.tá volebná júnová noc bola euforická. Richard Sulík plával v bratislavskej reštaurácii v oblakoch. Jeho strana, postavená na zelenej lúke, slávila megaúspech a blažený líder svojim odkazoval, že nech si ho neželá ten, kto pôjde domov triezvy. Vo volebnom štábe SDKÚ bola trochu komplikovanejšia nálada: vysmiata Iveta Radičová tancovala s jedinými skutočnými spojencami v strane, mladíkmi z Novej generácie, kým Mikulášovi Dzurindovi príliš do tancovania nebolo. Možno si predstavoval, že keby pol roka predtým, po útokoch Roberta Fica na financovanie modrej strany, neodstúpil, stal by sa v lete 2010 tretíkrát slovenským premiérom – veď aká iná túžba ho drží v politike?
Ale inak vyzeral tento júnový svet pre nejedného slovenského pravičiara nádherne: Fico išiel do opozície, čo ešte pár mesiacov predtým vyzeralo ako sci-fi. A do čela vlády liberálov a konzervatívcov sa prvýkrát postavila žena. .podozrivý začiatok
Ale od prvých chvíľ bolo zjavné, že v novej koalícii niečo dôležité nefunguje. Problém však nebol v ideologických odtieňoch. Ivan Mikloš hovoril o programovo najkompaktnejšej zostave, akú kedy zažil a pravda bola, že povolebné vyjednávacie tímy postupovali až zarážajúco rýchlo. Ani liberálna kosa nenarazila na kresťanskú žulu. SaS sa hneď vzdala registrovaných partnerstiev aj marihuany a KDH sa zrieklo Vatikánskej zmluvy.
Richard Sulík si v kuloároch nevedel vynachváliť spojenectvo s Ivanom Miklošom a aj o kresťanskom demokratovi Júliusovi Brockovi vravel, že je mu ekonomicky omnoho bližší, než by si bol prv pomyslel.
Zdanie idylky však v koaličnom tíme veľmi rýchlo vystriedala nervozita. Už po mesiaci prekvapil banálny konflikt Sulíka s Matovičom, keď sa chvíľu zdalo, že vláda príde o väčšinu. Čerstvá premiérka Radičová nepreukázala železné nervy – namiesto toho, aby situáciu a verejnosť upokojila, rezolútne dávala najavo, že nebude viesť menšinovú vládu. No jej deklarovaná ráznosť pôsobila skôr ako slabosť. Sotva doznela eufória z volieb, koalícia začínala vlastných voličov otravovať. Ficovi stačilo iba opakovať dve slová: zlepenec a chaos. Lenže po prvých mesiacoch bolo zjavné, že ak vládu niečo ohrozí, problém nebude v samotnom počte „zlepených“ koaličných strán, ale v psychológii hlavných aktérov. A v celkovej atmosfére, v ktorej sa ustavične prehlbovala vzájomná nedôvera. .začiatok deštrukcie
Dobrou ilustráciou bol nielen najväčší škandál okolo tajnej voľby generálneho prokurátora, ale aj spor okolo sídla Daňového riaditeľstva v Košiciach. Samozrejme, bola to tiež kauza, ale vzhľadom na svoju skutočnú váhu nabrala celkom neprimeranú intenzitu. Iveta Radičová sa najskôr straníckeho kšeftu pre okresného šéfa SDKÚ Ondreja Ščurku zastala, ale onedlho sa aj pod náporom médií obrátila proti Miklošovi. Na prezídiu strany došlo medzi oboma k veľkej zrážke a i straníci, sympatizujúci skôr s ministrom, vtedy priznávali, že kým Radičová bola skôr typicky emocionálna, Mikloš ich šokoval až detinskou neústupčivosťou. Keďže premiérka hrozila demisiou, minister financií musel ustúpiť a šéf riaditeľstva Mikulčík odišiel. Mikloš z neho napokon urobil svojho topporadcu a po novom výberovom konaní sa daniari aj tak presťahovali do Ščurkovej budovy.
Na jednej strane tak proti sebe stáli Mikloš (a za ním Dzurinda), teda politik absolútne imúnny voči akejkoľvek kritike novinárov. Na druhej strane stála premiérka, mimoriadne citlivá na mediálny obraz, ale bez skutočnej autority vo svojej SDKÚ. Jej zbraňou bola iba funkcia a hrozba demisiou. Aj vrcholní koaliční predstavitelia po vypnutí diktafónov priznávali, že ak chcú dohodnúť niečo dôležité, nejdú za Radičovou, ale za Dzurindom. Vládu však napokon nepotopil spor v rámci SDKÚ. Bola to skôr nezvládnutá hystéria v kombinácii s mocenskými hrami. .game is over
„Je jasné, že vláda padne, veď s tým bláznom Sulíkom sa nedá vládnuť, nebudeme predsa v Bruseli za hlupákov,“ povedal nám začiatkom októbra, pár dní pred pádom vlády, človek z bezprostredného okolia premiérky Radičovej. Médiá v tom čase informovali o takzvanom kompromisnom návrhu SaS a na verejnosti prevádol dojem, že obe strany konfliktu ustúpia a napokon sa dohodnú. Pri pohľade zvonku to, napokon, dávalo logiku: dobrovoľné vzdanie sa moci kvôli eurovalu pôsobilo nezmyselne, bolo predsa jasné, že predčasný pád vlády vydláždi cestu k moci Ficovi.
