.tomáš, ty si začal spievať pomerne neskoro. Prečo?
Nikdy som nesníval o tom, že by som mohol byť spevákom. v 90. rokoch som pracoval v sieťotlači u Miloša Vidu, kam chodieval Vlado Slama s Vladom Holinom brigádovať. Počúvali sme Mňágu, ja som im robil spevácku šou a tvoril rôzne slovné hračky. Oni vtedy hrali v Živých kvetoch, odkiaľ chceli odísť. Slama mi hovoril, že raz založíme kapelu, že to bude slávna punková kapela a že bude trvať strašne krátko. Holák (Vlado Holina – pozn. red.) mi neskôr v deväťdesiatom ôsmom zavolal, že by sme to mohli skúsiť. Mal som veľký strach, pretože som dovtedy nič nenapísal a ani nič nezložil. Prvou pesničkou Medu bola Hranica. .potom bolo čo?
Na ďalšie stretnutie prišiel aj Slama a na ďalšie aj bubeník Laco Graus. Nakoniec prišiel aj Erik Horák a začalo sa jedno nádherné obdobie. Boli sme do seba doslova zamilovaní, mávali sme dlhé skúšky a zložili sme asi tridsať pesničiek. Rok sme skúšali, ale chýbal nám názov. .Ako ste k nemu prišli?
Počas skúšky nám volal jeden človek, že či si nechceme zahrať na Hlavnom námestí, že tam bude hrať Oskar Rózsa, Andrej Šeban, Jana Kirschner a Jaro Filip, čiže výkvet slovenskej popmusic. Že sa máme rozhodnúť do pätnástich minút a máme dať aj názov kapely. Chalani sa pozreli na mňa a čakalo sa, že čo teraz. Navrhol som názov Med. Ako sa blížil deň koncertu, videl som plagáty a počúval upútavky na koncert v rádiu, nechcelo sa mi žiť. Najhoršie to bolo v deň koncertu na námestí. Stál som na pódiu, hanbil sa ako pes, zaspieval som niečo do mikrofónu a s hrôzou som zistil, že ma bude počuť! (Smiech.) Myslel som, že utečiem. Nakoniec sme vyšli na pódium, zareval som do mikrofónu, že my sme Med a tréma zmizla. O mesiac sme mali prvý videoklip, o ďalší mesiac ďalší. Bol to raketový štart, ale krátko na to nás zbrzdilo, keď Slama ohlásil, že odchádza na čas do Ameriky. .Prvé pesničky Medu odkazovali na hudbu Ursinyho, Kosy z Nosa a ďalších. Čo teba najviac ovplyvnilo, z hudby alebo z literatúry?
Vyrastal som na Madnees, mal som rád Nohavicu i punk. V tom období som žral Pišťanka. .Prečo album Medu vyšiel až po štrnástich rokoch?
Je to jedno veľké lajdáctvo. Celá skupina Med sa rovná tisícom prepálených šancí, ktoré tu nebudú navždy. Tak to bolo na začiatku, tak to je aj teraz. Počas prvých dvoch-troch rokov existencie skupiny vzniklo asi 70 piesní, z ktorých kapela dodnes čerpá. Každý týždeň sme vtedy vymysleli novú pesničku. .Čo to znamená prepálená šanca?
To je otázka pre psychiatra. Po tom, čo Slama odišiel do Ameriky, prišiel Peťo Hajdin. Nechcem to na neho zvaľovať, ale už to nebolo ono, pretože v kapele už panoval iný duch, už tam nebolo to prvotné zaľúbenie. Hrali sme koncerty, jeden bol dobrý, tri zlé. Nadšenie ochablo. Potom odišiel Erik, založil si Noisecut, prišli sme o skúšobňu. Neskôr k nám prišiel Braňo Špaček z Kosy, ktorý namiesto Laca začal hrať na bicích, ale ani to nikam neviedlo. Jednoducho, ponorka. Potom som začal mať svoje súkromné problémy, začal som chľastať a prestal som si veriť. Mali sme ešte nejaké skúšky, kde sa menili rôzni ľudia, medzitým sa Slama vrátil z Ameriky, ale ja som trucoval, lebo sa mi to nepáčilo. Nejako sa to roku v 2003 rozpadlo do stratena. .Po rokoch sa Med vrátil späť. Čo sa stalo?
