Nedeľa, sedem hodín ráno. V dedinke Simer, len niekoľko kilometrov od Užhorodu, zapína predsedníčka volebnej komisie starosvetský magnetofón. Pätnásť členiek čisto ženskej komisie vstáva a dôstojne počúva ukrajinskú štátnu hymnu. „Nech to len v mene Božom všetko dobre dopadne,“ vzdychne po jej skončení najstaršia z nich.
Osud krajiny sa začne čoskoro napĺňať v urnách. Tie však ešte chvíľu zostanú prázdne – hoci ženy by už mohli začať voliť, vyčkávajú. Prinieslo by vraj smolu, keby prvý nevolil muž. Ten už o pár minút za veľkých ovácií vchádza do volebnej miestnosti. Vladimír si privstal – len čo odvolí, vyráža na huby.
.kto dá viac
Predčasné parlamentné voľby na Ukrajine boli vyústením politickej krízy z jari tohto roku, počas ktorej padali silné slová o štátnom prevrate a dokonca zazneli aj úvahy, že hrozí občianska vojna. Skutočné dôvody však boli oveľa menej dramatické, hoci výrečné. Veľa vypovedali nielen o špinavých metódach v miestnej politike, ale aj o zlyhaniach symbolu Oranžovej revolúcie z roku 2004 – prezidenta Viktora Juščenka.
Len niečo vyše roka po Oranžovej revolúcii sa na Ukrajine konali parlamentné voľby. Zvíťazila v nich Strana regiónov Viktora Janukovyča, ktorá čerpá podporu najmä na ruskojazyčnej východnej Ukrajine. Aj napriek tomuto víťazstvu mohli tri ďalšie strany – Naša Ukrajina, Blok Júlie Tymošenkovej, Socialistická strana – pohodlne zostaviť oranžovú vládu. Lenže Juščenko sa zaťal – pre osobnú rivalitu, ale aj pod dojmom predchádzajúcich konfliktov odmietal menovať Tymošenkovú za premiérku. Naťahoval čas, taktizoval a najmä tajne vyjednával na všetky strany. Po pol roku to prestalo baviť šéfa socialistov Oleksandra Moroza. Dohodol sa s Janukovyčom a umožnil tak tomuto bývalému gubernátorovi Doneckej oblasti zasadnúť do premiérskeho kresla.
Chlapci z Donecka už za niekoľko mesiacov predviedli, čoho sú schopní. Do marca 2007 „nakúpili“ pätnásť poslancov z iných strán a avizovali, že na spadnutie je prestup ďalších dvadsiatich piatich. Vôbec sa netajili, že plánujú dostať pod kontrolu ústavnú väčšinu ukrajinského parlamentu. Keby sa im to bolo podarilo, prezident Juščenko by bol zostal už len bábkou v rukách doneckých biznismenov. Jučšenko sa v tejto nepríjemnej situácií rozhodol pre riskantný krok. Vydal dekrét o rozpustení parlamentu a vyhlásil predčasné voľby. Po niekoľkých nervóznych týždňoch, keď sa nevedelo, či nezasiahnu ozbrojené zložky, s voľbami súhlasil aj Janukovyč.
.smer Európa
V dedinkách neďaleko slovenskej hranice vládne v slnečný volebný deň ospanlivá apatia. Ľudia sa síce pomaly trúsia do volebných miestností, v porovnaní s predchádzajúcimi prezidentskými či parlamentnými voľbami však zrejme mnohým chýba nadšenie a viera, že vôbec o niečo ide. Na otázku, či si od volieb sľubujú nejakú zmenu, mnohí len kývnu rukou a zašomrú niečo o „hre tých v Kyjeve“. A nie je málo ani tých, ktorí necelé tri roky po Oranžovej revolúcii otvorene hovoria, že všetky strany sú rovnaké.
