Hneď v úvodnom preslove zakladateľ Davoského fóra profesor Schwab pomenoval kľúčové problémy, ktoré treba riešiť v súčasnosti, a to napriek tomu, že svet v ostatných troch rokoch pohltili problémy politickej, hospodárskej a finančnej krízy. Stratil sa pohľad na prebiehajúcu transformáciu kapitalizmu, ktorú svet prekonáva, a pre ktorú sú konvenčné spôsoby rozhodovania už nevhodné. Nevyhnutnosť vytvoriť nové modely pre globálnu, regionálnu, národnú a podnikateľskú ekonomiku však naráža na prekážky, ktoré sa nemôžu prekonať v krátkom čase, ak vôbec. Medzi rozhodujúce patrí negatívna skúsenosť s globálnou ekonomikou, ktorá neprispela k rozvoju hospodárstiev krajín tak, ako sa predpokladalo, skôr prehĺbila svetovú a regionálne nerovnováhy a priniesla rast chudoby, najmä v rozvojových krajinách. Jej pozitívne účinky sa prejavili iba v bilanciách nadnárodných monopolov rýchlym rastom ich zisku, ktorý sa nerozdeľoval aj v prospech tvorcov, ale iba vlastníkov v materských krajinách. Rozvíjajúce sa krajiny z nej nemali takmer žiadny priamy osoh, prehĺbila sa v nich príjmová nerovnosť, nezamestnanosť a vzrástla chudoba. Pokračovanie takéhoto vývoja vyvoláva obavy z možného sociálneho nepokoja, z rastu národného protekcionizmu, nacionalizmu a neschopnosti politiky riešiť ekonomické problémy súčasnosti.
.zmena paradigmy
Svetové ekonomické fórum v Davose (ďalej SEF) vidí nápravu v zmene základnej ekonomickej paradigmy súčasného kapitalizmu. Nie je udržateľné, aby ňou zostala maximalizácia zisku u jednotlivcov, firiem a makrocelkov, podporujúca len ich ziskuchtivosť, bezohľadnosť a stratu morálnych kritérií, hromadenie kapitálu v rukách niekoľkých, spojené s rôznymi formami ovládnutia politiky, ničenia prírody a prostredia pre život. Stratégie budúceho globálneho rozvoja sveta, regiónov a krajín treba založiť na takzvanom talentizme a predovšetkým na návrate morálky do hospodárskeho diania. V morálke a rozvíjaní talentizmu je ukrytý obrovský potenciál rastu. Ten nespočíva len v podpore výnimočných jednotlivcov a technických osobitostí firiem, ale najmä v širokom využití akumulovaných ľudských skúseností a vlastností, prírody, kultúry, tradícií a tiež mikropodnikania, ktoré spoločne môžu vytvárať nové hodnoty a prispieť k rastu. Talentizmus by nemal skončiť iba pestovaním jedinečnosti a diferenciáciou jednotlivcov alebo v posilňovaní globálnych monopolných snáh, ktoré spolu s novými technológiami neponúkajú tvorcom hodnôt benefity, ale iba zvyšujú sociálne, politické, právne a etické problémy, prehlbujú zaostávanie, biedu a nepriaznivo sa vyvíjajúcu príjmovú nerovnosť.
Zmena paradigmy súčasného kapitalizmu je ukrytá v obnove pôsobenia voľných trhov, v pretvorení úplatnej verzie kapitalizmu, odstránení výsadného postavenia bohatých spoločností, ktoré účinne bránia pôsobeniu voľných trhov, plodia neefektívnosť a sociálnu nespravodlivosť. Prijateľné rozdelenie vlastníctva spolu s istou mierou regulácie a uvoľnení sociálnych nákladov môžu priniesť potrebnú politickú podporu trhov. Bez politického konsenzu trhy nemôžu prežiť. Paradigma kryštalizuje z nového pôsobenia voľných trhov, z maximálne možného využitia daností a podmienok krajín sveta alebo ich častí, prírodných, technických a ľudských zdrojov, v zdôraznení sociálneho a etického prístupu k ľuďom, výrobe a ku prostrediu. Nie iba v ich ziskovom využívaní či drancovaní zdrojov.