V roku 2007 som prestal piť. Raz som bol u Holáka na návšteve a začali sme si hrať naše pesničky. Bol to kľúčový moment. Povedali sme si, že tie pesničky sú skvelé a nadčasové a že ich pokojne budeme hrať aj sami dvaja. Spočiatku sme vo dvojke aj koncertovali. Potom sa do kapely vrátil Vlado, neskôr prišiel basák Peťo Prekop a nakoniec aj bubeník Vlado Wittgruber. .Z tejto zostavy sa nakoniec zrodil aj album, ale kapela opäť neexistuje. Prečo?
Pretože sa začal rozpadávať náš vzťah s Vladom. Voľakedy sme boli najlepší kamaráti, neskôr kamaráti, potom len kolegovia. Keď sme nahrávali album, takmer sme už nekomunikovali. Ale odohrali sme minulý rok štyri výborné koncerty. Med už bol ako nasilu pozliepaná koalícia pred voľbami, kde je každý niekde inde. Nakoniec to dopadlo tak, že sa mi nahromadila kopa nápadov, ktoré som nemal šancu presadiť v tejto komunikačnej prázdnote, a tak som založil ďalšiu skupinu s Mišom Lašanom, Peťom Hajdinom a Peťom Prekopom. Začalo sa nám dariť, prišli prvé pesničky. Až mi jedného dňa došiel od Vlada mail, že hrám s inými a že končí so mnou spoluprácu. .kapela vydá po dvanástich rokoch debutový album a rozpadne sa. Absurdné, nie?
(Smiech.) Oveľa jednoduchšie je v Bratislave niečo zbúrať alebo postaviť, než nahrať jednu blbú pesničku Medu. Napríklad v piesni More sa spieva o dlažbových kockách, ktorými boli vydláždené Palisády pod Hradom, ale dnes tam už nie sú. Nám trvalo desať rokov, kým sme More nahrali, robotníci tú cestu stihli opraviť skôr. .prečo je to tak?
Donekonečna sa rieši téma, že prečo skupiny Med a Kosa z Nosa nemajú doteraz album. Nie je v tom nič vesmírneho. Je to len sprosté lajdáctvo, stačí sa len načas stretnúť a hrať, len si to treba oddrieť. S energiou a spontálnosťou sa nesmie mrhať. Keď sa to preserie, môže byť aj neskoro. .podľa akého kľúča ste vybrali pesničky na debutový album, keď ich máte toľko?
Vybralo sa, čo sa podarilo v prijateľnej podobe nahrať. Nahrávalo sa u Vlada, on potom tie veci zmixoval a Miro Širáň to celé dokončil. .na tvojich textoch je krásne, že sa často týkajú konkrétnych miest. Spievaš o Starom moste, televíznej veži, o dlažbových kockách na Palisádoch.
Keď v texte spomenieš nejakú konkrétnu vec, má to väčšie grády, ako keď spievaš o nejakých motýlích krídelkách. Keď zaspievam „televízna veža", ide z toho jasná emócia. Rád spievam o konkrétnych veciach, miestach, dokonca aj o konkrétnych rokoch. .máš rád Bratislavu. Si lokálpatriot?
Nikdy som nemal peniaze, tak som nikam necestoval. Takže mi nič iné, než Bratislava, neostáva. (Smiech.) Televízna veža je pre mňa stredom vesmíru. Nech som na ktoromkoľvek mieste v Bratislave a vidím v diaľke siluetu televíznej veže, som doma. Keď prichádzaš do Bratislavy po diaľnici, do očí ti páli slnko a vidíš tú vežu, vieš, že si už len kúsok od domova. V jednej našej pesničke spievam: „Je čas štartu televíznej veže.” To je ten moment, keď slnko zapadá rovno za vežou a vyzerá to, akoby štartovala raketa. Ako napísal Michal Hvorecký, sme „deti spod televíznej veže". .to znie dosť nostalgicky. Podľa tvojich textov by sa dalo usudzovať, že si sentimentálny človek. Je to tak?
