Na 62. Berlinale sa predalo viac ako 300-tisíc vstupeniek a odpremietalo sa takmer 400 filmov. Ohromujúca štatistika sa ešte vylepšila poslednou nedeľou, známou ako „deň pre divákov“, keď sa prakticky vo všetkých verejných kinách uvádzajú ocenené i ďalšie pozoruhodné filmy z celého programu.
Nemecký festival si starostlivo pestuje imídž spoločensky kritického a angažovaného podujatia. Tentoraz svoj fokus zameral na snímky, reflektujúce predovšetkým revolučnú Arabskú jar a jadrovú katastrofu v japonskej Fukušime, hoci tie boli viac rozhodené do paralelných sekcií (najmä Forum a Panorama). Líniu zdôraznil aj riaditeľ Dieter Kosslick slovami, že „tohtoročné Berlinale poskytlo pohnutý a znepokojivý pohľad na aktuálny svet“. Svojský politický podtón dostala aj prítomnosť Meryl Streepovej, ktorej dekoráciu čestným Zlatým medveďom za celoživotné dielo sprevádzalo uvedenie jej najnovšieho filmu The Iron Lady (Železná dáma) – biograficky ladenej snímky o legendárnej britskej premiérke Margaret Thatcherovej. Ouvertúru festivalu obstarala síce francúzska historická snímka Les adieux a la reine (Zbohom, kráľovná) o osudoch inej politicky silnej osobnosti (Maria Antoinetta), tú však dokonale zatienila európska premiéra režijného debutu Angeliny Jolie. Jej vojnová dráma z balkánskych konfliktov v 90. rokoch In the Land of Blood and Honey (Krajina krvi a medu) sa uvádzala ako „berlinale special“ (čiže mimo súťaž), ale vďaka prítomnosti hollywoodskej superhviezdy (médiami oslavovanej ako jednej z najvplyvnejších žien súčasnosti) sa stala dominantnou udalosťou prvého festivalového víkendu. Politika a glamour sa v Berlíne snúbia ako jednovaječné dvojičky. .pocta legendám
Jedna zo zábavných vecí pri filmových festivaloch je porovnávanie hodnotenia novinárov s výsledkami poroty. Práca medzinárodnej jury, vyskladanej z renomovaných tvorcov a umelcov, sa nepochybne riadi často inými kritériami (a možno aj záujmami) než pohľad profesionálnych kritikov. Jablkom sváru sa stal (akože inak) Zlatý medveď. Porota ho udelila talianskej dokumentárnej dráme Cesare deve morire (Cézar musí zomrieť) z dielne veteránskej bratskej dvojice Paola a Vittoria Tavianiovcov. Niežeby to bol zlý film, ale v rámci proklamovanej línie festivalu predsa len tento verdikt vyznel ako uprednostnenie konzervatívnej voľby voči ideovo vyhranenejším a tematicky pôsobivejším dielam mladších autorov. Priznanie najvyššej pocty možno vnímať aj ako vzdanie holdu celoživotnej tvorbe slávneho režisérskeho tandemu (spolu majú 162 rokov), ktorý svoju najlepšiu periódu prezentoval v 70. a 80. rokoch, vyšperkovanú snímkami Padre Padrone (Zlatá palma v Cannes) a Noc v San Lorenzo (Veľká cena poroty v Cannes). Ich najnovšie dielo predstavuje sčasti dojímavú, sčasti civilnú dokudrámu, solídne remeselne nakrútenú konvenčným spôsobom.
