.ruské mestá ovládli protesty, aké si nepamätajú od pádu komunizmu. Mení sa najväčšia krajina sveta? Ťažko povedať. Vladimíra Putina podľa odhadov podporuje viac ako 50 percent občanov, takže je vysoko pravdepodobné, že vyhrá už v prvom kole. Napokon, aj tak je „vsjo jasno“ a štátu by to ušetrilo peniaze. Jeho hlavný protikandidát, matador a vodca komunistov Genadij Zjuganov, má asi 15-percentné preferencie. Ak by sa však aj akýmsi zázrakom dostal do druhého kola, iba ťažko ho podporia ostatní kandidáti: oligarcha Sergej Prochorov, sociálny demokrat Sergej Mironov či nacionalista Vladimír Žirinovskij. Najmä ak všetci majú povesť politikov tak či onak spriahnutých s Kremľom. Azda jediného jasného oponenta Putina, šéfa liberálneho Jabloka Grigorija Javlinského, k voľbám nepripustili z dôvodu, ktorému málokto verí – údajne nezozbieral potrebné dva milióny podporných hlasov na kandidatúru, tak ako to vyžaduje prísna legislatíva. Aj v prípade tohto veterána však platí, že by nemal proti Putinovi šancu.
.ponížení a urazení
Opozícia hovorí o fraške a ponížení občanov, z ktorých urobil premiér Putin štatistov, keďže vlani v septembri oznámil národu, že s Medvedevom – toho tie slová očividne zaskočili tiež – sa na „rošáde“ dohodli už dávno. Po decembrových parlamentných voľbách vypukli na námestiach Moskvy a iných miest masové, až stotisícové protesty. Vzdelaní Rusi, príslušníci strednej triedy, ktorí dovtedy sedeli doma, sa odvtedy nezdráhajú dať v krutých mrazoch slobodne najavo svoj názor, že voľby do štátnej Dumy, v ktorých štátostrana Jednotné Rusko stratila ústavnú, no uhájila prostú väčšinu, sprevádzali masové podvody. Zároveň vyšli do ulíc aj proputinovské sily. O antiputinovcoch hovoria ako o obdobe ukrajinskej Oranžovej revolúcie (hoci farbou opozície je biela) či posmešne ako o „norkovej revolúcii“ – údajne podľa drahých kožuchov. Tie však nosia skôr boháči, ktorých je v Moskve neuveriteľne veľa a ktorí vidia v „silnom Putinovi“ záruku stability.
Ak máte to šťastie, že zavítate do takmer 15-miliónovej Moskvy po dlhšom čase, určite vás zaskočí premena centra impéria. Zamračených a životom ubitých ľudkov vystriedali príjemní ľudia, podobní obyvateľom ktorejkoľvek západnej metropoly. Moskviče a Lady vystriedali drahé nemecké či japonské autá. Hotel pod dvesto eur za izbu nezoženiete. Prevažujúca postkomunistická šeď a bieda sú minulosťou, predajne „buťerbroda“ vystriedali roztomilou fonetickou azbukou písané „starbaksy“ či „kofišopy“, kde sedia pri káve za štyri eurá a drahšej mladí ľudia s iPadom či McBookom: pripojenie na internet dnes využíva viac ako 50 miliónov Rusov, teda tretina populácie. A práve sociálne siete, podobne ako v arabských krajinách, sa stávajú hlavným faktorom zatiaľ postupnej premeny Ruska.
„Chodím na mítingy s radosťou. Nedúfal som už, že čosi také v živote ešte zažijem. Pamätám si protesty z konca 80. rokov, keď padal komunizmus. Vtedy to bol skôr politický ako občiansky protest, dnes je to naopak,“ hovorí disident Alexander Daniel, syn dvojice statočných Rusov, ktorí v auguste 1968 spoločne so šiestimi ďalšími protestovali na Červenom námestí proti invázii do Československa: postihli ich perzekúcie, väznenia a pobyty na psychiatrii. Pán Daniel je jemný starší človek, ktorý váži každé slovo. Hovorí s úsmevom, že so svojim 40-ročným synom, lingvistom, sa stretávajú na mítingoch, kde ich zdravia študentky jeho syna. „Čosi sa zmenilo v masovej psychológii, nové slobodné pokolenie vyšlo slobodne do ulíc. Protestujú, lebo sa cítia urazení,“ dodáva na záver Daniel.
.na Kremeľ!
Čosi tu nesedí. Putin má oprávnene povesť autoritárskeho vládcu, ale je pravda, že nikto z viac ako tucta ľudí rôzneho zamerania, s ktorými sme sa v Moskve rozprávali, nemal najmenšie obavy otvorene vyjadrovať svoj názor. Povrchný dojem? Nie celkom. Rusko je slobodnou krajinou – do istej miery. Putin neráči vstupovať do predvolebných mediálnych debát s ľuďmi, ktorých ani nepovažuje za súperov; namiesto toho píše každý pondelok úvahy do vybraných printových médií, navštevuje teraz v duchu sovietskej tradície ako premiér školy a fabriky, o čom horlivo informujú Kremľu blízke médiá, najmä tie elektronické. A ak treba, vyjdú do ulíc jeho obdivovatelia, organizovaní najmä v hnutiach Naši a Oceľ. Opozícia posmešne tvrdí, že na proputinovské mítingy sú zvážaní najmä štátni zamestnanci, a to z donútenia. Naozaj? Skutočné rozloženie síl je nejasné. A najmä, Moskva či Petrohrad a „zvyšok Ruska“, teda provincia, sú dve rôzne veci.
