Pracovať v zahraničnej rubrike má tú výhodu, že vám len tak niekto z očí do očí nevynadá, prinajhoršom, keď ako pred rokmi ja, porovnáte Atatürka so Stalinom, vám príde výhražný
e-mail. O niektoré veci, ako napríklad o pohľad na súčasné Maďarsko, sa občas musíte prieť a trebárs taký nositeľ vysokého maďarského vyznamenania, kolega Bohumil Doležel, o mne už roky píše, že som blb a lump, lebo nemám rád Orbána a Veľké Maďarsko. Ale to je asi tak všetko. Na nešťastne zvolené spojenie, ukryté navyše kdesi v článku a naznačujúce zemepisnú polohu Osvienčimu, nie nejakú zodpovednosť Poliakov, však prišiel okamžite poľský veľvyslanecký demarš, žiadosť o okamžitú opravu a vyhrážka súdnou žalobou. Nemali nič proti Lidovým novinám, nebola to nijaká pomsta autorovi článku, dnes už môjmu bývalému kolegovi, ale jednoducho len splnenie jednej zo základných povinností veľvyslanca poľského štátu.
Alergiu Poliakov na podobné „preklepy“ v zásade chápem. Neviem, či majú českí veľvyslanci podobnú povinnosť, ale mne by sa tiež veľmi nepáčilo, keby po svete vychádzali články o „českom koncentračnom tábore v Terezíne“, v ktorom pritom nacisti popravovali Čechov a väznili Židov z celej Európy, väčšinou predtým, než ich poslali do plynu. A to pritom Terezín bol oproti vyhladzovacím táborom, ako bol Osvienčim či Majdanek, „výstavný koncentrák“ a rozhodne nie symbol holokaustu ako Osvienčim.
Takže sme uverejnili opravu aj list veľvyslanca a pokorne sme sa ospravedlnili – čo iné nám napokon zostávalo?
V piatkových Lidových novinách však budem o Osvienčime ako o „poľskom koncentračnom tábore“ písať znovu a tentoraz sa nikomu ospravedlňovať nechystám. A to preto, že na rozdiel od dávneho preklepu môjho kolegu to bude pravda. Pretože Osvienčim, rovnako ako mnoho ďalších bývalých nacistických koncentrákov v Poľsku, sa po vojne zmenil na skutočný „poľský koncentrák“. To sa, samozrejme, nedialo iba v Poľsku. Aj v Česku sme do Terezína či pobočiek nacistických koncentrákov po Česku, väčšinou postavených pri tajných továrňach, kam Nemci na konci vojny presúvali kľúčovú zbrojnú výrobu, nahnali doslova státisíce Nemcov. Pre zlobu, naštvanosť na Nemcov, ale aj pre povojnové zmätky, nedostatok potravín a panujúce bezvládie, v týchto táboroch pomreli tisíce ľudí vrátane žien a detí. Historik Tomáš Staněk, ktorý o povojnovej situácii v Česku píše už dvadsať rokov zasvätené knihy, však hovorí, že tomu nemôžeme hovoriť „české koncentračné tábory“, lebo ich účel bol iný než u tých nacistických. Rozhovor nie je na to, aby sa človek s tým, s kým ho robí, škriepil, ale neviem, či má Tomáš Staněk pravdu. „Vyhladzovacie tábory“ to naozaj neboli podobné Osvienčimu, ale ani vo všetkých nacistických koncentrákoch sa iba nevyhladzovalo, niekde sa vojna dala prežiť. Takže neviem. Váham.
Poľský režisér Pavel Sieger však neváhal a svoj dokumentárny film, založený na výpovediach troch pamätníčok, nazval Poľské koncentračné tábory. Poľsko tým filmom žije už niekoľko týždňov. Situácia v povojnovom Poľsku bola omnoho, omnoho drsnejšia než v Česku. S humánnosťou vyhnania Nemcov si Poliaci, ktorým Stalin posunul krajinu o 300 kilometrov na východ, starosti nerobili, a vyhnanie bolo preto brutálne a rýchle, takže Nemcov bolo v tých poľských „koncentrákoch“ pomenej. O to viac tam bolo Ukrajincov (na východe sa do roku 1950 bojovalo s banderovcami) či Slezanov, národnostne nevyhranených obyvateľov poľského Sliezska. Mŕtvych a umučených boli aj tu tisíce a tisíce, epidémie, smrť od hladu a na týfus boli normálne. Obzvlášť desivé je, že ako „poľské koncentráky“ sa používali aj nacistické tábory ako práve Osvienčim či Majdanek... A pri hľadaní ďalších informácií som narazil aj na meno šéfa jedného z táborov Salomona Morela. Tohto neskôr úspešného komunistického bachara, ktorý to s niekoľkými vyznamenaniami dotiahol na plukovníka väzenskej služby, Poliaci po roku 1990 obvinili zo zločinov proti ľudskosti v „poľských komunistických táboroch“. Morel utiekol pred spravodlivosťou do Izraela a ten ho ako svojho občana odmietol Poliakom vydať. Morel v roku 1997 zomrel na slobode v Tel Avive. Čo dodať. Svet nie je čierno-biely...