Námet a výber prostredia je menej obvyklý – inscenovanie shakespearovskej drámy Július Cézar s autentickými trestancami v Rebbibii, rímskej väznici so zvýšenou ostrahou. Výber protagonistov, skúšky, dej prelínajúci sa s hrou a reálnym životom vo väzení sú snímané vo formálne striktnom čiernobielom tóne, len úvodná a záverečná časť predstavenia sú kolorované. Všetci vystupujúci sú odsúdenci na dlhoročné tresty, len Salvatore Striano je už na slobode a postava Bruta bola už v poradí jeho piatou filmovou rolou. Ďalší z vybratých väzňov priznal, že až po zoznámení sa s umením spoznal, čo je skutočná nesloboda. „Diváci by si mali uvedomiť, že aj väzeň odsúdený na vysoký trest je a zostane človekom“, uviedli Tavianovci vo svojej ďakovnej reči. To je síce pravdivé a humanistické tvrdenie, rovnako ako konštatovanie, že podobný film mohli slávni bratia nakrútiť hoci aj pred 40 rokmi. Dnes sa ich dielo trošku míňa so súčasnými problémami ťažko skúšaného sveta. A neposkytuje ani mnoho šancí pre divákov naplno sa stotožniť s väzenskými interpretmi: väčšinou sa rozprávajú dialógmi z predvádzanej hry, medzi skúškami sa ich osudy priveľmi nerozvíjajú, preto sa aj zužujú možnosti na pochopenie ich vnútorného sveta. .nemecké očakávania
Domáci priaznivci i odborná kritika sa netajili nádejami – v hlavnej súťaži mali až tri svoje želiezka. Hans-Christian Schmid, Matthias Glasner a Christian Petzold patria medzi špičku nemeckých filmárov, preto očakávania verejnosti neboli úplne mimo reality. Tretí z menovaných sa síce napokon tešil zo Strieborného medveďa za najlepšiu réžiu, napriek tomu pri vyhlásení výsledkov zavládli aj rozpačité reakcie. „Endéerackú“ drámu Barbara (titulnú rolu stvárnila Petzoldova obľúbená herečka Nina Hoss) by Nemci radi videli spojenú so Zlatým medveďom (naposledy sa tešil Fatih Akin v roku 2004), ale sedemčlenná jury s anglickým seniorom Mikeom Leighom mala iný názor. Osobne si myslím, že Strieborný medveď je pre tento film maximum, aj to s prihliadnutím na miesto konania festivalu. Dramatická snímka o mladej lekárke, ktorú socialistický režim za trest preloží do provinčnej nemocnice, kde plánuje svoj definitívny odchod za milencom do západného Nemecka, je síce nakrútená s precíznou znalosťou prostredia bývalého režimu a podložená civilnými hereckými výkonmi, ale dejové peripetie i vyústenie príbehu sú vcelku predvídateľné. A najmä: svojou pôsobivosťou a celkovým vyznením v mnohom zaostáva za tematicky podobnou nemeckou snímkou Životy tých druhých. .temný vietor
„Maďarský film je v hlbokej, predovšetkým finančnej kríze, hrozí mu zánik,“ uviedol počas Berlinale významný režisér Béla Tarr, ktorý sa postavil do čela maďarských filmárov, ktorí kritizujú demoličné opatrenia orbánovskej exekutívy ohľadom dotácií pre kinematografiu. „Maďarský film je v hlbokej morálnej kríze, ale mladí filmári sú nádejou,“ reagoval Andy Vajna, budapeštianskou vládou ustanovený činovník do čela novovytvoreného najvyššieho maďarského filmového orgánu. Dva na pohľad úplne rozdielne názory, dva odlišné tábory, zastupujúce rozpoltenú filmársku obec. Obe medzinárodne akceptované autority – vizionár a mág filmového plátna (minuloročný laureát Veľkej ceny poroty) i niekdajší slávny hollywoodsky producent (napríklad Terminátor či Základný inštinkt) však v závere festivalu našli spoločnú reč a unisono aplaudovali Benedekovi Fliegaufovi, podľa mnohých skutočnému víťazovi Berlinale, ktorého porota ocenila Strieborným medveďom – Veľkou cenou.