SEF spojilo novú paradigmu s vytvorením modelu mnohostrannej kooperácie a kooperatívneho vodcovstva. Ako naznačil Klaus Schwab, globálny model rozvoja by mal nahradiť tvrdú silu štátu, nahradiť terajšiu rozhodovaciu hierarchickú moc, a k rozhodovaniu pripustiť aj iné subjekty, ktoré môžu a chcú sa na rozhodovaní o budúcnosti krajiny podieľať, a tak na všetkých úrovniach spoluvytvárať model kooperatívnej moci upriamenej na budúcnosť. S takýmto modelom súvisí aj kultivácia regionálnej a globálnej spolupatričnosti, povedomie rôznosti v určujúcich podmienkach vzájomnej závislosti.
Napokon, nový model globálnej ekonómie musí zahrnúť aj sociálne dôsledky globalizácie a vplyvy novej vlny technologických inovácií. Všetko toto vyžaduje prehodnotiť doteraz zakorenené rastové kritériá, odpútanie sa od preferovaných mier rastu a trhovej penetrácie a za najdôležitejšie kritérium považovať kvalitu ekonomického rastu, najmä šťastie človeka. Aj problém zamestnanosti si vyžiada iný druh riešenia. Najmä preto, že v najbližších dekádach sa pracovný trh rozšíri o stovky miliónov nových pracovných rúk, pritom rast produktivity podporený vyššou efektívnosťou využitia zdrojov a faktom, že menej rúk vytvorí viac hodnôt, budú pôsobiť v opačnom smere. Tieto predvídateľné ekonomické javy nemôžu vyhnať nezamestnanosť do neudržateľných výšok a spôsobiť stratu dôvery budúcich generácií.
Nová paradigma kapitalizmu, presnejšie, nové princípy fungovania voľných trhov, aby zodpovedali budúcim požiadavkam, musia zahrnúť aj sociálne ciele. Namiesto ich výnimočnosti a krátkodobého, zväčša formálneho proklamovania, sa musia stať súčasťou stratégie rastu a rozhodovania. Sociálne problémy a ciele v nových podmienkach prestávajú byť akýmsi nechceným doplnkom alebo výnimočnosťou, sú obsahom novej paradigmy.
.zlyhali ekonomické modely?
Je pozoruhodné, že veľké ekonomické krízy vždy obnovujú kritiku prediktívnej schopnosti ekonomických modelov. Tak to bolo v závere 19. storočia, po veľkej hospodárskej kríze v 20. storočí a aj súčasná finančná a dlhová kríza obracia pozornosť na ekonomické modely a ich schopnosť predpovedať krízové javy. Nielen na ekonomické modely, ale aj na schopnosť teórie vysvetliť príčiny a dôsledky krízových javov.
Tisíce vysokokvalifikovaných ekonómov pôsobiacich na svetových univerzitách, vo veľkých výskumných centrách, v Medzinárodnom menovom fonde, Svetovej banke, nedokázali predpovedať také hospodárske javy, ako bola veľká hospodárska kríza, menová kríza, mexická kríza, kríza v Ázii, kríza v Rusku, kríza trhu nehnuteľností a mnoho ďalších. Hospodárskej politike neposkytli signály či návody na konanie pri ich vzniku a niekedy ani neodhalili symptómy vznikajúcich porúch hospodárstva. Hospodárska politika reagovala následne a niekedy chaoticky. Známe sú verejné tvrdenia ekonomických a finančných autorít pred ostatnou finančnou a dlhovou krízou, keď, hoci aj niekoľko týždňov pred krachom, tvrdili pravý opak. Robert Shiller a Joseph Stiglitz v diskusii na SEF otvorene priznali, že „mnohé modely nedokázali rozpoznať podstatu súčasnej ekonomickej krízy, pretože vo väčšine ignorovali efekt prepojenosti nákazy a vo finančných väzbách neboli schopné určiť faktory rizík krachu v kaskádach globálnych inštitúcií “.
V čom je teda ukrytý problém? Predovšetkým ekonomické modely sa nekonštruujú tak, aby dávali jednoznačnú odpoveď na príčiny vzniku krízy. Krízy totiž majú veľa príčin, niekedy môže malá porucha vyvolať reťazenie ďalších porúch a veľké dôsledky. Väčšina modelov nemá dostatočnú mieru citlivosti na malé zmeny.