Autor je redaktor Lidových novín
e-mail. O niektoré veci, ako napríklad o pohľad na súčasné Maďarsko, sa občas musíte prieť a trebárs taký nositeľ vysokého maďarského vyznamenania, kolega Bohumil Doležel, o mne už roky píše, že som blb a lump, lebo nemám rád Orbána a Veľké Maďarsko. Ale to je asi tak všetko. Na nešťastne zvolené spojenie, ukryté navyše kdesi v článku a naznačujúce zemepisnú polohu Osvienčimu, nie nejakú zodpovednosť Poliakov, však prišiel okamžite poľský veľvyslanecký demarš, žiadosť o okamžitú opravu a vyhrážka súdnou žalobou. Nemali nič proti Lidovým novinám, nebola to nijaká pomsta autorovi článku, dnes už môjmu bývalému kolegovi, ale jednoducho len splnenie jednej zo základných povinností veľvyslanca poľského štátu.
Alergiu Poliakov na podobné „preklepy“ v zásade chápem. Neviem, či majú českí veľvyslanci podobnú povinnosť, ale mne by sa tiež veľmi nepáčilo, keby po svete vychádzali články o „českom koncentračnom tábore v Terezíne“, v ktorom pritom nacisti popravovali Čechov a väznili Židov z celej Európy, väčšinou predtým, než ich poslali do plynu. A to pritom Terezín bol oproti vyhladzovacím táborom, ako bol Osvienčim či Majdanek, „výstavný koncentrák“ a rozhodne nie symbol holokaustu ako Osvienčim.
Takže sme uverejnili opravu aj list veľvyslanca a pokorne sme sa ospravedlnili – čo iné nám napokon zostávalo?
V piatkových Lidových novinách však budem o Osvienčime ako o „poľskom koncentračnom tábore“ písať znovu a tentoraz sa nikomu ospravedlňovať nechystám. A to preto, že na rozdiel od dávneho preklepu môjho kolegu to bude pravda. Pretože Osvienčim, rovnako ako mnoho ďalších bývalých nacistických koncentrákov v Poľsku, sa po vojne zmenil na skutočný „poľský koncentrák“. To sa, samozrejme, nedialo iba v Poľsku. Aj v Česku sme do Terezína či pobočiek nacistických koncentrákov po Česku, väčšinou postavených pri tajných továrňach, kam Nemci na konci vojny presúvali kľúčovú zbrojnú výrobu, nahnali doslova státisíce Nemcov. Pre zlobu, naštvanosť na Nemcov, ale aj pre povojnové zmätky, nedostatok potravín a panujúce bezvládie, v týchto táboroch pomreli tisíce ľudí vrátane žien a detí. Historik Tomáš Staněk, ktorý o povojnovej situácii v Česku píše už dvadsať rokov zasvätené knihy, však hovorí, že tomu nemôžeme hovoriť „české koncentračné tábory“, lebo ich účel bol iný než u tých nacistických. Rozhovor nie je na to, aby sa človek s tým, s kým ho robí, škriepil, ale neviem, či má Tomáš Staněk pravdu. „Vyhladzovacie tábory“ to naozaj neboli podobné Osvienčimu, ale ani vo všetkých nacistických koncentrákoch sa iba nevyhladzovalo, niekde sa vojna dala prežiť. Takže neviem. Váham.
Poľský režisér Pavel Sieger však neváhal a svoj dokumentárny film, založený na výpovediach troch pamätníčok, nazval Poľské koncentračné tábory. Poľsko tým filmom žije už niekoľko týždňov. Situácia v povojnovom Poľsku bola omnoho, omnoho drsnejšia než v Česku. S humánnosťou vyhnania Nemcov si Poliaci, ktorým Stalin posunul krajinu o 300 kilometrov na východ, starosti nerobili, a vyhnanie bolo preto brutálne a rýchle, takže Nemcov bolo v tých poľských „koncentrákoch“ pomenej. O to viac tam bolo Ukrajincov (na východe sa do roku 1950 bojovalo s banderovcami) či Slezanov, národnostne nevyhranených obyvateľov poľského Sliezska. Mŕtvych a umučených boli aj tu tisíce a tisíce, epidémie, smrť od hladu a na týfus boli normálne. Obzvlášť desivé je, že ako „poľské koncentráky“ sa používali aj nacistické tábory ako práve Osvienčim či Majdanek... A pri hľadaní ďalších informácií som narazil aj na meno šéfa jedného z táborov Salomona Morela. Tohto neskôr úspešného komunistického bachara, ktorý to s niekoľkými vyznamenaniami dotiahol na plukovníka väzenskej služby, Poliaci po roku 1990 obvinili zo zločinov proti ľudskosti v „poľských komunistických táboroch“. Morel utiekol pred spravodlivosťou do Izraela a ten ho ako svojho občana odmietol Poliakom vydať. Morel v roku 1997 zomrel na slobode v Tel Avive. Čo dodať. Svet nie je čierno-biely...
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.