Tridsaťsedemročný maďarský scenárista a režisér je unikátnym zjavom v európskej filmárskej komunite. Pred 10 rokmi sa uchádzal o prijatie na Divadelnú a filmovú univerzitu v Budapešti (v tom čase mal na svojom konte už 15 medzinárodných ocenení) a napriek tomu, že získal aj najviac bodov v v testoch, prijatý nebol. Ako autodidakt sa postupne vyprofiloval na neprehliadnuteľnú a komplexnú filmársku osobnosť, ktorá bravúrne zvláda všetky filmové druhy a postupy. Jeho štvrtá hraná snímka Csak a szél (Iba vietor) sa v Berlíne premietala medzi poslednými. Ak išlo o zámer, gradáciu festivalovej dramaturgie treba oceniť. Dej vychádza z tragických udalostí v severovýchodnom Maďarsku, ktoré pred tromi rokmi šokovali okolitý svet. Agresívni ultraradikáli, hlásiaci sa k politickej strane Jobbik (dnes jej zástupcovia sedia v parlamente) vtedy uskutočnili sériu útokov a zavraždili minimálne osem Rómov. Výbušná téma, ktorá ponúkala naturalistické, akčné zobrazenie rasisticky orientovaných výčinov, téma, kde každý druhý záber mohol byť preexponovaný krutosťou, násilím, hrôzou... Talentovaný filmár však zvolil odlišnú optiku. V centre deja je štvorčlenná rómska rodina, žijúca na odľahlom vidieku, ktorú citlivá kamera sleduje počas niekoľkých horúcich letných dní, sledujúca jediný cieľ – prežiť. Prežiť dôstojne ešte pár dní, možno týždňov, aby mohli všetci odísť do Kanady, kde pracuje otec rodiny. Ohromná sila filmu spočíva v atmosfére, ktorá veľmi nenápadne, ale zlovestne ukazuje príčiny tušeného, blížiaceho sa a neodvratného násilia. Napriek absencii popisných konfliktných situácií alebo vynútených dramatických zlomov sa postupne vytvára čoraz hustejšia a neznesiteľnejšia pavučina napätia a strachu, ktorej nedobrovoľnými terčmi sú málo hovoriaci aktéri pozvoľna sa rozvíjajúceho dramatického príbehu a ich pasívne odmerané postoje voči bielemu spoločenstvu. Benedek Fliegauf vytvoril dôležité, nekompromisné, znepokojivé, skrz-naskrz politicky aktuálne, a predsa divácky príťažlivé a prijateľné dielo. .ocenená tínedžerka z Konga
Vítaný rozruch v kolekcii osemnástich súťažných (väčšinou, žiaľ, len málo výrazných) diel spôsobil kanadský film Rebelle (Rebelka) režiséra Kima Nguyena, a hneď dvakrát. Prvý raz zaujal pri premietaní silnou a odvážne nastolenou témou, ktorú dokázal aj veľmi autenticky a sugestívne vyjadriť – únosy afrických detí zdegenerovanými žoldniermi, aby v nezmyselných občianskych vojnách fungovali ako nevedomé vraždiace stroje. Druhý raz pri vyhlasovaní výsledkov, keď člen poroty, americký herec Jake Gyllenhaal, pozval na pódium 15-ročnú Rachel Mwanzu, aby ju dekoroval Strieborným medveďom za najlepší herecký výkon. Školáčka z Konga, pre ktorú bola rola hrdinky, skúšanej nespočetnými strasťami, vôbec prvým výstupom pred filmovou kamerou, sa spontánne rozplakala, a len ťažko hľadala slová na vyjadrenie vďaky. .americké manko
V súťaži dostal priestor iba jeden americký film, ktorý mal navyše bizarný podtón: retropríbeh Billyho Boba Thorntona s názvom Jayne Mansfield´s Car (Auto J. M.) vznikol totiž za výdatnej pomoci ruského magnáta a producenta Alexandra Rodňanského, ktorý sa rozhodol, že prerazí v Hollywoode. A to je asi aj najzaujímavejší fakt na tomto konvenčnom, až staromódne nakrútenom filme o (ne)zblížení sa dvoch kultúr, reprezentovaných tradičnou americkou a britskou rodinou koncom 60. rokov. Kredit filmu nezachránil ani režisér a predstaviteľ jednej z hlavných úloh v jednej osobe. Opäť raz sa ukázalo, že získať kvalitný film z USA do Berlína je veľmi náročná záležitosť. Festival, ako je známe, sa koná v polovici februára, čo je príliš krátky čas od konca roka, keď sa v amerických kinách objavujú najvážnejší kandidáti na Oscara, nehovoriac o festivale Sundance, kde koncom januára vždy štartuje čerstvý balík amerických noviniek. Ani taký veľký a rešpektovaný festival, za aký sa Berlinale považuje, to v konkurencii s americkým filmovým priemyslom nemá ľahké. Autor je riaditeľ Art Film Festu.