„Máma, pápa, posmotrite, tam bábušky i dédušky,“ trinásťročná Duňa nadšene kričí na svojich rodičov, keď zbadá na chodníku ľudí, ktorí nám s úsmevom mávajú bielymi stužkami, keď prechádzame okolo nich. Školáčka, ktorá nikdy v živote nebola v mauzóleu Lenina (dnes už to nie je na školách povinný rituál) je revolučne naladená: držiac za jazdy v okne auta vlajku by najradšej „išla na Kremeľ“. Rodičia, opoziční aktivisti, sa nad tým iba pousmejú. Je nedeľa poobede a na Sadovom okruhu v centre Moskvy jazdia autá s bielymi vlajkami, nafúknutými bielymi rukavicami či inými protiputinovskými symbolmi. Motoprotest sa práve začal.
„Trúb aj ty, ocko! No tak!“ kričí naliehavo Duňa, jej otec sa však zdráha napodobňovať klaksónom trúbenie futbalových fanúšikov. Dunina mama Júlia Galjamina medzitým za jazdy na zadnom sedadle narába s viacerými mobilmi naraz: na iPhone každú chvíľu dopĺňa na Twitter informácie o tom, čo práve videla: v priebehu minúty má stovky čitateľov z celého Ruska. Vďaka Júlii sa napríklad dozvedia, že polícia „kontroluje a šikanuje“ posádku opozičného fialového Fordu Fiesta alebo že „opravári ciest sa tvária, že idú rozkopať cestu, umiestnili značky a tým znemožnili motoristom priamo odbočiť zo Sadového okruhu ku Kremľu“. Správy v rádiu medzitým informujú, že asi 150 demonštrantov na autách zablokovalo dopravu v centre Moskvy, čo očividne nie je pravda a posádku nášho auta to ešte viac pobúri. Po dvoch hodinách sa protest končí. Tak nebadane, ako sa aj začal...
.kto je za koho
Dunina mama sa ako novinárka dlhodobo zaoberá protestnými hnutiami v Rusku. Až do roku 2009 robila internetovú stránku kasparov.ru. Slávny šachista je však za výraznú opozičnú „figúru“ považovaný skôr na liberálnom Západe ako v Rusku. „Nesprávne využil svoj potenciál,“ hovorí o ňom Julia Galjamina, ktorá dnes vytvára stránku nacionalistov. Vôbec, pre Stredoeurópana neuveriteľné ideologické saltá a kotrmelce sú v Rusku bežné: protiputinovskú opozíciu tvorí a spája pestrý konglomerát od komunistov až po otvorených fašistov.
„Ja sama nie som nacionalistka. Ide mi však o oddelenie nacionalizmu od xenofóbie. Je pritom veľmi ťažké sa nepoddávať emóciám,“ tvrdí Julia, ktorá okamžite vyrukuje s profilom opozičných lídrov. Javlinskij je stará garda, ona sama sa rozhoduje medzi Mironovom a Prochorovom. Rozdiel medzi nimi? Funkčný údajne žiadny, ideologický však áno. Prvý z nich je (bývalý?) priateľ Putina, tiež pracoval v FSB ako potomkovi kedysi obývanej KGB, tak ako podľa Júlie všetci. V istej chvíli, keď mu to vyhovovalo, sa však od Putina oddelil. Čert vie, či naozaj. Stalo sa to dakedy v roku 2005, keď boli ľavicovo zamerané prúdy veľmi populárne: samotný Putin chcel nahradiť hmotné požitky penzistom za finančné, napokon však od tohto zámeru ustúpil. Aby oslabil komunistov, oligarcha Chodorkovskij vtedy napísal zásadnú úvahu Za obrat doľava.
Najnovšie sa na scéne objavil – pre mnohých radikálny – bloger Alexej Navaľnyj, a to so stratégiou, ktorú kreatívne nazval Proti podvodníkom a zlodejom. Proti Putinovi sa angažujú verejne aj umelci. Popri disidentoch typu Sorokina či Jerofejeva je to najmä uhladený lingvista Boris Akunin. Naopak, za Putina verejne vystupuje päťsto osobností a neznámych občanov (je medzi nimi aj veľa dôchodcov), vrátane krasokorčuliara Jevgenija Pľuščenka, divadelníka Olega Tabakova či režiséra Nikitu Michalkova. Vot tak.
