.ako rodisko si uvádzaš Poprad. Bol si tatranské dieťa?
Nie, vôbec. Žil som tam len prvé dva roky, rodičia tam pracovali v odborárskom hoteli a potom sme sa presťahovali do Bratislavy.
.vďaka tvojmu románu Stalo sa 1. septembra vznikol dojem, že si potomok Bulharov, ktorí sa usadili v Leviciach. Ani to nie je pravda?
Nie. Keď som prvýkrát po vydaní tej knihy prišiel do Levíc, zaviezli ma na jedno miesto a povedali: „Tak tu bola vaša bulharská kolónia.“ Ja som to však v čase písania knihy vôbec netušil. (Úsmev.)
.takže si bratislavské sídliskové dieťa, ktoré veľa čítalo?
Nie, vôbec nie. Mal som asi poruchu čítania, dyslexiu, z čítania som preto dostával samé zlé známky a keď som aj nejaký text prelúskal, tak som ho zväčša nepochopil. Až keď som končil základnú školu, teda v deviatej triede, začal som dobrovoľne čítať. Ale začínal som s obrázkovými časopismi – Svet socializmu, Život, české Květy. To boli prvé rozsiahlejšie texty, ktoré som čítal sám a dobrovoľne.
.takže si nevyrastal na Vinnetouovi ani na mayovkách?
Nie, vôbec. Trošku som aj závidel kamarátom, ktorí veľa čítali. Preto som skúšal čítať aspoň tie časopisy, ale tie mi neposkytli plnohodnotný zážitok, a postupne som sa dostal aj ku knihám.
.prečo si išiel študovať práve knihovedu?
Kto nešiel na vysokú školu, išiel na dva roky na vojnu. Ale pri prijímaní na vysokú školu zohrávala veľkú rolu protekcia, ktorú som nemal. Navyše som mal jeden rodinný „šrám“ – môj otec bol emigrant, ktorý sa dobrovoľne vrátil z Ameriky, ale emigrantom už zostal. Takže potreboval som takú školu, kde smerné číslo hovorí, že majú prijať osem chlapcov a dvadsať dievčat, ale hlási sa len šestnásť chlapcov a osemdesiat dievčat. Musel som si vybrať školu, kde bola vysoká šanca, že ma prijmú kvôli môjmu rodu. A to bolo Knihovníctvo a vedecké informácie, ako sa vtedy ten odbor volal.
.prečo sa otec vrátil z emigrácie?
Ušiel počas služobnej cesty, to bolo zlé, lebo súdruhovia mu dôverovali a on ich sklamal. Otec si naivne predstavoval, že príde v Amerike na Červený kríž a povie: Mohli by ste, prosím, dopraviť moju rodinu z Československa sem za mnou? Toto aj urobil a oni mu povedali, že či sa zbláznil. Keby potreboval doviesť rodinu z nejakej krajiny, kde zúri občianska vojna, tak mu ju dovezú, ale z komunistického tábora nie. A tak sa vrátil.
.o čom bolo tvoje vysokoškolské štúdium?
O manažmente knižníc, teda o riadení, spracúvaní a vyraďovaní knižničného fondu. Väčšina toho, čo sme sa učili, ma bavilo. Hoci, keď som išiel na školu, nemal som predstavu, o čom to štúdium je, myslel som si, že to bude čosi ako literárna veda, iba menej vedecké. Dodnes nám prichádzajú študenti, ktorí si myslia, že si budú najmä čítať.
.čo bolo po škole?
Začal som pracovať vo Výskumnom ústave kultúry, čo bolo vynikajúca pozícia, lebo sídlil na Námestí SNP a keď vypukla revolúcia, mal som to z roboty blízko. Tú inštitúciu rýchlo zrušili, tak som išiel do Slovenskej národnej knižnice, ktorá bola v tom čase inštitucionálnou súčasťou Matice slovenskej. To bolo v čase, keď sa na námestia chodilo demonštrovať „za tú našu slovenčinu“. To organizovala Matica slovenská, ktorej súčasťou bola aj Slovenská národná knižnica. No a vtedy prišli za nami z Martina a povedali, že zajtra máme na námestí tú našu matičiarsku demonštráciu a vy, zamestnanci knižnice, tam všetci nabehnete a budete vrieskať Za tú našu slovenčinu. Na druhý deň som dal výpoveď.
.to znie ako statočný občiansky postoj.
Áno, znie to ako z Polnočného kovboja, ale realita bola taká, že už som mal vybavené iné miesto, tak som mohol demonštratívne povedať kamarátom, že ja už v Matici nie som. (Úsmev.)
.ty si zažil Nežnú revolúciu v čase, keď už si pracoval. Prišla pre teba v dobrom čase alebo mala prísť skôr?
Mala prísť skôr, ako sme sa narodili. Plánované hospodárstvo bolo možno dobré na stavbu priehrad, železníc, ale po roku 1968 to už bola katastrofa, v roku 1989 sme ekonomicky neboli oveľa ďalej ako v roku 1968, slovo stagnácia je veľmi exaktné pomenovanie toho stavu. Prišlo to neskoro, hoci som sa z revolúcie veľmi tešil.
.čo November v tvojom živote zmenil?
Bola to zásadná zmena, aj keď profesijne to na mňa nemalo vplyv ako na väčšinu ľudí. Ale malo to obrovský pocitový vplyv, hoci mi trvalo možno ešte dva roky, kým som sa zbavil všetkých boľševických prežitkov a paternalizmu a kým som pochopil, že človek sa má postaviť sám za seba. Ja som vtedy inklinoval skôr k ľavičiarstvu, aj proti komunizmu som bol vždy skôr zľava, z anarchistickej pozície. Pamätám si, aj Havel vtedy hovoril, že nebudeme privatizovať veľký priemysel a ja som si hovoril, ako dobre, že sa nebude privatizovať. Hoci dnes je jasné, že všetko, čo je štátne, je nevýkonné a skorumpované. Treba privatizovať aj nemocnice, lebo v rámci zdravotníctva je to najchorejší prvok.
.to je zvláštne, že si komunizmus kritizoval zľava, z anarchistických pozícií, ty si bol predsa veriaci človek aj počas komunizmu, nie?
