Tak sa volal muž, ktorý položil základy bohatého Švédska. Deti sa o ňom neučia v škole. Je večným tŕňom v oku predstaviteľov vládnucej ľavicovej ideológie, ktorí by jeho meno najradšej vymazali z pamäti národa. A predsa, bez jeho prispenia by dnes pravdepodobne Švédsko vyzeralo celkom inak.
Bol to Johan August Gripenstedt, kto prehodil výhybku na správnu koľaj ekonomického liberalizmu a z chudobnej agrárnej krajiny na pokraji európskeho záujmu urobil priemyselnú veľmoc. V minulom roku uplynulo 150 rokov od začiatku jeho pôsobenia ako ministra financií, ktoré znamenalo zásadnú zmenu v smerovaní Švédska.
.z chudobných pomerov
Johan August Gripenstedt sa narodil 11. augusta 1813 v grófstve Holstein (to je dnešné nemecké Holštajnsko) majorovi švédskej armády Jakobovi Gripenstedtovi a jeho manželke Helene Weischenkovej ako druhé dieťa v časoch, keď Švédsko stratilo všetky zvyšky kontinentálnych enkláv a definitívne sa o ňom hovorilo iba ako o bývalej veľmoci. Švédska armáda v tých časoch bojovala proti Napoleonovi po boku Svätej aliancie a po skončení napoleonských vojen sa rodina usadila na zdedenom statku v stredošvédskom Gravnäs. Dlhodobá kríza, ktorá postihla Európu po napoleonských vojnách, a pravdepodobne aj fakt, že Jakob Gripenstedt nebol príliš zdatný hospodár, zapríčinili úpadok statku a donútili rodinu presťahovať sa na menšiu farmu v Hällinge. Ani tu sa však vyslúžilému dôstojníkovi nedarilo a rodina upadla do dlhov, ktoré ju prenasledovali až do Jakobovej smrti. Navyše v roku 1826 zomrela Johanova matka a trinásťročný chlapec dostal po čase macochu, dôstojnícku dcéru Barbaru Lindström. Pojem macocha automaticky asociuje negatívny obraz nedobrej krkavčej matky, tu to však bolo presne naopak. Vzdelaná Barbara sa stala obom chlapcom (Johan August mal aj brata) nielen milujúcou matkou, ale aj ich učiteľkou. Obaja dostali vzdelanie doma. Johan August pomáhal otcovi aj s účtovníctvom, a možno z týchto čias pochádza jeho záujem o ekonómiu.
Vzhľadom na takmer chudobné pomery bolo pre mladého nadaného Johana Augusta Gripenstedta nemysliteľné pokračovať vo vzdelávaní na univerzite. Po zložení maturitných skúšok v Uppsale s najlepším možným prospechom pokračoval vo vzdelávaní na jedinej škole, ktorá bola v možnostiach rodiny – na dôstojníckej akadémii v Karlbergu, ktorú ukončil v roku 1831 a vzápätí sa stal poručíkom delostrelectva v Göteborgu.
Mladý Johan August žil na hranici chudoby. Jeho otec definitívne zbankrotoval v roku 1834, a tak z neveľkého žoldu musel podporovať rodinu, ktorá zápasila s veriteľmi. Nemohol si dovoliť ani vlastný byt, býval v kasárňach.
Popri službe v armáde a pomoci rodine sa Gripenstedt intenzívne samovzdelával – učil sa angličtinu i nemčinu, študoval matematiku, prírodné vedy, ekonómiu i filozofiu.V roku 1840, po otcovej smrti, sa dvadsaťsedemročný Johan August ujíma dedičného práva šľachtica a po otcovi zaujíma miesto v parlamente. Tu sa začína jeho razantná politická kariéra.
