďanov. A tak sa 17 500 lístkov do krásnej O2 arény v priebehu dvoch týždňov bez problémov vypredalo. Lístky, ktoré stáli od 30 do 60 libier, sa na čiernom trhu ponúkali za desaťnásobok. A aj tak okamžite zmizli. Jedným z ich majiteľov sú Maro a Katka z Bratislavy. Dva zápasy sú pre nich svadobnou cestou. Večeriame s nimi v thajskej reštaurácii, Katka má na sebe dres Slovana s číslom 17 a menom Višňovský. Aby Londýn vedel, komu LA Kings vďačí za svoju jagavú hviezdu.
Tretím dôvodom pre Londýn bola multifunkčná aréna. Jej vlastníkom je Philip F. Anschutz, ktorého Anschutz Entertainment Group vlastní aj klub LA Kings. Hral tu Prince, bude tu tenis, onedlho príde Barbara Streisand. Veľkosť haly vyráža dych. V jej útrobách je množstvo reštaurácií, multikiná, koncertné pódiá, puby, a nekonečné množstvo skrytých káblov. Šéf ozvučenia celej haly nám prezrádza, že na tom so svojimi ľuďmi robil takmer rok. Keď vojdeme do dejiska zápasu, veľkosť a technické riešenie priestoru vyráža dych. Predaných je všetkých 17 a pol tisíca lístkov, maximálna kapacita na koncerty je však až 24-tisíc. A predsa nikdy nestojíme v nekonečnej rade na pivo, ako pravidelne na našich štadiónoch, keď príde nejakých 5-tisíc ľudí.
.unavený z Londýna
„Byť unavený z Londýna znamená byť unavený zo života,“ povedal v osemnástom storočí anglický intelektuál Samuel Johnson. To mesto sa odvtedy v mnohom zmenilo, no jeho výrok stále platí.
Spevavá „cockney“ angličtina, ulice plné ľudí všetkých farieb, polkilové sobotné a kilové nedeľné vydania denníkov (v jednom z nich len ako nenápadný bonus vložené nové dévedéčko Princa), labyrint ošarpaného, ale atmosférického „underground“ s modernými vozňami, bilbordy propagujúce nové albumy KT Tunstall či Babyshambles (to je ako keby sa na vás v Bratislave z reklamných pútačov neusmieval Jožo Ráž, ale Para alebo Živé kvety), hudobné megastory plné hudby, ktorú hľadáte (Rolling Stones, Smiths či Led Zepelin za 5, horúce novinky za 10 libier – teda zhruba 250 a 500 korún..), všade tie najlepšie čínske, thajské a indické reštaurácie v Európe, v centre hrdý Big Ben a Houses of Parliament, nenápadná, no o to dôkladnejšie strážená ulička Downing Street, kde sídli premiér Brown, preplnené Trafalgar Square, nádherná National Gallery s Michelangelom, Leonardom či Van Goghom, čínska štvrť v Soho, kde práve prebieha akási bujará slávnosť s bubnami, drakmi a pouličným divadlom... Z toho všetkého môžu človeka bolieť nohy alebo oči, ale únava je vylúčená. Hlavne, ak na to všetko máte len pár hodín, lebo ste prišli do Londýna hlavne na hokej.
.amerika v aréne
„Je to ako kúsok domova,“ počúvame rozhovor dvoch Kanaďaniek v drese Vancouver Canucks v rade na pivo krátko pred prvým z dvoch zápasov v monumentálnej O2 aréne. Londýn, v ktorom už dlhšie bývajú, je skvelý, len NHL im tu vraj chýba.
Aj my prežívame niečo podobné: v preplnenom metre vidíme ľudí v slovenských hokejových dresoch, pred halou je niekoľko skupiniek so slovenskými zástavami. Hovorí sa, že v aréne je 2- až 3-tisíc Slovákov.