Oksana Jaščiščak je však iný prípad. Mladá sebaistá žena absolvovala germanistiku na univerzite v Užhorode, a potom odišla do Berlína, kde študovala ekonómiu. Rok pracovala v nemeckom parlamente ako asistentka jedného zo sociálnodemokratických poslancov. Oksana okrem nemčiny a ruštiny hovorí aj peknou slovenčinou – vraj vďaka dlhoročnému sledovaniu slovenských televíznych kanálov. Netají sa tým, že vo voľbách podporí Našu Ukrajinu, ktorá má blízko k prezidentovi Juščenkovi. Najmä preto, lebo sa bojí príklonu k Rusku a ten v jej očiach symbolizuje Janukovyč a jeho Strana regiónov. „Jednoducho som Európanka. Rusko ma nezaujíma, žijem ďaleko od neho,“ vysvetľuje. Jučšenka si za jeho konanie počas Oranžovej revolúcie stále váži a dôveruje mu. Už menej lichotivo sa vyslovuje na adresu ďalšej oranžovej političky Júlie Tymošenkovej. Je to vraj populistka, ktorá nedokáže splniť, čo sľubuje. Obidve oranžové strany však podľa nej urobili dobrý ťah, keď ľuďom v Zakarpatsku sľúbili, že sa pokúsia vyjednať zjednodušený vízový režim so susednými krajinami, ktoré onedlho vstúpia do Schengenského priestoru. Obyvatelia oblasti do 50 kilometrov od hraníc by tak získali lacnejšie víza, po vydaní platné až päť rokov. „Bol to konkrétny sľub v záplave inak rovnakých rozprávok, ktoré produkovali politické strany,“ hovorí Oksana.
.štedrý Janukovyč
Oranžové strany majú na Zakarpatskej Ukrajine navrch. Aj napriek tomu, že dôraz na ukrajinskú identitu a protiruské postoje nie sú v tomto národnostne pestrom regióne zďaleka také silné ako napríklad v susednom Ľvove. Politickú orientáciu Zakarpatska si zrejme dobre uvedomujú aj Janukovyčovi stratégovia, a preto je tu dosť ťažké natrafiť na bilbord či plagát jeho Strany regiónov. Jeden z jeho predvolebných sľubov však rezonuje aj tu. Janukovyč sa rozhodol zlú demografickú situáciu riešiť veľkorysým spôsobom. Za druhé dieťa sľubuje štátny príspevok 25 tisíc hrivien (okolo 125-tisíc korún) a za každé ďalšie narodené dieťa dokonca 50-tisíc hrivien ( približne 250-tisíc korún). Ale bude to naozaj tak? „Všetci o tom rozprávajú a nikto tomu neverí. Samozrejme, okrem Rómov,“ hovorí s úsmevom užhorodský taxikár Anatolij, ktorý nás vo volebný deň sprevádza po zakarpatských dedinkách.
.proti všetkým
Sľuby či nesľuby, Zakarpatsko za posledné roky očividne napreduje. Mestá a dedinky pomaly opeknievajú, pribúdajú opravené budovy a zlepšujú sa služby. Ešte aj miestni ľudia sa začínajú smerom do budúcnosti pozerať s miernym optimizmom. Obrovským problémom však zostáva všadeprítomná korupcia. Bujnie od najvyšších politických poschodí až po najnižšie stoličky verejnej správy. Historky o tom, koľko kto musel zaplatiť nadriadenému za povýšenie, počuť v Užhorode takmer na každom kroku. A tak ľudia nielenže prestávajú veriť politikom, ale strácajú aj dôveru v štát ako taký.
Ksenia Mendel vyštudovala slovenský jazyk a literatúru na univerzite v Užhorode. Po skončení štúdia sa, podobne ako mnohí jej spolužiaci, pokúšala zamestnať na colnici na ukrajinsko-slovenských hraniciach. Bola už formálne prijatá, keď sa odrazu všetko skomplikovalo a Ksenii len stroho oznámili, že miesto nie je pre ženu vhodné. Ksenia však nezvaľuje vinu na diskrimináciu žien – podľa nej sa jednoducho našiel niekto, kto bol za toto miesto ochotný zaplatiť. Teraz pracuje ako učiteľka v materskej škôlke a prilepšuje si občasnou spoluprácou so slovenskou personálnou agentúrou, ktorá na Zakarpatsku hľadá pracovné sily. Vraví, že o pár týždňov aj ona odíde za prácou na Slovensko, kde už žije jej brat.
V predchádzajúcich prezidentských a parlamentných voľbách Ksenia podporovala Juščenka a Našu Ukrajinu. Teraz sa rozhodla využiť možnosť, ktorú ponúka ukrajinský volebný systém, a hlasovala proti všetkým kandidujúcim stranám. „Juščenko sa ukázal ako slabý prezident, ktorý s korupciou nič neurobil. Už neverím žiadnemu politikovi,“ vysvetľuje svoje rozhodnutie.
Boj proti korupcii skloňujú v predvolebnej kampani všetky ukrajinské politické strany. Ich deklarácie však pripomínajú povinnú jazdu. Krátko pred voľbami položil týždenník Korrešpondent lídrom troch najsilnejších strán desať otázok. Hneď prvá sa týkala ich predstavy o riešení korupcie. Tymošenková ani líder Našej Ukrajiny Jurij Lycenko nedokázali vo svojich odpovediach formulovať žiadne konkrétne protikorupčné opatrenia. Obmedzili sa len na všeobecné výroky o tom, že s korupciou je naozaj nutné niečo urobiť. Viktor Janukovyč neodpovedal vôbec.