Lenže koalícia bola vzťahovo v dezolátnom stave. Ešte cez letné prázdniny si Mikloš so Sulíkom posielali prostredníctvom Hospodárskych novín mimoriadne tvrdé odkazy. Bolo zrejmé, že ich politické spojenectvo sa narušilo. Čo však bolo pre prežitie vlády fatálne, vnútri koalície sa začala psychologická vojna – upustilo sa od pôvodnej stratégie, podľa ktorej malo byť SaS dovolené hlasovať proti eurovalu s tým, že zvyšok koalície s pomocou medzinárodného tlaku donúti Smer, aby nekalkuloval a podporil euroval. Namiesto toho sa SDKÚ, KDH a Most tvárili, že ak SaS neustúpi, vláda skončí, kým Sulík bol presvedčený, že Radičová – tak, ako mu to sama sľubovala – určite nespojí hlasovanie o eurovale s existenciou vlády. A teda sa bude vládnuť ďalej.
Podiel na páde vlády však mali všetci aktéri: Sulík, ktorý si držal radikálnu rétoriku a podcenil hľadanie prijateľného kompromisu. Premiérka, ktorá vyvolávala dojem, že je schopná vyrokovať výnimku v Bruseli, no vo vypätej atmosfére išla radšej na dlhú zahraničnú cestu do USA. A, samozrejme, Dzurinda s Miklošom, ktorí neponúkali rozumný kompromis, ale vydierali Sulíka mocenským tlačením k múru. A kalkulovali pritom s rôznymi motívmi.
Dňa 11. októbra napokon Radičová spojila euroval s hlasovaním o dôvere vlády. Pritom predložila návrh zákona o eurovale, ktorý neobsahoval žiadny ústupok voči SaS. Sulík sa teda vo finále zachoval správne: pre neho išlo od začiatku o kľúčovú agendu, čo mali jeho politickí partneri rešpektovať, a nie ho nútiť, aby sám seba celkom poprel. Vláda tak padla – na zlej stratégii, ale aj na absencii lídra, ktorý by mal nielen formálnu, ale skutočnú moc, a napokon aj elán odvrátiť rozvrat. .historické paralely
Pravica týmto v ére samostatnosti už druhýkrát odovzdáva moc, ktorá jej spadla do lona, svojmu úhlavnému súperovi. Paralela z roku 1994 síce nie je zďaleka stopercentná, ale má viacero spoločných znakov. Začiatkom toho roku to vyzeralo, že zlaté Mečiarove časy sú preč. Vládne HZDS malo v prieskumoch od 14 do 18 percent, utekali z neho ďalší a ďalší poslanci. Vtedajšia opozícia, KDH, Maďari, Mečiarovi odídenci, ktorí neskôr vytvorili liberálnu DÚ, ako aj Weissova SDĽ mali zrazu väčšinu v parlamente. Nová väčšina si už mohla vynútiť predčasné voľby a až do ich termínu kontrolovať slabého Mečiara v premiérskom kresle. Politici demokratickej pravice aj ľavice však urobili strategickú, pre slovenskú budúcnosť osudovú chybu: v marci odvolali Mečiara a zostavili spoločnú dočasnú vládu. Mečiarovi sa však s aurou mučeníka okamžite zdvojnásobili preferencie. V predčasných voľbách získal 35 percent a nasledovala hrôzovláda HZDS, ZRS, SNS.
V tomto sú si marec 1994 a október 2011 podobné: odvolanie Mečiara, ktorý stratil väčšinu v parlamente, rovnako ako spojenie hlasovaní o dôležitej európskej téme s dôverou vláde, boli aspoň navonok zo strany pravice ako politicky čisté a poctivé riešenie. No v oboch prípadoch sa dalo predvídať, že sa skončia volebnou porážkou. Tentoraz sa nedalo predvídať len to, že sa skončia priamo katastrofou, pretože Gorila a Sasanka sa vynorili až v predvolebnej kampani.
Dnešným šťastím pre túto krajinu je, že návrat Fica v roku 2012 je predsa len niečo iné než znovuvzkriesenie pomstychtivého Mečiara pred 18 rokmi.