Hoci sme v novinách márne hľadali akúkoľvek informáciu o zápasoch NHL v Londýne (tie boli plné analýz anglického rugbyového mužstva na práve prebiehajúcich majstrovstvách sveta a úvah o hĺbke a dĺžke krízy v FC Chelsea), O2 aréna v Severnom Greenwichi bola vypredaná. Po kratšom hľadaní nenápadného vchodu pre novinárov vstupujeme do útrob obrovskej, no napriek tomu príjemnej a krásnej haly. Hneď na úvod dostávame 300-stranové (!) informácie o tímoch Anaheim Ducks a LA Kings, ktoré obsahujú všetky predstaviteľné aj nepredstaviteľné štatistické údaje o hráčoch, zápasoch, víťazstvách a prehrách od vzniku tímov až po dnešok. To, samozrejme, nie je všetko: niekoľkokrát počas zápasov nám asistentky pre médiá rozdávajú aktuálne štatistiky a ďalšie informácie. Napríklad sa dozvedáme, že Jonas Hiller z Anaheimu je v histórii NHL štvrtý brankár, narodený vo Švajčiarsku, alebo kto a v akom poradí vystúpi na tlačovej konferencii po zápase.
Pri každých dverách (a je ich veru veľa), pri každom výťahu, pri každom vstupe do haly stojí pracovník arény. Takmer všetci sú černosi a svojou muskulatúrou vzbudzujú rešpekt. Nie sú to však „silní vyhadzovači“: vždy, keď okolo nich prejdeme, pozdravia nás, a ak máme náhodou plné ruky, otvoria nám dvere. Vždy tiež radi a kompetentne odpovedia na všetky otázky. Na chrbte majú napísané „Customer Safety“, a presne to sedí. Okrem nich sa v zákulisí pohybujú ešte desiatky najrôznejších organizátorov z NHL. Na visačkách čítame: NHL Images, NHL Production, NHL Off-Ice Officials a podobné tajomné označenia. Všetci sú v oblekoch, všetci pôsobia ako stopercentní profesionáli.
.good job
Prvý zápas NHL v sezóne 2007/2008, vôbec prvý v Európe, sa začína. Vynikajúca speváčka, slepé dievča, najprv zaspieva americkú a anglickú hymnu. Z faktu, že „God Save The Queen“ s ňou spievajú aj mnohí diváci, usudzujeme, že predsa len tu je asi prevaha domácich Angličanov. Keď dospieva, hlásateľ predstavuje prvé päťky oboch tímov. Čo meno, to hviezda: Rob Blake či Michael Cammalleri na jednej, Chris Pronger či Rob Niedermayer na druhej strane. Každého hala víta veľkým aplauzom. Žiadny sa však nevyrovná tomu, ktorý zaznie po mene Ľubomír Višňovský. Ľubo nahrá na jeden z gólov Kings a obrovský aplauz sa opakuje. „Toto som ešte v NHL nezažil,“ hovorí nám v šatni po zápase vždy usmievavý obranca z Topoľčian.
Prvý zápas vyhrávajú Králi z LA, posledný gól (prvý v drese Kings) dáva Michal Handzuš. Tréner Crawford po zápase vyzdvihuje výkony Slovákov. „They´ve done a good job,“ hovorí a dodáva: „Výborní boli slovenskí fanúšikovia, ktorých bolo vidieť aj počuť – a to ste sa ešte neboli pozrieť pri výčapoch piva.“ Nešlo pritom o lichôtku pre slovenské médiá. V miestnosti boli v prevahe americkí novinári.
Slovenskí kolegovia už v tom čase boli v šatni Kings. Keď sme sa dozvedeli, že na základe akreditácie máme prístup do šatní, celkom sme tomu nerozumeli. Na Slovensku je šatňa „posvätné“ miesto, kde majú prístup len hráči a realizačný tím. V NHL sú šatne po zápase otvorené. Hráči sa prezliekajú, sprchujú a neustále ich pritom „otravujú“ novinári. Hviezdy s multimiliónovými konktraktmi donekonečna trpezlivo odpovedajú. „Prepáčte, musím si tu niečo zobrať,“ hovorí nenápadný chlapík v trenírkach, keď sa v hlúčiku našich novinárov okolo Miša Handzuša snaží dostať k svojej taške vo svojom boxe. Je to hviezda LA Kings Kyle Calder...