Až príliš emotívny. Emócia je to najkrajšie, čo si môžeme dať, ale vie nás aj dostať do problémov. Med: Bratislava City (Slnko Records, 2012)/
Posledné desaťročie minulého tisícročia. Bratislava, najprv Česko-, potom už len -Slovensko. Krajina, v ktorej sme sa narodili, sa rozpadla, potom Mečiar, únos prezidentovho syna, vražda Remiáša. Zároveň tu však hrala Kosa z nosa, uprostred desaťročia vznikli Živé kvety a krátko na to Med. Kapely, ktoré názvami pripomínajú záhradkársku kolóniu, vznikli priamo v srdci mesta, a to mesto počuť v ich hudbe. Akoby sa hektické mesto premietlo aj do komplikovaných vzťahov v kapelách, zložených zo silných osobností. Kosa z nosa ani po viac než dvadsiatich rokoch existencie nemá vlastný album, debut Medu prišiel krátko po definitívnom rozpade kapely (Živým kvetom sa podobné problémy, chvalabohu, vyhýbajú). Album Bratislava City, ktorý ako digitálny download vyšiel vo vydavateľstve Slnko Records, je pritom iba ukážkovou ochutnávkou bohatej tvorby dnes už neexistujúcej kapely. Med je kapela „pesničková". Jej piesne majú spevné, ľahko zapamätateľné, no pritom svojské a neopočúvané melódie a priame, z trablov „normálneho života" vytrhnuté, mestsky poetické, prudko osobné texty. Ich autorom je frontman kapely Tomáš Ďurovka, jeden z najvýraznejších spevákov v celej slovenskej popmusic (unikátna farba hlasu, presná intonácia, prirodzený výraz, akurátna dávka pátosu). Dvanásť piesní na albume (medzi nimi krásne More, životnou skepsou poznačená pieseň Udatní a smelí s výborným Beneho rapom, rezká Bratislava City či bizarný kúsok s názvom Teplý) by za normálnych okolností ovládli slovenský éter, Med by bol lukratívnymi koncertnými ponukami nútený zrevidovať rozhodnutie o rozpade a vydať sa na dylanovské „nekonečné turné". Lenže tu je to ináč a nás by potešilo hoci aj vystúpenie Medu na Pohode, prípadne záznam výborného koncertu kapely v klube U Očka. Zatiaľ nás teší Bratislava City, sľubný debut neexistujúcej kapely.
.jk
Nikdy som nesníval o tom, že by som mohol byť spevákom. v 90. rokoch som pracoval v sieťotlači u Miloša Vidu, kam chodieval Vlado Slama s Vladom Holinom brigádovať. Počúvali sme Mňágu, ja som im robil spevácku šou a tvoril rôzne slovné hračky. Oni vtedy hrali v Živých kvetoch, odkiaľ chceli odísť. Slama mi hovoril, že raz založíme kapelu, že to bude slávna punková kapela a že bude trvať strašne krátko. Holák (Vlado Holina – pozn. red.) mi neskôr v deväťdesiatom ôsmom zavolal, že by sme to mohli skúsiť. Mal som veľký strach, pretože som dovtedy nič nenapísal a ani nič nezložil. Prvou pesničkou Medu bola Hranica. .potom bolo čo?
Na ďalšie stretnutie prišiel aj Slama a na ďalšie aj bubeník Laco Graus. Nakoniec prišiel aj Erik Horák a začalo sa jedno nádherné obdobie. Boli sme do seba doslova zamilovaní, mávali sme dlhé skúšky a zložili sme asi tridsať pesničiek. Rok sme skúšali, ale chýbal nám názov. .Ako ste k nemu prišli?
Počas skúšky nám volal jeden človek, že či si nechceme zahrať na Hlavnom námestí, že tam bude hrať Oskar Rózsa, Andrej Šeban, Jana Kirschner a Jaro Filip, čiže výkvet slovenskej popmusic. Že sa máme rozhodnúť do pätnástich minút a máme dať aj názov kapely. Chalani sa pozreli na mňa a čakalo sa, že čo teraz. Navrhol som názov Med. Ako sa blížil deň koncertu, videl som plagáty a počúval upútavky na koncert v rádiu, nechcelo sa mi žiť. Najhoršie to bolo v deň koncertu na námestí. Stál som na pódiu, hanbil sa ako pes, zaspieval som niečo do mikrofónu a s hrôzou som zistil, že ma bude počuť! (Smiech.) Myslel som, že utečiem. Nakoniec sme vyšli na pódium, zareval som do mikrofónu, že my sme Med a tréma zmizla. O mesiac sme mali prvý videoklip, o ďalší mesiac ďalší. Bol to raketový štart, ale krátko na to nás zbrzdilo, keď Slama ohlásil, že odchádza na čas do Ameriky. .Prvé pesničky Medu odkazovali na hudbu Ursinyho, Kosy z Nosa a ďalších. Čo teba najviac ovplyvnilo, z hudby alebo z literatúry?