.cesty k liberalizmu
Kontakt s významnými politickými osobnosťami sa stal akousi rezonančnou doskou, príležitosťou vycibriť svoje myšlienky a názory v ohnivom krste parlamentných debát. V diskusiách čoskoro získal povesť brilantného debatéra a u súperov nepríjemného argumentátora. Práca v parlamente priniesla nové priateľstvá, napríklad s poľným maršalom Hunnighom Hamiltonom, predstaviteľom konzervatívcov, s ktorým stál neskôr na opačnej strane politickej barikády (čo však vôbec nenaštrbilo ich priateľský vzťah), alebo s obdivovateľom francúzskej „júnovej revolúcie“ z roku 1830 Karlom Henrikom Anckarsvärdom, ktorého neter Eva sa stala jeho životnou partnerkou. Pozície liberalizmu zaujal definitívne po svojej ceste po Európe, kde sa zoznámil s dielami Frederica Bastiata, Alexisa de Tocquevilla, s predstaviteľmi manchesterskej liberálnej školy, a takisto s nemeckým socializmom, ktorý zásadne odmietol ako systém neslobody.
Do vlasti sa vrátil ako zrelý liberál a svoj postoj vyjadril jasne v jednej zo svojich parlamentných debát, kde vyslovil aj tieto vety: „Pokiaľ dáme ľuďom slobodu, každý bude sám robiť to, čo najlepšie vie a vymieňať svoje produkty s ostatnými. Toto je jediná cesta z chudoby. Akýkoľvek zásah do mechanizmu slobodnej výmeny vedie k porušeniu rovnováhy a jej obnova si vyžaduje často drastické zásahy.“
Jeho cieľ bol v tom čase pravdepodobne jasný.
.proti všetkým
Zaviesť systém voľného trhu v krajine zviazanej stredovekými predpismi vyžadovalo nadľudské úsilie a neuveriteľné schopnosti. Tradičné pretrvávajúce cechové pravidlá a nepríjemný pozostatok z čias napoleonských vojen – colnice na ochranu domácich monopolných producentov, ktorí si mohli zvyšovať ceny, ako chceli – začal Gripenstedt postupne a systematicky rozbíjať už ako poslanec. Vďaka svojim schopnostiam si vytvoril sieť stykov s významnými osobnosťami a nadchol ich ideálmi liberalizmu. Táto skupina, ktorú nazvali „skupinou dvanástich“, využila svoje styky, ale aj intrigy, a po nástupe vzdelaného kráľa Oskara I. presadili Gripenstedta za ministra financií napriek silnému nesúhlasu konzervatívneho parlamentu. V roku 1856 sa stal zodpovedným za štátne financie.
Prvá vec, ktorá sa novému ministrovi financií podarila presadiť, bolo zavedenie desatinného systému do švédskej meny. Dovtedy platný ríšsky daller (riksdaller) sa delil na 48 šilingov. Gripenstedt zaviedol švédsku korunu delenú na sto öre – je to mena, ktorá sa používa dodnes. Mimoriadne významné a s veľkým odporom prijímané bolo zrušenie colnej ochrany a uzavretie zmluvy o voľnom obchode s Francúzskom a Britániou. Tým sa švédska produkcia dostala na obrovský svetový trh (patrili doň aj vtedajšie kolónie). Zároveň konkurencia na domácom trhu nútila na efektivitu a inováciu. Postupným uvoľňovaním bariér začala narastať výroba a zaostalá krajina vykročila na cestu industrializácie. Na jej ďalšie urýchlenie bolo nevyhnutné zabezpečiť ľahkú dostupnosť úverov. Ďalším významným krokom bola preto liberalizácia bankových služieb. Gripenstedt považoval požičiavanie peňazí za službu, ktorá musí byť vystavená konkurencii tak, ako akákoľvek iná ekonomická činnosť. Po ťažkých rokovaniach sa mu podarilo presadiť uvoľnenie regulácie úrokovej miery a bankám bolo povolené vydávať vlastné bankovky.