Po obidvoch zápasoch počúvame slová renomovaných trénerov. Obidvaja hovoria nesmierne zaujímavo. Tréner Anaheimu Randy Carlyle zdôrazňuje, že pre „víťazné typy útočníkov“ musí tréner vytvárať možnosti. Preto stále znovu kombinuje a mení útoky tak, aby jeho hviezdni strelci mohli dávať góly. Hovorí tiež o tímovom duchu, taktike a viere vo vlastné sily. Jeho kolega Marc Crawford z LA Kings zasa vyzdvihol, že príchod Handzuša bol dôležitý najmä z hľadiska zlepšenia hry v oslabení a v obrane. V prvom zápase to veľmi dobre fungovalo. Upozorňuje však na to, že obrana hrala dobre aj preto, lebo v bráne bol 19-ročný Jonathan Bernier a obrancovia mu chceli pomôcť. Pridáva aj varovanie: Druhý zápas nám ukázal, aká dlhá cesta je ešte pred nami. Úroveň Anaheimu ešte nemáme.“ Inteligentné slová inteligentných mužov. V slovenskej lige zriedkavé.
Po nedeľňajšom zápase sa lúčime s priateľmi v LA Kings a želáme im úspešnú sezónu. V metre sa s nami dávajú do reči dvaja chlapci v slovenských dresoch. Diváci programu Pod lampou. Jeden robí na londýnskom predmestí už dva roky kuchára, druhý za ním prišiel pred rokom, živí sa umývaním riadu. Anglicko si nevedia vynachváliť, o návrate na Slovensko už neuvažujú. Umývač riadu je fanúšik tvrdého rocku. Spomína, ako u nás v štúdiu hrala Zóna A. „To boli iné časy,“ hovorí uznanlivo. Na Slovensku bol pomocníkom rušňovodiča. Tu síce iba umýva riad, no cíti sa tu akosi lepšie. „Je tu veľa dobrej muziky a môžeme chodiť na Chelsea. Ale len v stredu, víkendy sme celý deň v práci. No a zajtra sa mi tu narodí dieťa,“ hovorí a opisuje rozdiely v anglickej a slovenskej predpôrodnej starostlivosti. „Nikdy sa už nevrátim, Slovensko je choré. Korupcia, závisť, malosť,“ vraví nám znechutene pred vystúpením z metra. Na sebe nosí hrdo slovenský národný dres...
Odlietame z letiska Stanstedt. Stovky lietadiel, nekonečný počet „gates“. Je ráno, babie leto. Posledná káva v Starbucks, pár suvenírov, dve hodiny na palube, a je tu naše letisko v Ivánke. Predpotopný východ z lietadla priamo na pristávaciu plochu, preplnená hala a rady na pasovú kontrolu. Prišlo pritom len jedno stredné lietadlo. Sme doma.
.juraj Kušnierik, .štefan Hríb
Navyše, proti aktuálnemu držiteľovi Stanley Cupu, klubu Anaheim Mighty Ducks mali nastúpiť „slovenskí“ Los Angeles Kings s Višňovským, Handzušom a Nagyom. NHL sa nám takto ešte nikdy v histórii nepriblížila, takže to bolo jasné: Ideme do Londýna!
Nápad otvoriť kanadsko-americkú hokejovú sezónu v hlavnom meste Anglicka nie je až taký bláznivý, ako sa na prvý pohľad zdá. Pohár, o ktorý sa v NHL hrá, totiž priamo z Londýna pochádza. Anglický aristokrat a guvernér Kanady Lord Stanley z Prestonu ho v roku 1882 kúpil v zlatníctve G. R. Collis & Co. na Regent Street. Lord Stanley sa totiž stal fanúšikom ľadového hokeja a zdalo sa mu, že v provincii, za ktorú mal pred kráľovnou Viktóriou zodpovednosť, by mala existovať prestížna trofej, o ktorú by bojovali víťazi dvoch vtedajších kanadských hokejových súťaží. V lietadle s hráčmi Anaheimu sa tak Stanley Cup v istom zmysle vrátil domov.
