Buď ich človek priam zbožňuje (najčastejšie herpetológ), alebo z nich má, naopak, strach (skoro všetci ostatní). Ale málokomu sú úplne ľahostajné. Naopak, väčšina ľudí má na ne dosť vyhranený názor.
Najmä jedovaté druhy, ktorých je na celom svete známych asi 600 druhov, vyvolávajú u ľudí pomerne silné emócie. Hady to pritom s nami nemyslia zle. Ich letálne toxíny nie sú primárne určené ľuďom, ale ich prirodzenej koristi: rybám, vtákom, hrabošom alebo hoci aj malým opiciam.
.tajpan
Príroda vybavila hadov „chemicky” naozaj dokonale. Zoberme si napríklad tajpana drobnošupinatého (Oxyuranus microlepidotus), stredne veľkého austrálskeho hada, považovaného za najjedovatejšieho na svete. Štatistiky hovoria, že bez včasného podania účinného antiséra umiera až 75 % nešťastníkov uštipnutých týmto druhom! Nečudo, veď jedno bolestivé uhryznutie, pri ktorom plaz uvoľní zo svojich jedových vačkov až do 110 mg smrteľného kokteilu, by stačilo na simultánne zabitie vyše stovky ľudí (alebo 200 000 myší, ak chcete).
Tajpan je schopný produkovať komplexnú zmes rôznych bielkovinových zlúčenín s mimoriadne silným smrtiacim účinkom. Dodnes ešte neboli izolované a identifikované všetky zložky, predpokladá sa však, že najdôležitejšími molekulovými zabijakmi sú dva neurotoxíny: taipoxín a paradoxín.
Chemicky sú to veľmi podobné komplexné glykoproteíny, ktoré spolu tvoria zhruba štvrtinu objemu surového hadieho jedu. Ich letálny účinok je založený na tom, že sa viažu priamo na bunkovú membránu neurónov, v dôsledku čoho dochádza k neuromuskulárnemu bloku, ktorý po krátkom čase končí kompletnou paralýzou organizmu. Tieto klinické prejavy sú zapríčinené znížením koncentrácie dôležitého neurotransmitera acetylcholínu v synaptických štrbinách, čo spôsobí trvalé prerušenie toku nervových vzruchov (podobný mechanizmus využívajú jedy kurare). A keďže taipoxín vykazuje ešte navyše aj myolytické účinky, u obetí uhryznutia tajpanom často dochádza k rozpadu svalového tkaniva. Nuž, asi je naozaj rozumné tohto hada neprovokovať.
.štrkáč
Podobná rada sa týka aj jeho juhoamerického „kolegu” s povestnou hrkálkou na chvoste – štrkáča brazílskeho (Crotalus durissus terrificus) – ktorého domáci prezývajú „cascaval”. Mimochodom, jeho originálny akustický nástroj vzniká tak, že pri lienení hada sa zvlečená pokožka navíja na koniec chvosta a postupne tak vytvára „retiazku” z rohovinových obrúčok. Tých býva osem až dvadsať, pričom zvuk, ktorý vydávajú, je počuť na vzdialenosť až 30 metrov. „Hudobná produkcia” štrkáča slúži najmä na odplašenie veľkých kopytníkov, ktoré by ho pri troche nepozornosti mohli bez problémov zadláviť. Ak by však zvukové varovanie neželanému kontaktu predsa len nezabránilo, má had, samozrejme, k dispozícii smrtiaci jed. A ten, rovnako ako u tajpana, pôsobí extrémne neurotoxicky.
Dôvodom je značný obsah polypeptidov krotoxínu a krotamínu, ktoré z biochemického hľadiska blokujú sodíkové kanáliky na povrchu buniek (podobný mechanizmus využíva jed z ryby fugu). Po uhryznutí štrkáčom tak dochádza k rýchlej svalovej a vzápätí aj respiračnej paralýze obete, pričom smrteľná agónia je často sprevádzaná odumieraním tkanív (nekrózou). Zaujímavosťou je, že tí šťastlivci, čo prežijú jeho útok, pomerne často oslepnú. Odhadnutá minimálna smrteľná dávka štrkáčieho jedu pre človeka je 18 mg, pričom v jedových žľazách plaza sa ho nachádza asi 15-krát viac!