Nemecký festival si starostlivo pestuje imídž spoločensky kritického a angažovaného podujatia. Tentoraz svoj fokus zameral na snímky, reflektujúce predovšetkým revolučnú Arabskú jar a jadrovú katastrofu v japonskej Fukušime, hoci tie boli viac rozhodené do paralelných sekcií (najmä Forum a Panorama). Líniu zdôraznil aj riaditeľ Dieter Kosslick slovami, že „tohtoročné Berlinale poskytlo pohnutý a znepokojivý pohľad na aktuálny svet“. Svojský politický podtón dostala aj prítomnosť Meryl Streepovej, ktorej dekoráciu čestným Zlatým medveďom za celoživotné dielo sprevádzalo uvedenie jej najnovšieho filmu The Iron Lady (Železná dáma) – biograficky ladenej snímky o legendárnej britskej premiérke Margaret Thatcherovej. Ouvertúru festivalu obstarala síce francúzska historická snímka Les adieux a la reine (Zbohom, kráľovná) o osudoch inej politicky silnej osobnosti (Maria Antoinetta), tú však dokonale zatienila európska premiéra režijného debutu Angeliny Jolie. Jej vojnová dráma z balkánskych konfliktov v 90. rokoch In the Land of Blood and Honey (Krajina krvi a medu) sa uvádzala ako „berlinale special“ (čiže mimo súťaž), ale vďaka prítomnosti hollywoodskej superhviezdy (médiami oslavovanej ako jednej z najvplyvnejších žien súčasnosti) sa stala dominantnou udalosťou prvého festivalového víkendu. Politika a glamour sa v Berlíne snúbia ako jednovaječné dvojičky. .pocta legendám
Jedna zo zábavných vecí pri filmových festivaloch je porovnávanie hodnotenia novinárov s výsledkami poroty. Práca medzinárodnej jury, vyskladanej z renomovaných tvorcov a umelcov, sa nepochybne riadi často inými kritériami (a možno aj záujmami) než pohľad profesionálnych kritikov. Jablkom sváru sa stal (akože inak) Zlatý medveď. Porota ho udelila talianskej dokumentárnej dráme Cesare deve morire (Cézar musí zomrieť) z dielne veteránskej bratskej dvojice Paola a Vittoria Tavianiovcov. Niežeby to bol zlý film, ale v rámci proklamovanej línie festivalu predsa len tento verdikt vyznel ako uprednostnenie konzervatívnej voľby voči ideovo vyhranenejším a tematicky pôsobivejším dielam mladších autorov. Priznanie najvyššej pocty možno vnímať aj ako vzdanie holdu celoživotnej tvorbe slávneho režisérskeho tandemu (spolu majú 162 rokov), ktorý svoju najlepšiu periódu prezentoval v 70. a 80. rokoch, vyšperkovanú snímkami Padre Padrone (Zlatá palma v Cannes) a Noc v San Lorenzo (Veľká cena poroty v Cannes). Ich najnovšie dielo predstavuje sčasti dojímavú, sčasti civilnú dokudrámu, solídne remeselne nakrútenú konvenčným spôsobom.