Makroekonómovia modely využívajú len ako výhodné skratky na vznik potrebných úrovní volatility. V konečnom dôsledku sú modely nedôveryhodné. Ich teoretický základ, alebo presnejšie, konštrukčný cieľ, je daný základnou hypotézou modelu, zámerom tvorcu. Hypotézy sa spravidla vyslovujú na základe minulého vývoja a dynamika faktorov sa rôznym spôsobom iba odhaduje. Napríklad rastové modely opisujú hypotézu rastu ekonomiky pomocou zmeny jedného alebo niekoľkých parametrov. Rozhodovacie finančné modely narábajú s hypotetickou úrokovou mierou. Hmotné modely rozhodovania s hypotézou miery rastu výroby, HDP alebo ich štruktúry. Komplexnejšie modely ekonomiky sú síce mnohosektorové, obsahujú kvantitatívne väzby prvkov procesov rozdeľovania, znovurozdeľovania alebo použita produktu, toky peňazí a ich vynakladanie. Nepoznajú však riziká. V požadovanej miere neidentifikujú zdroj a mieru šírenia nejakej ekonomickej nákazy. Naznačujú iba rozdiel medzi vypočítanými a vopred definovanými hodnotami, čo nepostačuje na určenie príčin krízového javu.
Ekonómia zatiaľ neskonštruovala taký univerzálny model, ktorý by teleologicky vysvetlil vývoj ekonomiky a umožnil ju predvídať. Predovšetkým preto, že vývoj hospodárstva je výsledkom účinku nielen čisto ekonomických faktorov, ale súvisí aj s racionalitou politiky, konaním subjektov hospodárstva, sociálnymi, etickými, kultúrnymi faktormi, tradíciami, prírodnými podmienkami, náhodnými javmi a mnohými ďalšími, ktoré ani nepoznáme a ktoré nevieme modelovať a tobôž prognózovať. Premenlivosť hospodárskej politiky a účelovosť požiadaviek jej nositeľom prinútili matematizujúcu časť ekonomickej vedy prikloniť sa k hospodárskym danostiam, k pozitivistickému vysvetľovaniu mechaniky vývoja hospodárskeho systému. Z týchto dôvodov súčasné modely viac reprodukujú minulosť a historicky vzniknuté tendencie, ako by predvídali budúci vývoj. V tom vidíme ťažkosti modelovania a obmedzenia dnešných modelov. Tiež príčinu nemožnosti v požadovaných toleranciách predvídať budúci vývoj.
Nemožno však jednoznačne odsúdiť ekonomické modelovanie, matematickú ekonómiu, ekonometriu alebo rozvíjajúcu sa cliometriu. Len preto, že nie sú pripravené predvídať, čo je úlohou vedy. Majú svoj význam a dôležitosť pri analýze parciálnych problémov ekonomiky štátov alebo hospodárskych odvetví a môžu slúžiť aj hospodárskej politike odpoveďou na jej otázky súvisiace s možnou dynamikou hospodárstva. Z tohto pohľadu treba názor vyslovený na SEF smerom k ekonomickej vede „menej matematiky a viac ekonomickej histórie,“ chápať v úplne inom kontexte, ako by sa zdalo. Riešenie naliehavých problémov súčasného sveta, podľa diskusie akademikov prítomných na SEF, totiž vyžaduje vedu, matematiku a techniku.
