Hlavný hrdina trochu pripomína Rudolpha Valentina, trochu Douglasa Fairbanksa, trochu Maxa Lindera, trochu Freda Astaira. Zdalo sa, že také čosi už v terajších časoch nemôže zabodovať – ale zabodovalo. Čo je to?
Artista.
Film Michela Hazanaviciusa (1967), francúzskeho (často autorského) režiséra s litovskými koreňmi, tvorcu vo Francúzsku populárnej špionážnej parodickej série o agentovi Office of Strategic Services Hubertovi Bonisseurovi de La Bathovi, skrátka o OSS stosedemnástke. Hral ho Jean Dujardin, ten z Artistu, ktorý žne úspechy a zberá jednu filmovú cenu za druhou. (Teraz mu, napríklad, hrozí aj Oscar. Celému filmu hrozí mnoho Oscarov.) Keď fílm uvidíte, bude vám jasné, že za tým musela byť z režisérovej strany dlhoveká fascinácia starou americkou kinematografiou. Tou, ktorá mala svoj vlastný umelecký, výrazový jazyk, svoj typický herecký prejav, svoj miliónový starsystém, v kine hrával naživo orchester...
V akademických debatách o tom, čo vývoj kinematografie najväčšmi zmenilo, sa zvyknú spomenúť dve veci: ozvučenie celuloidu a počítače. Ten prvý zlom sa spustil koncom dvadsiatych rokov minulého storočia. Ako prudká lavína zmietol z mapy hollywoodskych ateliérov mnohých dovtedy slávnych ľudí, komikov, milovníkov, krásne ženy. Nehovoriacich miláčikov Ameriky nahradili spievajúci a rozprávajúci miláčikovia. Kto sa nedokázal preorientovať – bol nadobro z kola von. Spomedzi hercov nebolo veľa takých, čo to dokázali. Stará krv nahradila novú. Pre novú krv to bola dobrá správa, pre starú zlá.
Michel Hazanavicius priznal, že najnáročnejšou časťou práce bolo písanie scenára tak, aby bol príbeh naozaj vyrozprávaný pomocou obrázkov (a nie aj pomocou slov – okrem zopár klasických „nemých“ medzititulkov), aby aj bez vyslovených dialógov boli emócie čitateľné. A emócií je v Artistovi neúrekom.
Dej filmu sa začína v roku 1927. (Mimochodom, práve také vročenie má prvý zvukový film vôbec – Jazzový spevák, kde sa najmä spievalo, povedalo sa len pár viet, jedna z nich znela: „Doteraz ste nič nepočuli.“) Všetkými zbožňovaný herec George Valentin opäť raz očaril publikum, keď sa mu na plátne podarilo dostať z pazúrov zločincov, zachrániť peknú slečnu a – nasledovaný verným psíkom (mimochodom, dobovo korektne akoby z oka vypadol tomu z plagátu na fonograf firmy Edison-Bell Company) – odletieť na aeropláne v ústrety ružovej budúcnosti. Georgeovi Valentinovi leží svet pri nohách. Pred kinom čaká nadšený dav, reportéri blýskajú fotoaparátmi, potlesk, ovácie, fanúšičky pištia, jedna z nich sa náhodne ocitne zoči-voči veľkému Valentinovi, a keď sa opäť stretnú, preskočí iskra... Hviezda Peppy Millerovej začína stúpať. Ešte chvíľu aj Georgeova. Ale iba dovtedy, kým sa film nenaučí hovoriť. Valentin nechce vo filme rozprávať, neverí, smeje sa a nechápe, kam smeruje budúcnosť. Budúcnosť, čo jedných povýši a iných poníži... A potom zas ide ďalej.
Hoci viacerým súčasným režisérom už napadlo spraviť také dačo, rozprávať príbeh najčistejším spôsobom, vytvárať obrazy, nepomáhať si zvukom, keď Michel Hazanavicius oznámil, že by chcel nakrútiť nemý film, považovali ho za blázna. Našťastie je tvrdohlavý a nedal sa odradiť. Artista (The Artist, Francúzsko/Belgicko, 2011). Scenár a réžia: Michel Hazanavicius. Strih: Anne-Sophie Bion, Michel Hazanavicius. Hudba: Lodovic Bource. Kamera: Guillaume Schiffman. Hrajú: Jean Dujardin, Berenice Bejo, John Goodman, James Cromwell, Malcolm McDowell a ďalší. 100 minút.