.jeden Putin nestačí
Šéf Inštitútu demografie, migrácie a regionálneho rozvoja Jurij Vasilievič Krupnov je nielen Putinovým podporovateľom, ale patrí aj do širšieho okruhu jeho externých poradcov. Pri večeri nám sebavedomo hovorí, že Putin jeho názory eviduje a niekedy sa aj hnevá, keď ho kritizuje. O výmene Putina je podľa neho zbytočné sa baviť, pretože je nereálna. Naopak, v krajine sa vraj za posledné štvrťstoročie nakopilo toľko problémov, že jeden Putin je málo a bolo by ich treba päť. Za najväčší z nich považuje Krupnov demografiu. V súčasnosti je Rusov 142 miliónov a podľa pesimistických prognóz ich v roku 2050 bude iba 107 miliónov. Optimistickejšie odhady hovoria o 115 až 120 miliónov. Obrovským problémom je aj vnútorná migrácia. Množstvo mladých Rusov opúšťa mestá a dediny na periférii krajiny a s vidinou lepšieho života sa sťahuje do Moskvy a ďalších veľkomiest. Ministerka ekonomického rozvoja nedávno vystúpila na moskovskom urbanistickom kongrese s prognózou podľa ktorej v nasledujúcich dvadsiatich rokoch pribudne ruským veľkomestám približne 20 miliónov obyvateľov. Náš známy filozof a sociológ Alexander Zinovjev hovorí, že Moskva sa mení na Honkong, teda akýsi ostrovný štát otrhnutý od krajiny. „Ťažko však udržíte impérium, keď sa vám vyľuďnuje provincia,“ hovorí Krupnov. Okrem obrovskej vnútornej migrácie trápi Rusko aj vysoká úmrtnosť mužov v produktívnom veku a rezignácia na rodinný život. Krupnov hovorí o výskume, ktorý nedávno robil jeho inštitút a z ktorého vyplýva, že len každá štvrtá Moskovčanka vo veku do 30 rokov verí, že niekedy bude mať rodinu a deti. Spomína tiež príklad svojho strýka žijúceho v dedine 50 kilometrov od Moskvy, ktorý svoj život utápa vo vodke. „Keď mu hovorím, aby toľko nepil, lebo zomrie, odpovie mi otázkou, aký je rozdiel medzi tým, či zomrie ako 45-ročný, alebo 55-ročný. Kolchoz, kde robil, sa rozpadol, a on nevidí žiaden ďalší zmysel života.“
Negatívne demografické trendy môže podľa Krupnova zmeniť len dôsledne presadzovaná vízia Ruska ako supeveľmoci. Nie však len v zmysle vojenskej sily, ale najmä v zmysle poriadku a technologickej vyspelosti. Jednoducho výnimočné Rusko, na ktoré budú jeho občania opäť hrdí. Iba to môže mnohým z nich vrátiť vytrácajúci sa zmysel života. Ak vraj bude Rusko len jednou z množstva krajín, tak jeho populácia bude ďalej klesať. Putin si podľa Krupnova tento problém uvedomuje, ale nerieši ho. Jeho nedávnu iniciatívu na podporu rodín s troma a viac deťmi síce oceňuje, ale hodnotí ju ako nedostatočnú. Tvrdí, že problém je v Putinovom prílišnom ekonomickom liberalizme. Napáchol v ním vraj ešte v bývalej NDR, keď videl, ako sa socialistický ekonomický systém zrútil a západný kapitalizmus triumfoval. Odvtedy verí, že slobodný trh môže byť hybnou silou rastu a rozvoja. „Pred desiatimi rokmi bolo ešte možné takto rozmýšľať, ale dnes je to už chyba. Kopírovať dnes západný ekonomický model znamená to isté, ako si kúpiť lístok na Titanik. V Rusku bez účasti štátu nebudú veci fungovať. Je to dané už teritóriom krajiny. V Moskve môže fungovať trhová ekonomika, ale už na jej okrajoch to neplatí,“ hovorí Krupnov. Po voľbách sa podľa neho bude musieť Putin zmeniť. Bude sa musieť zbaviť vplyvu oligarchov, ktorí „pľujú“ na záujmy krajiny a staviť na solidárnu ekonomiku.
Stále je to však podľa neho jediný reálny kandidát na ruského lídra. Zjuganov vraj svoju ľavicovú pozíciu iba simuluje. Štát nikdy riadiť nechcel, a ani by to nevedel. Miliardár Prochorov je zase vraj iba marketingovým trikom Kremľa. Jeho úlohou je hrať úlohu pravicového extrémistu, aby sa Putin a jeho strana Jednotné Rusko javili ako stredové sily. A demoštranti na námestiach? Tých tam podľa Krupnova nepriviedli volebné manipulácie a falzifikácie, ale sociálne dôvody. „Rozdiely v životnej úrovni narastajú, mládež vidí, ako žije vyššia stredná trieda a pokúša sa medzi túto skupinu dostať. Väčšine sa to však nepodarí. Výsledkom tohto neúspechu je frustrácia, ktorá ženie ľudí na ulicu,“ tvrdí Krupnov.
.monarchista a nacionalisti
Neďaleko stanice metra Čistie Prudy sa krátko popoludní začinajú zhromažďovať mladíci v čiernych bundách so šálmi moskovských futbalových klubov. Je tu ohlásená demonštrácia nacionalistov. Rozhorčila ich nedávna vražda, ktorej sa v Moskve dopustil dagestanský športovec. Kaukazania sú pre ruských extrémistov vďačným terčom, asi tak ako pre tých našich Rómovia. Odhady, koľko ich vlastne v ruskej metropole žije, sa rôznia. Niektorí hovoria o stotisícoch, iní dokonca o miliónoch. Isté však je, že bez prisťahovalcov z Kaukazu a zo Strednej Ázie by napríklad komunálne služby v Moskve fungovali len s veľkými problémami. Podľa odhadov z roku 2007 sa k rôznym extrémistickým skupinám v Rusku hlási asi pol milióna ľudí.