Priemyselná výroba a voľný obchod začínali kvitnúť, obchodná výmena však narážala na problém dopravy – námorná flotila Švédska bola vyhovujúca (v časoch mieru prestavali niektoré vojnové lode na dopravné), ale vnútrozemská doprava sa stávala čoraz viac nedostatočnou. Bolo treba omnoho väčšiu rýchlosť a kapacitu, než akú bola schopná zabezpečiť konská sila furmanov.
Otázka stavby železníc sa riešila vo Švédsku desať rokov. Väčšinou stroskotala na nesúhlase konzervatívcov, ktorí pokladali železnice za hračku pre bohatých a poukazovali na nešváry britských železničných spoločností, vedúce k finančnej kríze v päťdesiatych rokoch 19. storočia. Ďalším problémom, ktorý sa vynoril, bola otázka financovania natoľko náročného projektu. Vo Švédsku nebolo banky, ktorá by bola schopná pokryť obrovský projekt výstavby tisícov kilometrov tratí, porovnateľný rozsahom s výstavbou Panamského prieplavu.
Gripenstedt sa opäť postavil proti väčšine a presadil originálne riešenie – vytvoril štátnu železničnú spoločnosť a na výstavbu zobral pôžičku v zahraničí. Búrka nevôle, ktorá nasledovala, do veľkej miery pripomínala argumentačnú paľbu, na ktorú sme zvyknutí i dnes z úst niektorých našich politikov: Predávate krajinu zahraničnému kapitálu, pripúšťate vplyv zahraničných spoločností! Konzervatívci 19. storočia a slovenskí národní socialisti 21. storočia nemajú k sebe mentálne ďaleko. Vďaka majstrovskej kombinácii presviedčania, intríg a získaniu vplyvu v denníku Aftonbladet sa Gripenstedtovi podarilo získať dostatočnú podporu a výstavba železníc sa začala. Aj keď Gripenstedt nebol priaznivcom zadlžovania krajiny, jasne pochopil obrovský význam železníc pre rozvoj priemyslu a pôžičku na ich výstavbu chápal ako investíciu do budúcnosti.
O desať rokov už krajina prežívala masívnu industrializáciu. Desaťtisíce roľníkov opúšťali neistú obživu na poliach a odchádzali za stabilným príjmom do fabrík. Nezamestanosť bola na najnižšej úrovni a emigrácia sa znižovala.
Sociálno-demokratické myšlienky sa vo Švédsku začali šíriť už v roku 1848, avšak, paradoxne, spočiatku len medzi inteligenciou. Jednou z prvých požiadaviek bolo všeobecné a rovné hlasovacie právo. Gripenstedt viackrát vyhlásil svoj negatívny postoj: „Úsudok prostého ľudu je povrchný, nezrelý a nedokáže vidieť veci do hĺbky.“
Volebné právo bolo selektívne, viazané na príjem či majetok, ešte dlho po Gripenstedtovom odchode a je ťažké posúdiť, aký mal on sám na tú vec vplyv.
Snahou prvých socialistov v parlamente bolo aj zavedenie „dane pre chudobných“ zdanením vyšších príjmov na podporu nemajetných. Gripenstedt ju rázne odmietol: „Jednoduchá dostupnosť štátnych prostriedkov bude mať za dôsledok, že čoraz viac rúk sa o ne bude naťahovať. Štát môže zasiahnuť len v prípade najkrajnejšej núdze, inak sa musí každý postarať sám o seba.“
Kríza po ukončení krymskej vojny zasiahla aj Švédsko a protekcionisti vystupňovali tlak na ochranu trhu. Parlament v roku 1863 odhlasoval a uložil ministrovi financií obnovenie colníc. Gripenstedt toto rozhodnutie ignoroval. „Zavedenie colných poplatkov postihne predovšetkým nemajetné vrstvy, lebo bude podporovať zvýšenie cien na vnútornom trhu,“ riekol vo svojej obhajobe pred parlamentom.