.nový prístup
„Matematizácia“ ekonomickej vedy, ktorá prudko zosilnela od druhej polovice 20. storočia, neznamenala ešte vznik nových poznatkov. Rozvinula a priniesla nové vyjadrovacie prostriedky, v ekonómii známe už od začiatku 18. storočia, odkryla niektoré technické väzby a závislosti v hospodárstve, určila ich mieru a ponúkla možnosť modelovať ekonomické procesy. Prispela však k roztrhnutiu ekonomickej vedy na makroekonómiu a mikroekonómiu a nežiadúco podporila ich oddelený vývoj, ktorý postupne skresľoval význam jednotlivých článkov v hospodárskom celku. Človek a jeho ekonomika zostala opustená v tieni veľkých agregátov, ktoré zaujímali politikov. Otvorila tiež široký priestor, pozitivistickému nazeraniu na hospodárstvo a deterministickému výkladu fungovania ekonomiky, najmä rovnováhy a nerovnováhy hospodárstva a spätosti hlavných ekonomických agregátov. Upevnila slepú dôveru v trhové sily, že vyriešia všetky problémy, ktoré hospodárska politika vyvolá, a vnútorný mechanizmus hospodárstva omyly politikov redukuje tak, že nebudú mať veľký dosah. Potvrdilo sa, že to nie je tak a nedostatočnosť až nedôveryhodnosť ekonomických modelov, ktoré sme vytvorili, pramení práve zo slabín teórie, na ktorých sú založené.
Dlhé obdobie neprerušovaného hospodárskeho rastu umožnilo vznik rôznych, predovšetkým makroekonomických teórií, ktoré sa úzko zamerali na ekonomický rast a všímali si iba povrchové a viditeľné faktory rastu. Politika, ktorá sa spoliehala na tieto zjednodušené predstavy o hospodárstve, zdôrazňovala iba takéto faktory a predstavy o budúcnosti a svoju politiku zakladala na niekoľkých parametroch, ktoré mali samočinne pôsobiť a generovať rast. Ani zahrnutie pravdepodobnosti do ekonomických modelov a vznik ekonometrie nepriniesli zmenu. Spresnila niektoré teoretické hypotézy, nevytvorila však nové.
V mikroekonomickej oblasti ľudské konanie veda redukovala na konzumné správanie vyjadrené maximom užitočnosti, rozhodovanie spotrebiteľa zaplietla do preferencií, ktoré vôbec nevyjadrujú jeho voľbu. Ľudské konanie ochudobnila o autonómne rozhodovanie človeka, ktoré vzniká v životnej etape prípavy na povolanie a spolu so spotrebným správaním spoluvytvára jednotu - ekonomiku človeka. V konaní výrobcov, firiem našla účel v maxime zisku a tým subjekty hospodárstva zbavila sociálnych a etických problémov a podporila len ich ziskuchtivosť. Dôsledky tohto sú viditeľné aj v súčasnej finančnej kríze.
Môže zmenšenie matematizácie a plnšie využitie ekonomickej histórie v ekonomickej vede pomôcť jej rozvoju? Niektorí účastníci SEF sú presvedčení, že áno, hoci hlavné univerzity sveta sa sporia v tejto otázke. Poznanie a analýza ekonomickej histórie má dôležitý poznávací efekt v tom smere, že na báze určitých historických faktov a udalostí vznikajú hypotézy a teórie a tiež preto, že z histórie môžno odhaliť všeobecné tendencie a odkryť zákonitosti a ich vzťah k iným faktorom. Štúdium ekonomickej histórie sa v tomto prípade zaoberá tendenciami. Ak sa však zameria na fakty historickej udalosti, potom sa ekonomický jav môže tiež vysvetľovať vo svetle jeho historických prejavov. Obidva prístupy k ekonomickej histórii sú možné, ak je však „ekonomický historik vyzbrojený etickými, politickými a sociálnymi poznatkami, môže posunúť hranice poznania a ponúknuť nové a hodnotné idey,“ napísal roku 1870 anglický ekonóm Alfred Marshall.
Ekonomická veda nielenže hľadá svoju novú základnú paradigmu, ale musí zmeniť aj prístup k poznaniu vlastnej histórie a zabrániť tak svojmu úpadku. Ekonomické historické udalosti boli základom z ktorého vyrastali teórie. Blízke pravde alebo aj pravde vzdialené, nereálne. Preto nie je uspokojivé, ak celé generácie ekonómov nepoznajú históriu svojej vedy, alebo táto sa im predkladá v skracovanej podobe časovo zoradených učení jednotlivcov a škôl bez akejkoľvek analýzy okolností a podmienok ich vzniku, spätostí s hospodárskymi udalosťami, dostatočnosti vysvetlenia skúmaného javu a historickej trvalosti dokazovanej hypotézy či dosahovaného účinku na javy hospodárstva. Namiesto poznávania histórie ekonomickej vedy sa priestor terajšieho ekonomického vzdelávania v mikro a makroekonómii zapĺňa už prekonanými teóriami a názormi, povrchnou bezobsažnosťou, mnohým neužitočným, čiastkovými a okrajovými problémami hospodárstva alebo hospodárskej politiky. Dnešná „ekonomická veda sa stala príliš úzka,“ napísala D. Coylová, „zaujímajúca sa iba o peniaze, príliš suchá a samočinná v pohľade na ľudskú podstatu, príliš redukcionistická v jej metodológii“. SEF aj na tento nežiadúci vývoj ekonomickej vedy obrátilo pozornosť. Pokračovanie v terajšom prístupe k poznávaniu by viedlo k nepochopeniu novej paradigmy.