Teraz sa ich tu však zhromaždilo len niekoľko stoviek. Ešte predtým, ako vojdú na políciou dôsledne obkľúčené námestie, disciplinovane sa podrobia policajnej kontrole. Bezpečnostný rám na detekovanie kovových predmetov, prehliadka batožiny a potom si môžete demonštrovať, koľko chcete. Veď prečo by v krajine, kde sa toľko hovorí o riadenej demokracii, nemohli existovať aj riadené demonštrácie?
Míting nemá žiadnu špeciálnu dramaturgiu. Žiadne reči ani plamenné deklarácie. Iba sa skanduje. Znejú heslá ako, „Rusko Rusom!, Všetci za jedného a jeden za všetkých!“ a vulgárne urážky Kaukazanov. Obvzvlášť desivo pôsobí, keď skupinka demonštrantov začne vzývať Adolfa Hitlera. Približne po hodine sa demonštranti ešte neúspešne pokúsia spáliť vlajku dagestanského futbalového klubu Anži Machačkala a pokojne sa rozídu domov.
Pred vchodom do metra sa nám prihovorí jeden z účastníkov demonštrácie a pozýva nás do neďalekej reštaurácie. Na jej vývesnom štíte veľkými písmenami reklamujú osetínske pirohy. Jevgenij Kuzin sa nám predstaví ako monarchista a na demoštráciu nacionalistov vraj prišiel len preto, aby podporil dôsledné vyšetrenie zločinu. Tvrdí, že s rasistickými pokrikmi a skandovaním nesúhlasí a títo ľudia sú v Rusku okrajovým prúdom.
Jevgenij si v kaviarni okamžite vytiahne notebook, vedľa neho položí dva mobilné telefóny a hneď potom, ako sa úspešne pripojí na internet a skontroluje Twitter, začne rozprávať. Pracuje v konzultačnej firme, miluje ruskú históriu a plánuje si kúpiť byt v Zürichu. Politickým presvedčením je monarchista. Iba konštitučná monarchia s cárom na čele môže podľa neho spasiť Rusko. Putin vraj v žiadnom prípade cárom nemôže byť. Odkiaľ ho teda vziať? Už sa vraj celkom isto narodil, len ho ešte nikto nepozná. Nuž, aj toto je dnešné Rusko.
.facelift lídra
Bude teda Putin v rokoch 2012 až 2018 iný? A aké bude pod jeho vedením Rusko? Nič nenaznačuje, že svet – a s ním aj tí Rusi, ktorých staronový prezident nazval opicami a extrémistami – by mal uveriť, že silný prezident, tak ako to sľubuje jeho program, začne odrazu rešpektovať liberálne slobody a občiansku spoločnosť. Taký rebranding sa asi konať nebude. Predsa len, v Rusku nikdy neboli príliš populárni zapadniky. „Má to historické príčiny od čias, keď Peter Veľký uskutočnil svoje reformy, pričom západné myšlienky presadzoval násilím. Žijeme síce v 21. storočí, no Rusko naďalej ostáva krajinou málo vzdelaných ľudí, v ktorej prevažuje roľnícka občina. Moskovské protesty ľudia z provincie nepodporujú. Možno z lenivosti, možno zo strachu,“ tvrdí novinár Varfolomejev z Rádia Echo Moskvy (pozri rámček), ktoré Kremľu prekáža.
Nejaké zmeny však Putinova verzia 2.0 bude musieť urobiť. Pretože, a to je dnes zrejmé, zatiaľ síce nemá súpera, no pohyb v ruskej spoločnosti smerom k väčším právam aj slobodám, ktorý sa práve začal, mu bude čoraz nepríjemnejší. Novinár britského Economistu Edward Lucas píše v knihe Nová studená válka, anebo jak Kreml ohrožuje Rusko i Západ (Mladá fronta, 2008), že po chaotických jeľcinovských 90. rokoch priniesol bývalý dôstojník KGB Putin Rusku istú prosperitu a stabilitu. Lenže za akú cenu? Ak aj opomenieme to, čo sa opomenúť nedá – teda vraždy Anny Politkovskej a desiatok iných novinárov, zatváranie oponentov Kremľa do väzenia či na psychiatriu, Putinovho „osobného väzňa“ Chodorkovského –, tak kremeľská vertikála moci si nevyhnutne vyžaduje silný centralizovaný štát. Pretože demokracia sa v ich chápaní rovná chaosu a presadzujú ju nepriatelia Ruska. Vnútorní aj vonkajší.
Sociologička Oľga Kryštanovská z Ruskej akadémie vied uvádza odhad, že tri štvrtiny vrcholových funkcií v Rusku po roku 2000 zastávajú siloviky , teda dôstojníci ako bývalých, tak aj súčasných spravodajských služieb. Kľúčové je však čosi iné. Kým sa Rusom za Putina bude naďalej žiť lepšie a ich platy budú rásť, sotva ho zvrhnú. Odhaduje sa, že medzi Putinovym prevzatím moci v decembri 1999 a koncom jeho druhého funkčného obdobia v roku 2008 Rusi zbohatli zhruba šesťkrát. Priemerná mesačná mzda sa zvýšila z úbohých 65 na 540 dolárov, v Moskve je pritom dvakrát vyššia. Rusko bohatlo najmä vďaka rastu cien plynu a ropy. Keď nastúpil Putin, stál barel ropy 18 dolárov, koncom roku 2007 to bolo už 107, nehovoriac o dnešnej cene. Rusko za jeho prvej éry takmer splatilo svoj štátny dlh: zo 150 percent HDP v roku 1998 sa stenčil na necelých 8 percent v roku 2007. Vláda má navyše k dispozícii kolosálny stabilizačný fond z príjmov z predaja ropy a plynu vo výške 120 miliárd USD – na vykrývanie „dier“ v štátnom rozpočte. Zahraniční investori si v Rusku, bez ohľadu na povahu tamojšieho režimu a reinkarnáciu konfrontačnej politiky, podávajú kľučky. Kto teda predovšetkým legitimizuje Putina, domáci voliči, alebo slabošský (ak chcete, pragmatický) Západ, ktorému vlastne vyhovuje, že táto krajina má silného vodcu? Odpoveď je zrejmá.