Artista.
Film Michela Hazanaviciusa (1967), francúzskeho (často autorského) režiséra s litovskými koreňmi, tvorcu vo Francúzsku populárnej špionážnej parodickej série o agentovi Office of Strategic Services Hubertovi Bonisseurovi de La Bathovi, skrátka o OSS stosedemnástke. Hral ho Jean Dujardin, ten z Artistu, ktorý žne úspechy a zberá jednu filmovú cenu za druhou. (Teraz mu, napríklad, hrozí aj Oscar. Celému filmu hrozí mnoho Oscarov.) Keď fílm uvidíte, bude vám jasné, že za tým musela byť z režisérovej strany dlhoveká fascinácia starou americkou kinematografiou. Tou, ktorá mala svoj vlastný umelecký, výrazový jazyk, svoj typický herecký prejav, svoj miliónový starsystém, v kine hrával naživo orchester...
V akademických debatách o tom, čo vývoj kinematografie najväčšmi zmenilo, sa zvyknú spomenúť dve veci: ozvučenie celuloidu a počítače. Ten prvý zlom sa spustil koncom dvadsiatych rokov minulého storočia. Ako prudká lavína zmietol z mapy hollywoodskych ateliérov mnohých dovtedy slávnych ľudí, komikov, milovníkov, krásne ženy. Nehovoriacich miláčikov Ameriky nahradili spievajúci a rozprávajúci miláčikovia. Kto sa nedokázal preorientovať – bol nadobro z kola von. Spomedzi hercov nebolo veľa takých, čo to dokázali. Stará krv nahradila novú. Pre novú krv to bola dobrá správa, pre starú zlá.
Michel Hazanavicius priznal, že najnáročnejšou časťou práce bolo písanie scenára tak, aby bol príbeh naozaj vyrozprávaný pomocou obrázkov (a nie aj pomocou slov – okrem zopár klasických „nemých“ medzititulkov), aby aj bez vyslovených dialógov boli emócie čitateľné. A emócií je v Artistovi neúrekom.
Dej filmu sa začína v roku 1927. (Mimochodom, práve také vročenie má prvý zvukový film vôbec – Jazzový spevák, kde sa najmä spievalo, povedalo sa len pár viet, jedna z nich znela: „Doteraz ste nič nepočuli.“) Všetkými zbožňovaný herec George Valentin opäť raz očaril publikum, keď sa mu na plátne podarilo dostať z pazúrov zločincov, zachrániť peknú slečnu a – nasledovaný verným psíkom (mimochodom, dobovo korektne akoby z oka vypadol tomu z plagátu na fonograf firmy Edison-Bell Company) – odletieť na aeropláne v ústrety ružovej budúcnosti. Georgeovi Valentinovi leží svet pri nohách. Pred kinom čaká nadšený dav, reportéri blýskajú fotoaparátmi, potlesk, ovácie, fanúšičky pištia, jedna z nich sa náhodne ocitne zoči-voči veľkému Valentinovi, a keď sa opäť stretnú, preskočí iskra... Hviezda Peppy Millerovej začína stúpať. Ešte chvíľu aj Georgeova. Ale iba dovtedy, kým sa film nenaučí hovoriť. Valentin nechce vo filme rozprávať, neverí, smeje sa a nechápe, kam smeruje budúcnosť. Budúcnosť, čo jedných povýši a iných poníži... A potom zas ide ďalej.
Hoci viacerým súčasným režisérom už napadlo spraviť také dačo, rozprávať príbeh najčistejším spôsobom, vytvárať obrazy, nepomáhať si zvukom, keď Michel Hazanavicius oznámil, že by chcel nakrútiť nemý film, považovali ho za blázna. Našťastie je tvrdohlavý a nedal sa odradiť. Artista (The Artist, Francúzsko/Belgicko, 2011). Scenár a réžia: Michel Hazanavicius. Strih: Anne-Sophie Bion, Michel Hazanavicius. Hudba: Lodovic Bource. Kamera: Guillaume Schiffman. Hrajú: Jean Dujardin, Berenice Bejo, John Goodman, James Cromwell, Malcolm McDowell a ďalší. 100 minút.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.