Pravica najbližšie štyri roky nebude nútená čeliť na barikádach štátnemu teroru. Hlavná výzva, ktorá sa týka najmä jej liberálnejšej časti, bude možno ešte ťažšia: ako v dobe ľahostajnosti k veciam verejným opäť získať dôveru strateného a znechuteného voliča.
Ale inak vyzeral tento júnový svet pre nejedného slovenského pravičiara nádherne: Fico išiel do opozície, čo ešte pár mesiacov predtým vyzeralo ako sci-fi. A do čela vlády liberálov a konzervatívcov sa prvýkrát postavila žena. .podozrivý začiatok
Ale od prvých chvíľ bolo zjavné, že v novej koalícii niečo dôležité nefunguje. Problém však nebol v ideologických odtieňoch. Ivan Mikloš hovoril o programovo najkompaktnejšej zostave, akú kedy zažil a pravda bola, že povolebné vyjednávacie tímy postupovali až zarážajúco rýchlo. Ani liberálna kosa nenarazila na kresťanskú žulu. SaS sa hneď vzdala registrovaných partnerstiev aj marihuany a KDH sa zrieklo Vatikánskej zmluvy.
Richard Sulík si v kuloároch nevedel vynachváliť spojenectvo s Ivanom Miklošom a aj o kresťanskom demokratovi Júliusovi Brockovi vravel, že je mu ekonomicky omnoho bližší, než by si bol prv pomyslel.
Zdanie idylky však v koaličnom tíme veľmi rýchlo vystriedala nervozita. Už po mesiaci prekvapil banálny konflikt Sulíka s Matovičom, keď sa chvíľu zdalo, že vláda príde o väčšinu. Čerstvá premiérka Radičová nepreukázala železné nervy – namiesto toho, aby situáciu a verejnosť upokojila, rezolútne dávala najavo, že nebude viesť menšinovú vládu. No jej deklarovaná ráznosť pôsobila skôr ako slabosť. Sotva doznela eufória z volieb, koalícia začínala vlastných voličov otravovať. Ficovi stačilo iba opakovať dve slová: zlepenec a chaos. Lenže po prvých mesiacoch bolo zjavné, že ak vládu niečo ohrozí, problém nebude v samotnom počte „zlepených“ koaličných strán, ale v psychológii hlavných aktérov. A v celkovej atmosfére, v ktorej sa ustavične prehlbovala vzájomná nedôvera. .začiatok deštrukcie
Dobrou ilustráciou bol nielen najväčší škandál okolo tajnej voľby generálneho prokurátora, ale aj spor okolo sídla Daňového riaditeľstva v Košiciach. Samozrejme, bola to tiež kauza, ale vzhľadom na svoju skutočnú váhu nabrala celkom neprimeranú intenzitu. Iveta Radičová sa najskôr straníckeho kšeftu pre okresného šéfa SDKÚ Ondreja Ščurku zastala, ale onedlho sa aj pod náporom médií obrátila proti Miklošovi. Na prezídiu strany došlo medzi oboma k veľkej zrážke a i straníci, sympatizujúci skôr s ministrom, vtedy priznávali, že kým Radičová bola skôr typicky emocionálna, Mikloš ich šokoval až detinskou neústupčivosťou. Keďže premiérka hrozila demisiou, minister financií musel ustúpiť a šéf riaditeľstva Mikulčík odišiel. Mikloš z neho napokon urobil svojho topporadcu a po novom výberovom konaní sa daniari aj tak presťahovali do Ščurkovej budovy.
Na jednej strane tak proti sebe stáli Mikloš (a za ním Dzurinda), teda politik absolútne imúnny voči akejkoľvek kritike novinárov. Na druhej strane stála premiérka, mimoriadne citlivá na mediálny obraz, ale bez skutočnej autority vo svojej SDKÚ. Jej zbraňou bola iba funkcia a hrozba demisiou. Aj vrcholní koaliční predstavitelia po vypnutí diktafónov priznávali, že ak chcú dohodnúť niečo dôležité, nejdú za Radičovou, ale za Dzurindom. Vládu však napokon nepotopil spor v rámci SDKÚ. Bola to skôr nezvládnutá hystéria v kombinácii s mocenskými hrami. .game is over
„Je jasné, že vláda padne, veď s tým bláznom Sulíkom sa nedá vládnuť, nebudeme predsa v Bruseli za hlupákov,“ povedal nám začiatkom októbra, pár dní pred pádom vlády, človek z bezprostredného okolia premiérky Radičovej. Médiá v tom čase informovali o takzvanom kompromisnom návrhu SaS a na verejnosti prevádol dojem, že obe strany konfliktu ustúpia a napokon sa dohodnú. Pri pohľade zvonku to, napokon, dávalo logiku: dobrovoľné vzdanie sa moci kvôli eurovalu pôsobilo nezmyselne, bolo predsa jasné, že predčasný pád vlády vydláždi cestu k moci Ficovi.