.ponížení a urazení
Opozícia hovorí o fraške a ponížení občanov, z ktorých urobil premiér Putin štatistov, keďže vlani v septembri oznámil národu, že s Medvedevom – toho tie slová očividne zaskočili tiež – sa na „rošáde“ dohodli už dávno. Po decembrových parlamentných voľbách vypukli na námestiach Moskvy a iných miest masové, až stotisícové protesty. Vzdelaní Rusi, príslušníci strednej triedy, ktorí dovtedy sedeli doma, sa odvtedy nezdráhajú dať v krutých mrazoch slobodne najavo svoj názor, že voľby do štátnej Dumy, v ktorých štátostrana Jednotné Rusko stratila ústavnú, no uhájila prostú väčšinu, sprevádzali masové podvody. Zároveň vyšli do ulíc aj proputinovské sily. O antiputinovcoch hovoria ako o obdobe ukrajinskej Oranžovej revolúcie (hoci farbou opozície je biela) či posmešne ako o „norkovej revolúcii“ – údajne podľa drahých kožuchov. Tie však nosia skôr boháči, ktorých je v Moskve neuveriteľne veľa a ktorí vidia v „silnom Putinovi“ záruku stability.
Ak máte to šťastie, že zavítate do takmer 15-miliónovej Moskvy po dlhšom čase, určite vás zaskočí premena centra impéria. Zamračených a životom ubitých ľudkov vystriedali príjemní ľudia, podobní obyvateľom ktorejkoľvek západnej metropoly. Moskviče a Lady vystriedali drahé nemecké či japonské autá. Hotel pod dvesto eur za izbu nezoženiete. Prevažujúca postkomunistická šeď a bieda sú minulosťou, predajne „buťerbroda“ vystriedali roztomilou fonetickou azbukou písané „starbaksy“ či „kofišopy“, kde sedia pri káve za štyri eurá a drahšej mladí ľudia s iPadom či McBookom: pripojenie na internet dnes využíva viac ako 50 miliónov Rusov, teda tretina populácie. A práve sociálne siete, podobne ako v arabských krajinách, sa stávajú hlavným faktorom zatiaľ postupnej premeny Ruska.
„Chodím na mítingy s radosťou. Nedúfal som už, že čosi také v živote ešte zažijem. Pamätám si protesty z konca 80. rokov, keď padal komunizmus. Vtedy to bol skôr politický ako občiansky protest, dnes je to naopak,“ hovorí disident Alexander Daniel, syn dvojice statočných Rusov, ktorí v auguste 1968 spoločne so šiestimi ďalšími protestovali na Červenom námestí proti invázii do Československa: postihli ich perzekúcie, väznenia a pobyty na psychiatrii. Pán Daniel je jemný starší človek, ktorý váži každé slovo. Hovorí s úsmevom, že so svojim 40-ročným synom, lingvistom, sa stretávajú na mítingoch, kde ich zdravia študentky jeho syna. „Čosi sa zmenilo v masovej psychológii, nové slobodné pokolenie vyšlo slobodne do ulíc. Protestujú, lebo sa cítia urazení,“ dodáva na záver Daniel.
.na Kremeľ!
Čosi tu nesedí. Putin má oprávnene povesť autoritárskeho vládcu, ale je pravda, že nikto z viac ako tucta ľudí rôzneho zamerania, s ktorými sme sa v Moskve rozprávali, nemal najmenšie obavy otvorene vyjadrovať svoj názor. Povrchný dojem? Nie celkom. Rusko je slobodnou krajinou – do istej miery. Putin neráči vstupovať do predvolebných mediálnych debát s ľuďmi, ktorých ani nepovažuje za súperov; namiesto toho píše každý pondelok úvahy do vybraných printových médií, navštevuje teraz v duchu sovietskej tradície ako premiér školy a fabriky, o čom horlivo informujú Kremľu blízke médiá, najmä tie elektronické. A ak treba, vyjdú do ulíc jeho obdivovatelia, organizovaní najmä v hnutiach Naši a Oceľ. Opozícia posmešne tvrdí, že na proputinovské mítingy sú zvážaní najmä štátni zamestnanci, a to z donútenia. Naozaj? Skutočné rozloženie síl je nejasné. A najmä, Moskva či Petrohrad a „zvyšok Ruska“, teda provincia, sú dve rôzne veci.
„Máma, pápa, posmotrite, tam bábušky i dédušky,“ trinásťročná Duňa nadšene kričí na svojich rodičov, keď zbadá na chodníku ľudí, ktorí nám s úsmevom mávajú bielymi stužkami, keď prechádzame okolo nich. Školáčka, ktorá nikdy v živote nebola v mauzóleu Lenina (dnes už to nie je na školách povinný rituál) je revolučne naladená: držiac za jazdy v okne auta vlajku by najradšej „išla na Kremeľ“. Rodičia, opoziční aktivisti, sa nad tým iba pousmejú. Je nedeľa poobede a na Sadovom okruhu v centre Moskvy jazdia autá s bielymi vlajkami, nafúknutými bielymi rukavicami či inými protiputinovskými symbolmi. Motoprotest sa práve začal.