Áno. A toto jediné som anarchistickému hnutiu vyčítal, že všetci boli bigotní ateisti. Ja som bol z katolíckej rodiny a na rozdiel od dnešných bojovných katolíkov, ja som všetky sviatosti – od krstu až po sobáš – absolvoval počas komunizmu. Ale nechcem zo seba robiť hrdinu, keď sme mali svadbu – mali sme dva typy pozvánok: jeden typ bol oficiálny, pre kolegov, druhý pre kamarátov, kde sme ich pozvali na sobáš do Dómu sv. Martina. Ja som bol prvotriedny bojko a aj preto som rád, že ten systém padol, že už nemusím byť taký bojko. (Úsmev.)
.vrátil sa sa potom na svoju školu, kde si dodnes odborným asistentom. Prečo?
Som na tej škole rád. Výhoda môjho odboru je, že je neuveriteľne široký. Ja napríklad učím svetovú literatúru, sociálnu mediálnu komunikáciu a aj predmet Informačná spoločnosť. Človek sa dnes musí čoraz viac špecializovať, ale ja nie som analytický typ vedca, no a v tomto odbore som čosi ako širokorozchodná trať. To mi vyhovuje. Som skôr syntetický typ, ktorý zozbiera z päťdesiatich rôznych zdrojov fakty a hľadá súvislosti.
.ako vedec si sa zaoberal aj výskumom čítania dospelých. Ako sme na tom?
Čím ďalej, tým lepšie.
.ale každý plače, že ľudia čítajú čoraz menej.
Možno som sa nevyjadril presne. Možno som to bral trošku egoisticky, ako autor slovenskej literatúry. Čitateľská verejnosť začína byť taká ako v zahraničí – nacionalistická. V tom zmysle, že keď si pozriete rebríček najčítanejších kníh v Španielsku, tak je tam nepomerne veľa Španielov a Latinoameričanov. Vo Francúzsku zas nepomerne veľa Francúzov. Prosto, čitateľ beletrie je nacionalista. A už to začína platiť aj pre Slovensko.
.v tomto zmysle má slovo nacionalista pozitívny význam?
Áno. Hoci istým spôsobom je to absurdita, lebo vo zvyšku sveta sa iste napíše oveľa viac dobrých kníh ako na maličkom Slovensku. Štatisticky je to tak, ale približujeme sa týmto trendom k iným krajinám. Dakedy platilo: čítam veľa a rád, ale nie slovenskú literatúru. A toto sa už mení.
.kedy sa to stalo?
Keby sa malo personifikovať, s kým to súvisí, tak zlomilo sa to vtedy, keď sa výraznejšie presadila Táňa Keleová-Vasiľková pre jednu čitateľskú skupinu a pre úplne inú čitateľskú skupinu sa zas presadil Maxim E. Matkin, Mišo Hvorecký a keď Kali Bagala začal robiť okolo svojej poviedkovej súťaže dostatočný rozruch. Lebo, žiaľ, je to tak, že literatúra potrebuje okolo seba aj „spektákel“.
.teraz tu rezonuje otázka, ktorú nedávno nastolil Rado Ondrejíček, ako si má spisovateľ robiť sebamarketing, aby sa jeho knižky predávali. Tvoj názor?
Otázka je, či by sme sa na toto pýtali aj iných umelcov – režisérov, výtvarníkov...? Nezdá sa vám to trápne, že chodíte na premiéry svojich filmov, kde vám ľudia tlieskajú, že chodíte na festivaly? A nie je vám hlúpe, že vytvoríte dielo a ešte idete aj na vernisáž? Myslím si, že na tom nie je nič zlé alebo trápne, keď si spisovateľ robí vlastné promo.
.nie každý spisovateľ dokáže budovať vlastnú značku tak ako napríklad Michal Hvorecký. Niektorí sú introverti, plachí ľudia, nie je im to blízke.
Ale čo robí Mišo Hvorecký? Chodí po čítačkách, poskytuje rozhovory. To robia aj introverti. Nechodí po meste a nevylepuje si plagáty. Zdá sa mi, že sa Mišo v tomto zmysle démonizuje, že je to nejaký extra komerčný autor. On robí presne to, čo robia aj iní, ale možno to robí lepšie.
.ondrejíček sa tiež pýtal, ako je možné, že knihu víťaza ceny Anasoft Litera si kúpi na Slovensku pár ľudí, ale nekúpia si ju napríklad čitatelia Murakamiho, teda ľudia, ktorí radi čítajú, a takých je aj u nás veľa.
Čítanie je demokratická aktivita. To znamená, že prídete do kníhkupectva a je vám jasné, že by ste všetky tie knihy nikdy neprečítali. Odchádzate s vedomím, že tam ostáva minimálne tristo kníh, ktoré by sa vám páčili. To sa vám nestane v kine, ani na výstave a dokonca ani v popmusic. Tá možnosť výberu je pri knihách veľmi široká, konkurencia je obrovská.
.ale v pomere k počtu obyvateľom sa u nás stále predá menej kníh ako napríklad v Česku. Čím to je?
Čitateľská verejnosť sa nevytvorí za pár rokov. V krajine, ako je Francúzsko, sa to rodilo možno 150 rokov. Vývoj u nás bol iný a nejaké to desaťročie zaostávame. Paradox je, že to už nikdy nedobehneme, lebo tlačená kniha zanikne.
.ale čítanie literatúry predsa nezanikne.
Nezanikne, a podľa mňa sa číta čoraz viac, keď to porovnávam s érou po roku 1989, keď bol obrovský prepad. Neporovnávam to teraz s érou, keď nebola televízia či internet. To by zas boli úplne iné čísla. Nedá sa porovnávať neporovnateľné, lebo to by sme sa dostali aj k otázkam všeobecnej vzdelanosti, a to by pre súčasnosť dopadlo zle. Hoci sme nikdy nemali toľko ľudí s vysokoškolským vzdelaním. Podľa toho by sa knihy mali predávať v miliónových nákladoch.
.klesá všeobecná vzdelanosť?