.dobojované...
Desať hodín večer. V malej dedinke Svaľanka, kde volilo len 68 ľudí, začína miestna komisia sčítať hlasy. Keďže voličov bolo málo, spočiatku to vyzerá na veľkú pohodu. Všetko sa však skomplikuje vo chvíli, keď členovia komisie začínajú vypĺňať pomerne komplikovanú volebnú zápisnicu. Na scénu vstupujú tri rušivé faktory: dvaja mužskí členovia komisie Jurij a Ivan a štyri neplatné hlasy. Ivan počítajúcim ženám neustále hlasno niečo vyčíta a oháňa sa pritom hrubým ukrajinským volebným zákonom. Pritom ženy postupujú úplne správne a jeho návrhom, ako v zápisnici naložiť s neplatnými hlasmi, chýba akákoľvek logika. Jurij zase pôsobí, akoby uzavrel zmluvy so všetkými organizáciami na paralelné sčítavanie hlasov nielen na Ukrajine, ale v celom Spoločenstve nezávislých štátoch. Zakaždým, keď mu zazvoní telefón – čo sa opakuje v päťminútových intervaloch – nervózne berie pracujúcim ženám z rúk všetky papiere a s dôležitým výrazom v tvári informuje...
Po takmer štyroch hodinách je však dobojované. V Svaľanke s veľkým náskokom zvíťazil Blok Júlie Tymošenkovej pred Našou Ukrajinou a Stranou regiónov. Predsedníčka komisie si uľahčene vydýchne. Svoju úlohu zvládli, všetko ostatné je už na „veľkých politikoch v Kyjeve“.
Tí už začali rokovať. Novú vládu by mohli spoločne zostaviť Blok Júlie Tymošenkovej a proprezidentská Naša Ukrajina. Ak teda oranžoví svoju ďalšiu šancu opäť nepremrhajú.
.jozef Majchrák, Zakarpatská Ukrajina
Osud krajiny sa začne čoskoro napĺňať v urnách. Tie však ešte chvíľu zostanú prázdne – hoci ženy by už mohli začať voliť, vyčkávajú. Prinieslo by vraj smolu, keby prvý nevolil muž. Ten už o pár minút za veľkých ovácií vchádza do volebnej miestnosti. Vladimír si privstal – len čo odvolí, vyráža na huby.
.kto dá viac
Predčasné parlamentné voľby na Ukrajine boli vyústením politickej krízy z jari tohto roku, počas ktorej padali silné slová o štátnom prevrate a dokonca zazneli aj úvahy, že hrozí občianska vojna. Skutočné dôvody však boli oveľa menej dramatické, hoci výrečné. Veľa vypovedali nielen o špinavých metódach v miestnej politike, ale aj o zlyhaniach symbolu Oranžovej revolúcie z roku 2004 – prezidenta Viktora Juščenka.
Len niečo vyše roka po Oranžovej revolúcii sa na Ukrajine konali parlamentné voľby. Zvíťazila v nich Strana regiónov Viktora Janukovyča, ktorá čerpá podporu najmä na ruskojazyčnej východnej Ukrajine. Aj napriek tomuto víťazstvu mohli tri ďalšie strany – Naša Ukrajina, Blok Júlie Tymošenkovej, Socialistická strana – pohodlne zostaviť oranžovú vládu. Lenže Juščenko sa zaťal – pre osobnú rivalitu, ale aj pod dojmom predchádzajúcich konfliktov odmietal menovať Tymošenkovú za premiérku. Naťahoval čas, taktizoval a najmä tajne vyjednával na všetky strany. Po pol roku to prestalo baviť šéfa socialistov Oleksandra Moroza. Dohodol sa s Janukovyčom a umožnil tak tomuto bývalému gubernátorovi Doneckej oblasti zasadnúť do premiérskeho kresla.
Chlapci z Donecka už za niekoľko mesiacov predviedli, čoho sú schopní. Do marca 2007 „nakúpili“ pätnásť poslancov z iných strán a avizovali, že na spadnutie je prestup ďalších dvadsiatich piatich. Vôbec sa netajili, že plánujú dostať pod kontrolu ústavnú väčšinu ukrajinského parlamentu. Keby sa im to bolo podarilo, prezident Juščenko by bol zostal už len bábkou v rukách doneckých biznismenov. Jučšenko sa v tejto nepríjemnej situácií rozhodol pre riskantný krok. Vydal dekrét o rozpustení parlamentu a vyhlásil predčasné voľby. Po niekoľkých nervóznych týždňoch, keď sa nevedelo, či nezasiahnu ozbrojené zložky, s voľbami súhlasil aj Janukovyč.