Námet a výber prostredia je menej obvyklý – inscenovanie shakespearovskej drámy Július Cézar s autentickými trestancami v Rebbibii, rímskej väznici so zvýšenou ostrahou. Výber protagonistov, skúšky, dej prelínajúci sa s hrou a reálnym životom vo väzení sú snímané vo formálne striktnom čiernobielom tóne, len úvodná a záverečná časť predstavenia sú kolorované. Všetci vystupujúci sú odsúdenci na dlhoročné tresty, len Salvatore Striano je už na slobode a postava Bruta bola už v poradí jeho piatou filmovou rolou. Ďalší z vybratých väzňov priznal, že až po zoznámení sa s umením spoznal, čo je skutočná nesloboda. „Diváci by si mali uvedomiť, že aj väzeň odsúdený na vysoký trest je a zostane človekom“, uviedli Tavianovci vo svojej ďakovnej reči. To je síce pravdivé a humanistické tvrdenie, rovnako ako konštatovanie, že podobný film mohli slávni bratia nakrútiť hoci aj pred 40 rokmi. Dnes sa ich dielo trošku míňa so súčasnými problémami ťažko skúšaného sveta. A neposkytuje ani mnoho šancí pre divákov naplno sa stotožniť s väzenskými interpretmi: väčšinou sa rozprávajú dialógmi z predvádzanej hry, medzi skúškami sa ich osudy priveľmi nerozvíjajú, preto sa aj zužujú možnosti na pochopenie ich vnútorného sveta. .nemecké očakávania
Domáci priaznivci i odborná kritika sa netajili nádejami – v hlavnej súťaži mali až tri svoje želiezka. Hans-Christian Schmid, Matthias Glasner a Christian Petzold patria medzi špičku nemeckých filmárov, preto očakávania verejnosti neboli úplne mimo reality. Tretí z menovaných sa síce napokon tešil zo Strieborného medveďa za najlepšiu réžiu, napriek tomu pri vyhlásení výsledkov zavládli aj rozpačité reakcie. „Endéerackú“ drámu Barbara (titulnú rolu stvárnila Petzoldova obľúbená herečka Nina Hoss) by Nemci radi videli spojenú so Zlatým medveďom (naposledy sa tešil Fatih Akin v roku 2004), ale sedemčlenná jury s anglickým seniorom Mikeom Leighom mala iný názor. Osobne si myslím, že Strieborný medveď je pre tento film maximum, aj to s prihliadnutím na miesto konania festivalu. Dramatická snímka o mladej lekárke, ktorú socialistický režim za trest preloží do provinčnej nemocnice, kde plánuje svoj definitívny odchod za milencom do západného Nemecka, je síce nakrútená s precíznou znalosťou prostredia bývalého režimu a podložená civilnými hereckými výkonmi, ale dejové peripetie i vyústenie príbehu sú vcelku predvídateľné. A najmä: svojou pôsobivosťou a celkovým vyznením v mnohom zaostáva za tematicky podobnou nemeckou snímkou Životy tých druhých. .temný vietor
„Maďarský film je v hlbokej, predovšetkým finančnej kríze, hrozí mu zánik,“ uviedol počas Berlinale významný režisér Béla Tarr, ktorý sa postavil do čela maďarských filmárov, ktorí kritizujú demoličné opatrenia orbánovskej exekutívy ohľadom dotácií pre kinematografiu. „Maďarský film je v hlbokej morálnej kríze, ale mladí filmári sú nádejou,“ reagoval Andy Vajna, budapeštianskou vládou ustanovený činovník do čela novovytvoreného najvyššieho maďarského filmového orgánu. Dva na pohľad úplne rozdielne názory, dva odlišné tábory, zastupujúce rozpoltenú filmársku obec. Obe medzinárodne akceptované autority – vizionár a mág filmového plátna (minuloročný laureát Veľkej ceny poroty) i niekdajší slávny hollywoodsky producent (napríklad Terminátor či Základný inštinkt) však v závere festivalu našli spoločnú reč a unisono aplaudovali Benedekovi Fliegaufovi, podľa mnohých skutočnému víťazovi Berlinale, ktorého porota ocenila Strieborným medveďom – Veľkou cenou.
