Natálku už poznáte. Modrooká, blond, štíhla, pekná Kyjevčanka. Minulý štvrtok, keď som tri dni pred voľbami priletel do Kyjeva, sme si dali „rande“ pred mekáčom. Pokiaľ ide o kaviarne a reštaurácie, tak je Kyjev stále dosť Východ. Kaviarne takmer nie sú a reštaurácie sú buď nevábne, nebezpečne drahé, alebo sú to „táckarne“ ako mekáč.
Lenže v mekáči som vlani na jar Natálku stretol.
Nešli sme do mekáča, ale do parku na Sofijskom námestí. Návršie nad Dneprom, kde bývalo srdce stredovekého Kyjeva, bolo ešte podvečer plné tepla zo slnka, ktoré tie dni svietilo a hrialo, ako keby bolo leto. „Nepôjdem voliť,“ povedala Natálka, keď sme tie dôležitejšie veci prebrali. „A prečo? Veď si predsa bola oranžovou revolúciou taká nadšená...“ – „Som z nich otrávená, zo všetkých. Už politiku vôbec nesledujem. A navyše na to nemám čas.“
Natálka už nie je študentkou, urobila štátnice a skúša sa uživiť. A zostať v Kyjeve. Čo vôbec nie je ľahké. Najmä keď ste z dedinky sto kilometrov od hlavného mesta a mamička s oteckom síce neživoria, ale na rozhadzovanie nemajú.
A byt v Kyjeve, to je sila. Tie staršie, hrozné, v panelákoch na okraji mesta, stoja v prepočte tak tridsaťpäťtisíc slovenských korún za meter, a len trochu v centre stotisíc za meter. Natálka býva v podnájme, s kamarátkou alebo s kamarátom, na to som sa akosi nevypytoval. Učila deti v súkromnej materskej škôlke, kde sa platí sedemtisíc mesačne. V pondelok, keď sme sa lúčili, prišla s plačom, keď zistila, že celý plat v škôlke jej dávajú načierno a legálne ju zamestnať nechcú. „Pôjdem robiť na ministerstvo,“ fňukla. „Jeden náš známy mi vybavil miesto.“ A ešte: „Bez známostí nejde nič, s nimi všetko.“ Medzitým prebehli voľby. „Tie môj život v ničom neovplyvnia,“ hovorila Natálka a hovorila to presvedčivo. A ja neviem, či je to na radosť, alebo do plaču.
.luboš Palata
Autor je redaktor Lidových novín.
Lenže v mekáči som vlani na jar Natálku stretol.
Nešli sme do mekáča, ale do parku na Sofijskom námestí. Návršie nad Dneprom, kde bývalo srdce stredovekého Kyjeva, bolo ešte podvečer plné tepla zo slnka, ktoré tie dni svietilo a hrialo, ako keby bolo leto. „Nepôjdem voliť,“ povedala Natálka, keď sme tie dôležitejšie veci prebrali. „A prečo? Veď si predsa bola oranžovou revolúciou taká nadšená...“ – „Som z nich otrávená, zo všetkých. Už politiku vôbec nesledujem. A navyše na to nemám čas.“
Natálka už nie je študentkou, urobila štátnice a skúša sa uživiť. A zostať v Kyjeve. Čo vôbec nie je ľahké. Najmä keď ste z dedinky sto kilometrov od hlavného mesta a mamička s oteckom síce neživoria, ale na rozhadzovanie nemajú.
A byt v Kyjeve, to je sila. Tie staršie, hrozné, v panelákoch na okraji mesta, stoja v prepočte tak tridsaťpäťtisíc slovenských korún za meter, a len trochu v centre stotisíc za meter. Natálka býva v podnájme, s kamarátkou alebo s kamarátom, na to som sa akosi nevypytoval. Učila deti v súkromnej materskej škôlke, kde sa platí sedemtisíc mesačne. V pondelok, keď sme sa lúčili, prišla s plačom, keď zistila, že celý plat v škôlke jej dávajú načierno a legálne ju zamestnať nechcú. „Pôjdem robiť na ministerstvo,“ fňukla. „Jeden náš známy mi vybavil miesto.“ A ešte: „Bez známostí nejde nič, s nimi všetko.“ Medzitým prebehli voľby. „Tie môj život v ničom neovplyvnia,“ hovorila Natálka a hovorila to presvedčivo. A ja neviem, či je to na radosť, alebo do plaču.
.luboš Palata
Autor je redaktor Lidových novín.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.