Druhým dôvodom „NHL Premiere Series London ´07“ (tak sa dva zápasy v O2 aréne oficiálne nazývali) bol marketing. Takmer každý tretí hráč NHL je z Európy a minimálne taký istý je aj podiel európskych fanúšikov tejto najinternacionálnejšej americkej športovej súťaže. A keďže fanúšikovia chcú svoje hviezdy vidieť nielen v nočných televíznych prenosoch, ale aj naživo, nebolo vhodnejšieho mesta než Londýn. Žije tu veľké množstvo Slovákov, Čechov, Fínov, Rusov, Nemcov a Švédov – no a, samozrejme, Američanov a Kanaďanov. A tak sa 17 500 lístkov do krásnej O2 arény v priebehu dvoch týždňov bez problémov vypredalo. Lístky, ktoré stáli od 30 do 60 libier, sa na čiernom trhu ponúkali za desaťnásobok. A aj tak okamžite zmizli. Jedným z ich majiteľov sú Maro a Katka z Bratislavy. Dva zápasy sú pre nich svadobnou cestou. Večeriame s nimi v thajskej reštaurácii, Katka má na sebe dres Slovana s číslom 17 a menom Višňovský. Aby Londýn vedel, komu LA Kings vďačí za svoju jagavú hviezdu.
Tretím dôvodom pre Londýn bola multifunkčná aréna. Jej vlastníkom je Philip F. Anschutz, ktorého Anschutz Entertainment Group vlastní aj klub LA Kings. Hral tu Prince, bude tu tenis, onedlho príde Barbara Streisand. Veľkosť haly vyráža dych. V jej útrobách je množstvo reštaurácií, multikiná, koncertné pódiá, puby, a nekonečné množstvo skrytých káblov. Šéf ozvučenia celej haly nám prezrádza, že na tom so svojimi ľuďmi robil takmer rok. Keď vojdeme do dejiska zápasu, veľkosť a technické riešenie priestoru vyráža dych. Predaných je všetkých 17 a pol tisíca lístkov, maximálna kapacita na koncerty je však až 24-tisíc. A predsa nikdy nestojíme v nekonečnej rade na pivo, ako pravidelne na našich štadiónoch, keď príde nejakých 5-tisíc ľudí.
.unavený z Londýna
„Byť unavený z Londýna znamená byť unavený zo života,“ povedal v osemnástom storočí anglický intelektuál Samuel Johnson. To mesto sa odvtedy v mnohom zmenilo, no jeho výrok stále platí.
Spevavá „cockney“ angličtina, ulice plné ľudí všetkých farieb, polkilové sobotné a kilové nedeľné vydania denníkov (v jednom z nich len ako nenápadný bonus vložené nové dévedéčko Princa), labyrint ošarpaného, ale atmosférického „underground“ s modernými vozňami, bilbordy propagujúce nové albumy KT Tunstall či Babyshambles (to je ako keby sa na vás v Bratislave z reklamných pútačov neusmieval Jožo Ráž, ale Para alebo Živé kvety), hudobné megastory plné hudby, ktorú hľadáte (Rolling Stones, Smiths či Led Zepelin za 5, horúce novinky za 10 libier – teda zhruba 250 a 500 korún..), všade tie najlepšie čínske, thajské a indické reštaurácie v Európe, v centre hrdý Big Ben a Houses of Parliament, nenápadná, no o to dôkladnejšie strážená ulička Downing Street, kde sídli premiér Brown, preplnené Trafalgar Square, nádherná National Gallery s Michelangelom, Leonardom či Van Goghom, čínska štvrť v Soho, kde práve prebieha akási bujará slávnosť s bubnami, drakmi a pouličným divadlom... Z toho všetkého môžu človeka bolieť nohy alebo oči, ale únava je vylúčená. Hlavne, ak na to všetko máte len pár hodín, lebo ste prišli do Londýna hlavne na hokej.