.vretenica
To my doma sa niečím podobným chváliť (našťastie!) veľmi nemôžme. Náš jediný jedovatý druh hada, vretenica obyčajná (Vipera berus berus), totiž vôbec nie je takým zabijakom, ako tajpan alebo štrkáč a ani zďaleka nie je taká nebezpečná, ako sa o nej ľudovo traduje. Tento krásny európsky plaz s typicky „hranatým” tvarom hlavy a nádhernou kľukatou kresbou na chrbte síce vie uhryznúť mimoriadne bolestivo, ale len veľmi zriedka fatálne.
Jed vretenice totiž neobsahuje paralytické neurotoxíny. Pôsobí takmer výlučne prokoagulačne (spôsobuje zrážanie krvi) tým, že jeho zložky premieňajú v krvi protrombín na trombín. Navyše má tento druh hada pomerne málo jedu, pri jednorazovom uhryznutí sa ho nedostane do rany obete viac ako 15 mg. Uštipnutie vretenicou obyčajnou sa prejaví okamžitou prudkou bolesťou v zasiahnutom mieste, na ktorom následne rýchlo vzniká opuch. Postihnutá časť tela je zapálená a citlivá ešte niekoľko hodín po útoku, ale symptómy postupne odoznejú. U detí, starších ľudí alebo alergikov sa však niekedy môže rozvinúť rozsiahly systémový šok (anafylaxia). Už po 5 minútach od uhryznutia sa môže dostaviť potenie, zvracanie, búšenie srdca, tachykardia, bronchospazmus a strata vedomia. V takýchto ťažkých prípadoch je nevyhnutné podať postihnutému čo najskôr účinný protijed, ktorých je v Európe štandardne dostupných hneď niekoľko druhov.
Mimochodom, každé hadie antisérum sa pripravuje tak, že vhodnému zvieraťu (najčastejšie koňovi alebo koze) sa injekčne podá subtoxická dávka konkrétneho jedu do svalu. Po istom čase sa postup zopakuje, pričom množstvo sa zvyšuje až dovtedy, kým dotyčné zviera nenadobudne voči jedu prirodzenú imunitu. Inými slovami, v krvi mu koluje už dostatočné množstvo protilátok. Tá sa vtedy odoberie, červené krvinky sa oddelia od plazmy a po finálnom vyčistení séra je hadí protijed hotový a pripravený zachrániť ľudský život. Existujú dokonca aj polyvalentné vakcíny, ktoré obsahujú protijedy proti toxínom rôznych druhov jedovatých plazov, a to v závislosti od ich spoločného geografického výskytu.
.jed ako liek
Hady však ľuďom „pomáhajú” aj iným spôsobom, ako „len” tak, že sa využívajú na prípravu antisér proti ich vlastným jedom. Humánna medicína dnes totiž pozná už desiatky účinných liekov priamo pripravených z hadieho jedu a používaných na iné účely, ako len na prvú pomoc pri uštipnutí.
Napríklad taký captopril, prvý orálny ACE inhibítor používaný na liečbu hypertenzie, je syntetické liečivo odvodené z pentapeptidu pôvodne izolovaného z jedu brazílskej vretenice (Bothrops jararaca). Obetiam uhryznutia týmto hadom totiž okamžite po útoku nebezpečne rýchlo klesal krvný tlak, čo samozrejme inšpirovalo chemikov a farmakológov využiť tento významný fyziologický efekt na prípravu medikamentov s novým mechanizmom účinku. A výsledkom ich úsilia je dnes celá nová skupina moderných liekov (inhibítory angiotenzín-konvertujúceho enzýmu) používaných v klinickej praxi na úpravu vysokého krvného tlaku. Veľmi sľubným do budúcnosti sa javí experimentálny prípravok, ktorý funguje ako efektívne fibrinolytikum (látka rozpúšťajúca krvné zrazeniny). Tento proteolytický enzým je prítomný v jede mnohých toxických hadov (štrkáčov, koralovcov, vreteníc), komerčne sa však „vo veľkom” získava z malajského ploskolebca plantážneho (Agkistrodon rhodostoma), ktorý ho produkuje v relatívne najväčšom množstve. V súčasnosti sa tento liek nachádza vo finálnej fáze klinických skúšok ako potenciálne nový preparát na liečbu akútnej mozgovej príhody. Nuž, hady dokážu občas v sebaobrane nielen zabíjať, ale často aj nepriamo zachraňovať ľudské životy.
