FILM Farba citov (Réžia: Tate Taylor; USA, SAE, 2011)
Film herca, scenáristu a režiséra Tatea Taylora Farba citov bol nakrútený na motívy románového debutu jeho kamarátky z detstva Kathryn Stocketovej. Obaja vyrastali v štáte Mississippi, preto majú na vlastnej koži zažité mnohé z toho, o čom je v knihe i filme reč. O začiatku šesťdesiatych rokov v jednom z južanských štátov, ktorý sa neslávne preslávil búrlivým protičernošským rasizmom. Film je to korektný, silný najmä hereckými výkonmi (úchvatná je Octavia Spencerová v úlohe svojráznej slúžky Minny), bohatý na vyvolané emócie, taký profesionálne hollywoodsky v tom dobrom zmysle slova. Len posledné zo dve desiatky minút sú únavné, vŕšia totiž jeden koniec za druhým, snažia sa dorozprávať aj to, čo už nepotrebujeme vedieť. Veľa mierne sladkých katarzií v rýchlom slede škodí. Farba citov rozpráva príbeh mladej belošky, ktorá sa po štúdiu na univerzite vracia do rodného Jacksonu. Už to, že študovala, ju vyčleňuje z okruhu jej paničkovských kamarátok. Navyše nemieni nastúpiť rokmi overenú cestu poslušných dcér, nemieni zakotviť v manželskom prístave, venovať sa domácnosti, deťom a od nudy aj charite. Chce písať. Horúca téma sa rozprestiera všade okolo nej, možno ju vdychovať každým dúškom jacksonského vzduchu – rasizmus. Spôsob, akým bieli pristupujú k čiernym. Konkrétne k svojim černošským slúžkam. Téma silná, jej spracovanie životu nebezpečné. Doslova. Kto sa v Mississippi v tom čase zastal černošky či černocha, riskoval krk.
.zm
KNIHA J. Hašto, H. Vojtová: Posttraumatická stresová porucha (Univerzita Palackého, 2012)
Až v roku 1980 americký diagnostický klasifikačný systém vymedzil posttraumatickú stresovú poruchu (PTSP). Teda závažný zdravotný, ale aj sociálny problém. Pritom už Sigmund Freud upozornil na veľký terapeutický význam znovuprežívania a znovupretrpenia spomienok na traumu. Primár trenčianskej psychiatrie Jozef Hašto na svojom lôžkovom oddelení v roku 2004 vyšetril 532 pacientov, spomedzi ktorých sa zistila traumatická udalosť v anamnéze u 27 percent, pričom PTSP zistili u 35 percent z nich. Spoločne s psychologičkou Hanou Vojtovou išiel Hašto za rámec všeobecných zistení a zostavili unikátnu prípadovú štúdiu. Od novembra 2006 do mája 2008 absolvovala u nich celkovo 47 diagnosticko-terapeutických hodín Hedviga Malinová Žáková, ktorá utrpela tri závažné psychotraumy: prepadnutie násilníkmi, vypočúvanie na polícii a vniknutie cudzej osoby do jej bytu. Jasné známky PTSP sa zistili už pri prvom sedení. Ako sa ukázalo, je v záujme Hedviginho bezpečia, aby terapeuti všetky od nej získané informácie s jej súhlasom zverejnili. Pretože vtedajší premiér Fico a minister Kaliňák ju označili za klamárku. „V žiadnom momente diagnostického a terapeutického procesu sme nemali dôvod pochybovať o pravdovravnosti pacientky,“ píše Hašto. Obrovský prínos knihy spočíva v občianskej statočnosti, ktorú jej autori preukázali, keď sa plne postavili na stranu obete a zároveň poukázali na sociopolitický kontext a problematiku moci. Zdá sa, že terapiu by potreboval slovenský volič, keď opakovane legitimizuje politikov, ktorí vedome ubližujú nevinnej mladej žene.
.ab
FILM Banksy (Veľká Británia, USA 2010)
Dvaja bozkávajúci sa britskí policajti; spod chodníka vyliezajúci potkan sa zvedavo pýta: „Kde je Hollywood?“; nápis „Nasleduj svoje sny“ prelepený nálepkou so slovom: „Zrušené“; chlapček v matrózkach loviaci rybky z vedierka; terorista vrhajúci namiesto granátu kyticu kvetov... To je stručný opis obrazov, namaľovaných, nastriekaných na múry budov nalepených diel svetoznámeho streetartistu Banksyho. Jeho debut Banksy (pôvodný názov: Exit Through The Gift Shop) bol nominovaný na Oscara v dokumentárnej kategórii. Je ironický, angažovaný aj nekorektný, podobá sa v mnohom na Banksyho pouličné umenie. Však aha: Pôvodne to mal byť film, ktorý o Banksym nakrúti Mr. Brainwash, najprv obchodník s oblečením, neskor tiež výtvarník; skončilo sa to ako film, čo nakrútil Banksy o Mr. Brainwashovi. To sa často nestáva, však? A je to dokument, alebo je to celé či čiastočne habaďura? Nevedno presne. Nič to. Aj tak nás film pohltí. Subkultúra street-artu je fascinujúca. Byť jej členom nie je vždy ľahké. Všelikto sa spreneverí iniciačným sľubom. Banksyho sa vraj pýtali, či sa ešte stále kamaráti s Mr. Brainwashom. A on vraj odpovedal: „Domnievam sa, že áno. Keď som sa ho pýtal, čo si myslí o mojom filme, povedal, že je to kultové kino, klasické kino, rovnako nedosiahnuteľné ako Coppolov Krstný otec.“ Banksy raz na stenu namaľoval nápis: „Prepáčte! Životný štýl, ktorý ste si objednali, práve nie je na sklade!“ Banksy jednoducho stojí za to.
