Antonín Střížek vstúpil na umeleckú scénu v roku 1984, keď sa ešte ako žiak Akadémie zúčastnil na legendárnych I. Konfrontáciách. Bola to jedna z mála možností, ako predstaviť svoje dielo, ale bola to tiež konfrontácia s režimom, a samozrejme, aj s výtvarnou kultúrou, ktorú nastolil a presadzoval. Bola to doba, keď sa zakladali umelecké skupiny. Antonín Střížek bol pri tom všetkom, ale skôr ako solitér a maliar, ktorý na tendencie a trendy nedbá.
Obrazy, ktoré Střížek vtedy maľoval, boli výrazom osobného presvedčenia: že totiž možno nadväzovať na výtvarnú tradíciu, a to nie dielom, ktoré sa stále mení, teda avantgardistickými akciami a gestami, ale skôr zobrazovaním toho, čo prekračuje hranicu medzi reálnym a romantickým a stiera rozdiely medzi videním sveta všedného a zázračného.
Keď hovorím „romantizmus", myslím tým predovšetkým maliara Caspara Davida Friedricha a básnika Karla Hynka Máchu, teda dve osobnosti, ktorých dielo maliara oslovilo a určite aj výrazne ovplynilo.
Ale predovšetkým: v maliarovi ako keby zostalo niečo z detského videnia sveta, ktorý sa postupne vynára na oblohe ako hviezdy, letiace husi alebo lietadlo, a tiež na obzore v noci, vo svetlách idúceho vlaku. Akési ustrnutie, tichý úžas je v tomto diele spolu s pokorou umelca, ktorý odložil brilantnosť a finesy maliarskej techniky, snaží sa skôr o jednoduchosť, zvláštnu, ale prirodzenú naivitu výrazu a spôsob, ako dosiahnuť onú „jednotu obsahu a formy", ako sa kedysi hovorievalo. To „romantické" v diele je vždy záznamom unikajúceho okamihu, údivu z krásy, ktorá sa len mihne a navždy zmizne: ako ináč si vykladať ten obraz vlaku, rútiaceho sa nočnou tmou alebo dievčaťa, otáčajúceho sa za lietadlom?
Sú to na jednej strane výnimočné zážitky a okamihy, na druhej strane svojrázne videnie a maliarske uchopenie banality všednosti, predovšetkým v rôznych zátišiach, ktoré – ako už slovo naznačuje – predstavujú reč vecí, čo ako natura morte, mŕtva príroda vedú skôr k úvahám o tom, čo presahuje a prevyšuje ich obyčajnú súcnosť. Tieto zátišia vecí, ktoré sa skôr vznášajú, maliar neskôr v priestore „uvoľnil", nazval ich „metafyzickými" a pomenoval tak ich základnú charakteristiku. Často sa píše a hovorí o naivite maliarovho pohľadu na svet a určite to nie je len záležitosť techniky maľby a už vôbec nie štylizácie. Je to presvedčenie umelca, ktorý hovorí: takýto som a ináč nemôžem. Sú to diela maliara, ktorý klasický žáner zároveň ctí aj ho presahuje – práve onými cestičkami fantázie a výletmi do ríše zázračna, a samozrejme, aj metafyzickej nadreality.
Nie je takmer nič, čo by maliarovi nestálo za pozornosť. Môžu to byť výjavy z večernej ulice veľkomesta, čarovná hra neónov a svetiel, môže to byť zátišie, hoci aj s obyčajným vysávačom (na ktorom by sme na prvý pohľad nič maliarske nevideli) a môže to byť zátišie skutočne nevídané – s číslicami od jednotky až po desiatku.
Bratislavská výstava je významná, pretože verejnosti predstavuje jednak maliara, ktorého dielo zu ešte vystavené nebolo a tiež – a navyše – je retrospektívou, zahŕňa práce od konca osemdesiatych rokov až po súčasnosť. Uvedomujeme si, že sú to diela málo dostupné, väčšinou z verejných a súkromných zbierok. Na rozdiel od predchádzajúcich výstav je v Dome umenia prezentovaný aj súbor fotografií. Väčšinou sú to zátišia, ktoré majú vlastnú poetiku (a kvalitu) danú spôsobom umelcovho videnia a okrem toho maliarovi poslúžili ako predlohy k obrazom.
V Střížkovom maliarskom svete existuje akási ustavičná metamorfóza toho najobyčajnejšieho a najbanálnejšieho na neobvyklé a zázračné. Základom je vecnosť, spôsob maliarskeho náhľadu a vhľadu do takzvaných obyčajných vecí. Poučenejší divák však ľahko zistí, že, naopak, chýba všetko prísne individuálne (ako napríklad portréty konkrétnych osôb), mimo maliarovho záujmu je tiež všetko bizarné alebo príliš originálne, všetko príliš známe v pohľadoch na ulice, budovy a tak ďalej. Nie je v tom diele nič lokálne, nič, čo by ťažilo z „národného" mýtu. Antonín Střížek je akosi navyše aj maliarom, ktorý priznáva, že v jeho obrazoch je štipka irónie a humoru, teda ingrediencií dôležitých a vkutku nadčasových.