.peter Szolcsányi
Autor je chemik
Najmä jedovaté druhy, ktorých je na celom svete známych asi 600 druhov, vyvolávajú u ľudí pomerne silné emócie. Hady to pritom s nami nemyslia zle. Ich letálne toxíny nie sú primárne určené ľuďom, ale ich prirodzenej koristi: rybám, vtákom, hrabošom alebo hoci aj malým opiciam.
.tajpan
Príroda vybavila hadov „chemicky” naozaj dokonale. Zoberme si napríklad tajpana drobnošupinatého (Oxyuranus microlepidotus), stredne veľkého austrálskeho hada, považovaného za najjedovatejšieho na svete. Štatistiky hovoria, že bez včasného podania účinného antiséra umiera až 75 % nešťastníkov uštipnutých týmto druhom! Nečudo, veď jedno bolestivé uhryznutie, pri ktorom plaz uvoľní zo svojich jedových vačkov až do 110 mg smrteľného kokteilu, by stačilo na simultánne zabitie vyše stovky ľudí (alebo 200 000 myší, ak chcete).
Tajpan je schopný produkovať komplexnú zmes rôznych bielkovinových zlúčenín s mimoriadne silným smrtiacim účinkom. Dodnes ešte neboli izolované a identifikované všetky zložky, predpokladá sa však, že najdôležitejšími molekulovými zabijakmi sú dva neurotoxíny: taipoxín a paradoxín.
Chemicky sú to veľmi podobné komplexné glykoproteíny, ktoré spolu tvoria zhruba štvrtinu objemu surového hadieho jedu. Ich letálny účinok je založený na tom, že sa viažu priamo na bunkovú membránu neurónov, v dôsledku čoho dochádza k neuromuskulárnemu bloku, ktorý po krátkom čase končí kompletnou paralýzou organizmu. Tieto klinické prejavy sú zapríčinené znížením koncentrácie dôležitého neurotransmitera acetylcholínu v synaptických štrbinách, čo spôsobí trvalé prerušenie toku nervových vzruchov (podobný mechanizmus využívajú jedy kurare). A keďže taipoxín vykazuje ešte navyše aj myolytické účinky, u obetí uhryznutia tajpanom často dochádza k rozpadu svalového tkaniva. Nuž, asi je naozaj rozumné tohto hada neprovokovať.
.štrkáč
Podobná rada sa týka aj jeho juhoamerického „kolegu” s povestnou hrkálkou na chvoste – štrkáča brazílskeho (Crotalus durissus terrificus) – ktorého domáci prezývajú „cascaval”. Mimochodom, jeho originálny akustický nástroj vzniká tak, že pri lienení hada sa zvlečená pokožka navíja na koniec chvosta a postupne tak vytvára „retiazku” z rohovinových obrúčok. Tých býva osem až dvadsať, pričom zvuk, ktorý vydávajú, je počuť na vzdialenosť až 30 metrov. „Hudobná produkcia” štrkáča slúži najmä na odplašenie veľkých kopytníkov, ktoré by ho pri troche nepozornosti mohli bez problémov zadláviť. Ak by však zvukové varovanie neželanému kontaktu predsa len nezabránilo, má had, samozrejme, k dispozícii smrtiaci jed. A ten, rovnako ako u tajpana, pôsobí extrémne neurotoxicky.
Dôvodom je značný obsah polypeptidov krotoxínu a krotamínu, ktoré z biochemického hľadiska blokujú sodíkové kanáliky na povrchu buniek (podobný mechanizmus využíva jed z ryby fugu). Po uhryznutí štrkáčom tak dochádza k rýchlej svalovej a vzápätí aj respiračnej paralýze obete, pričom smrteľná agónia je často sprevádzaná odumieraním tkanív (nekrózou). Zaujímavosťou je, že tí šťastlivci, čo prežijú jeho útok, pomerne často oslepnú. Odhadnutá minimálna smrteľná dávka štrkáčieho jedu pre človeka je 18 mg, pričom v jedových žľazách plaza sa ho nachádza asi 15-krát viac!