„Trúb aj ty, ocko! No tak!“ kričí naliehavo Duňa, jej otec sa však zdráha napodobňovať klaksónom trúbenie futbalových fanúšikov. Dunina mama Júlia Galjamina medzitým za jazdy na zadnom sedadle narába s viacerými mobilmi naraz: na iPhone každú chvíľu dopĺňa na Twitter informácie o tom, čo práve videla: v priebehu minúty má stovky čitateľov z celého Ruska. Vďaka Júlii sa napríklad dozvedia, že polícia „kontroluje a šikanuje“ posádku opozičného fialového Fordu Fiesta alebo že „opravári ciest sa tvária, že idú rozkopať cestu, umiestnili značky a tým znemožnili motoristom priamo odbočiť zo Sadového okruhu ku Kremľu“. Správy v rádiu medzitým informujú, že asi 150 demonštrantov na autách zablokovalo dopravu v centre Moskvy, čo očividne nie je pravda a posádku nášho auta to ešte viac pobúri. Po dvoch hodinách sa protest končí. Tak nebadane, ako sa aj začal...
.kto je za koho
Dunina mama sa ako novinárka dlhodobo zaoberá protestnými hnutiami v Rusku. Až do roku 2009 robila internetovú stránku kasparov.ru. Slávny šachista je však za výraznú opozičnú „figúru“ považovaný skôr na liberálnom Západe ako v Rusku. „Nesprávne využil svoj potenciál,“ hovorí o ňom Julia Galjamina, ktorá dnes vytvára stránku nacionalistov. Vôbec, pre Stredoeurópana neuveriteľné ideologické saltá a kotrmelce sú v Rusku bežné: protiputinovskú opozíciu tvorí a spája pestrý konglomerát od komunistov až po otvorených fašistov.
„Ja sama nie som nacionalistka. Ide mi však o oddelenie nacionalizmu od xenofóbie. Je pritom veľmi ťažké sa nepoddávať emóciám,“ tvrdí Julia, ktorá okamžite vyrukuje s profilom opozičných lídrov. Javlinskij je stará garda, ona sama sa rozhoduje medzi Mironovom a Prochorovom. Rozdiel medzi nimi? Funkčný údajne žiadny, ideologický však áno. Prvý z nich je (bývalý?) priateľ Putina, tiež pracoval v FSB ako potomkovi kedysi obývanej KGB, tak ako podľa Júlie všetci. V istej chvíli, keď mu to vyhovovalo, sa však od Putina oddelil. Čert vie, či naozaj. Stalo sa to dakedy v roku 2005, keď boli ľavicovo zamerané prúdy veľmi populárne: samotný Putin chcel nahradiť hmotné požitky penzistom za finančné, napokon však od tohto zámeru ustúpil. Aby oslabil komunistov, oligarcha Chodorkovskij vtedy napísal zásadnú úvahu Za obrat doľava.
Najnovšie sa na scéne objavil – pre mnohých radikálny – bloger Alexej Navaľnyj, a to so stratégiou, ktorú kreatívne nazval Proti podvodníkom a zlodejom. Proti Putinovi sa angažujú verejne aj umelci. Popri disidentoch typu Sorokina či Jerofejeva je to najmä uhladený lingvista Boris Akunin. Naopak, za Putina verejne vystupuje päťsto osobností a neznámych občanov (je medzi nimi aj veľa dôchodcov), vrátane krasokorčuliara Jevgenija Pľuščenka, divadelníka Olega Tabakova či režiséra Nikitu Michalkova. Vot tak.
