Premýšľam nad podobným „šudítkom“ pre spoločenstvo, spoločnosť, národ, štát. Myslím „spoločenské placebo“, ktoré lieči sociálne a spoločenské neduhy. Mnohí považujú rovno tú svoju teóriu, ideológiu, vieru... za čosi podobné.
Hej, náboženstvo by pre úprimne veriacich také mohlo byť. Možno aj filozofia, veda, dobrá muzika, literatúra a podobné veci. Funguje to totiž. Vďaka ilúziám mnohí prežívame v relatívnom spoločenskom zdraví.
Jednu vlastnosť majú naozajstné i spoločenské placebá rovnakú. Ordinujú sa individuálne, pretože kolektívne užívanie plodí davový efekt. A davy, ako vieme, sú zväčša nebezpečné, zlé, agresívne, v lepšom prípade minimálne stupídne.
To, čo sme videli za tých pár krátkych týždňov po novembri 1989 neboli davy, ale zhromaždenia občanov. Zažil som čosi podobné už hádam len na pohrebe Václava Havla. Fakt čistá, pozitívna emócia.
Otázka na premýšľanie teda znie, ako vnášať do spoločnosti zmenu tak, aby ju nesprevádzali deštruktívne emócie? To je rola skutočných elít, pokiaľ vyznávajú pravdu, lásku a súcit – čo sú ingrediencie spoločenského placeba.
Je to však otázka na premýšľanie pre jednotlivcov. A individuálne je aj užívanie. Keď je čakateľov na spoločenské placebo plné námestie, necítim sa dobre. A to rovnako na tom námestí, ako na tribúne.
A čo všeobecný spoločenský marazmus?, opýtala by sa napríklad L. G. Nuž, odpovedal by som, všeobecný je iba v tvojej hlave. Ale pokojne sa angažuj napríklad v občianskom živote. Má to zmysel. Akurát s tým námestím je problém.
A prečo zosmiešňuješ a urážaš oprávnene nahnevaných mladých ľudí, ktorí volajú po zmene, po odstránení korupcie, po spravodlivejšej spoločnosti? napísal by do SME M. H. Nezosmiešňujem a neurážam, iba mám taký názor.
Nedávno mi prišiel takýto mail: „Cítim vo vzduchu krv. Spoločnosť sa radikalizuje. Som šťastný, že už aj posledným debilom dochádza, že Smer a SDKÚ je prašť ako uhoď a keď sa hodia po voľbách Fico s Dzurindom do náručia, tak to bude úžasné.“
Nuž, vie pánboh, s kým sa hodí Fico po voľbách do náručia. A je to asi jedno, pokiaľ nebude vo vzduch cítiť krv. Toto riziko je súčasne jediný dôvod, pre ktorý sa na to nešťastné námestie musí ísť aj v demokratických pomeroch.
Hej, náboženstvo by pre úprimne veriacich také mohlo byť. Možno aj filozofia, veda, dobrá muzika, literatúra a podobné veci. Funguje to totiž. Vďaka ilúziám mnohí prežívame v relatívnom spoločenskom zdraví.
Jednu vlastnosť majú naozajstné i spoločenské placebá rovnakú. Ordinujú sa individuálne, pretože kolektívne užívanie plodí davový efekt. A davy, ako vieme, sú zväčša nebezpečné, zlé, agresívne, v lepšom prípade minimálne stupídne.
To, čo sme videli za tých pár krátkych týždňov po novembri 1989 neboli davy, ale zhromaždenia občanov. Zažil som čosi podobné už hádam len na pohrebe Václava Havla. Fakt čistá, pozitívna emócia.
Otázka na premýšľanie teda znie, ako vnášať do spoločnosti zmenu tak, aby ju nesprevádzali deštruktívne emócie? To je rola skutočných elít, pokiaľ vyznávajú pravdu, lásku a súcit – čo sú ingrediencie spoločenského placeba.
Je to však otázka na premýšľanie pre jednotlivcov. A individuálne je aj užívanie. Keď je čakateľov na spoločenské placebo plné námestie, necítim sa dobre. A to rovnako na tom námestí, ako na tribúne.
A čo všeobecný spoločenský marazmus?, opýtala by sa napríklad L. G. Nuž, odpovedal by som, všeobecný je iba v tvojej hlave. Ale pokojne sa angažuj napríklad v občianskom živote. Má to zmysel. Akurát s tým námestím je problém.
A prečo zosmiešňuješ a urážaš oprávnene nahnevaných mladých ľudí, ktorí volajú po zmene, po odstránení korupcie, po spravodlivejšej spoločnosti? napísal by do SME M. H. Nezosmiešňujem a neurážam, iba mám taký názor.
Nedávno mi prišiel takýto mail: „Cítim vo vzduchu krv. Spoločnosť sa radikalizuje. Som šťastný, že už aj posledným debilom dochádza, že Smer a SDKÚ je prašť ako uhoď a keď sa hodia po voľbách Fico s Dzurindom do náručia, tak to bude úžasné.“
Nuž, vie pánboh, s kým sa hodí Fico po voľbách do náručia. A je to asi jedno, pokiaľ nebude vo vzduch cítiť krv. Toto riziko je súčasne jediný dôvod, pre ktorý sa na to nešťastné námestie musí ísť aj v demokratických pomeroch.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.