.smer Európa
V dedinkách neďaleko slovenskej hranice vládne v slnečný volebný deň ospanlivá apatia. Ľudia sa síce pomaly trúsia do volebných miestností, v porovnaní s predchádzajúcimi prezidentskými či parlamentnými voľbami však zrejme mnohým chýba nadšenie a viera, že vôbec o niečo ide. Na otázku, či si od volieb sľubujú nejakú zmenu, mnohí len kývnu rukou a zašomrú niečo o „hre tých v Kyjeve“. A nie je málo ani tých, ktorí necelé tri roky po Oranžovej revolúcii otvorene hovoria, že všetky strany sú rovnaké.
Oksana Jaščiščak je však iný prípad. Mladá sebaistá žena absolvovala germanistiku na univerzite v Užhorode, a potom odišla do Berlína, kde študovala ekonómiu. Rok pracovala v nemeckom parlamente ako asistentka jedného zo sociálnodemokratických poslancov. Oksana okrem nemčiny a ruštiny hovorí aj peknou slovenčinou – vraj vďaka dlhoročnému sledovaniu slovenských televíznych kanálov. Netají sa tým, že vo voľbách podporí Našu Ukrajinu, ktorá má blízko k prezidentovi Juščenkovi. Najmä preto, lebo sa bojí príklonu k Rusku a ten v jej očiach symbolizuje Janukovyč a jeho Strana regiónov. „Jednoducho som Európanka. Rusko ma nezaujíma, žijem ďaleko od neho,“ vysvetľuje. Jučšenka si za jeho konanie počas Oranžovej revolúcie stále váži a dôveruje mu. Už menej lichotivo sa vyslovuje na adresu ďalšej oranžovej političky Júlie Tymošenkovej. Je to vraj populistka, ktorá nedokáže splniť, čo sľubuje. Obidve oranžové strany však podľa nej urobili dobrý ťah, keď ľuďom v Zakarpatsku sľúbili, že sa pokúsia vyjednať zjednodušený vízový režim so susednými krajinami, ktoré onedlho vstúpia do Schengenského priestoru. Obyvatelia oblasti do 50 kilometrov od hraníc by tak získali lacnejšie víza, po vydaní platné až päť rokov. „Bol to konkrétny sľub v záplave inak rovnakých rozprávok, ktoré produkovali politické strany,“ hovorí Oksana.
.štedrý Janukovyč
Oranžové strany majú na Zakarpatskej Ukrajine navrch. Aj napriek tomu, že dôraz na ukrajinskú identitu a protiruské postoje nie sú v tomto národnostne pestrom regióne zďaleka také silné ako napríklad v susednom Ľvove. Politickú orientáciu Zakarpatska si zrejme dobre uvedomujú aj Janukovyčovi stratégovia, a preto je tu dosť ťažké natrafiť na bilbord či plagát jeho Strany regiónov. Jeden z jeho predvolebných sľubov však rezonuje aj tu. Janukovyč sa rozhodol zlú demografickú situáciu riešiť veľkorysým spôsobom. Za druhé dieťa sľubuje štátny príspevok 25 tisíc hrivien (okolo 125-tisíc korún) a za každé ďalšie narodené dieťa dokonca 50-tisíc hrivien ( približne 250-tisíc korún). Ale bude to naozaj tak? „Všetci o tom rozprávajú a nikto tomu neverí. Samozrejme, okrem Rómov,“ hovorí s úsmevom užhorodský taxikár Anatolij, ktorý nás vo volebný deň sprevádza po zakarpatských dedinkách.
.proti všetkým
Sľuby či nesľuby, Zakarpatsko za posledné roky očividne napreduje. Mestá a dedinky pomaly opeknievajú, pribúdajú opravené budovy a zlepšujú sa služby. Ešte aj miestni ľudia sa začínajú smerom do budúcnosti pozerať s miernym optimizmom. Obrovským problémom však zostáva všadeprítomná korupcia. Bujnie od najvyšších politických poschodí až po najnižšie stoličky verejnej správy. Historky o tom, koľko kto musel zaplatiť nadriadenému za povýšenie, počuť v Užhorode takmer na každom kroku. A tak ľudia nielenže prestávajú veriť politikom, ale strácajú aj dôveru v štát ako taký.
