Z Pavla Rankova sa stáva majster historických románov. Kým v predchádzajúcom diele Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy) (Kalligram, 2008) prerozprával tridsať rokov slovenskej histórie (1938 – 1968) cez príbeh troch priateľov, vo svojom novom románe Matky (2011, Edition Ryba) sa sústredil na hroznú skúsenosť sovietskeho gulagu a jej odraz do súčasnosti.
Začína sa to koncom vojny (tej druhej, svetovej) a začína sa to v posteli. Zuzana Lauková zo Zálesnej Poruby sa miluje s ruským partizánom Alexejom, jej matka zatiaľ všetko podstatné sleduje cez kľúčovú dierku. Vtom prichádzajú Nemci, nahý Alexej uteká cez okno (vonku je ešte sneh), Zuzana sa zaňho urputne modlí, matka sa snaží všetko narafičiť tak, aby to vyzeralo, že jej dcéra s tým nahým Rusom nič nemá, len leží chorá v posteli.
O pár mesiacov neskôr príde do domu matky a dcéry trojica mužov: jeden milicionár a dvaja Rusi. Hľadajú Zuzanu Laukovú. Odvezú ju na Mestské veliteľstvo Narodnovo komissariata vnutrennych del do blízkej Levoče, obvinia ju zo zrady partizána Alexeja a odvezú do gulagu. Všetko komplikuje fakt, že Zuzana v sebe nosí Alexejovo dieťa.
O nejakých šesťdesiat rokov neskôr pracuje študentka Lucia Herlianska na diplomovke, ktorej témou je „materstvo v hraničnej sodciálnej situácii" a métodou výskumu je „oral history", čiže spomínanie respondentky, ktorá porodila a vychovávala svoje dieť v sovietskom koncentráku.
Lucia je zhodou okolností tiež tehotná a jej matka (podobne ako Zuzana, aj Lucia stratila otca v útlom detstve) by bola najradšej, keby išla na potrat.
Toto je východisková situácia Rankovových Matiek. Už z nej vyplýva to, že Pavol Rankov je aj vo svojom druhom románe systematický rozprávač s vopred premysleným plánom. V tom je, mimochodom, sila a zároveň aj určitý problém jeho románu. Na jednej strane prúd rozprávania nevytvára zbytočné meandre a text neprizdobuje pseudopoetickými ornamentmi, vďaka čomu Matky nedokážete pustiť z ruky, kým ich neprečítate. Na druhej strane však akoby bola románová rieka miestami zbytočne „regulovaná", v dôsledku čoho má čitateľ občas pocit, že cestuje po vytýčenej trase na mape a nie v divokej, často nepredvídateľnej skutočnosti.
Je to však – na rozdiel od Septembra – román strhujúci. Dochádza v ňom k viacerým nečakaným zvratom, od prvej po poslednú stranu nepoľavuje napätie, konanie hrdiniek kladie pred čitateľa etické rébusy, ktoré zaňho autor nerieši. Tak napríklad: je správne vzdať sa dieťaťa, zatajiť mu, kto je jeho matkou a napriek vlastnému presvedčeniu ho vychovávať v duchu komunizmu a ateizmu, „len" preto, aby dieťa vyrastalo vo vašej blízkosti (a nie v sovietskom detskom domove)? Alebo: kde sú hranice zodpovednosti matky, konfrontovanej s (podľa nej) nemorálnym konaním svojho dieťaťa? A hlavne: dá sa to všetko pochopiť a odpustiť?
Pavol Rankov vystavil všetky štyri matky, o ktoré v jeho Matkách ide, extrémnym situáciám a naznačil tak niekedy priam temné hlbiny toho, čo sa nazýva materinská láska. Popri tom odkryl niečo z hrôzy komunistických lágrov a v postave docenta Voknára aj niečo z prázdnoty súčasného akademického sveta. Matky je román poučný, no nie poučujúci. Je dobre vymyslený a zručne vyrozprávaný, vďaka čomu ho človek rýchlo prečíta. Sú v ňom však skryté ťažké otázky a komplikované dilemy, v dôsledku čoho potom dlho o prečítanom rozmýšľa. Pavol Rankov: Matky (Edition Ryba, 2011).