.finále
Zákerná choroba, ktorú v tých časoch nevedel nikto diagnostikovať, nahlodávala zdravie reformátora už od začiatku jeho pôsobenia na ministerstve financií. Jeho stav sa stále zhoršoval, ale Gripenstedt pracoval ďalej. Podpísal dohody o voľnom obchode s Pruskom, Švajčiarskom i Belgickom. Až v roku 1866, vyčerpaný chorobou, odchádza na odpočinok na rodinný statok v Nynäs, kde v náručí svojej manželky Evy dňa 13. júla 1874 umiera. Jeho posledné slová vraj boli: „Odchádzam, ale neustupujem!”
S týmito slovami odišiel muž, ktorý z jednej z najchudobnejších krajín Európy urobil jednu z najbohatších. Aj keď recept je jednoduchý a dá sa vyjadriť dvoma slovami – slobodný trh –stálo ho nesmierne úsilie presadiť ho proti všetkým vtedajším nepriateľom novostí na jednej strane a „ochrancom chudobných“ na strane druhej.
Krajina aj po jeho odchode prosperovala ako nikdy predtým. Usilovný a disciplinovaný národ s veľkým technickým a organizačným talentom v prostredí slobodného podnikania vydáva zo seba všetky schopnosti doteraz utajené pod hrdzou konzervativizmu. Rast hrubého národného produktu od roku 1870 až do roku 1970 (do nástupu socialistu Palmeho) bol vyšší ako v iných priemyselných krajinách. Emigrácia sa postupne znižuje, ba naopak, nastáva imigrácia z iných krajín – najmä z Fínska. Švédsko sa pomaly stáva najbohatšou krajinou Škandinávie. Najväčšie švédske podniky – Nobel Dynamite (dnešný Azko Nobel), Volvo, Saab, Bjufors, Assa Abloy, Alfa Laval, Ericsson – vznikajú v časoch voľného trhu. Dnešní prerozdeľovači paradoxne za svoju existenciu vdačia práve storočnému rozvoju liberálneho kapitalizmu, ktorý tento veľký syn švédskeho národa, napriek odporu väčšiny, vybudoval. Bez Gripenstedtových reforiem by dnes nemali čo prerozdeľovať.
Autor žije a pracuje vo Švédsku
.pavol Zlatoidský
Bol to Johan August Gripenstedt, kto prehodil výhybku na správnu koľaj ekonomického liberalizmu a z chudobnej agrárnej krajiny na pokraji európskeho záujmu urobil priemyselnú veľmoc. V minulom roku uplynulo 150 rokov od začiatku jeho pôsobenia ako ministra financií, ktoré znamenalo zásadnú zmenu v smerovaní Švédska.
.z chudobných pomerov
Johan August Gripenstedt sa narodil 11. augusta 1813 v grófstve Holstein (to je dnešné nemecké Holštajnsko) majorovi švédskej armády Jakobovi Gripenstedtovi a jeho manželke Helene Weischenkovej ako druhé dieťa v časoch, keď Švédsko stratilo všetky zvyšky kontinentálnych enkláv a definitívne sa o ňom hovorilo iba ako o bývalej veľmoci. Švédska armáda v tých časoch bojovala proti Napoleonovi po boku Svätej aliancie a po skončení napoleonských vojen sa rodina usadila na zdedenom statku v stredošvédskom Gravnäs. Dlhodobá kríza, ktorá postihla Európu po napoleonských vojnách, a pravdepodobne aj fakt, že Jakob Gripenstedt nebol príliš zdatný hospodár, zapríčinili úpadok statku a donútili rodinu presťahovať sa na menšiu farmu v Hällinge. Ani tu sa však vyslúžilému dôstojníkovi nedarilo a rodina upadla do dlhov, ktoré ju prenasledovali až do Jakobovej smrti. Navyše v roku 1826 zomrela Johanova matka a trinásťročný chlapec dostal po čase macochu, dôstojnícku dcéru Barbaru Lindström. Pojem macocha automaticky asociuje negatívny obraz nedobrej krkavčej matky, tu to však bolo presne naopak. Vzdelaná Barbara sa stala obom chlapcom (Johan August mal aj brata) nielen milujúcou matkou, ale aj ich učiteľkou. Obaja dostali vzdelanie doma. Johan August pomáhal otcovi aj s účtovníctvom, a možno z týchto čias pochádza jeho záujem o ekonómiu.