Nie som ten deduško, čo nadáva, aká je dnešná mládež zlá. Porovnávam dnešných študentov s tými, čo som mal pred pätnástimi rokmi. A tí boli viditeľne vzdelanejší. To znamená, že základná a stredná škola ich naučila viac než v súčasnosti. Samozrejme, opäť je to o čosi zložitejšie. Pred pätnástimi rokmi neboli také možnosti cestovania, dnes máme najlepších študentov v Prahe a v Brne. Vlastne tých najlepších máme v Oxforde či v Amerike a tých dosť dobrých máme v Prahe a v Brne – my máme zvyšok.
.to musí byť pre docenta na vysokej škole frustrujúce.
Ako učiť študentov, ktorí ako kritická masa majú menej vedomostí ako pred pätnástimi rokmi? Mám prednášať na tej istej úrovni, aj keď mi nebudú rozumieť? Alebo mám tú úroveň znížiť, aby mi rozumeli? Mne sa zdá tá druhá možnosť logická. Musím predsa hovoriť k publiku, ktoré ma počúva.
.okrem toho, že si docent, si aj spisovateľ. Kedy si začal písať?
Na strednej škole sme s frajerkou čítali Jacka Kerouaca Na ceste. A rozhodli sme sa, že napíšeme takú knižku o Slovensku. Začali sme, ale nefungovalo to.
.v čase komunizmu tu bolo asi o čosi menej zafajčených džezových klubov, kde hral Charles Parkes na saxofóne ako v USA.
Áno, skúsenosť Jacka Kerouaca bola neprenositeľná. (Úsmev.) Skutočné osvietenie nastalo až vtedy, keď som na vysokej škole dostal do ruky Cortazárovu knihu Solentinamská apokalypsa. To bolo naozaj ako osvietenie, že aj takto môže vyzerať literatúra. Prvú poviedku som však napísal až počas vojenčiny, lebo tam som mal dosť času, keď ma práve nepreháňali. Vyšla v roku 1991 v časopise Dotyky. A v roku 1995 mi vyšla prvá kniha poviedok.
.vydal si tri knihy poviedok. Patríš do generácie zviazanej s vydavateľom Kalim K. Bagalom, ktorý v 90. rokoch pomohol mnohým začínajúcim spisovateľom.
Áno. Mám pocit, že sa stále nedoceňuje Kaliho úloha. On naozaj tým svojím nadšením urobil pre slovenskú literatúru veľmi veľa. Rozbehol literárny život a istú skupinu čitateľov naučil čítať slovenskú literatúru. Zároveň Kaliho prípad ukazuje na to, v akom zlom stave bola slovenská literatúra. Pre literatúru nie je predsa dobré, keď jeden chlap môže tak veľa dokázať. Predsa len by mala fungovať istá konkurencia, a nie iba jeden chlap so svojím entuziazmom.
.prečo sa to stalo?
Časť čitateľov prešla začiatkom deväťdesiatych rokov k iným médiám, začalo vychádzať množstvo prekladových titulov, ale časť čitateľov prestala dôverovať časti slovenskej literatúry.
.prečo tá nedôvera?
Buď sa skompromitovali autori, alebo aj ich diela. Ja si, napríklad, myslím, že Válek je dobrý básnik, ale ja ho dodnes nečítam. Mám politický predsudok voči dielu, hoci vinný je autor. A také niečo asi fungovalo u viacerých.
.po troch knihách poviedok si vydal prvý román. Veľa sa o ňom hovorilo, vyšiel v zahraničných prekladoch, vznikla podľa neho divadelná hra. Bola to úspešná kniha. Prekvapilo ťa to?
Nebol to úspech, ktorý by mi dramaticky zmenil život, ani ten autorský. Nepovažujem ho dokonca ani za veľký úspech. Ani pre moju kariéru to nebol nejaký zlom, ja literatúru robím len popri svojom zamestnaní, na vedľajší úväzok. (Úsmev.) Je to moja voľnočasová aktivita. Prelom to bol pre mňa hádam len v tom, že po poviedkach prišiel román.
.je to síce podľa podtitulu román o láske, ale je to skôr o histórii medzi rokmi 1938 – 1968 ako o láske. Prečo?
Asi preto, aké boli tie roky dramatické. Z pohodlia a bezpečia tretieho tisícročia už človek tie roky vníma ako veľmi dobrodružné.
.z toho románu však veľmi silno cítiť zámer autora porozprávať čitateľom, ako sa veci diali. Akoby si mal s tým románom silné didaktické ambície.
Nie, nemal som tú ambíciu. Moja ambícia bola všetkými tými absurdnými a surrealistickými vložkami o prezidentoch či o Horthym na turulovi mladých ľudí zabávať. Ale ukázalo sa, že táto knižka dosť málo oslovila mladú generáciu. A, paradoxne, starší čitatelia, o ktorých som si myslel, že im bude tento surrealistický vklad do historického románu prekážať, to prijali. Absolútne som neodhadol čitateľa. Mnoho ľudí tú knižku neberie ako román, ale ako opis histórie, čo som si vôbec neuvedomil. Hoci je v tej knižke aj príbeh troch postáv, okrem toho je tam aj príbeh jedného regiónu strednej Európy. Aj história je hi-story, príbeh národa. A jedna z hlavných postáv je tam národ, hoci tak som si to nezadefinoval na začiatku.
.v tvojom druhom románe je hlavnou témou materstvo, vzťah matky a dcéry. Je zvláštne, že to píše muž.
Dnes už sa môže všetko. Ale môže sa ukázať, že to bola strela mimo a nemal som si na to trúfnuť.
.nevyzerá to na strelu mimo. Ale prečo si mal potrebu písať práve o tomto?
V jednej recenzii ku knihe Stalo sa 1. septembra bola výčitka, že tam sú tri mužské postavy, a jedna žena, ktorá funguje len ako objekt. Možno aj to bolo iritujúce. Tak dobre, napíšem ženskú postavu, hoci to bude zase nejakým spôsobom nekorektné. V tomto románe zas chýba muž ako plnohodnotná postava. Muži sú tam len jednorozmerné figúrky.
.kým román Stalo sa 1. septembra sa dal vnímať skôr ako séria malých poviedok, toto je jednoliata vec. Ako sa zrodil nápad písať príbeh ženy, ktorá porodila v gulagu?
Spisovateľ Peter Juščák mi rozprával príbeh o slovenskej dievčine, ktorá porodila v gulagu. Už keď som počul tú jednu vetu, okamžite sa mi rodili v hlave súvislosti o tom, čo mohlo byť predtým a čo mohlo byť potom. Zvyšok som dofabuloval sám.