.zm
Film herca, scenáristu a režiséra Tatea Taylora Farba citov bol nakrútený na motívy románového debutu jeho kamarátky z detstva Kathryn Stocketovej. Obaja vyrastali v štáte Mississippi, preto majú na vlastnej koži zažité mnohé z toho, o čom je v knihe i filme reč. O začiatku šesťdesiatych rokov v jednom z južanských štátov, ktorý sa neslávne preslávil búrlivým protičernošským rasizmom. Film je to korektný, silný najmä hereckými výkonmi (úchvatná je Octavia Spencerová v úlohe svojráznej slúžky Minny), bohatý na vyvolané emócie, taký profesionálne hollywoodsky v tom dobrom zmysle slova. Len posledné zo dve desiatky minút sú únavné, vŕšia totiž jeden koniec za druhým, snažia sa dorozprávať aj to, čo už nepotrebujeme vedieť. Veľa mierne sladkých katarzií v rýchlom slede škodí. Farba citov rozpráva príbeh mladej belošky, ktorá sa po štúdiu na univerzite vracia do rodného Jacksonu. Už to, že študovala, ju vyčleňuje z okruhu jej paničkovských kamarátok. Navyše nemieni nastúpiť rokmi overenú cestu poslušných dcér, nemieni zakotviť v manželskom prístave, venovať sa domácnosti, deťom a od nudy aj charite. Chce písať. Horúca téma sa rozprestiera všade okolo nej, možno ju vdychovať každým dúškom jacksonského vzduchu – rasizmus. Spôsob, akým bieli pristupujú k čiernym. Konkrétne k svojim černošským slúžkam. Téma silná, jej spracovanie životu nebezpečné. Doslova. Kto sa v Mississippi v tom čase zastal černošky či černocha, riskoval krk.
.zm
KNIHA J. Hašto, H. Vojtová: Posttraumatická stresová porucha (Univerzita Palackého, 2012)
Až v roku 1980 americký diagnostický klasifikačný systém vymedzil posttraumatickú stresovú poruchu (PTSP). Teda závažný zdravotný, ale aj sociálny problém. Pritom už Sigmund Freud upozornil na veľký terapeutický význam znovuprežívania a znovupretrpenia spomienok na traumu. Primár trenčianskej psychiatrie Jozef Hašto na svojom lôžkovom oddelení v roku 2004 vyšetril 532 pacientov, spomedzi ktorých sa zistila traumatická udalosť v anamnéze u 27 percent, pričom PTSP zistili u 35 percent z nich. Spoločne s psychologičkou Hanou Vojtovou išiel Hašto za rámec všeobecných zistení a zostavili unikátnu prípadovú štúdiu. Od novembra 2006 do mája 2008 absolvovala u nich celkovo 47 diagnosticko-terapeutických hodín Hedviga Malinová Žáková, ktorá utrpela tri závažné psychotraumy: prepadnutie násilníkmi, vypočúvanie na polícii a vniknutie cudzej osoby do jej bytu. Jasné známky PTSP sa zistili už pri prvom sedení. Ako sa ukázalo, je v záujme Hedviginho bezpečia, aby terapeuti všetky od nej získané informácie s jej súhlasom zverejnili. Pretože vtedajší premiér Fico a minister Kaliňák ju označili za klamárku. „V žiadnom momente diagnostického a terapeutického procesu sme nemali dôvod pochybovať o pravdovravnosti pacientky,“ píše Hašto. Obrovský prínos knihy spočíva v občianskej statočnosti, ktorú jej autori preukázali, keď sa plne postavili na stranu obete a zároveň poukázali na sociopolitický kontext a problematiku moci. Zdá sa, že terapiu by potreboval slovenský volič, keď opakovane legitimizuje politikov, ktorí vedome ubližujú nevinnej mladej žene.
.ab
FILM Banksy (Veľká Británia, USA 2010)
Dvaja bozkávajúci sa britskí policajti; spod chodníka vyliezajúci potkan sa zvedavo pýta: „Kde je Hollywood?“; nápis „Nasleduj svoje sny“ prelepený nálepkou so slovom: „Zrušené“; chlapček v matrózkach loviaci rybky z vedierka; terorista vrhajúci namiesto granátu kyticu kvetov... To je stručný opis obrazov, namaľovaných, nastriekaných na múry budov nalepených diel svetoznámeho streetartistu Banksyho. Jeho debut Banksy (pôvodný názov: Exit Through The Gift Shop) bol nominovaný na Oscara v dokumentárnej kategórii. Je ironický, angažovaný aj nekorektný, podobá sa v mnohom na Banksyho pouličné umenie. Však aha: Pôvodne to mal byť film, ktorý o Banksym nakrúti Mr. Brainwash, najprv obchodník s oblečením, neskor tiež výtvarník; skončilo sa to ako film, čo nakrútil Banksy o Mr. Brainwashovi. To sa často nestáva, však? A je to dokument, alebo je to celé či čiastočne habaďura? Nevedno presne. Nič to. Aj tak nás film pohltí. Subkultúra street-artu je fascinujúca. Byť jej členom nie je vždy ľahké. Všelikto sa spreneverí iniciačným sľubom. Banksyho sa vraj pýtali, či sa ešte stále kamaráti s Mr. Brainwashom. A on vraj odpovedal: „Domnievam sa, že áno. Keď som sa ho pýtal, čo si myslí o mojom filme, povedal, že je to kultové kino, klasické kino, rovnako nedosiahnuteľné ako Coppolov Krstný otec.“ Banksy raz na stenu namaľoval nápis: „Prepáčte! Životný štýl, ktorý ste si objednali, práve nie je na sklade!“ Banksy jednoducho stojí za to.
.zm
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.