Ako by znel pop posledných rokov, ak by mu „nezávislí” umelci ako Goldfrapp neustále neukazovali smer? Kde by boli La Roux, Lady Gaga a ostatné figúrky súčasného mainstreamu, ak by im elektro-popovo štylizované chodníčky nevyšliapavali sebestačné a originálne speváčky typu Roísín Murphy? A správna odpoveď neexistuje ani na otázku, či by boli syntetizátory opäť v centre diania, ak by ešte pred siedmimi rokmi Goldfrapp nenahrali glam-rockovú chuťovku Oh La La, ktorá ich dostala do povedomia a znovu oživila zvuk konca sedemdesiatych a skorých osemdesiatych rokov.
Napriek ich nespornému talentu na odhad trendov si dvojica Alison Goldfrapp a Will Gregory nikdy neužili veľa slávy a s ňou spojené finančné benefity. Možno to bude práve ich druhou hlavnou schopnosťou: dar premeny. Každý z ich piatich albumov znie absolútne odlišne a spracúva úplne inými umeleckými prostriedkami tú istú skupinu tém: bezhraničnú fantáziu, sklamanie a nebezpečnú príťažlivosť. Táto chameleónia kreativita a odmietanie kompromisov sú však pravdepodobne jedným z hlavých dôvodov, prečo Goldrapp nie tú tam, kde napríklad Gaga.
K ich imidžu, skôr nevýraznému, patrí aj vyhýbanie sa škandálom, zbytočným gestám a excesom, ako aj nechuť k rozhovorom, ktorou je Alison povestná. Zahalená čiernymi Ray-Ban okuliarmi, cynickým úsmevom a jednoslovnými odpoveďami sa stala pre novinárov skôr nočnou morou.
Ľahko zapamätateľné hity ako ironická Oh La La, ktorú inšpirovali Baudelairove básne, kolotočová Ride A White Horse a pulzujúca balada Number 1 z prelomového albumu Supernature sršia jednoduchosťou a akousi satirickou plytkosťou. Akoby Alison vravela, že život sa odohráva len na pódiu čiernej komédie a po predstavení sa všetko končí.
Pri ich počúvaní však odporúčam preniesť sa o trinásť rokov naspäť, keď začali tvoriť zo zábavy a túžby posunúť svoje umelecké hranice. Debutový Felt Mountain nahrali v zasneženej chate uprostred lesov, kde Alison snívala o dokonalom utopickom svete a spolu s Willom sa ponorili do starých soundtrackov a kabaretnej hudby tridsiatych a štyridsiatych rokov. Isto, popri sláčikoch, ústnej harmonike, malom organe či klarinete využili aj syntetizátory, no celkový dojem je elegantná, i keď vnútri dekadentná predvojnová Európa na čele s Fräulein Goldfrapp. Alison s hlasom, ktorý siaha do operne vibrátových výšok, hrejivých dotykov po živelné vrčanie.
Dekadenciou je prestúpený aj nasledovník Black Cherry, ktorý sa zvykne označovať za ich pre-sexualizované dielo. Chladné zvuky syntetizátorov a krištáľová dominancia Alison skôr evokuje obraz zahalenej erotiky než otvorenú sexualitu. Goldfrappino poňatie umenia je priveľmi abstraktné a impresionistické na to, aby sa uchýlili k doslovnosti a priamosti. Najvýpovednejším kúskom je elektro-koketná Strict Machine, inšpirovaná pokusmi na potkanoch, ktorým elektrické výboje spôsobovali eufóriu. Black Cherry je podobne vzrušujúca jazda.
Alison však nikdy nechcela byť zaškatuľkovaná ako domina, prípadne dekadentná tanečnica a v prúde pravidelných zvukových premien nahrali akustický Seventh Tree, ktorý bol sprvoti pokusom o idylický folk à la Nick Drake. Tento nedocenený kúsok s nádhernými vizuálmi jari na anglickom vidieku a Alison štylizovanou do záhadnej pirátky rozvíril vody len naliehavou A&E spájajúcou stroskotaný milostný vzťah a beznádejné čakanie na pohotovosti. Anglická dvojica však dlho neobsedela pri atmosférickej baladickosti a vrhla sa na osemdesiatkové synťáky na spôsob talianskeho majstra gýču Morodera na piatej štúdiovke Head First. V týchto dňoch sa ohliadli naspäť za svojimi hitmi na brilantnej kompilácii The Singles, ktorá je dobrým úvodom pre nazasvätených, no spoznávanie aj „zastrčených” piesní zo štúdiových albumov odmení poslucháča dotykom originality a nečakanej emocionality.