.amerika v aréne
„Je to ako kúsok domova,“ počúvame rozhovor dvoch Kanaďaniek v drese Vancouver Canucks v rade na pivo krátko pred prvým z dvoch zápasov v monumentálnej O2 aréne. Londýn, v ktorom už dlhšie bývajú, je skvelý, len NHL im tu vraj chýba.
Aj my prežívame niečo podobné: v preplnenom metre vidíme ľudí v slovenských hokejových dresoch, pred halou je niekoľko skupiniek so slovenskými zástavami. Hovorí sa, že v aréne je 2- až 3-tisíc Slovákov.
Hoci sme v novinách márne hľadali akúkoľvek informáciu o zápasoch NHL v Londýne (tie boli plné analýz anglického rugbyového mužstva na práve prebiehajúcich majstrovstvách sveta a úvah o hĺbke a dĺžke krízy v FC Chelsea), O2 aréna v Severnom Greenwichi bola vypredaná. Po kratšom hľadaní nenápadného vchodu pre novinárov vstupujeme do útrob obrovskej, no napriek tomu príjemnej a krásnej haly. Hneď na úvod dostávame 300-stranové (!) informácie o tímoch Anaheim Ducks a LA Kings, ktoré obsahujú všetky predstaviteľné aj nepredstaviteľné štatistické údaje o hráčoch, zápasoch, víťazstvách a prehrách od vzniku tímov až po dnešok. To, samozrejme, nie je všetko: niekoľkokrát počas zápasov nám asistentky pre médiá rozdávajú aktuálne štatistiky a ďalšie informácie. Napríklad sa dozvedáme, že Jonas Hiller z Anaheimu je v histórii NHL štvrtý brankár, narodený vo Švajčiarsku, alebo kto a v akom poradí vystúpi na tlačovej konferencii po zápase.
Pri každých dverách (a je ich veru veľa), pri každom výťahu, pri každom vstupe do haly stojí pracovník arény. Takmer všetci sú černosi a svojou muskulatúrou vzbudzujú rešpekt. Nie sú to však „silní vyhadzovači“: vždy, keď okolo nich prejdeme, pozdravia nás, a ak máme náhodou plné ruky, otvoria nám dvere. Vždy tiež radi a kompetentne odpovedia na všetky otázky. Na chrbte majú napísané „Customer Safety“, a presne to sedí. Okrem nich sa v zákulisí pohybujú ešte desiatky najrôznejších organizátorov z NHL. Na visačkách čítame: NHL Images, NHL Production, NHL Off-Ice Officials a podobné tajomné označenia. Všetci sú v oblekoch, všetci pôsobia ako stopercentní profesionáli.
.good job
Prvý zápas NHL v sezóne 2007/2008, vôbec prvý v Európe, sa začína. Vynikajúca speváčka, slepé dievča, najprv zaspieva americkú a anglickú hymnu. Z faktu, že „God Save The Queen“ s ňou spievajú aj mnohí diváci, usudzujeme, že predsa len tu je asi prevaha domácich Angličanov. Keď dospieva, hlásateľ predstavuje prvé päťky oboch tímov. Čo meno, to hviezda: Rob Blake či Michael Cammalleri na jednej, Chris Pronger či Rob Niedermayer na druhej strane. Každého hala víta veľkým aplauzom. Žiadny sa však nevyrovná tomu, ktorý zaznie po mene Ľubomír Višňovský. Ľubo nahrá na jeden z gólov Kings a obrovský aplauz sa opakuje. „Toto som ešte v NHL nezažil,“ hovorí nám v šatni po zápase vždy usmievavý obranca z Topoľčian.
