Kedysi som si chcel s rodinou kúpiť dom za Prahou. Mal som vtedy, niekoľko rokov pred koncom tisícročia, našetrené čosi vyše štvrť milióna korún a ďalšiu približne rovnakú sumu som mal zaistenú ako úver od stavebnej sporiteľne. Za to človek, samozrejme, nemohol kúpiť dom v Prahe, ale „za mestom“. To „za mestom“ som obmedzil okruhom päťdesiatich kilometrov od Prahy a týždeň čo týždeň som sa chodil dívať sa na „domčeky“. Raz sme takto prišli kúsok za Mělník na sútoku Labe s Vltavou. Posvätná česká hora Říp bola na dohľad, mělnické vinice, kde zrie preslávené víno Ludmila, takisto, ale aj tak kúsok od domčeka na skale bol hraničný pätník. Pätník označujúci územie pomníchovskej Druhej republiky a potom aj Protektorátu Čechy a Morava. Áno, tu sa končilo české Česko a začínali sa nemecké Böhmen.
Takže všetky alebo skoro všetky – za hranicami Druhej republiky zostali aj Česi – chalupy na Křivoklátsku, v skalnatom údolí okolo rieky Pšovky, kam to bolo z Mělníka čoby kameňom dohodil, boli už chalupami sudetskými. Podobne to bolo na území od Prahy na Západ, kde už polovica polí s červenou hlinou, na ktorých sa rodí slávny „český chmeľ“, už tiež boli Sudety.
Napokon, bola to celá tretina Česka, takže to, samozrejme, nemohli byť iba tie pohraničné hory, ako si asi v duchu každý Čech tak trochu ospravedlňujúco hovorí.
Celá táto veľká časť našej neveľkej krajiny zmenila pred sedemdesiatimi rokmi svojich obyvateľov. Bola to vlastne taká „neutrónová bomba“ na danú oblasť. Pre tých z vás, ktorí si už nepamätáte na komunistickú masáž z osemdesiatych rokov, neutrónová bomba je najpokročilejšia verzia jadrovej zbrane, ktorá neničí majetok a predmety, ale zabíja všetko živé, najmä ľudí. Väčšina českých Nemcov nebola zabitá, ale „len“ vyhnaná. Ako si dnes, navyše s ironickým úsmevom, môžeme hovoriť, do Nemecka, ktoré má dnes životnú úroveň, o akej sa nám, čo sme tu v Česku zostali, môže len snívať. Ale to sme v tom roku 1945 netušili.
To, čo ma ako Čecha trápi aj po tých takmer sedemdesiatich rokoch ešte väčšmi, je určitá bezmocnosť, ktorá je z našej správy „nemeckých území“ dodnes cítiť. Naposledy som ju pocítil v Mariánských Lázňach, kam som po štyroch desiatkach rokov zavítal so svojím synom. Mariánske Lázne, to býval, pokiaľ ide o Česko, európsky, a keďže vtedy Európa bola svet, tak aj svetový pojem.
Johann Wolfgang Goethe, Fryderyk Chopin, cisár František Jozef I., britský kráľ Edward VII., Richard Wagner, tí všetci boli pred sto a viac rokmi hosťami týchto „českých“ kúpeľov. Pád prišiel po druhej svetovej vojne, keď boli tamojší Nemci, podobne ako zo slávnejších Karlových Varov, vyhnaní. Za komunizmu už boli „Mariánky“ kúpeľmi najmä pre sovietskych návštevníkov, ktorých bolo toľko, že tunajšie neveľké letisko zaviedlo priame lety z Moskvy.