Ksenia Mendel vyštudovala slovenský jazyk a literatúru na univerzite v Užhorode. Po skončení štúdia sa, podobne ako mnohí jej spolužiaci, pokúšala zamestnať na colnici na ukrajinsko-slovenských hraniciach. Bola už formálne prijatá, keď sa odrazu všetko skomplikovalo a Ksenii len stroho oznámili, že miesto nie je pre ženu vhodné. Ksenia však nezvaľuje vinu na diskrimináciu žien – podľa nej sa jednoducho našiel niekto, kto bol za toto miesto ochotný zaplatiť. Teraz pracuje ako učiteľka v materskej škôlke a prilepšuje si občasnou spoluprácou so slovenskou personálnou agentúrou, ktorá na Zakarpatsku hľadá pracovné sily. Vraví, že o pár týždňov aj ona odíde za prácou na Slovensko, kde už žije jej brat.
V predchádzajúcich prezidentských a parlamentných voľbách Ksenia podporovala Juščenka a Našu Ukrajinu. Teraz sa rozhodla využiť možnosť, ktorú ponúka ukrajinský volebný systém, a hlasovala proti všetkým kandidujúcim stranám. „Juščenko sa ukázal ako slabý prezident, ktorý s korupciou nič neurobil. Už neverím žiadnemu politikovi,“ vysvetľuje svoje rozhodnutie.
Boj proti korupcii skloňujú v predvolebnej kampani všetky ukrajinské politické strany. Ich deklarácie však pripomínajú povinnú jazdu. Krátko pred voľbami položil týždenník Korrešpondent lídrom troch najsilnejších strán desať otázok. Hneď prvá sa týkala ich predstavy o riešení korupcie. Tymošenková ani líder Našej Ukrajiny Jurij Lycenko nedokázali vo svojich odpovediach formulovať žiadne konkrétne protikorupčné opatrenia. Obmedzili sa len na všeobecné výroky o tom, že s korupciou je naozaj nutné niečo urobiť. Viktor Janukovyč neodpovedal vôbec.
| Volebné výsledky po sčítaní 99, 36 percent hlasov. Zakarpatsko: Naša Ukrajina -35 percent Blok Júlie Tymošenkovej – 30 percent Strana regiónov – 19 percent Blok Lytvina – 6 percent Komunistická strana – 4 percent Ukrajina (celkom): Strana regiónov – 34 percent Blok Júlie Tymošenkovej 31 percent Naša Ukrajina 14 percent Komunistická strana - 5 percent Blok Lytvina – 4 percent Zdroj: www.uzgorod.net.ua, čísla sú zaokrúhlené |
Desať hodín večer. V malej dedinke Svaľanka, kde volilo len 68 ľudí, začína miestna komisia sčítať hlasy. Keďže voličov bolo málo, spočiatku to vyzerá na veľkú pohodu. Všetko sa však skomplikuje vo chvíli, keď členovia komisie začínajú vypĺňať pomerne komplikovanú volebnú zápisnicu. Na scénu vstupujú tri rušivé faktory: dvaja mužskí členovia komisie Jurij a Ivan a štyri neplatné hlasy. Ivan počítajúcim ženám neustále hlasno niečo vyčíta a oháňa sa pritom hrubým ukrajinským volebným zákonom. Pritom ženy postupujú úplne správne a jeho návrhom, ako v zápisnici naložiť s neplatnými hlasmi, chýba akákoľvek logika. Jurij zase pôsobí, akoby uzavrel zmluvy so všetkými organizáciami na paralelné sčítavanie hlasov nielen na Ukrajine, ale v celom Spoločenstve nezávislých štátoch. Zakaždým, keď mu zazvoní telefón – čo sa opakuje v päťminútových intervaloch – nervózne berie pracujúcim ženám z rúk všetky papiere a s dôležitým výrazom v tvári informuje...
Po takmer štyroch hodinách je však dobojované. V Svaľanke s veľkým náskokom zvíťazil Blok Júlie Tymošenkovej pred Našou Ukrajinou a Stranou regiónov. Predsedníčka komisie si uľahčene vydýchne. Svoju úlohu zvládli, všetko ostatné je už na „veľkých politikoch v Kyjeve“.
Tí už začali rokovať. Novú vládu by mohli spoločne zostaviť Blok Júlie Tymošenkovej a proprezidentská Naša Ukrajina. Ak teda oranžoví svoju ďalšiu šancu opäť nepremrhajú.
.jozef Majchrák, Zakarpatská Ukrajina
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.