Na začiatku býva na jednej strane opustené dieťa poznačené inštitucionálnou starostlivosťou, vzťahovou traumou a zväčša aj inými „dobrotami“, na strane druhej jeden či dvaja dospelí, ktorým vyrástlo (aspoň načas) v srdci rozhodnutie ujať sa toho bezbranného osamelca. Na konci je určite smrť, ale ešte predtým sú rôzne peripetie. Napríklad takáto z novej komédie českého režiséra Petra Mareka Nic proti ničemu: niekoľko adoptovaných približne tridsiatničiek a tridsiatnikov sa zoznámi prostredníctvom internetovej četovačky. Slovo dá slovo a dohodnú si na pár dní scuka v nie práve vábnom turistickom zariadení, aby sa stretli osobne, vyjavili svoje príbehy, utužili vzťahy a pomohli hlavnému organizátorovi Mariánovi dokuť jeho plány o založení občianskeho združenia, ktoré bude v radoch širokej verejnosti propagovať myšlienku adopcie.
Petr Marek (Láska shora, Nebýt dnešní, desiatky krátkometrážnych snímok, filmových experimentov, dokumentov) je priam renesančný človek-umelec: herec, režisér, hudobník (Midi lidi je jeho kapela), divadelník, filmár, dramaturg, teoretik, kameraman... držiteľ Českého leva za hudbu k filmu Mareka Najbrta Protektor. Je to nápaditý chlapík so špecifickým pohľadom na svet a tvorbu, tak trochu estét škaredosti, ironik a recesista (aj vzhľadom na neradostné témy), skupinový, priam komunitný hráč, priateľ improvizácie...
V presskite k filmu Nic proti ničemu je uvedené, že vznikol na motívy improvizovanej inscenácie súboru Láhor/soundsystem, ktorý pred zamýšľaným nakrúcaním testoval potenciál látky živými vystúpeniami pred divákmi. Téma i prístup sa ukázali nosné, herci sú skvelí, ako vystrihnutí z úplne najobyčajnejšej skutočnosti.
Snímka Nic proti ničemu si vzala na mušku všeličo: integráciu vyhostených; ako huby po daždi a nie vždy koncepčne vznikajúce občianske združenia; pravdovravvnosť, fejsbúkovitosť; klamanie telom; únosnú mieru tolerancie; Dogmu 95 (vážne aj znevážne)... Všetko akoby sa nieslo na hrane humoru a smiešnej trápnosti (takej podobnej reálnemu životu!). Napriek tomu sa cez naoko banálny záznam banálneho stretka predierajú aj vážnejšie tóny – teda aspoň pre toho, kto má skúsenosti konkrétneho druhu a dokáže náznaky rozsiate vo filme odčítať. Pod povrchom konania postáv sa skrýva neistota spôsobená trhlinami v základoch ľudskej identity.
Sme svedkami jednoduchého diania, ktoré komplikujú drobné dramaturgické a situačné zápletky – napríklad pre komédie typická zámena mien/postáv, priam grotesková naháňačka, parodické utajené rozhovory v kotolni, doplnené hororovou hudbou, alebo fakt, že hoci by malo ísť výlučne o stretnutie v detstve adoptovaných dospelých, nie všetci prítomní (doposiaľ) prešli procesom osvojenia. Ktosi sa infiltroval. (Podtitul filmu hovorí: „Falešný pedofil v občanském sdružení.”) A aj na médiá si treba dať pozor.
Nemať nikdy nič proti ničomu nemusí vždy znamenať, že sme ukážkovo tolerantní. Veci by mali mať svoje rozumné medze. Vždy a všade. Aj o tom je Marekov film. Nic proti ničemu (Česko, 2011) Námet: LÁHOR/Soundsystem. Scenár: Jiří Najvert, Petr Marek a LÁHOR/Soundsystem. Réžia: Petr Marek. Kamera: Filip Cenek, Petr Marek. Strih: Janka Vlčková. Hrajú: Johana Švarcová, Marta Pilařová, Marian Moštík, Zdeněk Hudeček, Jiří Najvert, Radek Rubáš, Kamila Davidová, Patrik Hronek, Petr Marek, Jiří Nezhyba, Prokop Holoubek. 98 minút.
Petr Marek (Láska shora, Nebýt dnešní, desiatky krátkometrážnych snímok, filmových experimentov, dokumentov) je priam renesančný človek-umelec: herec, režisér, hudobník (Midi lidi je jeho kapela), divadelník, filmár, dramaturg, teoretik, kameraman... držiteľ Českého leva za hudbu k filmu Mareka Najbrta Protektor. Je to nápaditý chlapík so špecifickým pohľadom na svet a tvorbu, tak trochu estét škaredosti, ironik a recesista (aj vzhľadom na neradostné témy), skupinový, priam komunitný hráč, priateľ improvizácie...
V presskite k filmu Nic proti ničemu je uvedené, že vznikol na motívy improvizovanej inscenácie súboru Láhor/soundsystem, ktorý pred zamýšľaným nakrúcaním testoval potenciál látky živými vystúpeniami pred divákmi. Téma i prístup sa ukázali nosné, herci sú skvelí, ako vystrihnutí z úplne najobyčajnejšej skutočnosti.
Snímka Nic proti ničemu si vzala na mušku všeličo: integráciu vyhostených; ako huby po daždi a nie vždy koncepčne vznikajúce občianske združenia; pravdovravvnosť, fejsbúkovitosť; klamanie telom; únosnú mieru tolerancie; Dogmu 95 (vážne aj znevážne)... Všetko akoby sa nieslo na hrane humoru a smiešnej trápnosti (takej podobnej reálnemu životu!). Napriek tomu sa cez naoko banálny záznam banálneho stretka predierajú aj vážnejšie tóny – teda aspoň pre toho, kto má skúsenosti konkrétneho druhu a dokáže náznaky rozsiate vo filme odčítať. Pod povrchom konania postáv sa skrýva neistota spôsobená trhlinami v základoch ľudskej identity.
Sme svedkami jednoduchého diania, ktoré komplikujú drobné dramaturgické a situačné zápletky – napríklad pre komédie typická zámena mien/postáv, priam grotesková naháňačka, parodické utajené rozhovory v kotolni, doplnené hororovou hudbou, alebo fakt, že hoci by malo ísť výlučne o stretnutie v detstve adoptovaných dospelých, nie všetci prítomní (doposiaľ) prešli procesom osvojenia. Ktosi sa infiltroval. (Podtitul filmu hovorí: „Falešný pedofil v občanském sdružení.”) A aj na médiá si treba dať pozor.
Nemať nikdy nič proti ničomu nemusí vždy znamenať, že sme ukážkovo tolerantní. Veci by mali mať svoje rozumné medze. Vždy a všade. Aj o tom je Marekov film. Nic proti ničemu (Česko, 2011) Námet: LÁHOR/Soundsystem. Scenár: Jiří Najvert, Petr Marek a LÁHOR/Soundsystem. Réžia: Petr Marek. Kamera: Filip Cenek, Petr Marek. Strih: Janka Vlčková. Hrajú: Johana Švarcová, Marta Pilařová, Marian Moštík, Zdeněk Hudeček, Jiří Najvert, Radek Rubáš, Kamila Davidová, Patrik Hronek, Petr Marek, Jiří Nezhyba, Prokop Holoubek. 98 minút.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.