Prvý zápas vyhrávajú Králi z LA, posledný gól (prvý v drese Kings) dáva Michal Handzuš. Tréner Crawford po zápase vyzdvihuje výkony Slovákov. „They´ve done a good job,“ hovorí a dodáva: „Výborní boli slovenskí fanúšikovia, ktorých bolo vidieť aj počuť – a to ste sa ešte neboli pozrieť pri výčapoch piva.“ Nešlo pritom o lichôtku pre slovenské médiá. V miestnosti boli v prevahe americkí novinári.
Slovenskí kolegovia už v tom čase boli v šatni Kings. Keď sme sa dozvedeli, že na základe akreditácie máme prístup do šatní, celkom sme tomu nerozumeli. Na Slovensku je šatňa „posvätné“ miesto, kde majú prístup len hráči a realizačný tím. V NHL sú šatne po zápase otvorené. Hráči sa prezliekajú, sprchujú a neustále ich pritom „otravujú“ novinári. Hviezdy s multimiliónovými konktraktmi donekonečna trpezlivo odpovedajú. „Prepáčte, musím si tu niečo zobrať,“ hovorí nenápadný chlapík v trenírkach, keď sa v hlúčiku našich novinárov okolo Miša Handzuša snaží dostať k svojej taške vo svojom boxe. Je to hviezda LA Kings Kyle Calder...
Po obidvoch zápasoch počúvame slová renomovaných trénerov. Obidvaja hovoria nesmierne zaujímavo. Tréner Anaheimu Randy Carlyle zdôrazňuje, že pre „víťazné typy útočníkov“ musí tréner vytvárať možnosti. Preto stále znovu kombinuje a mení útoky tak, aby jeho hviezdni strelci mohli dávať góly. Hovorí tiež o tímovom duchu, taktike a viere vo vlastné sily. Jeho kolega Marc Crawford z LA Kings zasa vyzdvihol, že príchod Handzuša bol dôležitý najmä z hľadiska zlepšenia hry v oslabení a v obrane. V prvom zápase to veľmi dobre fungovalo. Upozorňuje však na to, že obrana hrala dobre aj preto, lebo v bráne bol 19-ročný Jonathan Bernier a obrancovia mu chceli pomôcť. Pridáva aj varovanie: Druhý zápas nám ukázal, aká dlhá cesta je ešte pred nami. Úroveň Anaheimu ešte nemáme.“ Inteligentné slová inteligentných mužov. V slovenskej lige zriedkavé.
Po nedeľňajšom zápase sa lúčime s priateľmi v LA Kings a želáme im úspešnú sezónu. V metre sa s nami dávajú do reči dvaja chlapci v slovenských dresoch. Diváci programu Pod lampou. Jeden robí na londýnskom predmestí už dva roky kuchára, druhý za ním prišiel pred rokom, živí sa umývaním riadu. Anglicko si nevedia vynachváliť, o návrate na Slovensko už neuvažujú. Umývač riadu je fanúšik tvrdého rocku. Spomína, ako u nás v štúdiu hrala Zóna A. „To boli iné časy,“ hovorí uznanlivo. Na Slovensku bol pomocníkom rušňovodiča. Tu síce iba umýva riad, no cíti sa tu akosi lepšie. „Je tu veľa dobrej muziky a môžeme chodiť na Chelsea. Ale len v stredu, víkendy sme celý deň v práci. No a zajtra sa mi tu narodí dieťa,“ hovorí a opisuje rozdiely v anglickej a slovenskej predpôrodnej starostlivosti. „Nikdy sa už nevrátim, Slovensko je choré. Korupcia, závisť, malosť,“ vraví nám znechutene pred vystúpením z metra. Na sebe nosí hrdo slovenský národný dres...
Odlietame z letiska Stanstedt. Stovky lietadiel, nekonečný počet „gates“. Je ráno, babie leto. Posledná káva v Starbucks, pár suvenírov, dve hodiny na palube, a je tu naše letisko v Ivánke. Predpotopný východ z lietadla priamo na pristávaciu plochu, preplnená hala a rady na pasovú kontrolu. Prišlo pritom len jedno stredné lietadlo. Sme doma.
.juraj Kušnierik, .štefan Hríb
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.