Vzhľadom na takmer chudobné pomery bolo pre mladého nadaného Johana Augusta Gripenstedta nemysliteľné pokračovať vo vzdelávaní na univerzite. Po zložení maturitných skúšok v Uppsale s najlepším možným prospechom pokračoval vo vzdelávaní na jedinej škole, ktorá bola v možnostiach rodiny – na dôstojníckej akadémii v Karlbergu, ktorú ukončil v roku 1831 a vzápätí sa stal poručíkom delostrelectva v Göteborgu.
Mladý Johan August žil na hranici chudoby. Jeho otec definitívne zbankrotoval v roku 1834, a tak z neveľkého žoldu musel podporovať rodinu, ktorá zápasila s veriteľmi. Nemohol si dovoliť ani vlastný byt, býval v kasárňach.
Popri službe v armáde a pomoci rodine sa Gripenstedt intenzívne samovzdelával – učil sa angličtinu i nemčinu, študoval matematiku, prírodné vedy, ekonómiu i filozofiu.V roku 1840, po otcovej smrti, sa dvadsaťsedemročný Johan August ujíma dedičného práva šľachtica a po otcovi zaujíma miesto v parlamente. Tu sa začína jeho razantná politická kariéra.
.cesty k liberalizmu
Kontakt s významnými politickými osobnosťami sa stal akousi rezonančnou doskou, príležitosťou vycibriť svoje myšlienky a názory v ohnivom krste parlamentných debát. V diskusiách čoskoro získal povesť brilantného debatéra a u súperov nepríjemného argumentátora. Práca v parlamente priniesla nové priateľstvá, napríklad s poľným maršalom Hunnighom Hamiltonom, predstaviteľom konzervatívcov, s ktorým stál neskôr na opačnej strane politickej barikády (čo však vôbec nenaštrbilo ich priateľský vzťah), alebo s obdivovateľom francúzskej „júnovej revolúcie“ z roku 1830 Karlom Henrikom Anckarsvärdom, ktorého neter Eva sa stala jeho životnou partnerkou. Pozície liberalizmu zaujal definitívne po svojej ceste po Európe, kde sa zoznámil s dielami Frederica Bastiata, Alexisa de Tocquevilla, s predstaviteľmi manchesterskej liberálnej školy, a takisto s nemeckým socializmom, ktorý zásadne odmietol ako systém neslobody.
Do vlasti sa vrátil ako zrelý liberál a svoj postoj vyjadril jasne v jednej zo svojich parlamentných debát, kde vyslovil aj tieto vety: „Pokiaľ dáme ľuďom slobodu, každý bude sám robiť to, čo najlepšie vie a vymieňať svoje produkty s ostatnými. Toto je jediná cesta z chudoby. Akýkoľvek zásah do mechanizmu slobodnej výmeny vedie k porušeniu rovnováhy a jej obnova si vyžaduje často drastické zásahy.“
Jeho cieľ bol v tom čase pravdepodobne jasný.
.proti všetkým
Zaviesť systém voľného trhu v krajine zviazanej stredovekými predpismi vyžadovalo nadľudské úsilie a neuveriteľné schopnosti. Tradičné pretrvávajúce cechové pravidlá a nepríjemný pozostatok z čias napoleonských vojen – colnice na ochranu domácich monopolných producentov, ktorí si mohli zvyšovať ceny, ako chceli – začal Gripenstedt postupne a systematicky rozbíjať už ako poslanec. Vďaka svojim schopnostiam si vytvoril sieť stykov s významnými osobnosťami a nadchol ich ideálmi liberalizmu. Táto skupina, ktorú nazvali „skupinou dvanástich“, využila svoje styky, ale aj intrigy, a po nástupe vzdelaného kráľa Oskara I. presadili Gripenstedta za ministra financií napriek silnému nesúhlasu konzervatívneho parlamentu. V roku 1856 sa stal zodpovedným za štátne financie.
