V synergii s dozvukmi Gorily bude jednociferné skóre SDKÚ prelomové, keďže prvýkrát v histórii strany vytvorí akýsi vnútorný dopyt po zmene. Dokonca i v prípade zázraku, akým by bol zrod ďalšieho „zlepenca“ so zotrvaním vo vláde. Vystupňujú sa totiž tlaky na Dzurindu, keďže aj v stranách s autoritatívnymi vodcami existuje pravidlo, že slabý volebný výsledok ohrozuje predsedu stratou lojality regionálnych opôr, ktorým ubudne z vplyvu či podielu na moci.
Nie je preto ani určujúce, či Lucia Žitňanská myslela svoj záujem o predsedníctvo úprimne, alebo len ako mobilizačný trik v zmysle, že ten, kto krúžkuje číslo tri, volí celú stranu aj s číslami jeden a dva... V preferenčných hlasoch ministerka spravodlivosti zaboduje, hoci pozornejším voličom môže prekážať, že až do tejto misie, na ktorú sa vydala či zo zúfalstva, alebo v zhode s volebným štábom, nejakú veľkú vnútornú opozíciu Dzurindovi nepredstavovala. Ešte i v kauzách, ktoré takpovediac volali do neba, ako napríklad daňová budova, bola jej „štylizácia“ medzi premiérkou a ministrom financií (respektíve predsedom) prinajlepšom neutrálna. Prinajlepšom.
Vlastný vklad a napokon i reakcie Dzurindu s Miklošom, že – údajne a zrazu - „vítajú politickú súťaž“, robia takto pre situáciu, ktorá po voľbách zrejme nastane, zo Žitňanskej prirodzenú kandidátku. Ešte i keby sa tomu bránila. Celkom iná vec je, že na čo to bude stačiť. Úmysly Dzurindu zostávajú zatemnené, a hoci štruktúry, s ktorými sa vzájomne podopierajú, budú oslabené, vzťahy a väzby sú hlboko zakorenené.
A práve tu leží hlavolam pre voličov, ktorých by Žitňanská svojou agendou reformy justície (ktorá je, popri verejných financiách, kardinálna pre SR) a „nového začiatku” azda aj oslovila. Skutočnosť, že v SDKÚ priestor na ozajstnú politickú súťaž, čiže prirodzené výmeny lídra a podlídrov, nikdy neexistoval, je na tomto mieste už trápne opakovať. Napríklad ku kongresu v r. 2006, teda po voľbách, ktoré ich poslali do opozície, sa tu písalo o „pravici postkomunistického rodu”. Práve a len preto, lebo namiesto súťaže o prevolenie celého vedenia zinscenovali maškarádu bez protikandidátov. Nieže s vopred jasným, ale jednomyseľným - ako u KSČ a HZDS! - výsledkom. Zrežírované do detailov vrátane Potemkinovej fasády primárnych volieb boli však všetky volebné udalosti SDKÚ, počnúc zakladajúcim kongresom v r. 2000.
Na otázku, či do strany budovanej a zosieťovanej na princípe lojalít a väzieb, kde heslom prežitia je „musíme si pomáhať”, môžu zlý výsledok a Gorila vdýchnuť nový život, nevie ani Žitňanská odpoveď. Či však Dzurindom pohne, či nie, posun je v tom, že SDKÚ prestane byť po voľbách nieže „lídrom pravice” – čo je mediálna fikcia už dlho - ale stranou, ktorá mala schopnosť spájať také odlišné entity, ako KDH, Most (SMK) a SaS. Ak vyberieme z obrazu či dvojcifernú SDKÚ, alebo Dzurindu ako hýbateľa zozadu, ukáže sa, že niet ďalšieho svorníka, ktorý by tieto strany ako mocenskú alternatívu ľavice zbližoval.
Nie je preto ani určujúce, či Lucia Žitňanská myslela svoj záujem o predsedníctvo úprimne, alebo len ako mobilizačný trik v zmysle, že ten, kto krúžkuje číslo tri, volí celú stranu aj s číslami jeden a dva... V preferenčných hlasoch ministerka spravodlivosti zaboduje, hoci pozornejším voličom môže prekážať, že až do tejto misie, na ktorú sa vydala či zo zúfalstva, alebo v zhode s volebným štábom, nejakú veľkú vnútornú opozíciu Dzurindovi nepredstavovala. Ešte i v kauzách, ktoré takpovediac volali do neba, ako napríklad daňová budova, bola jej „štylizácia“ medzi premiérkou a ministrom financií (respektíve predsedom) prinajlepšom neutrálna. Prinajlepšom.
Vlastný vklad a napokon i reakcie Dzurindu s Miklošom, že – údajne a zrazu - „vítajú politickú súťaž“, robia takto pre situáciu, ktorá po voľbách zrejme nastane, zo Žitňanskej prirodzenú kandidátku. Ešte i keby sa tomu bránila. Celkom iná vec je, že na čo to bude stačiť. Úmysly Dzurindu zostávajú zatemnené, a hoci štruktúry, s ktorými sa vzájomne podopierajú, budú oslabené, vzťahy a väzby sú hlboko zakorenené.
A práve tu leží hlavolam pre voličov, ktorých by Žitňanská svojou agendou reformy justície (ktorá je, popri verejných financiách, kardinálna pre SR) a „nového začiatku” azda aj oslovila. Skutočnosť, že v SDKÚ priestor na ozajstnú politickú súťaž, čiže prirodzené výmeny lídra a podlídrov, nikdy neexistoval, je na tomto mieste už trápne opakovať. Napríklad ku kongresu v r. 2006, teda po voľbách, ktoré ich poslali do opozície, sa tu písalo o „pravici postkomunistického rodu”. Práve a len preto, lebo namiesto súťaže o prevolenie celého vedenia zinscenovali maškarádu bez protikandidátov. Nieže s vopred jasným, ale jednomyseľným - ako u KSČ a HZDS! - výsledkom. Zrežírované do detailov vrátane Potemkinovej fasády primárnych volieb boli však všetky volebné udalosti SDKÚ, počnúc zakladajúcim kongresom v r. 2000.
Na otázku, či do strany budovanej a zosieťovanej na princípe lojalít a väzieb, kde heslom prežitia je „musíme si pomáhať”, môžu zlý výsledok a Gorila vdýchnuť nový život, nevie ani Žitňanská odpoveď. Či však Dzurindom pohne, či nie, posun je v tom, že SDKÚ prestane byť po voľbách nieže „lídrom pravice” – čo je mediálna fikcia už dlho - ale stranou, ktorá mala schopnosť spájať také odlišné entity, ako KDH, Most (SMK) a SaS. Ak vyberieme z obrazu či dvojcifernú SDKÚ, alebo Dzurindu ako hýbateľa zozadu, ukáže sa, že niet ďalšieho svorníka, ktorý by tieto strany ako mocenskú alternatívu ľavice zbližoval.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.