„Všetci máme šestnásť-sedemnásť rokov – ale naozaj to nevieme, je to jediný vek, ktorý si vieme predstaviť: minulosť skoro nepoznáme."
„Je mi jedenáct, stojím mezi kočkami prožranými kočičí rýmou a prašivinou."
Takto sa začínajú knihy Alessandra Baricca a Giorgia Vastu. Už len z týchto viet sú jasné niektoré podobnosti a rozdielnosti. Obe knihy rozpráva jeden z detských hrdinov, hlavnými postavami oboch kníh sú mladí ľudia na prahu či uprostred puberty, obe knihy sa odohrávajú v Taliansku. Rozdiely spočívajú v preklade (Hmatatelný čas preložila do češtiny Alice Flemrová, prekladateľom Emauzov do slovenčiny je František Hruška), ale nie v jeho kvalite (oba preklady sú vynikajúce) a v hĺbke nemilosrdného naturalizmu: obe knihy sú síce o smutných veciach, v oboch ide o život, obe sú napísané bohatým, poetickým jazykom, no zatiaľ, čo Baricco maľuje olejovými farbami na plátno, Vasta ryje ostrým drôtom rovno do steny.
.hra na previnenie
„To slovo se mi líbí. Provinit se. I když nemám odvahu to udělat," rozmýšľa rozprávač príbehu Hmatatelný čas, jedenásťročný Sicílčan s partizánskym menom Nimbus.
Je to zvláštny chlapec s mimoriadne vyvinutým citom pre slová. „Ty jsi mytopoetický," povedala mu raz učiteľka. Žije v slovách, vo vnútorných monológoch a rozhovoroch. Matku nazýva (vnútri, pre seba) Motúz, otec je Skála, mladšiemu bratovi dal meno Bavlnka. Otec, mama a dvaja synovia tvoria obyčajnú, usporiadanú palermskú rodinu: rodičia pracujú (možno by sme im mohli vytknúť, že deťom nevenujú dosť času, ale nie je to zvlášť dramatické), chlapci chodia do školy, v lete odchádzajú – ako väčšina obyvateľov Palerma – k moru do letoviska Mondello. Podobne jeho dvaja kamaráti Bocca a Scarmiglia. Obyčajní chlapci, ktorí sa v škole celkom dobre učia, ktorých životy formuje rovnakým dielom mesto, v ktorom žijú a televízia, ktorú pozerajú. A popri tom všetkom majú naši hrdinovia jedenásť rokov, čo je vek, keď normálne sa vyvíjajúce deti prežívajú niečo ako fascináciu smrťou.
Je začiatok roku 1978, v Ríme sa začínajú teroristické útoky Červených brigád, na jar dôjde k únosu a následnej smrti predsedu kresťanskodemokratickej strany Alda Mora. Traja chlapci v Palerme (napriek mafiánskej povesti bolo toto mesto z hľadiska ľavicového terorizmu pokojnou provinciou) sa tým nechávajú inšpirovať a podobne ako sa iní chlapci hrávajú na vojakov či indiánov, oni založia teroristickú bunku. Stále chodia normálne do školy, ale vo voľnom čase sa stretávajú na jednom zastrčenom námestí a menia sa na teroristických elévov. Nemajú proti komu ani proti čomu protestovať, vzrušuje ich – ako mnohých chlapcov v ich veku – skôr tajomnosť, radikálnosť a prísna disciplína ich „organizácie." To by bolo stále ešte viac-menej v poriadku, keby rozprávača, Boccu a Scarmigliu, teda vlastne už Nimbusa, Rádiusa a Volátusa (nové mená majú evokovať vznešenosť a pátos ich boja), Giorgio Vasta vo svojom románe nevoviedol až tam, kde sa chlapčenská hra miesi s dôslednou krutosťou fanatikov. Traja chlapci, kráčajúci vyrovnaným krokom do nezmyselného, vyprázdneného, ničím neospravedlniteľného zla. Kde sa to v nich zobralo? Naozaj chceli len naplniť školskú nudu bojovým vzrušením a nevšimli si hranicu medzi hrou a skutočnosťou? Palermský rodák Giorgio Vasta, ktorý Hmatatelným časom debutoval ako 38-ročný, nás chytil do majstrovsky nastraženej pasce. Ústami vnímavého chlapca porozprával príbeh, ktorého najsilnejšou stránkou je krutá, nemilosrdná uveriteľnosť. A ešte poetická bohatosť, vyvárajúca okolo rozprávania metaforický a jazykový „nimbus". Vďaka tomu je Hmatatelný čas napínavá, čitateľsky náročná a nesmierne krutá kniha, hoci nakoniec nie je celkom bez nádeje. Slová či skôr stav, v ktorom ich už človek nedokáže vysloviť, chvíľa, keď sa mýtopoetická hmla zdvihne a objaví sa skutočná skutočnosť – to všetko by azda mohlo viesť aspoň k čiastočnému happyendu.