Autor bol v rokoch 1991 až 1992 ministrom financií SR.
.zmena paradigmy
Svetové ekonomické fórum v Davose (ďalej SEF) vidí nápravu v zmene základnej ekonomickej paradigmy súčasného kapitalizmu. Nie je udržateľné, aby ňou zostala maximalizácia zisku u jednotlivcov, firiem a makrocelkov, podporujúca len ich ziskuchtivosť, bezohľadnosť a stratu morálnych kritérií, hromadenie kapitálu v rukách niekoľkých, spojené s rôznymi formami ovládnutia politiky, ničenia prírody a prostredia pre život. Stratégie budúceho globálneho rozvoja sveta, regiónov a krajín treba založiť na takzvanom talentizme a predovšetkým na návrate morálky do hospodárskeho diania. V morálke a rozvíjaní talentizmu je ukrytý obrovský potenciál rastu. Ten nespočíva len v podpore výnimočných jednotlivcov a technických osobitostí firiem, ale najmä v širokom využití akumulovaných ľudských skúseností a vlastností, prírody, kultúry, tradícií a tiež mikropodnikania, ktoré spoločne môžu vytvárať nové hodnoty a prispieť k rastu. Talentizmus by nemal skončiť iba pestovaním jedinečnosti a diferenciáciou jednotlivcov alebo v posilňovaní globálnych monopolných snáh, ktoré spolu s novými technológiami neponúkajú tvorcom hodnôt benefity, ale iba zvyšujú sociálne, politické, právne a etické problémy, prehlbujú zaostávanie, biedu a nepriaznivo sa vyvíjajúcu príjmovú nerovnosť.
Zmena paradigmy súčasného kapitalizmu je ukrytá v obnove pôsobenia voľných trhov, v pretvorení úplatnej verzie kapitalizmu, odstránení výsadného postavenia bohatých spoločností, ktoré účinne bránia pôsobeniu voľných trhov, plodia neefektívnosť a sociálnu nespravodlivosť. Prijateľné rozdelenie vlastníctva spolu s istou mierou regulácie a uvoľnení sociálnych nákladov môžu priniesť potrebnú politickú podporu trhov. Bez politického konsenzu trhy nemôžu prežiť. Paradigma kryštalizuje z nového pôsobenia voľných trhov, z maximálne možného využitia daností a podmienok krajín sveta alebo ich častí, prírodných, technických a ľudských zdrojov, v zdôraznení sociálneho a etického prístupu k ľuďom, výrobe a ku prostrediu. Nie iba v ich ziskovom využívaní či drancovaní zdrojov.
SEF spojilo novú paradigmu s vytvorením modelu mnohostrannej kooperácie a kooperatívneho vodcovstva. Ako naznačil Klaus Schwab, globálny model rozvoja by mal nahradiť tvrdú silu štátu, nahradiť terajšiu rozhodovaciu hierarchickú moc, a k rozhodovaniu pripustiť aj iné subjekty, ktoré môžu a chcú sa na rozhodovaní o budúcnosti krajiny podieľať, a tak na všetkých úrovniach spoluvytvárať model kooperatívnej moci upriamenej na budúcnosť. S takýmto modelom súvisí aj kultivácia regionálnej a globálnej spolupatričnosti, povedomie rôznosti v určujúcich podmienkach vzájomnej závislosti.