Prvá vec, ktorá sa novému ministrovi financií podarila presadiť, bolo zavedenie desatinného systému do švédskej meny. Dovtedy platný ríšsky daller (riksdaller) sa delil na 48 šilingov. Gripenstedt zaviedol švédsku korunu delenú na sto öre – je to mena, ktorá sa používa dodnes. Mimoriadne významné a s veľkým odporom prijímané bolo zrušenie colnej ochrany a uzavretie zmluvy o voľnom obchode s Francúzskom a Britániou. Tým sa švédska produkcia dostala na obrovský svetový trh (patrili doň aj vtedajšie kolónie). Zároveň konkurencia na domácom trhu nútila na efektivitu a inováciu. Postupným uvoľňovaním bariér začala narastať výroba a zaostalá krajina vykročila na cestu industrializácie. Na jej ďalšie urýchlenie bolo nevyhnutné zabezpečiť ľahkú dostupnosť úverov. Ďalším významným krokom bola preto liberalizácia bankových služieb. Gripenstedt považoval požičiavanie peňazí za službu, ktorá musí byť vystavená konkurencii tak, ako akákoľvek iná ekonomická činnosť. Po ťažkých rokovaniach sa mu podarilo presadiť uvoľnenie regulácie úrokovej miery a bankám bolo povolené vydávať vlastné bankovky.
Priemyselná výroba a voľný obchod začínali kvitnúť, obchodná výmena však narážala na problém dopravy – námorná flotila Švédska bola vyhovujúca (v časoch mieru prestavali niektoré vojnové lode na dopravné), ale vnútrozemská doprava sa stávala čoraz viac nedostatočnou. Bolo treba omnoho väčšiu rýchlosť a kapacitu, než akú bola schopná zabezpečiť konská sila furmanov.
Otázka stavby železníc sa riešila vo Švédsku desať rokov. Väčšinou stroskotala na nesúhlase konzervatívcov, ktorí pokladali železnice za hračku pre bohatých a poukazovali na nešváry britských železničných spoločností, vedúce k finančnej kríze v päťdesiatych rokoch 19. storočia. Ďalším problémom, ktorý sa vynoril, bola otázka financovania natoľko náročného projektu. Vo Švédsku nebolo banky, ktorá by bola schopná pokryť obrovský projekt výstavby tisícov kilometrov tratí, porovnateľný rozsahom s výstavbou Panamského prieplavu.
Gripenstedt sa opäť postavil proti väčšine a presadil originálne riešenie – vytvoril štátnu železničnú spoločnosť a na výstavbu zobral pôžičku v zahraničí. Búrka nevôle, ktorá nasledovala, do veľkej miery pripomínala argumentačnú paľbu, na ktorú sme zvyknutí i dnes z úst niektorých našich politikov: Predávate krajinu zahraničnému kapitálu, pripúšťate vplyv zahraničných spoločností! Konzervatívci 19. storočia a slovenskí národní socialisti 21. storočia nemajú k sebe mentálne ďaleko. Vďaka majstrovskej kombinácii presviedčania, intríg a získaniu vplyvu v denníku Aftonbladet sa Gripenstedtovi podarilo získať dostatočnú podporu a výstavba železníc sa začala. Aj keď Gripenstedt nebol priaznivcom zadlžovania krajiny, jasne pochopil obrovský význam železníc pre rozvoj priemyslu a pôžičku na ich výstavbu chápal ako investíciu do budúcnosti.
O desať rokov už krajina prežívala masívnu industrializáciu. Desaťtisíce roľníkov opúšťali neistú obživu na poliach a odchádzali za stabilným príjmom do fabrík. Nezamestanosť bola na najnižšej úrovni a emigrácia sa znižovala.