.jeden Putin nestačí
Šéf Inštitútu demografie, migrácie a regionálneho rozvoja Jurij Vasilievič Krupnov je nielen Putinovým podporovateľom, ale patrí aj do širšieho okruhu jeho externých poradcov. Pri večeri nám sebavedomo hovorí, že Putin jeho názory eviduje a niekedy sa aj hnevá, keď ho kritizuje. O výmene Putina je podľa neho zbytočné sa baviť, pretože je nereálna. Naopak, v krajine sa vraj za posledné štvrťstoročie nakopilo toľko problémov, že jeden Putin je málo a bolo by ich treba päť. Za najväčší z nich považuje Krupnov demografiu. V súčasnosti je Rusov 142 miliónov a podľa pesimistických prognóz ich v roku 2050 bude iba 107 miliónov. Optimistickejšie odhady hovoria o 115 až 120 miliónov. Obrovským problémom je aj vnútorná migrácia. Množstvo mladých Rusov opúšťa mestá a dediny na periférii krajiny a s vidinou lepšieho života sa sťahuje do Moskvy a ďalších veľkomiest. Ministerka ekonomického rozvoja nedávno vystúpila na moskovskom urbanistickom kongrese s prognózou podľa ktorej v nasledujúcich dvadsiatich rokoch pribudne ruským veľkomestám približne 20 miliónov obyvateľov. Náš známy filozof a sociológ Alexander Zinovjev hovorí, že Moskva sa mení na Honkong, teda akýsi ostrovný štát otrhnutý od krajiny. „Ťažko však udržíte impérium, keď sa vám vyľuďnuje provincia,“ hovorí Krupnov. Okrem obrovskej vnútornej migrácie trápi Rusko aj vysoká úmrtnosť mužov v produktívnom veku a rezignácia na rodinný život. Krupnov hovorí o výskume, ktorý nedávno robil jeho inštitút a z ktorého vyplýva, že len každá štvrtá Moskovčanka vo veku do 30 rokov verí, že niekedy bude mať rodinu a deti. Spomína tiež príklad svojho strýka žijúceho v dedine 50 kilometrov od Moskvy, ktorý svoj život utápa vo vodke. „Keď mu hovorím, aby toľko nepil, lebo zomrie, odpovie mi otázkou, aký je rozdiel medzi tým, či zomrie ako 45-ročný, alebo 55-ročný. Kolchoz, kde robil, sa rozpadol, a on nevidí žiaden ďalší zmysel života.“
Negatívne demografické trendy môže podľa Krupnova zmeniť len dôsledne presadzovaná vízia Ruska ako supeveľmoci. Nie však len v zmysle vojenskej sily, ale najmä v zmysle poriadku a technologickej vyspelosti. Jednoducho výnimočné Rusko, na ktoré budú jeho občania opäť hrdí. Iba to môže mnohým z nich vrátiť vytrácajúci sa zmysel života. Ak vraj bude Rusko len jednou z množstva krajín, tak jeho populácia bude ďalej klesať. Putin si podľa Krupnova tento problém uvedomuje, ale nerieši ho. Jeho nedávnu iniciatívu na podporu rodín s troma a viac deťmi síce oceňuje, ale hodnotí ju ako nedostatočnú. Tvrdí, že problém je v Putinovom prílišnom ekonomickom liberalizme. Napáchol v ním vraj ešte v bývalej NDR, keď videl, ako sa socialistický ekonomický systém zrútil a západný kapitalizmus triumfoval. Odvtedy verí, že slobodný trh môže byť hybnou silou rastu a rozvoja. „Pred desiatimi rokmi bolo ešte možné takto rozmýšľať, ale dnes je to už chyba. Kopírovať dnes západný ekonomický model znamená to isté, ako si kúpiť lístok na Titanik. V Rusku bez účasti štátu nebudú veci fungovať. Je to dané už teritóriom krajiny. V Moskve môže fungovať trhová ekonomika, ale už na jej okrajoch to neplatí,“ hovorí Krupnov. Po voľbách sa podľa neho bude musieť Putin zmeniť. Bude sa musieť zbaviť vplyvu oligarchov, ktorí „pľujú“ na záujmy krajiny a staviť na solidárnu ekonomiku.
Stále je to však podľa neho jediný reálny kandidát na ruského lídra. Zjuganov vraj svoju ľavicovú pozíciu iba simuluje. Štát nikdy riadiť nechcel, a ani by to nevedel. Miliardár Prochorov je zase vraj iba marketingovým trikom Kremľa. Jeho úlohou je hrať úlohu pravicového extrémistu, aby sa Putin a jeho strana Jednotné Rusko javili ako stredové sily. A demoštranti na námestiach? Tých tam podľa Krupnova nepriviedli volebné manipulácie a falzifikácie, ale sociálne dôvody. „Rozdiely v životnej úrovni narastajú, mládež vidí, ako žije vyššia stredná trieda a pokúša sa medzi túto skupinu dostať. Väčšine sa to však nepodarí. Výsledkom tohto neúspechu je frustrácia, ktorá ženie ľudí na ulicu,“ tvrdí Krupnov.
.monarchista a nacionalisti
Neďaleko stanice metra Čistie Prudy sa krátko popoludní začinajú zhromažďovať mladíci v čiernych bundách so šálmi moskovských futbalových klubov. Je tu ohlásená demonštrácia nacionalistov. Rozhorčila ich nedávna vražda, ktorej sa v Moskve dopustil dagestanský športovec. Kaukazania sú pre ruských extrémistov vďačným terčom, asi tak ako pre tých našich Rómovia. Odhady, koľko ich vlastne v ruskej metropole žije, sa rôznia. Niektorí hovoria o stotisícoch, iní dokonca o miliónoch. Isté však je, že bez prisťahovalcov z Kaukazu a zo Strednej Ázie by napríklad komunálne služby v Moskve fungovali len s veľkými problémami. Podľa odhadov z roku 2007 sa k rôznym extrémistickým skupinám v Rusku hlási asi pol milióna ľudí.
Teraz sa ich tu však zhromaždilo len niekoľko stoviek. Ešte predtým, ako vojdú na políciou dôsledne obkľúčené námestie, disciplinovane sa podrobia policajnej kontrole. Bezpečnostný rám na detekovanie kovových predmetov, prehliadka batožiny a potom si môžete demonštrovať, koľko chcete. Veď prečo by v krajine, kde sa toľko hovorí o riadenej demokracii, nemohli existovať aj riadené demonštrácie?
Míting nemá žiadnu špeciálnu dramaturgiu. Žiadne reči ani plamenné deklarácie. Iba sa skanduje. Znejú heslá ako, „Rusko Rusom!, Všetci za jedného a jeden za všetkých!“ a vulgárne urážky Kaukazanov. Obvzvlášť desivo pôsobí, keď skupinka demonštrantov začne vzývať Adolfa Hitlera. Približne po hodine sa demonštranti ešte neúspešne pokúsia spáliť vlajku dagestanského futbalového klubu Anži Machačkala a pokojne sa rozídu domov.