Napokon, nový model globálnej ekonómie musí zahrnúť aj sociálne dôsledky globalizácie a vplyvy novej vlny technologických inovácií. Všetko toto vyžaduje prehodnotiť doteraz zakorenené rastové kritériá, odpútanie sa od preferovaných mier rastu a trhovej penetrácie a za najdôležitejšie kritérium považovať kvalitu ekonomického rastu, najmä šťastie človeka. Aj problém zamestnanosti si vyžiada iný druh riešenia. Najmä preto, že v najbližších dekádach sa pracovný trh rozšíri o stovky miliónov nových pracovných rúk, pritom rast produktivity podporený vyššou efektívnosťou využitia zdrojov a faktom, že menej rúk vytvorí viac hodnôt, budú pôsobiť v opačnom smere. Tieto predvídateľné ekonomické javy nemôžu vyhnať nezamestnanosť do neudržateľných výšok a spôsobiť stratu dôvery budúcich generácií.
Nová paradigma kapitalizmu, presnejšie, nové princípy fungovania voľných trhov, aby zodpovedali budúcim požiadavkam, musia zahrnúť aj sociálne ciele. Namiesto ich výnimočnosti a krátkodobého, zväčša formálneho proklamovania, sa musia stať súčasťou stratégie rastu a rozhodovania. Sociálne problémy a ciele v nových podmienkach prestávajú byť akýmsi nechceným doplnkom alebo výnimočnosťou, sú obsahom novej paradigmy.
.zlyhali ekonomické modely?
Je pozoruhodné, že veľké ekonomické krízy vždy obnovujú kritiku prediktívnej schopnosti ekonomických modelov. Tak to bolo v závere 19. storočia, po veľkej hospodárskej kríze v 20. storočí a aj súčasná finančná a dlhová kríza obracia pozornosť na ekonomické modely a ich schopnosť predpovedať krízové javy. Nielen na ekonomické modely, ale aj na schopnosť teórie vysvetliť príčiny a dôsledky krízových javov.
Tisíce vysokokvalifikovaných ekonómov pôsobiacich na svetových univerzitách, vo veľkých výskumných centrách, v Medzinárodnom menovom fonde, Svetovej banke, nedokázali predpovedať také hospodárske javy, ako bola veľká hospodárska kríza, menová kríza, mexická kríza, kríza v Ázii, kríza v Rusku, kríza trhu nehnuteľností a mnoho ďalších. Hospodárskej politike neposkytli signály či návody na konanie pri ich vzniku a niekedy ani neodhalili symptómy vznikajúcich porúch hospodárstva. Hospodárska politika reagovala následne a niekedy chaoticky. Známe sú verejné tvrdenia ekonomických a finančných autorít pred ostatnou finančnou a dlhovou krízou, keď, hoci aj niekoľko týždňov pred krachom, tvrdili pravý opak. Robert Shiller a Joseph Stiglitz v diskusii na SEF otvorene priznali, že „mnohé modely nedokázali rozpoznať podstatu súčasnej ekonomickej krízy, pretože vo väčšine ignorovali efekt prepojenosti nákazy a vo finančných väzbách neboli schopné určiť faktory rizík krachu v kaskádach globálnych inštitúcií “.
V čom je teda ukrytý problém? Predovšetkým ekonomické modely sa nekonštruujú tak, aby dávali jednoznačnú odpoveď na príčiny vzniku krízy. Krízy totiž majú veľa príčin, niekedy môže malá porucha vyvolať reťazenie ďalších porúch a veľké dôsledky. Väčšina modelov nemá dostatočnú mieru citlivosti na malé zmeny.
Makroekonómovia modely využívajú len ako výhodné skratky na vznik potrebných úrovní volatility. V konečnom dôsledku sú modely nedôveryhodné. Ich teoretický základ, alebo presnejšie, konštrukčný cieľ, je daný základnou hypotézou modelu, zámerom tvorcu. Hypotézy sa spravidla vyslovujú na základe minulého vývoja a dynamika faktorov sa rôznym spôsobom iba odhaduje. Napríklad rastové modely opisujú hypotézu rastu ekonomiky pomocou zmeny jedného alebo niekoľkých parametrov. Rozhodovacie finančné modely narábajú s hypotetickou úrokovou mierou. Hmotné modely rozhodovania s hypotézou miery rastu výroby, HDP alebo ich štruktúry. Komplexnejšie modely ekonomiky sú síce mnohosektorové, obsahujú kvantitatívne väzby prvkov procesov rozdeľovania, znovurozdeľovania alebo použita produktu, toky peňazí a ich vynakladanie. Nepoznajú však riziká. V požadovanej miere neidentifikujú zdroj a mieru šírenia nejakej ekonomickej nákazy. Naznačujú iba rozdiel medzi vypočítanými a vopred definovanými hodnotami, čo nepostačuje na určenie príčin krízového javu.