Z tej doby pred takmer štyridsiatimi rokmi mám na Mariánske Lázne celkom pekné spomienky. Je možné, že boli pre sovietskych hostí opravené a že v rámci vtedajšieho komunistického Československa prosperovali, aspoň lepšie než iné miesta. Teraz to však celkom tak nie je. Z Mariánskych Lázní, kam na rozdiel od významnejších Karlových Varov ešte príliš veľa bohatých nových Rusov nedorazilo a neskúpili to tu, dýcha duch Sudet. Mnohé kúpeľné domy sú prázdne, obchody také socialistické, chýba noblesa, lesk, aký by človek od takých slávnych kúpeľov čakal. Je to krásne miesto, ale ako mnohé tunajšie domy s oknami, za ktorými nik nebýva, miesto bez duše. Možno zmizla s ľuďmi, ktorí tu pred svojím vyhnaním žili. Koľko potrvá, kým Mariánske Lázne, celé tie naše Sudety, získajú svoju dušu naspäť, alebo budú mať nejakú novú? Storočie? Alebo už nikdy? Autor je redaktor Lidových novín
Takže všetky alebo skoro všetky – za hranicami Druhej republiky zostali aj Česi – chalupy na Křivoklátsku, v skalnatom údolí okolo rieky Pšovky, kam to bolo z Mělníka čoby kameňom dohodil, boli už chalupami sudetskými. Podobne to bolo na území od Prahy na Západ, kde už polovica polí s červenou hlinou, na ktorých sa rodí slávny „český chmeľ“, už tiež boli Sudety.
Napokon, bola to celá tretina Česka, takže to, samozrejme, nemohli byť iba tie pohraničné hory, ako si asi v duchu každý Čech tak trochu ospravedlňujúco hovorí.
Celá táto veľká časť našej neveľkej krajiny zmenila pred sedemdesiatimi rokmi svojich obyvateľov. Bola to vlastne taká „neutrónová bomba“ na danú oblasť. Pre tých z vás, ktorí si už nepamätáte na komunistickú masáž z osemdesiatych rokov, neutrónová bomba je najpokročilejšia verzia jadrovej zbrane, ktorá neničí majetok a predmety, ale zabíja všetko živé, najmä ľudí. Väčšina českých Nemcov nebola zabitá, ale „len“ vyhnaná. Ako si dnes, navyše s ironickým úsmevom, môžeme hovoriť, do Nemecka, ktoré má dnes životnú úroveň, o akej sa nám, čo sme tu v Česku zostali, môže len snívať. Ale to sme v tom roku 1945 netušili.
To, čo ma ako Čecha trápi aj po tých takmer sedemdesiatich rokoch ešte väčšmi, je určitá bezmocnosť, ktorá je z našej správy „nemeckých území“ dodnes cítiť. Naposledy som ju pocítil v Mariánských Lázňach, kam som po štyroch desiatkach rokov zavítal so svojím synom. Mariánske Lázne, to býval, pokiaľ ide o Česko, európsky, a keďže vtedy Európa bola svet, tak aj svetový pojem.
Johann Wolfgang Goethe, Fryderyk Chopin, cisár František Jozef I., britský kráľ Edward VII., Richard Wagner, tí všetci boli pred sto a viac rokmi hosťami týchto „českých“ kúpeľov. Pád prišiel po druhej svetovej vojne, keď boli tamojší Nemci, podobne ako zo slávnejších Karlových Varov, vyhnaní. Za komunizmu už boli „Mariánky“ kúpeľmi najmä pre sovietskych návštevníkov, ktorých bolo toľko, že tunajšie neveľké letisko zaviedlo priame lety z Moskvy.
Z tej doby pred takmer štyridsiatimi rokmi mám na Mariánske Lázne celkom pekné spomienky. Je možné, že boli pre sovietskych hostí opravené a že v rámci vtedajšieho komunistického Československa prosperovali, aspoň lepšie než iné miesta. Teraz to však celkom tak nie je. Z Mariánskych Lázní, kam na rozdiel od významnejších Karlových Varov ešte príliš veľa bohatých nových Rusov nedorazilo a neskúpili to tu, dýcha duch Sudet. Mnohé kúpeľné domy sú prázdne, obchody také socialistické, chýba noblesa, lesk, aký by človek od takých slávnych kúpeľov čakal. Je to krásne miesto, ale ako mnohé tunajšie domy s oknami, za ktorými nik nebýva, miesto bez duše. Možno zmizla s ľuďmi, ktorí tu pred svojím vyhnaním žili. Koľko potrvá, kým Mariánske Lázne, celé tie naše Sudety, získajú svoju dušu naspäť, alebo budú mať nejakú novú? Storočie? Alebo už nikdy? Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.