.kniha vyzerá verným opisom toho, ako to v gulagu fungovalo. Kde si si to naštudoval?
Čítal som si rôzne pramene, možno tie beletristické mi dali viac ako odborné, napríklad Šalamov.
.v jednom rozhovore si povedal, že napriek odlišnému pohlaviu a úplne odlišným podmienkam je to aj autobiografia. To si ako myslel?
Vzťah medzi dieťaťom a rodičom je jeden z najzákladnejších, do tej miery je to autogiografia. Písal som to aj ako syn, ktorý má výčitky za veci, ktoré sa nedajú vrátiť späť. To, čo som ako osemnásťročný urobil svojim rodičom, sa už nedá vrátiť späť a možno ani ospravedlnenie nemá zmysel, lebo rodičia si to už možno ani nepamätajú a chcelo by to veľa vysvetľovania. To sú nevratné procesy. Tak ako aj vzťahy k deťom. To, že som včera na dcéru nakričal, už nezoberiem späť. A ani neviem, či by bolo správne, keby som jej to dnes začal vysvetľovať. A žiaľ, nedá sa z toho ani poučiť. To, že som včera na ňu nakričal, neznamená, že to neurobím zase zajtra a pozajtra sa budem hanbiť. V tomto zmysle to bola psychoterapia.
.ale to nie je príbeh o obyčajnom zakričaní na dieťa, je to román o veľkej zrade, o silných emóciách, o hraničných skúškach, ktoré možno v našej obyčajnej dobe ani nemáme možnosť zažiť.
Áno, to bola zásadná doba, ktorá priniesla fatálnu situáciu.
.v knižke hrá významnú rolu otázka interrupcie. Dalo by sa zjednodušene povedať, že je to pro-life knižka. To si chcel?
Neplánoval som sa stať aktivistom. Na druhej strane, dostali sme sa už asi do situácie, že sa niektoré veci stávajú politicky nekorektné. Už to je politicky nekorektné, že hlavná postava sa stále modlí. Mnoho ľudí to bude brať tak, že také veci by sa nemali písať. Že sa to nepatrí.
.a tebe tá politická korektnosť prekáža?
Áno, toto mi obzvlášť prekáža. Po nacionálnom konflikte Slováci verzus Maďari je tu ďalšie latentné nebezpečenstvo – spor bojovného ateizmu s rurálnym klerikalizmom, ktorý sa nevyrovnal so stavom 21. storočia. Na oboch stranách to môže generovať nenávisť.
.keď si tú knižku prečíta ateista, povie si, že prečo sa tá žena toľko modlila, akoby jej to ani nepomohlo, keď musela prežiť toľko utrpenia?
Pravdepodobne sa nakoniec dostala do neba. A napokon, pán Boh jej pomohol. Kresťanstvo hovorí, že treba byť trpezlivý. S modlitbou to nie je tak, ako s hádzaním mincí do automatu, kde za ne vypadne nejaký tovar. Hoci, niekedy sa človeku nikdy nesplní to, za čo sa modlí.
.zistil si pri písaní tej knihy o sebe niečo, čo si nevedel?
Je to prvýkrát, čo vedome a dobrovoľne hovorím, že som veriaci človek. Viem, že mnohých kolegov či študentov to môže iritovať, možno to nebude teraz jednoduché, lebo to nie je politicky korektné. Ale v istom veku si človek povie, že už nebude ustupovať.
.prekvapila ťa Gorila?
U mňa ilúzie padli už pred spisom Gorila. Vždy som si myslel, že Ivan Mikloš je jedným z najlepších makroekonómov v Európe, ktorý vždy vie, čo chce. A teraz, za posledný rok som zistil, že on nevie, čo robiť. Neurobil takmer nič koncepčné, to bolo pre mňa sklamanie. Takisto Jurzyca, bol som nadšený, že ide do vlády robiť reformy a dnes nemám pocit, že niečo urobil.
.zúčastnil si sa na niektorých z antigorilích protestov?
Nie.
.aký pocit si z nich mal?
Asi každá generácia musí zažiť svoju revolúciu. A razancia týchto mítingov je najväčšia od roku 1989, ani protesty proti Mečiarovi neboli také silné. Som prekvapený, že sa táto generácia zmobilizovala, zdalo sa mi už, že budú úplne manipulovateľní. Na jednej strane som rád, že sa zmobilizovali, na druhej strane tá situácia je dnes zložitejšia. My sme to mali ľahšie: keď človek prišiel na folkový koncert, presne vedel – tu sme my a tam vonku sú oni. Teraz je to také domotané, že ani nedokážem zaujať stanovisko. Neviem, či toto protestné hnutie je to pravé. Určite som proti tomu, aby sa hádzali dlažobné kocky. Niekto to bude musieť dať do poriadku a bude to aj z mojich daní. A prekáža mi, že sa pri tých protestoch trošku zabúda na stranu Smer, tá z toho fenomenálne vybruslila.
.o pár dní sú voľby.
Hoci v zásade nie je koho voliť, od roku 1989 sú toto asi najdôležitejšie voľby. Sú dôležitejšie ako v roku 1998. Definitívne uzavrú jednu etapu. A je veľmi otázne, čo príde po nich. Momentálne to vyzerá tak, že to bude v parlamente zlé. A ja ako človek, ktorý sa už síce nepovažuje za anarchistu, ale anarchiu vníma ako odpor, by som volil hnutie, u ktorého cítim, že bude k silnému vodcovi nezmieriteľné. Aj keď to považujem za dosť absurdný spôsob voľby. Ale je potrebné, aby silný Smer mal nezmieriteľnú a nepodplatiteľnú opozíciu.
Pavol Rankov/
Narodil sa v roku 1964 v Poprade. Vyštudoval knihovníctvo na Filozofickej fakulte UK. Od roku 1993 je na tejto škole odborný asistent. Debutoval zbierkou poviedok S odstupom času, za ktorú dostal Cenu Ivana Kraska. Ďalej nasledovali zbierky My a oni / Oni a my, V tesnej blízkosti. V roku 2008 vydal román Stalo sa 1. septembra (alebo inokedy). V tomto roku mu vyšiel román Matky.