Ekonómia zatiaľ neskonštruovala taký univerzálny model, ktorý by teleologicky vysvetlil vývoj ekonomiky a umožnil ju predvídať. Predovšetkým preto, že vývoj hospodárstva je výsledkom účinku nielen čisto ekonomických faktorov, ale súvisí aj s racionalitou politiky, konaním subjektov hospodárstva, sociálnymi, etickými, kultúrnymi faktormi, tradíciami, prírodnými podmienkami, náhodnými javmi a mnohými ďalšími, ktoré ani nepoznáme a ktoré nevieme modelovať a tobôž prognózovať. Premenlivosť hospodárskej politiky a účelovosť požiadaviek jej nositeľom prinútili matematizujúcu časť ekonomickej vedy prikloniť sa k hospodárskym danostiam, k pozitivistickému vysvetľovaniu mechaniky vývoja hospodárskeho systému. Z týchto dôvodov súčasné modely viac reprodukujú minulosť a historicky vzniknuté tendencie, ako by predvídali budúci vývoj. V tom vidíme ťažkosti modelovania a obmedzenia dnešných modelov. Tiež príčinu nemožnosti v požadovaných toleranciách predvídať budúci vývoj.
Nemožno však jednoznačne odsúdiť ekonomické modelovanie, matematickú ekonómiu, ekonometriu alebo rozvíjajúcu sa cliometriu. Len preto, že nie sú pripravené predvídať, čo je úlohou vedy. Majú svoj význam a dôležitosť pri analýze parciálnych problémov ekonomiky štátov alebo hospodárskych odvetví a môžu slúžiť aj hospodárskej politike odpoveďou na jej otázky súvisiace s možnou dynamikou hospodárstva. Z tohto pohľadu treba názor vyslovený na SEF smerom k ekonomickej vede „menej matematiky a viac ekonomickej histórie,“ chápať v úplne inom kontexte, ako by sa zdalo. Riešenie naliehavých problémov súčasného sveta, podľa diskusie akademikov prítomných na SEF, totiž vyžaduje vedu, matematiku a techniku.
.nový prístup
„Matematizácia“ ekonomickej vedy, ktorá prudko zosilnela od druhej polovice 20. storočia, neznamenala ešte vznik nových poznatkov. Rozvinula a priniesla nové vyjadrovacie prostriedky, v ekonómii známe už od začiatku 18. storočia, odkryla niektoré technické väzby a závislosti v hospodárstve, určila ich mieru a ponúkla možnosť modelovať ekonomické procesy. Prispela však k roztrhnutiu ekonomickej vedy na makroekonómiu a mikroekonómiu a nežiadúco podporila ich oddelený vývoj, ktorý postupne skresľoval význam jednotlivých článkov v hospodárskom celku. Človek a jeho ekonomika zostala opustená v tieni veľkých agregátov, ktoré zaujímali politikov. Otvorila tiež široký priestor, pozitivistickému nazeraniu na hospodárstvo a deterministickému výkladu fungovania ekonomiky, najmä rovnováhy a nerovnováhy hospodárstva a spätosti hlavných ekonomických agregátov. Upevnila slepú dôveru v trhové sily, že vyriešia všetky problémy, ktoré hospodárska politika vyvolá, a vnútorný mechanizmus hospodárstva omyly politikov redukuje tak, že nebudú mať veľký dosah. Potvrdilo sa, že to nie je tak a nedostatočnosť až nedôveryhodnosť ekonomických modelov, ktoré sme vytvorili, pramení práve zo slabín teórie, na ktorých sú založené.