Sociálno-demokratické myšlienky sa vo Švédsku začali šíriť už v roku 1848, avšak, paradoxne, spočiatku len medzi inteligenciou. Jednou z prvých požiadaviek bolo všeobecné a rovné hlasovacie právo. Gripenstedt viackrát vyhlásil svoj negatívny postoj: „Úsudok prostého ľudu je povrchný, nezrelý a nedokáže vidieť veci do hĺbky.“
Volebné právo bolo selektívne, viazané na príjem či majetok, ešte dlho po Gripenstedtovom odchode a je ťažké posúdiť, aký mal on sám na tú vec vplyv.
Snahou prvých socialistov v parlamente bolo aj zavedenie „dane pre chudobných“ zdanením vyšších príjmov na podporu nemajetných. Gripenstedt ju rázne odmietol: „Jednoduchá dostupnosť štátnych prostriedkov bude mať za dôsledok, že čoraz viac rúk sa o ne bude naťahovať. Štát môže zasiahnuť len v prípade najkrajnejšej núdze, inak sa musí každý postarať sám o seba.“
Kríza po ukončení krymskej vojny zasiahla aj Švédsko a protekcionisti vystupňovali tlak na ochranu trhu. Parlament v roku 1863 odhlasoval a uložil ministrovi financií obnovenie colníc. Gripenstedt toto rozhodnutie ignoroval. „Zavedenie colných poplatkov postihne predovšetkým nemajetné vrstvy, lebo bude podporovať zvýšenie cien na vnútornom trhu,“ riekol vo svojej obhajobe pred parlamentom.
.finále
Zákerná choroba, ktorú v tých časoch nevedel nikto diagnostikovať, nahlodávala zdravie reformátora už od začiatku jeho pôsobenia na ministerstve financií. Jeho stav sa stále zhoršoval, ale Gripenstedt pracoval ďalej. Podpísal dohody o voľnom obchode s Pruskom, Švajčiarskom i Belgickom. Až v roku 1866, vyčerpaný chorobou, odchádza na odpočinok na rodinný statok v Nynäs, kde v náručí svojej manželky Evy dňa 13. júla 1874 umiera. Jeho posledné slová vraj boli: „Odchádzam, ale neustupujem!”
S týmito slovami odišiel muž, ktorý z jednej z najchudobnejších krajín Európy urobil jednu z najbohatších. Aj keď recept je jednoduchý a dá sa vyjadriť dvoma slovami – slobodný trh –stálo ho nesmierne úsilie presadiť ho proti všetkým vtedajším nepriateľom novostí na jednej strane a „ochrancom chudobných“ na strane druhej.
Krajina aj po jeho odchode prosperovala ako nikdy predtým. Usilovný a disciplinovaný národ s veľkým technickým a organizačným talentom v prostredí slobodného podnikania vydáva zo seba všetky schopnosti doteraz utajené pod hrdzou konzervativizmu. Rast hrubého národného produktu od roku 1870 až do roku 1970 (do nástupu socialistu Palmeho) bol vyšší ako v iných priemyselných krajinách. Emigrácia sa postupne znižuje, ba naopak, nastáva imigrácia z iných krajín – najmä z Fínska. Švédsko sa pomaly stáva najbohatšou krajinou Škandinávie. Najväčšie švédske podniky – Nobel Dynamite (dnešný Azko Nobel), Volvo, Saab, Bjufors, Assa Abloy, Alfa Laval, Ericsson – vznikajú v časoch voľného trhu. Dnešní prerozdeľovači paradoxne za svoju existenciu vdačia práve storočnému rozvoju liberálneho kapitalizmu, ktorý tento veľký syn švédskeho národa, napriek odporu väčšiny, vybudoval. Bez Gripenstedtových reforiem by dnes nemali čo prerozdeľovať.
Autor žije a pracuje vo Švédsku
.pavol Zlatoidský
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.