Dnes je, zdá sa, všetko inak. Povedať o sebe „ja som ľavičiar“ mnohí, inak ľavicoví, umelci nedokážu. Má to svoje dobré dôvody. Ale aj svoje dôsledky. Zdá sa však, že niečo dôležité sa môže práve meniť. A zmena, ako to už pri ľavici býva, prichádza z Nemecka.
Prvým príkladom je Joachim Gauck. Po tom, čo pre škandály odstúpil prezident Christian Wulff, inak už druhý nominant vládnej pravice, ktorý v krátkom čase nedokončil výkon svojej funkcie, sa má novým prezidentom stať práve Gauck. Na mene panuje široká zhoda, podporujú ho tri najsilnejšie strany CDU, SPD aj Zelení. Kancelárka Merkelová, ktorá Gaucka ako kandidáta predstavila, dokonca povedala, že Gauck „je skutočný učiteľ demokracie“. Lenže Gauckova voľba ukazuje aj niečo viac: tento bývalý východonemecký disident, pastor a zakladateľ nemeckého ústavu pamäti národa, bol totiž v roku 2010 kandidátom ľavicovej SPD. Čo také sa stalo, že jeho vtedajšia oponentka Merkelová o ňom dnes hovorí, že „tento muž nám môže dať dôležité impulzy na riešenie výziev našej doby i budúcnosti“? Nezdá sa, že všetko by sa dalo vysvetliť iba tým, že nemeckej pravici už došli prezidentské osobnosti. Bude za tým viac. Zrejme najlepším vysvetlením je fakt, kto Joachim Gauck je.
Tento starší , sedemdesiatdvaročný muž, nie je len postavou z Nového fóra z východonemeckého Rostocku, nie je to len bývalý disident a antikomunista. Je to nestraník, muž slobodne a nadstranícky formulovaných postojov. V poslednom čase sa vymedzil voči ľavicovému hnutiu Occupy Wall Street, respektíve k jeho nemeckej obdobe. Kritizoval odchod od jadrovej energetiky či ekologický radikalizmus, ktorý pred záujmy novej celoeurópskej infraštruktúry staval jeden štuttgardský park. Rozmýšľam, či by napríklad pravica vedela podporiť na úrad prezidenta niekoho, kto by spochybnil privatizáciu či niektorú z trhových dogiem. Neviem. Ale skutočnosť, že Gaucka navrhla práve SPD a že tento antikomunista jej návrh v roku 2010 prijal, je jednoznačne inšpirujúca.
Druhou podobnou postavou je Thilo Sarrazin, bývalý politik SPD a nominant tejto strany v nemeckej centrálnej banke. Sarrazin síce za svoju knihu Nemecko pácha samovraždu, ktorá je o demografickom a sociálnom úpadku jeho krajiny, zaplatil svojou kariérou. Ale opäť sa stalo, že zatiaľ čo Merkelová tlačila na jeho odchod z centrálnej banky, SPD ho nakoniec nevylúčila, niektorí prominentní socialisti ako Klaus von Dohnanyi sa ho dokonca zastávali. Ktovie, možno sa niečo mení a inšpiratívne názorovo slobodné osobnosti budú opäť raz najmä ľavičiari.
Autor je vysokoškolský študent.
Prvým príkladom je Joachim Gauck. Po tom, čo pre škandály odstúpil prezident Christian Wulff, inak už druhý nominant vládnej pravice, ktorý v krátkom čase nedokončil výkon svojej funkcie, sa má novým prezidentom stať práve Gauck. Na mene panuje široká zhoda, podporujú ho tri najsilnejšie strany CDU, SPD aj Zelení. Kancelárka Merkelová, ktorá Gaucka ako kandidáta predstavila, dokonca povedala, že Gauck „je skutočný učiteľ demokracie“. Lenže Gauckova voľba ukazuje aj niečo viac: tento bývalý východonemecký disident, pastor a zakladateľ nemeckého ústavu pamäti národa, bol totiž v roku 2010 kandidátom ľavicovej SPD. Čo také sa stalo, že jeho vtedajšia oponentka Merkelová o ňom dnes hovorí, že „tento muž nám môže dať dôležité impulzy na riešenie výziev našej doby i budúcnosti“? Nezdá sa, že všetko by sa dalo vysvetliť iba tým, že nemeckej pravici už došli prezidentské osobnosti. Bude za tým viac. Zrejme najlepším vysvetlením je fakt, kto Joachim Gauck je.
Tento starší , sedemdesiatdvaročný muž, nie je len postavou z Nového fóra z východonemeckého Rostocku, nie je to len bývalý disident a antikomunista. Je to nestraník, muž slobodne a nadstranícky formulovaných postojov. V poslednom čase sa vymedzil voči ľavicovému hnutiu Occupy Wall Street, respektíve k jeho nemeckej obdobe. Kritizoval odchod od jadrovej energetiky či ekologický radikalizmus, ktorý pred záujmy novej celoeurópskej infraštruktúry staval jeden štuttgardský park. Rozmýšľam, či by napríklad pravica vedela podporiť na úrad prezidenta niekoho, kto by spochybnil privatizáciu či niektorú z trhových dogiem. Neviem. Ale skutočnosť, že Gaucka navrhla práve SPD a že tento antikomunista jej návrh v roku 2010 prijal, je jednoznačne inšpirujúca.
Druhou podobnou postavou je Thilo Sarrazin, bývalý politik SPD a nominant tejto strany v nemeckej centrálnej banke. Sarrazin síce za svoju knihu Nemecko pácha samovraždu, ktorá je o demografickom a sociálnom úpadku jeho krajiny, zaplatil svojou kariérou. Ale opäť sa stalo, že zatiaľ čo Merkelová tlačila na jeho odchod z centrálnej banky, SPD ho nakoniec nevylúčila, niektorí prominentní socialisti ako Klaus von Dohnanyi sa ho dokonca zastávali. Ktovie, možno sa niečo mení a inšpiratívne názorovo slobodné osobnosti budú opäť raz najmä ľavičiari.
Autor je vysokoškolský študent.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.