Začína sa to koncom vojny (tej druhej, svetovej) a začína sa to v posteli. Zuzana Lauková zo Zálesnej Poruby sa miluje s ruským partizánom Alexejom, jej matka zatiaľ všetko podstatné sleduje cez kľúčovú dierku. Vtom prichádzajú Nemci, nahý Alexej uteká cez okno (vonku je ešte sneh), Zuzana sa zaňho urputne modlí, matka sa snaží všetko narafičiť tak, aby to vyzeralo, že jej dcéra s tým nahým Rusom nič nemá, len leží chorá v posteli.
O pár mesiacov neskôr príde do domu matky a dcéry trojica mužov: jeden milicionár a dvaja Rusi. Hľadajú Zuzanu Laukovú. Odvezú ju na Mestské veliteľstvo Narodnovo komissariata vnutrennych del do blízkej Levoče, obvinia ju zo zrady partizána Alexeja a odvezú do gulagu. Všetko komplikuje fakt, že Zuzana v sebe nosí Alexejovo dieťa.
O nejakých šesťdesiat rokov neskôr pracuje študentka Lucia Herlianska na diplomovke, ktorej témou je „materstvo v hraničnej sodciálnej situácii" a métodou výskumu je „oral history", čiže spomínanie respondentky, ktorá porodila a vychovávala svoje dieť v sovietskom koncentráku.
Lucia je zhodou okolností tiež tehotná a jej matka (podobne ako Zuzana, aj Lucia stratila otca v útlom detstve) by bola najradšej, keby išla na potrat.
Toto je východisková situácia Rankovových Matiek. Už z nej vyplýva to, že Pavol Rankov je aj vo svojom druhom románe systematický rozprávač s vopred premysleným plánom. V tom je, mimochodom, sila a zároveň aj určitý problém jeho románu. Na jednej strane prúd rozprávania nevytvára zbytočné meandre a text neprizdobuje pseudopoetickými ornamentmi, vďaka čomu Matky nedokážete pustiť z ruky, kým ich neprečítate. Na druhej strane však akoby bola románová rieka miestami zbytočne „regulovaná", v dôsledku čoho má čitateľ občas pocit, že cestuje po vytýčenej trase na mape a nie v divokej, často nepredvídateľnej skutočnosti.
Je to však – na rozdiel od Septembra – román strhujúci. Dochádza v ňom k viacerým nečakaným zvratom, od prvej po poslednú stranu nepoľavuje napätie, konanie hrdiniek kladie pred čitateľa etické rébusy, ktoré zaňho autor nerieši. Tak napríklad: je správne vzdať sa dieťaťa, zatajiť mu, kto je jeho matkou a napriek vlastnému presvedčeniu ho vychovávať v duchu komunizmu a ateizmu, „len" preto, aby dieťa vyrastalo vo vašej blízkosti (a nie v sovietskom detskom domove)? Alebo: kde sú hranice zodpovednosti matky, konfrontovanej s (podľa nej) nemorálnym konaním svojho dieťaťa? A hlavne: dá sa to všetko pochopiť a odpustiť?
Pavol Rankov vystavil všetky štyri matky, o ktoré v jeho Matkách ide, extrémnym situáciám a naznačil tak niekedy priam temné hlbiny toho, čo sa nazýva materinská láska. Popri tom odkryl niečo z hrôzy komunistických lágrov a v postave docenta Voknára aj niečo z prázdnoty súčasného akademického sveta. Matky je román poučný, no nie poučujúci. Je dobre vymyslený a zručne vyrozprávaný, vďaka čomu ho človek rýchlo prečíta. Sú v ňom však skryté ťažké otázky a komplikované dilemy, v dôsledku čoho potom dlho o prečítanom rozmýšľa. Pavol Rankov: Matky (Edition Ryba, 2011).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.