Dlhé obdobie neprerušovaného hospodárskeho rastu umožnilo vznik rôznych, predovšetkým makroekonomických teórií, ktoré sa úzko zamerali na ekonomický rast a všímali si iba povrchové a viditeľné faktory rastu. Politika, ktorá sa spoliehala na tieto zjednodušené predstavy o hospodárstve, zdôrazňovala iba takéto faktory a predstavy o budúcnosti a svoju politiku zakladala na niekoľkých parametroch, ktoré mali samočinne pôsobiť a generovať rast. Ani zahrnutie pravdepodobnosti do ekonomických modelov a vznik ekonometrie nepriniesli zmenu. Spresnila niektoré teoretické hypotézy, nevytvorila však nové.
V mikroekonomickej oblasti ľudské konanie veda redukovala na konzumné správanie vyjadrené maximom užitočnosti, rozhodovanie spotrebiteľa zaplietla do preferencií, ktoré vôbec nevyjadrujú jeho voľbu. Ľudské konanie ochudobnila o autonómne rozhodovanie človeka, ktoré vzniká v životnej etape prípavy na povolanie a spolu so spotrebným správaním spoluvytvára jednotu - ekonomiku človeka. V konaní výrobcov, firiem našla účel v maxime zisku a tým subjekty hospodárstva zbavila sociálnych a etických problémov a podporila len ich ziskuchtivosť. Dôsledky tohto sú viditeľné aj v súčasnej finančnej kríze.
Môže zmenšenie matematizácie a plnšie využitie ekonomickej histórie v ekonomickej vede pomôcť jej rozvoju? Niektorí účastníci SEF sú presvedčení, že áno, hoci hlavné univerzity sveta sa sporia v tejto otázke. Poznanie a analýza ekonomickej histórie má dôležitý poznávací efekt v tom smere, že na báze určitých historických faktov a udalostí vznikajú hypotézy a teórie a tiež preto, že z histórie môžno odhaliť všeobecné tendencie a odkryť zákonitosti a ich vzťah k iným faktorom. Štúdium ekonomickej histórie sa v tomto prípade zaoberá tendenciami. Ak sa však zameria na fakty historickej udalosti, potom sa ekonomický jav môže tiež vysvetľovať vo svetle jeho historických prejavov. Obidva prístupy k ekonomickej histórii sú možné, ak je však „ekonomický historik vyzbrojený etickými, politickými a sociálnymi poznatkami, môže posunúť hranice poznania a ponúknuť nové a hodnotné idey,“ napísal roku 1870 anglický ekonóm Alfred Marshall.
Ekonomická veda nielenže hľadá svoju novú základnú paradigmu, ale musí zmeniť aj prístup k poznaniu vlastnej histórie a zabrániť tak svojmu úpadku. Ekonomické historické udalosti boli základom z ktorého vyrastali teórie. Blízke pravde alebo aj pravde vzdialené, nereálne. Preto nie je uspokojivé, ak celé generácie ekonómov nepoznajú históriu svojej vedy, alebo táto sa im predkladá v skracovanej podobe časovo zoradených učení jednotlivcov a škôl bez akejkoľvek analýzy okolností a podmienok ich vzniku, spätostí s hospodárskymi udalosťami, dostatočnosti vysvetlenia skúmaného javu a historickej trvalosti dokazovanej hypotézy či dosahovaného účinku na javy hospodárstva. Namiesto poznávania histórie ekonomickej vedy sa priestor terajšieho ekonomického vzdelávania v mikro a makroekonómii zapĺňa už prekonanými teóriami a názormi, povrchnou bezobsažnosťou, mnohým neužitočným, čiastkovými a okrajovými problémami hospodárstva alebo hospodárskej politiky. Dnešná „ekonomická veda sa stala príliš úzka,“ napísala D. Coylová, „zaujímajúca sa iba o peniaze, príliš suchá a samočinná v pohľade na ľudskú podstatu, príliš redukcionistická v jej metodológii“. SEF aj na tento nežiadúci vývoj ekonomickej vedy obrátilo pozornosť. Pokračovanie v terajšom prístupe k poznávaniu by viedlo k nepochopeniu novej paradigmy.
Autor bol v rokoch 1991 až 1992 ministrom financií SR.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.