.cesta do Emauzov
Na začiatku: „My máme dedkov, ktorí žijú večne, každú nedeľu vrátane tej poslednej pred smrťou sa vyberú v tom istom čase do tej istej cukrárne na tie isté zákusky. Čakajú nás vymerané osudy, akoby to bol dôsledok tajomného receptu rodinného hospodárenia. Týmto spôsobom, odstavení od tragickosti, dedíme bižutériu drámy spolu s pozlátkou fantázie." Na konci: „Máme osemnásť rokov a sme všetko."
Čo sa udialo medzi tým? Cesta do Emauzov. Možno ten príbeh z evanjelia poznáte: dvaja učeníci kráčajú po veľkonočnom ukrižovaní z Jeruzalema do Emauzov, pridá sa k ním vzkriesený Ježiš, pýta sa ich, na to, čo ich trápi, oni ho nespoznajú, dajú sa do reči, pozvú ho na večeru, keď vezme do rúk chlieb a začne ho lámať, zrazu si spomenú, on však v tej chvíli zmizne. Traja priatelia – rozprávač (podobne ako Giorgio Vasta, ani Alessandro Baricco nám neprezradí jeho meno), Bobby, Svätý a Luca – žijú v menšom, pravdepodobne severotalianskom mestečku. Podobne ako ich mladší krajania z Palerma vedú úplne obyčajný život: zaujímajú sa o dievčatá, futbal a formulu 1, chodia do školy, no najmä sú mimoriadne zbožní. Zdá sa, že ich viera v Boha je hlboká, autentická a nenaštrbiteľná, kostol je ich druhým domovom (majú kapelu, ktorá hráva na omšiach), pomáhajú chorým ľuďom v nemocnici, vážia si svojich rodičov, snažia sa o osobnú čistotu. Jediným problémom je to, že sú vo veku, v ktorom istoty zdedené po rodičoch zrazu praskajú v samotných základoch. Pokojný a bezpečný svet sa z ničoho nič mení na vzrušujúce bojisko. Kristus, na ktorom stavali svoju vieru, zomiera a nie je vôbec isté, či sa ešte objaví... Kým traja chlapci z Palerma unikajú z nudného sveta do hry, ktorá je nakoniec nepríjemne skutočná, títo štyria mládenci definitívne opúšťajú rozprávkovo bezpečný svet detstva s jeho nespochybniteľnými (lebo zdedenými, a preto nespochybňovanými) istotami a vstupujú do komplikovaného, cynického, smrteľne nebezpečného sveta dospelých. Pod fasádou pokojného, vyrovnaného života sú totiž starobylé fresky démonov, ktoré skôr či neskôr prerazia na povrch. Rodina, ktorej „vyrovnanosť" súvisí s každodennou blízkosťou samovraždy. Extatická zbožnosť, ktorá je vlastne radikálnym odmietnutím traumatizujúcej reality. Snaha o obracanie hriešnikov, ktorá je vo svojej podstate zúfalou sebaobranou evanjelizátorov. A potom je tu ešte Andre, zvodné a slobodné dievča (ale tiež s komplikovanou minulosťou), ktoré chlapcom celkom pochopiteľne popletie hlavy a zobudí ich telá.
