Súčasná filozofia: Anthony J. Steinbock

.americký filozof Anthony J. Steinbock sa venuje rôznym témam, hoci tu zamýšľam predstaviť len jednu z nich. Na prvý pohľad môže jeho práca pôsobiť ako komentovanie rukopisov nemeckého filozofa Edmunda Husserla s ťažkopádnym jazykovým aparátom, ktorý bežného čitateľa rýchlo unaví. Prelúskať sa týmto slovníkom môže naozaj odrádzať. Steinbock je takisto príslušníkom židovskej komunity s veľmi silným vzťahom ku kresťanskej mystike. V marci bude prednášať na Trnavskej univerzite. Tu je jedna ukážka jeho spôsobu uvažovania: problém spočíva v tom, čo to znamená, ak o niečom vravíme, že je to normálne alebo abnormálne. Bežne sa na túto dvojicu pozeráme tak, že normálne spájame s prirodzeným, zatiaľ čo abnormálne je čosi neprirodzené, choré. Alebo že normálne je pre nás to, čo sa vyskytuje častejšie, kým abnormálne je to, čo je zriedkavé, extravagantné. Husserl, ktorého texty Steinbock pozorne študuje, navrhuje iný či skôr niekoľko iných prístupov.

.súladné a optimálne
Steinbock si dobre uvedomuje tradičné problémy normálneho a abnormálneho, ktoré sa týkajú napríklad toho, že keď ponoríme palicu do vody, odohráva sa z istého hľadiska normálna, z iného nie celkom normálna situácia: palica je rovná pre dotyk, no krivá pre videnie. Na tom nič zvláštne nie je. Avšak dvojicu normálne a abnormálne možno definovať aj inak: tým, čo je a čo nie je v súlade. V akom zmysle? Ak idem večer domov, v tlmenom svetle pouličných lámp je všetko v najlepšom súlade. Ak však niekto predo mnou náhle stlačí spúšť na fotoaparáte a oslepí ma ostré svetlo blesku, súlad sa tým naruší a chvíľu mi trvá, kým sa spamätám zo šoku. Ide tu o abnormálnu situáciu v tom, čo prežívam. Podobné je to vtedy, ak chcem prejsť nejakým priestorom osvetľovaným stroboskopom (napríklad na diskotéke) – chôdzu neprežívam ako súladnú, lebo stroboskopická lampa narúša bežné videnie priestoru.
To však nie je všetko. Vzťah medzi normálnym a abnormálnym možno ešte viac prehĺbiť, ak ho definujem tým, čo je a čo nie je optimálne. Príklad: ak má niekto slabý zrak, pomôžu mu okuliare. Zrazu je jeho videnie optimálne, vidí tak akurát, aby mohol normálne vykonávať určité činnosti. Okuliare nie sú niečo prirodzené, je to umelý výtvor. Z toho vyplýva, že normálne čiže optimálne netreba nevyhnutne spájať s tým, čo je prirodzené. Prirodzený zrak, ak je pokazený, nie je v tomto zmysle normálny.

.typické a známe
Ďalej, za normálne prostredie považujeme také, ktoré je pre nás typické. Problém je v tom, že nemusí byť typické pre iných, a tak to, čo je normálne pre nás, nie je vždy normálne pre iných. „Vynikajúcim príkladom,“ píše Steinbock vo svojej knihe Home and Beyond, „je tu fakt, že určité druhy kríkov (ako mäta a palina) rastú v pôde, ktorá sa stáva toxickou (abnormálnou) pre mnohé iné druhy tráv...“ Alebo iné vysvetlenie toho istého: „Tak napríklad pre istú čiernu populáciu kdesi v africkej oblasti, náchylnej na mnohé formy malárie, funguje určitý typ kosákovitej anémie (chudokrvnosti) – podľa niektorých kritérií je to abnormalita alebo ‚choroba krvi‘ – ako odolnosť voči iným, smrteľným formám malárie... Keby napríklad západný lekár podal týmto ľuďom barbituráty, nasledoval by anemický šok, ktorý by mohol viesť k poškodeniu mozgu alebo aj k smrti.“
A napokon, za normálne možno považovať také prostredie, ktoré je nám známe, dokonca dôverne známe. Môže totiž existovať prostredie, ktoré je pre nás síce optimálne a zároveň typické, no necítime sa v ňom dobre, necítime sa v ňom normálne. V takom prípade považujeme za normálne to, čo sa nazýva jednoducho domov – hoci aj nie optimálny.

Autor pôsobí na Trnavskej univerzite a v časopise www.ostium.sk