Pred vchodom do metra sa nám prihovorí jeden z účastníkov demonštrácie a pozýva nás do neďalekej reštaurácie. Na jej vývesnom štíte veľkými písmenami reklamujú osetínske pirohy. Jevgenij Kuzin sa nám predstaví ako monarchista a na demoštráciu nacionalistov vraj prišiel len preto, aby podporil dôsledné vyšetrenie zločinu. Tvrdí, že s rasistickými pokrikmi a skandovaním nesúhlasí a títo ľudia sú v Rusku okrajovým prúdom.
Jevgenij si v kaviarni okamžite vytiahne notebook, vedľa neho položí dva mobilné telefóny a hneď potom, ako sa úspešne pripojí na internet a skontroluje Twitter, začne rozprávať. Pracuje v konzultačnej firme, miluje ruskú históriu a plánuje si kúpiť byt v Zürichu. Politickým presvedčením je monarchista. Iba konštitučná monarchia s cárom na čele môže podľa neho spasiť Rusko. Putin vraj v žiadnom prípade cárom nemôže byť. Odkiaľ ho teda vziať? Už sa vraj celkom isto narodil, len ho ešte nikto nepozná. Nuž, aj toto je dnešné Rusko.
.facelift lídra
Bude teda Putin v rokoch 2012 až 2018 iný? A aké bude pod jeho vedením Rusko? Nič nenaznačuje, že svet – a s ním aj tí Rusi, ktorých staronový prezident nazval opicami a extrémistami – by mal uveriť, že silný prezident, tak ako to sľubuje jeho program, začne odrazu rešpektovať liberálne slobody a občiansku spoločnosť. Taký rebranding sa asi konať nebude. Predsa len, v Rusku nikdy neboli príliš populárni zapadniky. „Má to historické príčiny od čias, keď Peter Veľký uskutočnil svoje reformy, pričom západné myšlienky presadzoval násilím. Žijeme síce v 21. storočí, no Rusko naďalej ostáva krajinou málo vzdelaných ľudí, v ktorej prevažuje roľnícka občina. Moskovské protesty ľudia z provincie nepodporujú. Možno z lenivosti, možno zo strachu,“ tvrdí novinár Varfolomejev z Rádia Echo Moskvy (pozri rámček), ktoré Kremľu prekáža.
Nejaké zmeny však Putinova verzia 2.0 bude musieť urobiť. Pretože, a to je dnes zrejmé, zatiaľ síce nemá súpera, no pohyb v ruskej spoločnosti smerom k väčším právam aj slobodám, ktorý sa práve začal, mu bude čoraz nepríjemnejší. Novinár britského Economistu Edward Lucas píše v knihe Nová studená válka, anebo jak Kreml ohrožuje Rusko i Západ (Mladá fronta, 2008), že po chaotických jeľcinovských 90. rokoch priniesol bývalý dôstojník KGB Putin Rusku istú prosperitu a stabilitu. Lenže za akú cenu? Ak aj opomenieme to, čo sa opomenúť nedá – teda vraždy Anny Politkovskej a desiatok iných novinárov, zatváranie oponentov Kremľa do väzenia či na psychiatriu, Putinovho „osobného väzňa“ Chodorkovského –, tak kremeľská vertikála moci si nevyhnutne vyžaduje silný centralizovaný štát. Pretože demokracia sa v ich chápaní rovná chaosu a presadzujú ju nepriatelia Ruska. Vnútorní aj vonkajší.
Sociologička Oľga Kryštanovská z Ruskej akadémie vied uvádza odhad, že tri štvrtiny vrcholových funkcií v Rusku po roku 2000 zastávajú siloviky , teda dôstojníci ako bývalých, tak aj súčasných spravodajských služieb. Kľúčové je však čosi iné. Kým sa Rusom za Putina bude naďalej žiť lepšie a ich platy budú rásť, sotva ho zvrhnú. Odhaduje sa, že medzi Putinovym prevzatím moci v decembri 1999 a koncom jeho druhého funkčného obdobia v roku 2008 Rusi zbohatli zhruba šesťkrát. Priemerná mesačná mzda sa zvýšila z úbohých 65 na 540 dolárov, v Moskve je pritom dvakrát vyššia. Rusko bohatlo najmä vďaka rastu cien plynu a ropy. Keď nastúpil Putin, stál barel ropy 18 dolárov, koncom roku 2007 to bolo už 107, nehovoriac o dnešnej cene. Rusko za jeho prvej éry takmer splatilo svoj štátny dlh: zo 150 percent HDP v roku 1998 sa stenčil na necelých 8 percent v roku 2007. Vláda má navyše k dispozícii kolosálny stabilizačný fond z príjmov z predaja ropy a plynu vo výške 120 miliárd USD – na vykrývanie „dier“ v štátnom rozpočte. Zahraniční investori si v Rusku, bez ohľadu na povahu tamojšieho režimu a reinkarnáciu konfrontačnej politiky, podávajú kľučky. Kto teda predovšetkým legitimizuje Putina, domáci voliči, alebo slabošský (ak chcete, pragmatický) Západ, ktorému vlastne vyhovuje, že táto krajina má silného vodcu? Odpoveď je zrejmá.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.