Nie, vôbec. Žil som tam len prvé dva roky, rodičia tam pracovali v odborárskom hoteli a potom sme sa presťahovali do Bratislavy.
.vďaka tvojmu románu Stalo sa 1. septembra vznikol dojem, že si potomok Bulharov, ktorí sa usadili v Leviciach. Ani to nie je pravda?
Nie. Keď som prvýkrát po vydaní tej knihy prišiel do Levíc, zaviezli ma na jedno miesto a povedali: „Tak tu bola vaša bulharská kolónia.“ Ja som to však v čase písania knihy vôbec netušil. (Úsmev.)
.takže si bratislavské sídliskové dieťa, ktoré veľa čítalo?
Nie, vôbec nie. Mal som asi poruchu čítania, dyslexiu, z čítania som preto dostával samé zlé známky a keď som aj nejaký text prelúskal, tak som ho zväčša nepochopil. Až keď som končil základnú školu, teda v deviatej triede, začal som dobrovoľne čítať. Ale začínal som s obrázkovými časopismi – Svet socializmu, Život, české Květy. To boli prvé rozsiahlejšie texty, ktoré som čítal sám a dobrovoľne.
.takže si nevyrastal na Vinnetouovi ani na mayovkách?
Nie, vôbec. Trošku som aj závidel kamarátom, ktorí veľa čítali. Preto som skúšal čítať aspoň tie časopisy, ale tie mi neposkytli plnohodnotný zážitok, a postupne som sa dostal aj ku knihám.
.prečo si išiel študovať práve knihovedu?
Kto nešiel na vysokú školu, išiel na dva roky na vojnu. Ale pri prijímaní na vysokú školu zohrávala veľkú rolu protekcia, ktorú som nemal. Navyše som mal jeden rodinný „šrám“ – môj otec bol emigrant, ktorý sa dobrovoľne vrátil z Ameriky, ale emigrantom už zostal. Takže potreboval som takú školu, kde smerné číslo hovorí, že majú prijať osem chlapcov a dvadsať dievčat, ale hlási sa len šestnásť chlapcov a osemdesiat dievčat. Musel som si vybrať školu, kde bola vysoká šanca, že ma prijmú kvôli môjmu rodu. A to bolo Knihovníctvo a vedecké informácie, ako sa vtedy ten odbor volal.
.prečo sa otec vrátil z emigrácie?
Ušiel počas služobnej cesty, to bolo zlé, lebo súdruhovia mu dôverovali a on ich sklamal. Otec si naivne predstavoval, že príde v Amerike na Červený kríž a povie: Mohli by ste, prosím, dopraviť moju rodinu z Československa sem za mnou? Toto aj urobil a oni mu povedali, že či sa zbláznil. Keby potreboval doviesť rodinu z nejakej krajiny, kde zúri občianska vojna, tak mu ju dovezú, ale z komunistického tábora nie. A tak sa vrátil.
.o čom bolo tvoje vysokoškolské štúdium?
O manažmente knižníc, teda o riadení, spracúvaní a vyraďovaní knižničného fondu. Väčšina toho, čo sme sa učili, ma bavilo. Hoci, keď som išiel na školu, nemal som predstavu, o čom to štúdium je, myslel som si, že to bude čosi ako literárna veda, iba menej vedecké. Dodnes nám prichádzajú študenti, ktorí si myslia, že si budú najmä čítať.
.čo bolo po škole?
Začal som pracovať vo Výskumnom ústave kultúry, čo bolo vynikajúca pozícia, lebo sídlil na Námestí SNP a keď vypukla revolúcia, mal som to z roboty blízko. Tú inštitúciu rýchlo zrušili, tak som išiel do Slovenskej národnej knižnice, ktorá bola v tom čase inštitucionálnou súčasťou Matice slovenskej. To bolo v čase, keď sa na námestia chodilo demonštrovať „za tú našu slovenčinu“. To organizovala Matica slovenská, ktorej súčasťou bola aj Slovenská národná knižnica. No a vtedy prišli za nami z Martina a povedali, že zajtra máme na námestí tú našu matičiarsku demonštráciu a vy, zamestnanci knižnice, tam všetci nabehnete a budete vrieskať Za tú našu slovenčinu. Na druhý deň som dal výpoveď.
.to znie ako statočný občiansky postoj.
Áno, znie to ako z Polnočného kovboja, ale realita bola taká, že už som mal vybavené iné miesto, tak som mohol demonštratívne povedať kamarátom, že ja už v Matici nie som. (Úsmev.)
.ty si zažil Nežnú revolúciu v čase, keď už si pracoval. Prišla pre teba v dobrom čase alebo mala prísť skôr?
Mala prísť skôr, ako sme sa narodili. Plánované hospodárstvo bolo možno dobré na stavbu priehrad, železníc, ale po roku 1968 to už bola katastrofa, v roku 1989 sme ekonomicky neboli oveľa ďalej ako v roku 1968, slovo stagnácia je veľmi exaktné pomenovanie toho stavu. Prišlo to neskoro, hoci som sa z revolúcie veľmi tešil.
.čo November v tvojom živote zmenil?
Bola to zásadná zmena, aj keď profesijne to na mňa nemalo vplyv ako na väčšinu ľudí. Ale malo to obrovský pocitový vplyv, hoci mi trvalo možno ešte dva roky, kým som sa zbavil všetkých boľševických prežitkov a paternalizmu a kým som pochopil, že človek sa má postaviť sám za seba. Ja som vtedy inklinoval skôr k ľavičiarstvu, aj proti komunizmu som bol vždy skôr zľava, z anarchistickej pozície. Pamätám si, aj Havel vtedy hovoril, že nebudeme privatizovať veľký priemysel a ja som si hovoril, ako dobre, že sa nebude privatizovať. Hoci dnes je jasné, že všetko, čo je štátne, je nevýkonné a skorumpované. Treba privatizovať aj nemocnice, lebo v rámci zdravotníctva je to najchorejší prvok.
.to je zvláštne, že si komunizmus kritizoval zľava, z anarchistických pozícií, ty si bol predsa veriaci človek aj počas komunizmu, nie?