Všetky premeny zdôrazňujú ich talent zamerať sa nielen na náladu, ale aj komplexné a detailné spracovanie výrazne odlišných štýlov. Nielen to; kultúrne referencie od Andyho Warhola po Haruki Murakamiho nie sú len pózou, ale počuteľne sa prejavujú v dadaistických textoch Alison a Willovej kompozičnej akrobacii. V striedaní žánrov, vo frekvencii, s akou Alison mení kostýmy a cite pre eklektické a chytľavé hity sú jednotkou. Kiež by bolo na popovej scéne viac Goldfrapp.
Goldfrapp: The Singles, Mute, 2012.
Napriek ich nespornému talentu na odhad trendov si dvojica Alison Goldfrapp a Will Gregory nikdy neužili veľa slávy a s ňou spojené finančné benefity. Možno to bude práve ich druhou hlavnou schopnosťou: dar premeny. Každý z ich piatich albumov znie absolútne odlišne a spracúva úplne inými umeleckými prostriedkami tú istú skupinu tém: bezhraničnú fantáziu, sklamanie a nebezpečnú príťažlivosť. Táto chameleónia kreativita a odmietanie kompromisov sú však pravdepodobne jedným z hlavých dôvodov, prečo Goldrapp nie tú tam, kde napríklad Gaga.
K ich imidžu, skôr nevýraznému, patrí aj vyhýbanie sa škandálom, zbytočným gestám a excesom, ako aj nechuť k rozhovorom, ktorou je Alison povestná. Zahalená čiernymi Ray-Ban okuliarmi, cynickým úsmevom a jednoslovnými odpoveďami sa stala pre novinárov skôr nočnou morou.
Ľahko zapamätateľné hity ako ironická Oh La La, ktorú inšpirovali Baudelairove básne, kolotočová Ride A White Horse a pulzujúca balada Number 1 z prelomového albumu Supernature sršia jednoduchosťou a akousi satirickou plytkosťou. Akoby Alison vravela, že život sa odohráva len na pódiu čiernej komédie a po predstavení sa všetko končí.
Pri ich počúvaní však odporúčam preniesť sa o trinásť rokov naspäť, keď začali tvoriť zo zábavy a túžby posunúť svoje umelecké hranice. Debutový Felt Mountain nahrali v zasneženej chate uprostred lesov, kde Alison snívala o dokonalom utopickom svete a spolu s Willom sa ponorili do starých soundtrackov a kabaretnej hudby tridsiatych a štyridsiatych rokov. Isto, popri sláčikoch, ústnej harmonike, malom organe či klarinete využili aj syntetizátory, no celkový dojem je elegantná, i keď vnútri dekadentná predvojnová Európa na čele s Fräulein Goldfrapp. Alison s hlasom, ktorý siaha do operne vibrátových výšok, hrejivých dotykov po živelné vrčanie.
Dekadenciou je prestúpený aj nasledovník Black Cherry, ktorý sa zvykne označovať za ich pre-sexualizované dielo. Chladné zvuky syntetizátorov a krištáľová dominancia Alison skôr evokuje obraz zahalenej erotiky než otvorenú sexualitu. Goldfrappino poňatie umenia je priveľmi abstraktné a impresionistické na to, aby sa uchýlili k doslovnosti a priamosti. Najvýpovednejším kúskom je elektro-koketná Strict Machine, inšpirovaná pokusmi na potkanoch, ktorým elektrické výboje spôsobovali eufóriu. Black Cherry je podobne vzrušujúca jazda.
Alison však nikdy nechcela byť zaškatuľkovaná ako domina, prípadne dekadentná tanečnica a v prúde pravidelných zvukových premien nahrali akustický Seventh Tree, ktorý bol sprvoti pokusom o idylický folk à la Nick Drake. Tento nedocenený kúsok s nádhernými vizuálmi jari na anglickom vidieku a Alison štylizovanou do záhadnej pirátky rozvíril vody len naliehavou A&E spájajúcou stroskotaný milostný vzťah a beznádejné čakanie na pohotovosti. Anglická dvojica však dlho neobsedela pri atmosférickej baladickosti a vrhla sa na osemdesiatkové synťáky na spôsob talianskeho majstra gýču Morodera na piatej štúdiovke Head First. V týchto dňoch sa ohliadli naspäť za svojimi hitmi na brilantnej kompilácii The Singles, ktorá je dobrým úvodom pre nazasvätených, no spoznávanie aj „zastrčených” piesní zo štúdiových albumov odmení poslucháča dotykom originality a nečakanej emocionality.
Všetky premeny zdôrazňujú ich talent zamerať sa nielen na náladu, ale aj komplexné a detailné spracovanie výrazne odlišných štýlov. Nielen to; kultúrne referencie od Andyho Warhola po Haruki Murakamiho nie sú len pózou, ale počuteľne sa prejavujú v dadaistických textoch Alison a Willovej kompozičnej akrobacii. V striedaní žánrov, vo frekvencii, s akou Alison mení kostýmy a cite pre eklektické a chytľavé hity sú jednotkou. Kiež by bolo na popovej scéne viac Goldfrapp.
Goldfrapp: The Singles, Mute, 2012.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.