Alessandro Baricco, autor Hodvábu, Oceánu more či monologickej novely
Tisícdeväťsto, napísal Emauzy v roku 2009 a znovu nám ukázal, čo všetko možno povedať v jednoduchom, nie veľmi dlhom, prosto vyrozprávanom príbehu.
Tam, kde by sa iný ťažko vyhol banálnemu moralizovaniu, Baricco sa empaticky vciťuje, nesúdi, nezosmiešňuje. Cítite, že tých štyroch chlapcov dobre pozná, rozumie im a keby mohol, rád by ich ušetril sklamania, bolesti a zúfalstva. Ale to sa nedá. Cestu z Jeruzalema do Emauzov, cestu od zdedených istôt k neistote nádeje prechádza každý sám. Je to cesta vzrušujúca a nebezpečná. Ľahko sa môže stať – v Bariccovom románe aj v živote – že zahanbenie z vlastnej naivity pocestného zaslepí tak, že si zláštneho spolupútnika ani nevšimne, v Emauzoch sa nezastaví a kráča ďalej do krajiny dospelej, cynickej nezmyselnosti.
Dvaja talianski spisovatelia, dve knihy o dospievajúcich deťoch. V jednej sa chlapci hrajú na teroristov, v druhej mládenci opúšťajú bezpečnú „pevninu detstva" a vstupujú do skutočného života. V jednom aj druhom prípade sa istoty menia na nádeje, v jednom aj druhom prípade ide o boj s márnosťou, v jednom aj druhom prípade ide o život.
Alessandro Baricco: Emauzy, preklad František Hruška, Slovart, 2011.
Giorgio Vasta: Hmatatelný čas, preklad Alice Flemrová, Odeon, 2011.
„Je mi jedenáct, stojím mezi kočkami prožranými kočičí rýmou a prašivinou."
Takto sa začínajú knihy Alessandra Baricca a Giorgia Vastu. Už len z týchto viet sú jasné niektoré podobnosti a rozdielnosti. Obe knihy rozpráva jeden z detských hrdinov, hlavnými postavami oboch kníh sú mladí ľudia na prahu či uprostred puberty, obe knihy sa odohrávajú v Taliansku. Rozdiely spočívajú v preklade (Hmatatelný čas preložila do češtiny Alice Flemrová, prekladateľom Emauzov do slovenčiny je František Hruška), ale nie v jeho kvalite (oba preklady sú vynikajúce) a v hĺbke nemilosrdného naturalizmu: obe knihy sú síce o smutných veciach, v oboch ide o život, obe sú napísané bohatým, poetickým jazykom, no zatiaľ, čo Baricco maľuje olejovými farbami na plátno, Vasta ryje ostrým drôtom rovno do steny.
.hra na previnenie
„To slovo se mi líbí. Provinit se. I když nemám odvahu to udělat," rozmýšľa rozprávač príbehu Hmatatelný čas, jedenásťročný Sicílčan s partizánskym menom Nimbus.
Je to zvláštny chlapec s mimoriadne vyvinutým citom pre slová. „Ty jsi mytopoetický," povedala mu raz učiteľka. Žije v slovách, vo vnútorných monológoch a rozhovoroch. Matku nazýva (vnútri, pre seba) Motúz, otec je Skála, mladšiemu bratovi dal meno Bavlnka. Otec, mama a dvaja synovia tvoria obyčajnú, usporiadanú palermskú rodinu: rodičia pracujú (možno by sme im mohli vytknúť, že deťom nevenujú dosť času, ale nie je to zvlášť dramatické), chlapci chodia do školy, v lete odchádzajú – ako väčšina obyvateľov Palerma – k moru do letoviska Mondello. Podobne jeho dvaja kamaráti Bocca a Scarmiglia. Obyčajní chlapci, ktorí sa v škole celkom dobre učia, ktorých životy formuje rovnakým dielom mesto, v ktorom žijú a televízia, ktorú pozerajú. A popri tom všetkom majú naši hrdinovia jedenásť rokov, čo je vek, keď normálne sa vyvíjajúce deti prežívajú niečo ako fascináciu smrťou.