Áno. A toto jediné som anarchistickému hnutiu vyčítal, že všetci boli bigotní ateisti. Ja som bol z katolíckej rodiny a na rozdiel od dnešných bojovných katolíkov, ja som všetky sviatosti – od krstu až po sobáš – absolvoval počas komunizmu. Ale nechcem zo seba robiť hrdinu, keď sme mali svadbu – mali sme dva typy pozvánok: jeden typ bol oficiálny, pre kolegov, druhý pre kamarátov, kde sme ich pozvali na sobáš do Dómu sv. Martina. Ja som bol prvotriedny bojko a aj preto som rád, že ten systém padol, že už nemusím byť taký bojko. (Úsmev.)
.vrátil sa sa potom na svoju školu, kde si dodnes odborným asistentom. Prečo?
Som na tej škole rád. Výhoda môjho odboru je, že je neuveriteľne široký. Ja napríklad učím svetovú literatúru, sociálnu mediálnu komunikáciu a aj predmet Informačná spoločnosť. Človek sa dnes musí čoraz viac špecializovať, ale ja nie som analytický typ vedca, no a v tomto odbore som čosi ako širokorozchodná trať. To mi vyhovuje. Som skôr syntetický typ, ktorý zozbiera z päťdesiatich rôznych zdrojov fakty a hľadá súvislosti.
.ako vedec si sa zaoberal aj výskumom čítania dospelých. Ako sme na tom?
Čím ďalej, tým lepšie.
.ale každý plače, že ľudia čítajú čoraz menej.
Možno som sa nevyjadril presne. Možno som to bral trošku egoisticky, ako autor slovenskej literatúry. Čitateľská verejnosť začína byť taká ako v zahraničí – nacionalistická. V tom zmysle, že keď si pozriete rebríček najčítanejších kníh v Španielsku, tak je tam nepomerne veľa Španielov a Latinoameričanov. Vo Francúzsku zas nepomerne veľa Francúzov. Prosto, čitateľ beletrie je nacionalista. A už to začína platiť aj pre Slovensko.
.v tomto zmysle má slovo nacionalista pozitívny význam?
Áno. Hoci istým spôsobom je to absurdita, lebo vo zvyšku sveta sa iste napíše oveľa viac dobrých kníh ako na maličkom Slovensku. Štatisticky je to tak, ale približujeme sa týmto trendom k iným krajinám. Dakedy platilo: čítam veľa a rád, ale nie slovenskú literatúru. A toto sa už mení.
.kedy sa to stalo?
Keby sa malo personifikovať, s kým to súvisí, tak zlomilo sa to vtedy, keď sa výraznejšie presadila Táňa Keleová-Vasiľková pre jednu čitateľskú skupinu a pre úplne inú čitateľskú skupinu sa zas presadil Maxim E. Matkin, Mišo Hvorecký a keď Kali Bagala začal robiť okolo svojej poviedkovej súťaže dostatočný rozruch. Lebo, žiaľ, je to tak, že literatúra potrebuje okolo seba aj „spektákel“.
.teraz tu rezonuje otázka, ktorú nedávno nastolil Rado Ondrejíček, ako si má spisovateľ robiť sebamarketing, aby sa jeho knižky predávali. Tvoj názor?
Otázka je, či by sme sa na toto pýtali aj iných umelcov – režisérov, výtvarníkov...? Nezdá sa vám to trápne, že chodíte na premiéry svojich filmov, kde vám ľudia tlieskajú, že chodíte na festivaly? A nie je vám hlúpe, že vytvoríte dielo a ešte idete aj na vernisáž? Myslím si, že na tom nie je nič zlé alebo trápne, keď si spisovateľ robí vlastné promo.
.nie každý spisovateľ dokáže budovať vlastnú značku tak ako napríklad Michal Hvorecký. Niektorí sú introverti, plachí ľudia, nie je im to blízke.
Ale čo robí Mišo Hvorecký? Chodí po čítačkách, poskytuje rozhovory. To robia aj introverti. Nechodí po meste a nevylepuje si plagáty. Zdá sa mi, že sa Mišo v tomto zmysle démonizuje, že je to nejaký extra komerčný autor. On robí presne to, čo robia aj iní, ale možno to robí lepšie.
.ondrejíček sa tiež pýtal, ako je možné, že knihu víťaza ceny Anasoft Litera si kúpi na Slovensku pár ľudí, ale nekúpia si ju napríklad čitatelia Murakamiho, teda ľudia, ktorí radi čítajú, a takých je aj u nás veľa.
Čítanie je demokratická aktivita. To znamená, že prídete do kníhkupectva a je vám jasné, že by ste všetky tie knihy nikdy neprečítali. Odchádzate s vedomím, že tam ostáva minimálne tristo kníh, ktoré by sa vám páčili. To sa vám nestane v kine, ani na výstave a dokonca ani v popmusic. Tá možnosť výberu je pri knihách veľmi široká, konkurencia je obrovská.
.ale v pomere k počtu obyvateľom sa u nás stále predá menej kníh ako napríklad v Česku. Čím to je?
Čitateľská verejnosť sa nevytvorí za pár rokov. V krajine, ako je Francúzsko, sa to rodilo možno 150 rokov. Vývoj u nás bol iný a nejaké to desaťročie zaostávame. Paradox je, že to už nikdy nedobehneme, lebo tlačená kniha zanikne.
.ale čítanie literatúry predsa nezanikne.
Nezanikne, a podľa mňa sa číta čoraz viac, keď to porovnávam s érou po roku 1989, keď bol obrovský prepad. Neporovnávam to teraz s érou, keď nebola televízia či internet. To by zas boli úplne iné čísla. Nedá sa porovnávať neporovnateľné, lebo to by sme sa dostali aj k otázkam všeobecnej vzdelanosti, a to by pre súčasnosť dopadlo zle. Hoci sme nikdy nemali toľko ľudí s vysokoškolským vzdelaním. Podľa toho by sa knihy mali predávať v miliónových nákladoch.
.klesá všeobecná vzdelanosť?
Nie som ten deduško, čo nadáva, aká je dnešná mládež zlá. Porovnávam dnešných študentov s tými, čo som mal pred pätnástimi rokmi. A tí boli viditeľne vzdelanejší. To znamená, že základná a stredná škola ich naučila viac než v súčasnosti. Samozrejme, opäť je to o čosi zložitejšie. Pred pätnástimi rokmi neboli také možnosti cestovania, dnes máme najlepších študentov v Prahe a v Brne. Vlastne tých najlepších máme v Oxforde či v Amerike a tých dosť dobrých máme v Prahe a v Brne – my máme zvyšok.