Tridsaťsedemročný maďarský scenárista a režisér je unikátnym zjavom v európskej filmárskej komunite. Pred 10 rokmi sa uchádzal o prijatie na Divadelnú a filmovú univerzitu v Budapešti (v tom čase mal na svojom konte už 15 medzinárodných ocenení) a napriek tomu, že získal aj najviac bodov v v testoch, prijatý nebol. Ako autodidakt sa postupne vyprofiloval na neprehliadnuteľnú a komplexnú filmársku osobnosť, ktorá bravúrne zvláda všetky filmové druhy a postupy. Jeho štvrtá hraná snímka Csak a szél (Iba vietor) sa v Berlíne premietala medzi poslednými. Ak išlo o zámer, gradáciu festivalovej dramaturgie treba oceniť. Dej vychádza z tragických udalostí v severovýchodnom Maďarsku, ktoré pred tromi rokmi šokovali okolitý svet. Agresívni ultraradikáli, hlásiaci sa k politickej strane Jobbik (dnes jej zástupcovia sedia v parlamente) vtedy uskutočnili sériu útokov a zavraždili minimálne osem Rómov. Výbušná téma, ktorá ponúkala naturalistické, akčné zobrazenie rasisticky orientovaných výčinov, téma, kde každý druhý záber mohol byť preexponovaný krutosťou, násilím, hrôzou... Talentovaný filmár však zvolil odlišnú optiku. V centre deja je štvorčlenná rómska rodina, žijúca na odľahlom vidieku, ktorú citlivá kamera sleduje počas niekoľkých horúcich letných dní, sledujúca jediný cieľ – prežiť. Prežiť dôstojne ešte pár dní, možno týždňov, aby mohli všetci odísť do Kanady, kde pracuje otec rodiny. Ohromná sila filmu spočíva v atmosfére, ktorá veľmi nenápadne, ale zlovestne ukazuje príčiny tušeného, blížiaceho sa a neodvratného násilia. Napriek absencii popisných konfliktných situácií alebo vynútených dramatických zlomov sa postupne vytvára čoraz hustejšia a neznesiteľnejšia pavučina napätia a strachu, ktorej nedobrovoľnými terčmi sú málo hovoriaci aktéri pozvoľna sa rozvíjajúceho dramatického príbehu a ich pasívne odmerané postoje voči bielemu spoločenstvu. Benedek Fliegauf vytvoril dôležité, nekompromisné, znepokojivé, skrz-naskrz politicky aktuálne, a predsa divácky príťažlivé a prijateľné dielo. .ocenená tínedžerka z Konga
Vítaný rozruch v kolekcii osemnástich súťažných (väčšinou, žiaľ, len málo výrazných) diel spôsobil kanadský film Rebelle (Rebelka) režiséra Kima Nguyena, a hneď dvakrát. Prvý raz zaujal pri premietaní silnou a odvážne nastolenou témou, ktorú dokázal aj veľmi autenticky a sugestívne vyjadriť – únosy afrických detí zdegenerovanými žoldniermi, aby v nezmyselných občianskych vojnách fungovali ako nevedomé vraždiace stroje. Druhý raz pri vyhlasovaní výsledkov, keď člen poroty, americký herec Jake Gyllenhaal, pozval na pódium 15-ročnú Rachel Mwanzu, aby ju dekoroval Strieborným medveďom za najlepší herecký výkon. Školáčka z Konga, pre ktorú bola rola hrdinky, skúšanej nespočetnými strasťami, vôbec prvým výstupom pred filmovou kamerou, sa spontánne rozplakala, a len ťažko hľadala slová na vyjadrenie vďaky. .americké manko
V súťaži dostal priestor iba jeden americký film, ktorý mal navyše bizarný podtón: retropríbeh Billyho Boba Thorntona s názvom Jayne Mansfield´s Car (Auto J. M.) vznikol totiž za výdatnej pomoci ruského magnáta a producenta Alexandra Rodňanského, ktorý sa rozhodol, že prerazí v Hollywoode. A to je asi aj najzaujímavejší fakt na tomto konvenčnom, až staromódne nakrútenom filme o (ne)zblížení sa dvoch kultúr, reprezentovaných tradičnou americkou a britskou rodinou koncom 60. rokov. Kredit filmu nezachránil ani režisér a predstaviteľ jednej z hlavných úloh v jednej osobe. Opäť raz sa ukázalo, že získať kvalitný film z USA do Berlína je veľmi náročná záležitosť. Festival, ako je známe, sa koná v polovici februára, čo je príliš krátky čas od konca roka, keď sa v amerických kinách objavujú najvážnejší kandidáti na Oscara, nehovoriac o festivale Sundance, kde koncom januára vždy štartuje čerstvý balík amerických noviniek. Ani taký veľký a rešpektovaný festival, za aký sa Berlinale považuje, to v konkurencii s americkým filmovým priemyslom nemá ľahké. Autor je riaditeľ Art Film Festu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.