Je začiatok roku 1978, v Ríme sa začínajú teroristické útoky Červených brigád, na jar dôjde k únosu a následnej smrti predsedu kresťanskodemokratickej strany Alda Mora. Traja chlapci v Palerme (napriek mafiánskej povesti bolo toto mesto z hľadiska ľavicového terorizmu pokojnou provinciou) sa tým nechávajú inšpirovať a podobne ako sa iní chlapci hrávajú na vojakov či indiánov, oni založia teroristickú bunku. Stále chodia normálne do školy, ale vo voľnom čase sa stretávajú na jednom zastrčenom námestí a menia sa na teroristických elévov. Nemajú proti komu ani proti čomu protestovať, vzrušuje ich – ako mnohých chlapcov v ich veku – skôr tajomnosť, radikálnosť a prísna disciplína ich „organizácie." To by bolo stále ešte viac-menej v poriadku, keby rozprávača, Boccu a Scarmigliu, teda vlastne už Nimbusa, Rádiusa a Volátusa (nové mená majú evokovať vznešenosť a pátos ich boja), Giorgio Vasta vo svojom románe nevoviedol až tam, kde sa chlapčenská hra miesi s dôslednou krutosťou fanatikov. Traja chlapci, kráčajúci vyrovnaným krokom do nezmyselného, vyprázdneného, ničím neospravedlniteľného zla. Kde sa to v nich zobralo? Naozaj chceli len naplniť školskú nudu bojovým vzrušením a nevšimli si hranicu medzi hrou a skutočnosťou? Palermský rodák Giorgio Vasta, ktorý Hmatatelným časom debutoval ako 38-ročný, nás chytil do majstrovsky nastraženej pasce. Ústami vnímavého chlapca porozprával príbeh, ktorého najsilnejšou stránkou je krutá, nemilosrdná uveriteľnosť. A ešte poetická bohatosť, vyvárajúca okolo rozprávania metaforický a jazykový „nimbus". Vďaka tomu je Hmatatelný čas napínavá, čitateľsky náročná a nesmierne krutá kniha, hoci nakoniec nie je celkom bez nádeje. Slová či skôr stav, v ktorom ich už človek nedokáže vysloviť, chvíľa, keď sa mýtopoetická hmla zdvihne a objaví sa skutočná skutočnosť – to všetko by azda mohlo viesť aspoň k čiastočnému happyendu.
.cesta do Emauzov
Na začiatku: „My máme dedkov, ktorí žijú večne, každú nedeľu vrátane tej poslednej pred smrťou sa vyberú v tom istom čase do tej istej cukrárne na tie isté zákusky. Čakajú nás vymerané osudy, akoby to bol dôsledok tajomného receptu rodinného hospodárenia. Týmto spôsobom, odstavení od tragickosti, dedíme bižutériu drámy spolu s pozlátkou fantázie." Na konci: „Máme osemnásť rokov a sme všetko."