.to musí byť pre docenta na vysokej škole frustrujúce.
Ako učiť študentov, ktorí ako kritická masa majú menej vedomostí ako pred pätnástimi rokmi? Mám prednášať na tej istej úrovni, aj keď mi nebudú rozumieť? Alebo mám tú úroveň znížiť, aby mi rozumeli? Mne sa zdá tá druhá možnosť logická. Musím predsa hovoriť k publiku, ktoré ma počúva.
.okrem toho, že si docent, si aj spisovateľ. Kedy si začal písať?
Na strednej škole sme s frajerkou čítali Jacka Kerouaca Na ceste. A rozhodli sme sa, že napíšeme takú knižku o Slovensku. Začali sme, ale nefungovalo to.
.v čase komunizmu tu bolo asi o čosi menej zafajčených džezových klubov, kde hral Charles Parkes na saxofóne ako v USA.
Áno, skúsenosť Jacka Kerouaca bola neprenositeľná. (Úsmev.) Skutočné osvietenie nastalo až vtedy, keď som na vysokej škole dostal do ruky Cortazárovu knihu Solentinamská apokalypsa. To bolo naozaj ako osvietenie, že aj takto môže vyzerať literatúra. Prvú poviedku som však napísal až počas vojenčiny, lebo tam som mal dosť času, keď ma práve nepreháňali. Vyšla v roku 1991 v časopise Dotyky. A v roku 1995 mi vyšla prvá kniha poviedok.
.vydal si tri knihy poviedok. Patríš do generácie zviazanej s vydavateľom Kalim K. Bagalom, ktorý v 90. rokoch pomohol mnohým začínajúcim spisovateľom.
Áno. Mám pocit, že sa stále nedoceňuje Kaliho úloha. On naozaj tým svojím nadšením urobil pre slovenskú literatúru veľmi veľa. Rozbehol literárny život a istú skupinu čitateľov naučil čítať slovenskú literatúru. Zároveň Kaliho prípad ukazuje na to, v akom zlom stave bola slovenská literatúra. Pre literatúru nie je predsa dobré, keď jeden chlap môže tak veľa dokázať. Predsa len by mala fungovať istá konkurencia, a nie iba jeden chlap so svojím entuziazmom.
.prečo sa to stalo?
Časť čitateľov prešla začiatkom deväťdesiatych rokov k iným médiám, začalo vychádzať množstvo prekladových titulov, ale časť čitateľov prestala dôverovať časti slovenskej literatúry.
.prečo tá nedôvera?
Buď sa skompromitovali autori, alebo aj ich diela. Ja si, napríklad, myslím, že Válek je dobrý básnik, ale ja ho dodnes nečítam. Mám politický predsudok voči dielu, hoci vinný je autor. A také niečo asi fungovalo u viacerých.
.po troch knihách poviedok si vydal prvý román. Veľa sa o ňom hovorilo, vyšiel v zahraničných prekladoch, vznikla podľa neho divadelná hra. Bola to úspešná kniha. Prekvapilo ťa to?
Nebol to úspech, ktorý by mi dramaticky zmenil život, ani ten autorský. Nepovažujem ho dokonca ani za veľký úspech. Ani pre moju kariéru to nebol nejaký zlom, ja literatúru robím len popri svojom zamestnaní, na vedľajší úväzok. (Úsmev.) Je to moja voľnočasová aktivita. Prelom to bol pre mňa hádam len v tom, že po poviedkach prišiel román.
.je to síce podľa podtitulu román o láske, ale je to skôr o histórii medzi rokmi 1938 – 1968 ako o láske. Prečo?
Asi preto, aké boli tie roky dramatické. Z pohodlia a bezpečia tretieho tisícročia už človek tie roky vníma ako veľmi dobrodružné.
.z toho románu však veľmi silno cítiť zámer autora porozprávať čitateľom, ako sa veci diali. Akoby si mal s tým románom silné didaktické ambície.
Nie, nemal som tú ambíciu. Moja ambícia bola všetkými tými absurdnými a surrealistickými vložkami o prezidentoch či o Horthym na turulovi mladých ľudí zabávať. Ale ukázalo sa, že táto knižka dosť málo oslovila mladú generáciu. A, paradoxne, starší čitatelia, o ktorých som si myslel, že im bude tento surrealistický vklad do historického románu prekážať, to prijali. Absolútne som neodhadol čitateľa. Mnoho ľudí tú knižku neberie ako román, ale ako opis histórie, čo som si vôbec neuvedomil. Hoci je v tej knižke aj príbeh troch postáv, okrem toho je tam aj príbeh jedného regiónu strednej Európy. Aj história je hi-story, príbeh národa. A jedna z hlavných postáv je tam národ, hoci tak som si to nezadefinoval na začiatku.
.v tvojom druhom románe je hlavnou témou materstvo, vzťah matky a dcéry. Je zvláštne, že to píše muž.
Dnes už sa môže všetko. Ale môže sa ukázať, že to bola strela mimo a nemal som si na to trúfnuť.
.nevyzerá to na strelu mimo. Ale prečo si mal potrebu písať práve o tomto?
V jednej recenzii ku knihe Stalo sa 1. septembra bola výčitka, že tam sú tri mužské postavy, a jedna žena, ktorá funguje len ako objekt. Možno aj to bolo iritujúce. Tak dobre, napíšem ženskú postavu, hoci to bude zase nejakým spôsobom nekorektné. V tomto románe zas chýba muž ako plnohodnotná postava. Muži sú tam len jednorozmerné figúrky.
.kým román Stalo sa 1. septembra sa dal vnímať skôr ako séria malých poviedok, toto je jednoliata vec. Ako sa zrodil nápad písať príbeh ženy, ktorá porodila v gulagu?
Spisovateľ Peter Juščák mi rozprával príbeh o slovenskej dievčine, ktorá porodila v gulagu. Už keď som počul tú jednu vetu, okamžite sa mi rodili v hlave súvislosti o tom, čo mohlo byť predtým a čo mohlo byť potom. Zvyšok som dofabuloval sám.