Antonín Střížek: Retrospektiva. Dom umenia, Bratislava. Výstava trvá do 16. marca 2012.
Obrazy, ktoré Střížek vtedy maľoval, boli výrazom osobného presvedčenia: že totiž možno nadväzovať na výtvarnú tradíciu, a to nie dielom, ktoré sa stále mení, teda avantgardistickými akciami a gestami, ale skôr zobrazovaním toho, čo prekračuje hranicu medzi reálnym a romantickým a stiera rozdiely medzi videním sveta všedného a zázračného.
Keď hovorím „romantizmus", myslím tým predovšetkým maliara Caspara Davida Friedricha a básnika Karla Hynka Máchu, teda dve osobnosti, ktorých dielo maliara oslovilo a určite aj výrazne ovplynilo.
Ale predovšetkým: v maliarovi ako keby zostalo niečo z detského videnia sveta, ktorý sa postupne vynára na oblohe ako hviezdy, letiace husi alebo lietadlo, a tiež na obzore v noci, vo svetlách idúceho vlaku. Akési ustrnutie, tichý úžas je v tomto diele spolu s pokorou umelca, ktorý odložil brilantnosť a finesy maliarskej techniky, snaží sa skôr o jednoduchosť, zvláštnu, ale prirodzenú naivitu výrazu a spôsob, ako dosiahnuť onú „jednotu obsahu a formy", ako sa kedysi hovorievalo. To „romantické" v diele je vždy záznamom unikajúceho okamihu, údivu z krásy, ktorá sa len mihne a navždy zmizne: ako ináč si vykladať ten obraz vlaku, rútiaceho sa nočnou tmou alebo dievčaťa, otáčajúceho sa za lietadlom?
Sú to na jednej strane výnimočné zážitky a okamihy, na druhej strane svojrázne videnie a maliarske uchopenie banality všednosti, predovšetkým v rôznych zátišiach, ktoré – ako už slovo naznačuje – predstavujú reč vecí, čo ako natura morte, mŕtva príroda vedú skôr k úvahám o tom, čo presahuje a prevyšuje ich obyčajnú súcnosť. Tieto zátišia vecí, ktoré sa skôr vznášajú, maliar neskôr v priestore „uvoľnil", nazval ich „metafyzickými" a pomenoval tak ich základnú charakteristiku. Často sa píše a hovorí o naivite maliarovho pohľadu na svet a určite to nie je len záležitosť techniky maľby a už vôbec nie štylizácie. Je to presvedčenie umelca, ktorý hovorí: takýto som a ináč nemôžem. Sú to diela maliara, ktorý klasický žáner zároveň ctí aj ho presahuje – práve onými cestičkami fantázie a výletmi do ríše zázračna, a samozrejme, aj metafyzickej nadreality.
Nie je takmer nič, čo by maliarovi nestálo za pozornosť. Môžu to byť výjavy z večernej ulice veľkomesta, čarovná hra neónov a svetiel, môže to byť zátišie, hoci aj s obyčajným vysávačom (na ktorom by sme na prvý pohľad nič maliarske nevideli) a môže to byť zátišie skutočne nevídané – s číslicami od jednotky až po desiatku.
Bratislavská výstava je významná, pretože verejnosti predstavuje jednak maliara, ktorého dielo zu ešte vystavené nebolo a tiež – a navyše – je retrospektívou, zahŕňa práce od konca osemdesiatych rokov až po súčasnosť. Uvedomujeme si, že sú to diela málo dostupné, väčšinou z verejných a súkromných zbierok. Na rozdiel od predchádzajúcich výstav je v Dome umenia prezentovaný aj súbor fotografií. Väčšinou sú to zátišia, ktoré majú vlastnú poetiku (a kvalitu) danú spôsobom umelcovho videnia a okrem toho maliarovi poslúžili ako predlohy k obrazom.
V Střížkovom maliarskom svete existuje akási ustavičná metamorfóza toho najobyčajnejšieho a najbanálnejšieho na neobvyklé a zázračné. Základom je vecnosť, spôsob maliarskeho náhľadu a vhľadu do takzvaných obyčajných vecí. Poučenejší divák však ľahko zistí, že, naopak, chýba všetko prísne individuálne (ako napríklad portréty konkrétnych osôb), mimo maliarovho záujmu je tiež všetko bizarné alebo príliš originálne, všetko príliš známe v pohľadoch na ulice, budovy a tak ďalej. Nie je v tom diele nič lokálne, nič, čo by ťažilo z „národného" mýtu. Antonín Střížek je akosi navyše aj maliarom, ktorý priznáva, že v jeho obrazoch je štipka irónie a humoru, teda ingrediencií dôležitých a vkutku nadčasových.
Antonín Střížek: Retrospektiva. Dom umenia, Bratislava. Výstava trvá do 16. marca 2012.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.