This is War!

.„ak nie sú vaše fotografie dosť dobré, nie ste dostatočne blízko." Týmto výrokom Robert Capa nadobro zadefinoval pozíciu vojnového reportéra. Spoluzakladateľ agentúry Magnum a prvý z nastupujúcej generácie vychýrených vojnových fotografov bol vždy dostatočne blízko. V prvej línii španielskej generálky a normandského finále druhej svetovej, uprostred prvej arabsko-izraelskej a druhej čínsko-japonskej vojny. V päťdesiatom štvrtom sa dostal až príliš blízko. Na sklonku francúzsko-vietnamskej vojny vstúpil na blbú indočínsku mínu. Zomrel ako štyridsaťročný.
Francúz Rémi Ochlik mal dvadsaťosem. Zabili ho počas bombardovania sýrskeho povstaleckého mesta Homs. Dvadsiateho druhého druhý roku dvanásteho. Veľký talent fotožurnalistiky. Len na začiatku februára získal prvé miesto na prestížnej súťaži World Press Photo so sériou fotografií z líbyjského krviprelievania. Bol dostatočne blízko. Až príliš blízko. Hlúpe vládne granáty.
„Sila fotografie spočíva v jej schopnosti vzbudiť v človeku zmysel pre ľudskosť. Ak je vojna pokusom poprieť ľudskosť, tak potom fotografiu možno považovať za protiklad vojny." To sú slová amerického veterána fotožurnalistiky Jamesa Nachtweya z dokumentárneho filmu Vojnový fotograf z roku pádu Dvojičiek. O dva roky na to sa zranil v Iraku. Prežil. Má šesťdesiattri.
„Naším poslaním je informovať o hrôzach vojny bez obalu a bez predsudkov. Stále sa musíme pýtať, či riskovať svoje životy stojí za ten príbeh, ktorý píšeme. Musíme vždy včas rozlíšiť, čo je ešte hrdinstvo a čo už iba silácka suverénnosť. Na vojnových spravodajcoch stojí veľká zodpovednosť, čelíme ťažkým voľbám. A občas zaplatíme tú cenu najvyššiu.” Toľko z dva roky starého vystúpenia zámorskej vojnovej reportérky Marie Colvinovej venovaného zabitým novinárom. Padla spolu s Rémim v tom prekliatom Homse. Mala päťdesiatšesť.
Toto je vojna!