Návrat späť je o znovuzrodení – a to doslovnom – jednej z najvýznamnejších osobnosti slovenského fotografického dokumentu. Tibor Huszár sa po nekonečnom boji so smrťou prebúdza a objavuje digitálny fotoaparát, ktorý mu priniesla ešte pred nemocničným trápením žurnalistka Amanda Cordero z New York Times. Tibor nikdy nepoužíval digitálnu kameru a ako spomínal, už ani nepoužije, ale jeho fotografické znovuzrodenie vznikalo touto technológiou. A práve tá akoby trošku zasiahla do môjho pocitu pri prvom prelistovaní, pretože fotografie sú plochšie, bez typických prechodov čiernej po bielu a určité detaily v kresbe sa strácajú. U Tibora Huszára sme boli zvyknutí na inú škálu tonality, ale bez tohto digitálu by knižka nikdy nevznikla, a to je omnoho podstatnejšie ako technické maličkosti.
Knižka je rozvrstvená cez emotívne zátišia a jasné pohľady ležiaceho pacienta, cez momentky na nič netušiacich doktorov a starostlivé sestričky po portréty najbližších, dennodenne navštevujúcich nemocničnú izbu, v ktorej sa zrodil fotografický príbeh, napriek všetkej bolesti plný svetla.
Portréty nesú jasné Huszárove znaky vnímania vnútorných emóciií jeho blízkych. Autor sa však dostáva cez svoju bolesť až do potemnelej atmosféry útrob chodieb, v ktorých sa ocital počas rôznych vyšetrení. Tak vzniká tonalita snímok v mäkkej škále šedých tónov, ktorá umocňuje uzavretosť priestoru a v podstate aj ľudskej duše. Čo fotograf prežíval? Ako sa cítil v daných okamihoch? Tu Huszár rozohráva emócie postáv, akoby z absolútneho nadhľadu, ktorý vzniká v situácii na hranici života a smrti. Doktori, sestričky, blízki ľudia sú rozohratí ako na šachovnici dní, týždňov a mesiacov.
Návrat späť nie je len obrazovým návratom, ale návratom osobnosti cez prizmu svojho charakteru. Kniha je možno v prvom rade autoportrétom, výpoveďou o sebe samom, výpoveďou s neľahkým údelom, o ktorom sa dozvedáme cez fotografie a ich osobné posolstvo. V poslednom čase, zaplavenom snímkami z vojnových oblastí, sirotincov, nemocníc plných smrti, apatie a nekončiacej bolesti máme možnosť vidieť opačný uhol pohľadu, pohľad pacienta pripútaného k rôznym prístrojom, ale aj človeka so svetlom nádeje, ktorého návrat si želal asi každyý, kto rozumie dobrej fotografii a umeniu. Tibor Huszár: Návrat späť Tibor Huszár, 2011.
Knižka je rozvrstvená cez emotívne zátišia a jasné pohľady ležiaceho pacienta, cez momentky na nič netušiacich doktorov a starostlivé sestričky po portréty najbližších, dennodenne navštevujúcich nemocničnú izbu, v ktorej sa zrodil fotografický príbeh, napriek všetkej bolesti plný svetla.
Portréty nesú jasné Huszárove znaky vnímania vnútorných emóciií jeho blízkych. Autor sa však dostáva cez svoju bolesť až do potemnelej atmosféry útrob chodieb, v ktorých sa ocital počas rôznych vyšetrení. Tak vzniká tonalita snímok v mäkkej škále šedých tónov, ktorá umocňuje uzavretosť priestoru a v podstate aj ľudskej duše. Čo fotograf prežíval? Ako sa cítil v daných okamihoch? Tu Huszár rozohráva emócie postáv, akoby z absolútneho nadhľadu, ktorý vzniká v situácii na hranici života a smrti. Doktori, sestričky, blízki ľudia sú rozohratí ako na šachovnici dní, týždňov a mesiacov.
Návrat späť nie je len obrazovým návratom, ale návratom osobnosti cez prizmu svojho charakteru. Kniha je možno v prvom rade autoportrétom, výpoveďou o sebe samom, výpoveďou s neľahkým údelom, o ktorom sa dozvedáme cez fotografie a ich osobné posolstvo. V poslednom čase, zaplavenom snímkami z vojnových oblastí, sirotincov, nemocníc plných smrti, apatie a nekončiacej bolesti máme možnosť vidieť opačný uhol pohľadu, pohľad pacienta pripútaného k rôznym prístrojom, ale aj človeka so svetlom nádeje, ktorého návrat si želal asi každyý, kto rozumie dobrej fotografii a umeniu. Tibor Huszár: Návrat späť Tibor Huszár, 2011.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.