.kniha vyzerá verným opisom toho, ako to v gulagu fungovalo. Kde si si to naštudoval?
Čítal som si rôzne pramene, možno tie beletristické mi dali viac ako odborné, napríklad Šalamov.
.v jednom rozhovore si povedal, že napriek odlišnému pohlaviu a úplne odlišným podmienkam je to aj autobiografia. To si ako myslel?
Vzťah medzi dieťaťom a rodičom je jeden z najzákladnejších, do tej miery je to autogiografia. Písal som to aj ako syn, ktorý má výčitky za veci, ktoré sa nedajú vrátiť späť. To, čo som ako osemnásťročný urobil svojim rodičom, sa už nedá vrátiť späť a možno ani ospravedlnenie nemá zmysel, lebo rodičia si to už možno ani nepamätajú a chcelo by to veľa vysvetľovania. To sú nevratné procesy. Tak ako aj vzťahy k deťom. To, že som včera na dcéru nakričal, už nezoberiem späť. A ani neviem, či by bolo správne, keby som jej to dnes začal vysvetľovať. A žiaľ, nedá sa z toho ani poučiť. To, že som včera na ňu nakričal, neznamená, že to neurobím zase zajtra a pozajtra sa budem hanbiť. V tomto zmysle to bola psychoterapia.
.ale to nie je príbeh o obyčajnom zakričaní na dieťa, je to román o veľkej zrade, o silných emóciách, o hraničných skúškach, ktoré možno v našej obyčajnej dobe ani nemáme možnosť zažiť.
Áno, to bola zásadná doba, ktorá priniesla fatálnu situáciu.
.v knižke hrá významnú rolu otázka interrupcie. Dalo by sa zjednodušene povedať, že je to pro-life knižka. To si chcel?
Neplánoval som sa stať aktivistom. Na druhej strane, dostali sme sa už asi do situácie, že sa niektoré veci stávajú politicky nekorektné. Už to je politicky nekorektné, že hlavná postava sa stále modlí. Mnoho ľudí to bude brať tak, že také veci by sa nemali písať. Že sa to nepatrí.
.a tebe tá politická korektnosť prekáža?
Áno, toto mi obzvlášť prekáža. Po nacionálnom konflikte Slováci verzus Maďari je tu ďalšie latentné nebezpečenstvo – spor bojovného ateizmu s rurálnym klerikalizmom, ktorý sa nevyrovnal so stavom 21. storočia. Na oboch stranách to môže generovať nenávisť.
.keď si tú knižku prečíta ateista, povie si, že prečo sa tá žena toľko modlila, akoby jej to ani nepomohlo, keď musela prežiť toľko utrpenia?
Pravdepodobne sa nakoniec dostala do neba. A napokon, pán Boh jej pomohol. Kresťanstvo hovorí, že treba byť trpezlivý. S modlitbou to nie je tak, ako s hádzaním mincí do automatu, kde za ne vypadne nejaký tovar. Hoci, niekedy sa človeku nikdy nesplní to, za čo sa modlí.
.zistil si pri písaní tej knihy o sebe niečo, čo si nevedel?
Je to prvýkrát, čo vedome a dobrovoľne hovorím, že som veriaci človek. Viem, že mnohých kolegov či študentov to môže iritovať, možno to nebude teraz jednoduché, lebo to nie je politicky korektné. Ale v istom veku si človek povie, že už nebude ustupovať.
.prekvapila ťa Gorila?
U mňa ilúzie padli už pred spisom Gorila. Vždy som si myslel, že Ivan Mikloš je jedným z najlepších makroekonómov v Európe, ktorý vždy vie, čo chce. A teraz, za posledný rok som zistil, že on nevie, čo robiť. Neurobil takmer nič koncepčné, to bolo pre mňa sklamanie. Takisto Jurzyca, bol som nadšený, že ide do vlády robiť reformy a dnes nemám pocit, že niečo urobil.
.zúčastnil si sa na niektorých z antigorilích protestov?
Nie.
.aký pocit si z nich mal?
Asi každá generácia musí zažiť svoju revolúciu. A razancia týchto mítingov je najväčšia od roku 1989, ani protesty proti Mečiarovi neboli také silné. Som prekvapený, že sa táto generácia zmobilizovala, zdalo sa mi už, že budú úplne manipulovateľní. Na jednej strane som rád, že sa zmobilizovali, na druhej strane tá situácia je dnes zložitejšia. My sme to mali ľahšie: keď človek prišiel na folkový koncert, presne vedel – tu sme my a tam vonku sú oni. Teraz je to také domotané, že ani nedokážem zaujať stanovisko. Neviem, či toto protestné hnutie je to pravé. Určite som proti tomu, aby sa hádzali dlažobné kocky. Niekto to bude musieť dať do poriadku a bude to aj z mojich daní. A prekáža mi, že sa pri tých protestoch trošku zabúda na stranu Smer, tá z toho fenomenálne vybruslila.
.o pár dní sú voľby.
Hoci v zásade nie je koho voliť, od roku 1989 sú toto asi najdôležitejšie voľby. Sú dôležitejšie ako v roku 1998. Definitívne uzavrú jednu etapu. A je veľmi otázne, čo príde po nich. Momentálne to vyzerá tak, že to bude v parlamente zlé. A ja ako človek, ktorý sa už síce nepovažuje za anarchistu, ale anarchiu vníma ako odpor, by som volil hnutie, u ktorého cítim, že bude k silnému vodcovi nezmieriteľné. Aj keď to považujem za dosť absurdný spôsob voľby. Ale je potrebné, aby silný Smer mal nezmieriteľnú a nepodplatiteľnú opozíciu.
Pavol Rankov/
Narodil sa v roku 1964 v Poprade. Vyštudoval knihovníctvo na Filozofickej fakulte UK. Od roku 1993 je na tejto škole odborný asistent. Debutoval zbierkou poviedok S odstupom času, za ktorú dostal Cenu Ivana Kraska. Ďalej nasledovali zbierky My a oni / Oni a my, V tesnej blízkosti. V roku 2008 vydal román Stalo sa 1. septembra (alebo inokedy). V tomto roku mu vyšiel román Matky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.