.vretenica
To my doma sa niečím podobným chváliť (našťastie!) veľmi nemôžme. Náš jediný jedovatý druh hada, vretenica obyčajná (Vipera berus berus), totiž vôbec nie je takým zabijakom, ako tajpan alebo štrkáč a ani zďaleka nie je taká nebezpečná, ako sa o nej ľudovo traduje. Tento krásny európsky plaz s typicky „hranatým” tvarom hlavy a nádhernou kľukatou kresbou na chrbte síce vie uhryznúť mimoriadne bolestivo, ale len veľmi zriedka fatálne.
Jed vretenice totiž neobsahuje paralytické neurotoxíny. Pôsobí takmer výlučne prokoagulačne (spôsobuje zrážanie krvi) tým, že jeho zložky premieňajú v krvi protrombín na trombín. Navyše má tento druh hada pomerne málo jedu, pri jednorazovom uhryznutí sa ho nedostane do rany obete viac ako 15 mg. Uštipnutie vretenicou obyčajnou sa prejaví okamžitou prudkou bolesťou v zasiahnutom mieste, na ktorom následne rýchlo vzniká opuch. Postihnutá časť tela je zapálená a citlivá ešte niekoľko hodín po útoku, ale symptómy postupne odoznejú. U detí, starších ľudí alebo alergikov sa však niekedy môže rozvinúť rozsiahly systémový šok (anafylaxia). Už po 5 minútach od uhryznutia sa môže dostaviť potenie, zvracanie, búšenie srdca, tachykardia, bronchospazmus a strata vedomia. V takýchto ťažkých prípadoch je nevyhnutné podať postihnutému čo najskôr účinný protijed, ktorých je v Európe štandardne dostupných hneď niekoľko druhov.
Mimochodom, každé hadie antisérum sa pripravuje tak, že vhodnému zvieraťu (najčastejšie koňovi alebo koze) sa injekčne podá subtoxická dávka konkrétneho jedu do svalu. Po istom čase sa postup zopakuje, pričom množstvo sa zvyšuje až dovtedy, kým dotyčné zviera nenadobudne voči jedu prirodzenú imunitu. Inými slovami, v krvi mu koluje už dostatočné množstvo protilátok. Tá sa vtedy odoberie, červené krvinky sa oddelia od plazmy a po finálnom vyčistení séra je hadí protijed hotový a pripravený zachrániť ľudský život. Existujú dokonca aj polyvalentné vakcíny, ktoré obsahujú protijedy proti toxínom rôznych druhov jedovatých plazov, a to v závislosti od ich spoločného geografického výskytu.
.jed ako liek
Hady však ľuďom „pomáhajú” aj iným spôsobom, ako „len” tak, že sa využívajú na prípravu antisér proti ich vlastným jedom. Humánna medicína dnes totiž pozná už desiatky účinných liekov priamo pripravených z hadieho jedu a používaných na iné účely, ako len na prvú pomoc pri uštipnutí.
Napríklad taký captopril, prvý orálny ACE inhibítor používaný na liečbu hypertenzie, je syntetické liečivo odvodené z pentapeptidu pôvodne izolovaného z jedu brazílskej vretenice (Bothrops jararaca). Obetiam uhryznutia týmto hadom totiž okamžite po útoku nebezpečne rýchlo klesal krvný tlak, čo samozrejme inšpirovalo chemikov a farmakológov využiť tento významný fyziologický efekt na prípravu medikamentov s novým mechanizmom účinku. A výsledkom ich úsilia je dnes celá nová skupina moderných liekov (inhibítory angiotenzín-konvertujúceho enzýmu) používaných v klinickej praxi na úpravu vysokého krvného tlaku. Veľmi sľubným do budúcnosti sa javí experimentálny prípravok, ktorý funguje ako efektívne fibrinolytikum (látka rozpúšťajúca krvné zrazeniny). Tento proteolytický enzým je prítomný v jede mnohých toxických hadov (štrkáčov, koralovcov, vreteníc), komerčne sa však „vo veľkom” získava z malajského ploskolebca plantážneho (Agkistrodon rhodostoma), ktorý ho produkuje v relatívne najväčšom množstve. V súčasnosti sa tento liek nachádza vo finálnej fáze klinických skúšok ako potenciálne nový preparát na liečbu akútnej mozgovej príhody. Nuž, hady dokážu občas v sebaobrane nielen zabíjať, ale často aj nepriamo zachraňovať ľudské životy.
.peter Szolcsányi
Autor je chemik
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.