VÝSTAVA Jana Čavojská: Tisíc životov, Dom umenia, Bratislava
Južný Sudán, Gruzínsko, Haiti, India, Turecko. To sú iba niektoré z krajín, ktoré navštívila fotografka a reportérka Jana Čavojská. Každému je zrejmé, že nejde o „dovolenkové destinácie“. Tieto farebné fotografie z oblastí, ktoré sa vyrovnávajú s vojnou alebo s prírodnou katastrofou, sú pritom výrazne odlišné od tých, povedzme, z výstavy World Press Photo. Na Čavojskej záberoch nehľadajte skľučujúcu biedu a už vôbec nie násilie. Áno, v Južnom Sudáne žijú obete vojny, sú tam však aj naši lekári, ktorí im pomáhajú. V Gruzínsku žije štvrť milióna vyhnancov z Abcházska a Južného Osetska, no v meste Gori, Stalinovom rodisku, trénujú na žinenkách borci tavisupali – tradičného zápasenia. A v Indii možno zakopávate o žobrákov, v slume Kathuputli v hlavnom meste Dillí však môžete stretnúť aj množstvo milých bábkarov, iluzionistov, akrobatov či tanečníkov. Treba oceniť, že autorka zámerne hľadá to lepšie aj v tom zlom, že sa usiluje o pozitívne emócie. Pretože tých je zúfalo málo. Jana Čavojská je právnička. Hovorí, že „papiere“ si ju nezískali natoľko ako ľudia. Presnejšie, ako ľudské príbehy. Kto raz spozná čaro dokumentárnej fotografie, ťažko mu odolá. A ľahko podľahne. Fotografia ľudí v ťažkých situáciách – vo vojne či po prírodnej katastrofe – môže znamenať, ako raz povedal Američan James Nachtwey, výťah do pekla. Čavojská ide inou cestou. Sama skromne dodáva, že možno ešte nespoznala toľko hrôz.
.ab
FILM Kto, ak nie my? (Réžia: Andres Veiel Nemecko, 2011)
Pred troma rokmi sme mohli v našich kinách vidieť film Baader Meinhof komplex nemeckého režiséra Uli Edela. Bola v ňom reč o Roten Armee Fraktion, dobre zorganizovanej a nebezpečnej teroristickej skupine, ktorá „úradovala“ v spolkovej republike vyše dvoch desaťročí. Jej začiatky z konca šesťdesiatych a úvodu sedemdesiatych rokov minulého storočia sa spájajú najmä s troma menami: Andreas Baader, Gudrun Ensslinová, Ulrike Meinhofová. Nový film o RAF (mimochodom, vďačnej téme pre filmárov), Kto, ak nie my?, rozpráva najmä o Gudrun Ensslinovej. Stretávame ju ako univerzitnú študentku, priateľku Bernwarda Vespera, sledujeme vývoj ich vzťahu, duševné pochody, hľadanie, ako spraviť niečo so svetom, ktorého smerovanie a prejavy sa im nepáčia... Ich myšlienky sa uberajú všelijakými cestami, vytrvalosť im nechýba. Potom sa na scéne objavuje Andreas Baader a radikalizmus. Snímka ďalšieho nemeckého režiséra Andresa Veiela sa pokúša ozrejmiť rodinný backround všetkých hlavných zúčastnených, odkrýva Ensslinovej vzťahy s mužmi, ktorými sa necháva (ale len do istej miery) ovplyvňovať, a to všetko režisér dopĺňa mnohými autentickými spravodajskými šotmi, čím film získava presné historické ukotvenie a posilňuje divácky dojem, že tu vo veľkej miere nejde o fikciu, ale o záznam skutočnosti. Je správne vracať dejiny do hry prítomnosti, lebo zabúdanie býva smrtonosné. Navyše, keď sa to spraví kultivovane, ako je to v prípade tohto filmu, kto, ak nie my by sme nemuseli patriť medzi zábudlivých?
.zm
DIVADLO Dvaja úbohí rumuni hovoriaci po poľsky (DAB Nitra)
Tridsiatnička Dorota Maslowska je v rodnom Poľsku fenoménom. Ako devätnásťročná napísala o postsocialistickej mládeži generačný román Poľsko-ruská vojna pod bielo-červenou zástavou, ktorý sa doma stal kultúrnou udalosťou. Rovnako ako on, aj jej prvá divadelná hra Dvaja úbohí Rumuni hovoriaci po poľsky sa vyznačuje expresívnym jazykom s množstvom vulgarizmov a slangu. Inscenácia hry, ktorá mala premiéru koncom januára v Divadle Andreja Bagara v Nitre, hovorí o dnešnej generácii mladých ľudí, ktorí si nevedia nájsť pevné miesto v spoločnosti. Generácii, ktorá zlyháva vo vzťahoch – primárne vo vzťahoch k sebe samým, a aj preto na seba berie identitu niekoho iného. Možnosti doby sú neobmedzené. Fenomény, o ktorých hra hovorí, sú pre Strednú Európu univerzálne – provinčnosť, nacionalizmus, nomádstvo. Inscenácia čerstvej absolventky VŠMU Júlie Rázusovej je dynamická, s množstvom režijných aj scénografických nápadov. „Bezstarostnú jazdu“ hrdinov v starom vraku, ktorý sa razom mení na klavír, invokuje na scéne aj bilbord, akých sú pri diaľniciach stovky, na ktorom sa zjavujú detské kresbičky zrkadliace naivnosť a tápanie jednej generácie. Inscenácia kladie vysoké nároky na hercov, najmä Kristínu Turjanovú a Jakuba Rybárika, ktorí takmer nezliezajú z javiska a v šialenej jazde postáv k sebapoznaniu a sebazničeniu idú až na doraz.