Čo sa udialo medzi tým? Cesta do Emauzov. Možno ten príbeh z evanjelia poznáte: dvaja učeníci kráčajú po veľkonočnom ukrižovaní z Jeruzalema do Emauzov, pridá sa k ním vzkriesený Ježiš, pýta sa ich, na to, čo ich trápi, oni ho nespoznajú, dajú sa do reči, pozvú ho na večeru, keď vezme do rúk chlieb a začne ho lámať, zrazu si spomenú, on však v tej chvíli zmizne. Traja priatelia – rozprávač (podobne ako Giorgio Vasta, ani Alessandro Baricco nám neprezradí jeho meno), Bobby, Svätý a Luca – žijú v menšom, pravdepodobne severotalianskom mestečku. Podobne ako ich mladší krajania z Palerma vedú úplne obyčajný život: zaujímajú sa o dievčatá, futbal a formulu 1, chodia do školy, no najmä sú mimoriadne zbožní. Zdá sa, že ich viera v Boha je hlboká, autentická a nenaštrbiteľná, kostol je ich druhým domovom (majú kapelu, ktorá hráva na omšiach), pomáhajú chorým ľuďom v nemocnici, vážia si svojich rodičov, snažia sa o osobnú čistotu. Jediným problémom je to, že sú vo veku, v ktorom istoty zdedené po rodičoch zrazu praskajú v samotných základoch. Pokojný a bezpečný svet sa z ničoho nič mení na vzrušujúce bojisko. Kristus, na ktorom stavali svoju vieru, zomiera a nie je vôbec isté, či sa ešte objaví... Kým traja chlapci z Palerma unikajú z nudného sveta do hry, ktorá je nakoniec nepríjemne skutočná, títo štyria mládenci definitívne opúšťajú rozprávkovo bezpečný svet detstva s jeho nespochybniteľnými (lebo zdedenými, a preto nespochybňovanými) istotami a vstupujú do komplikovaného, cynického, smrteľne nebezpečného sveta dospelých. Pod fasádou pokojného, vyrovnaného života sú totiž starobylé fresky démonov, ktoré skôr či neskôr prerazia na povrch. Rodina, ktorej „vyrovnanosť" súvisí s každodennou blízkosťou samovraždy. Extatická zbožnosť, ktorá je vlastne radikálnym odmietnutím traumatizujúcej reality. Snaha o obracanie hriešnikov, ktorá je vo svojej podstate zúfalou sebaobranou evanjelizátorov. A potom je tu ešte Andre, zvodné a slobodné dievča (ale tiež s komplikovanou minulosťou), ktoré chlapcom celkom pochopiteľne popletie hlavy a zobudí ich telá.
Alessandro Baricco, autor Hodvábu, Oceánu more či monologickej novely
Tisícdeväťsto, napísal Emauzy v roku 2009 a znovu nám ukázal, čo všetko možno povedať v jednoduchom, nie veľmi dlhom, prosto vyrozprávanom príbehu.
Tam, kde by sa iný ťažko vyhol banálnemu moralizovaniu, Baricco sa empaticky vciťuje, nesúdi, nezosmiešňuje. Cítite, že tých štyroch chlapcov dobre pozná, rozumie im a keby mohol, rád by ich ušetril sklamania, bolesti a zúfalstva. Ale to sa nedá. Cestu z Jeruzalema do Emauzov, cestu od zdedených istôt k neistote nádeje prechádza každý sám. Je to cesta vzrušujúca a nebezpečná. Ľahko sa môže stať – v Bariccovom románe aj v živote – že zahanbenie z vlastnej naivity pocestného zaslepí tak, že si zláštneho spolupútnika ani nevšimne, v Emauzoch sa nezastaví a kráča ďalej do krajiny dospelej, cynickej nezmyselnosti.
Dvaja talianski spisovatelia, dve knihy o dospievajúcich deťoch. V jednej sa chlapci hrajú na teroristov, v druhej mládenci opúšťajú bezpečnú „pevninu detstva" a vstupujú do skutočného života. V jednom aj druhom prípade sa istoty menia na nádeje, v jednom aj druhom prípade ide o boj s márnosťou, v jednom aj druhom prípade ide o život.
Alessandro Baricco: Emauzy, preklad František Hruška, Slovart, 2011.
Giorgio Vasta: Hmatatelný čas, preklad Alice Flemrová, Odeon, 2011.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.