Lenže koalícia bola vzťahovo v dezolátnom stave. Ešte cez letné prázdniny si Mikloš so Sulíkom posielali prostredníctvom Hospodárskych novín mimoriadne tvrdé odkazy. Bolo zrejmé, že ich politické spojenectvo sa narušilo. Čo však bolo pre prežitie vlády fatálne, vnútri koalície sa začala psychologická vojna – upustilo sa od pôvodnej stratégie, podľa ktorej malo byť SaS dovolené hlasovať proti eurovalu s tým, že zvyšok koalície s pomocou medzinárodného tlaku donúti Smer, aby nekalkuloval a podporil euroval. Namiesto toho sa SDKÚ, KDH a Most tvárili, že ak SaS neustúpi, vláda skončí, kým Sulík bol presvedčený, že Radičová – tak, ako mu to sama sľubovala – určite nespojí hlasovanie o eurovale s existenciou vlády. A teda sa bude vládnuť ďalej.
Podiel na páde vlády však mali všetci aktéri: Sulík, ktorý si držal radikálnu rétoriku a podcenil hľadanie prijateľného kompromisu. Premiérka, ktorá vyvolávala dojem, že je schopná vyrokovať výnimku v Bruseli, no vo vypätej atmosfére išla radšej na dlhú zahraničnú cestu do USA. A, samozrejme, Dzurinda s Miklošom, ktorí neponúkali rozumný kompromis, ale vydierali Sulíka mocenským tlačením k múru. A kalkulovali pritom s rôznymi motívmi.
Dňa 11. októbra napokon Radičová spojila euroval s hlasovaním o dôvere vlády. Pritom predložila návrh zákona o eurovale, ktorý neobsahoval žiadny ústupok voči SaS. Sulík sa teda vo finále zachoval správne: pre neho išlo od začiatku o kľúčovú agendu, čo mali jeho politickí partneri rešpektovať, a nie ho nútiť, aby sám seba celkom poprel. Vláda tak padla – na zlej stratégii, ale aj na absencii lídra, ktorý by mal nielen formálnu, ale skutočnú moc, a napokon aj elán odvrátiť rozvrat. .historické paralely
Pravica týmto v ére samostatnosti už druhýkrát odovzdáva moc, ktorá jej spadla do lona, svojmu úhlavnému súperovi. Paralela z roku 1994 síce nie je zďaleka stopercentná, ale má viacero spoločných znakov. Začiatkom toho roku to vyzeralo, že zlaté Mečiarove časy sú preč. Vládne HZDS malo v prieskumoch od 14 do 18 percent, utekali z neho ďalší a ďalší poslanci. Vtedajšia opozícia, KDH, Maďari, Mečiarovi odídenci, ktorí neskôr vytvorili liberálnu DÚ, ako aj Weissova SDĽ mali zrazu väčšinu v parlamente. Nová väčšina si už mohla vynútiť predčasné voľby a až do ich termínu kontrolovať slabého Mečiara v premiérskom kresle. Politici demokratickej pravice aj ľavice však urobili strategickú, pre slovenskú budúcnosť osudovú chybu: v marci odvolali Mečiara a zostavili spoločnú dočasnú vládu. Mečiarovi sa však s aurou mučeníka okamžite zdvojnásobili preferencie. V predčasných voľbách získal 35 percent a nasledovala hrôzovláda HZDS, ZRS, SNS.
V tomto sú si marec 1994 a október 2011 podobné: odvolanie Mečiara, ktorý stratil väčšinu v parlamente, rovnako ako spojenie hlasovaní o dôležitej európskej téme s dôverou vláde, boli aspoň navonok zo strany pravice ako politicky čisté a poctivé riešenie. No v oboch prípadoch sa dalo predvídať, že sa skončia volebnou porážkou. Tentoraz sa nedalo predvídať len to, že sa skončia priamo katastrofou, pretože Gorila a Sasanka sa vynorili až v predvolebnej kampani.
Dnešným šťastím pre túto krajinu je, že návrat Fica v roku 2012 je predsa len niečo iné než znovuvzkriesenie pomstychtivého Mečiara pred 18 rokmi.
Pravica najbližšie štyri roky nebude nútená čeliť na barikádach štátnemu teroru. Hlavná výzva, ktorá sa týka najmä jej liberálnejšej časti, bude možno ešte ťažšia: ako v dobe ľahostajnosti k veciam verejným opäť získať dôveru strateného a znechuteného voliča.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.