.peter Scherhaufer
Južný Sudán, Gruzínsko, Haiti, India, Turecko. To sú iba niektoré z krajín, ktoré navštívila fotografka a reportérka Jana Čavojská. Každému je zrejmé, že nejde o „dovolenkové destinácie“. Tieto farebné fotografie z oblastí, ktoré sa vyrovnávajú s vojnou alebo s prírodnou katastrofou, sú pritom výrazne odlišné od tých, povedzme, z výstavy World Press Photo. Na Čavojskej záberoch nehľadajte skľučujúcu biedu a už vôbec nie násilie. Áno, v Južnom Sudáne žijú obete vojny, sú tam však aj naši lekári, ktorí im pomáhajú. V Gruzínsku žije štvrť milióna vyhnancov z Abcházska a Južného Osetska, no v meste Gori, Stalinovom rodisku, trénujú na žinenkách borci tavisupali – tradičného zápasenia. A v Indii možno zakopávate o žobrákov, v slume Kathuputli v hlavnom meste Dillí však môžete stretnúť aj množstvo milých bábkarov, iluzionistov, akrobatov či tanečníkov. Treba oceniť, že autorka zámerne hľadá to lepšie aj v tom zlom, že sa usiluje o pozitívne emócie. Pretože tých je zúfalo málo. Jana Čavojská je právnička. Hovorí, že „papiere“ si ju nezískali natoľko ako ľudia. Presnejšie, ako ľudské príbehy. Kto raz spozná čaro dokumentárnej fotografie, ťažko mu odolá. A ľahko podľahne. Fotografia ľudí v ťažkých situáciách – vo vojne či po prírodnej katastrofe – môže znamenať, ako raz povedal Američan James Nachtwey, výťah do pekla. Čavojská ide inou cestou. Sama skromne dodáva, že možno ešte nespoznala toľko hrôz.
.ab
FILM Kto, ak nie my? (Réžia: Andres Veiel Nemecko, 2011)
Pred troma rokmi sme mohli v našich kinách vidieť film Baader Meinhof komplex nemeckého režiséra Uli Edela. Bola v ňom reč o Roten Armee Fraktion, dobre zorganizovanej a nebezpečnej teroristickej skupine, ktorá „úradovala“ v spolkovej republike vyše dvoch desaťročí. Jej začiatky z konca šesťdesiatych a úvodu sedemdesiatych rokov minulého storočia sa spájajú najmä s troma menami: Andreas Baader, Gudrun Ensslinová, Ulrike Meinhofová. Nový film o RAF (mimochodom, vďačnej téme pre filmárov), Kto, ak nie my?, rozpráva najmä o Gudrun Ensslinovej. Stretávame ju ako univerzitnú študentku, priateľku Bernwarda Vespera, sledujeme vývoj ich vzťahu, duševné pochody, hľadanie, ako spraviť niečo so svetom, ktorého smerovanie a prejavy sa im nepáčia... Ich myšlienky sa uberajú všelijakými cestami, vytrvalosť im nechýba. Potom sa na scéne objavuje Andreas Baader a radikalizmus. Snímka ďalšieho nemeckého režiséra Andresa Veiela sa pokúša ozrejmiť rodinný backround všetkých hlavných zúčastnených, odkrýva Ensslinovej vzťahy s mužmi, ktorými sa necháva (ale len do istej miery) ovplyvňovať, a to všetko režisér dopĺňa mnohými autentickými spravodajskými šotmi, čím film získava presné historické ukotvenie a posilňuje divácky dojem, že tu vo veľkej miere nejde o fikciu, ale o záznam skutočnosti. Je správne vracať dejiny do hry prítomnosti, lebo zabúdanie býva smrtonosné. Navyše, keď sa to spraví kultivovane, ako je to v prípade tohto filmu, kto, ak nie my by sme nemuseli patriť medzi zábudlivých?
.zm
DIVADLO Dvaja úbohí rumuni hovoriaci po poľsky (DAB Nitra)
Tridsiatnička Dorota Maslowska je v rodnom Poľsku fenoménom. Ako devätnásťročná napísala o postsocialistickej mládeži generačný román Poľsko-ruská vojna pod bielo-červenou zástavou, ktorý sa doma stal kultúrnou udalosťou. Rovnako ako on, aj jej prvá divadelná hra Dvaja úbohí Rumuni hovoriaci po poľsky sa vyznačuje expresívnym jazykom s množstvom vulgarizmov a slangu. Inscenácia hry, ktorá mala premiéru koncom januára v Divadle Andreja Bagara v Nitre, hovorí o dnešnej generácii mladých ľudí, ktorí si nevedia nájsť pevné miesto v spoločnosti. Generácii, ktorá zlyháva vo vzťahoch – primárne vo vzťahoch k sebe samým, a aj preto na seba berie identitu niekoho iného. Možnosti doby sú neobmedzené. Fenomény, o ktorých hra hovorí, sú pre Strednú Európu univerzálne – provinčnosť, nacionalizmus, nomádstvo. Inscenácia čerstvej absolventky VŠMU Júlie Rázusovej je dynamická, s množstvom režijných aj scénografických nápadov. „Bezstarostnú jazdu“ hrdinov v starom vraku, ktorý sa razom mení na klavír, invokuje na scéne aj bilbord, akých sú pri diaľniciach stovky, na ktorom sa zjavujú detské kresbičky zrkadliace naivnosť a tápanie jednej generácie. Inscenácia kladie vysoké nároky na hercov, najmä Kristínu Turjanovú a Jakuba Rybárika, ktorí takmer nezliezajú z javiska a v šialenej jazde postáv k sebapoznaniu a sebazničeniu idú až na doraz.
.peter Scherhaufer
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.