Vyrastal som na Madnees, mal som rád Nohavicu i punk. V tom období som žral Pišťanka. .Prečo album Medu vyšiel až po štrnástich rokoch?
Je to jedno veľké lajdáctvo. Celá skupina Med sa rovná tisícom prepálených šancí, ktoré tu nebudú navždy. Tak to bolo na začiatku, tak to je aj teraz. Počas prvých dvoch-troch rokov existencie skupiny vzniklo asi 70 piesní, z ktorých kapela dodnes čerpá. Každý týždeň sme vtedy vymysleli novú pesničku. .Čo to znamená prepálená šanca?
To je otázka pre psychiatra. Po tom, čo Slama odišiel do Ameriky, prišiel Peťo Hajdin. Nechcem to na neho zvaľovať, ale už to nebolo ono, pretože v kapele už panoval iný duch, už tam nebolo to prvotné zaľúbenie. Hrali sme koncerty, jeden bol dobrý, tri zlé. Nadšenie ochablo. Potom odišiel Erik, založil si Noisecut, prišli sme o skúšobňu. Neskôr k nám prišiel Braňo Špaček z Kosy, ktorý namiesto Laca začal hrať na bicích, ale ani to nikam neviedlo. Jednoducho, ponorka. Potom som začal mať svoje súkromné problémy, začal som chľastať a prestal som si veriť. Mali sme ešte nejaké skúšky, kde sa menili rôzni ľudia, medzitým sa Slama vrátil z Ameriky, ale ja som trucoval, lebo sa mi to nepáčilo. Nejako sa to roku v 2003 rozpadlo do stratena. .Po rokoch sa Med vrátil späť. Čo sa stalo?
V roku 2007 som prestal piť. Raz som bol u Holáka na návšteve a začali sme si hrať naše pesničky. Bol to kľúčový moment. Povedali sme si, že tie pesničky sú skvelé a nadčasové a že ich pokojne budeme hrať aj sami dvaja. Spočiatku sme vo dvojke aj koncertovali. Potom sa do kapely vrátil Vlado, neskôr prišiel basák Peťo Prekop a nakoniec aj bubeník Vlado Wittgruber. .Z tejto zostavy sa nakoniec zrodil aj album, ale kapela opäť neexistuje. Prečo?
Pretože sa začal rozpadávať náš vzťah s Vladom. Voľakedy sme boli najlepší kamaráti, neskôr kamaráti, potom len kolegovia. Keď sme nahrávali album, takmer sme už nekomunikovali. Ale odohrali sme minulý rok štyri výborné koncerty. Med už bol ako nasilu pozliepaná koalícia pred voľbami, kde je každý niekde inde. Nakoniec to dopadlo tak, že sa mi nahromadila kopa nápadov, ktoré som nemal šancu presadiť v tejto komunikačnej prázdnote, a tak som založil ďalšiu skupinu s Mišom Lašanom, Peťom Hajdinom a Peťom Prekopom. Začalo sa nám dariť, prišli prvé pesničky. Až mi jedného dňa došiel od Vlada mail, že hrám s inými a že končí so mnou spoluprácu. .kapela vydá po dvanástich rokoch debutový album a rozpadne sa. Absurdné, nie?
(Smiech.) Oveľa jednoduchšie je v Bratislave niečo zbúrať alebo postaviť, než nahrať jednu blbú pesničku Medu. Napríklad v piesni More sa spieva o dlažbových kockách, ktorými boli vydláždené Palisády pod Hradom, ale dnes tam už nie sú. Nám trvalo desať rokov, kým sme More nahrali, robotníci tú cestu stihli opraviť skôr. .prečo je to tak?
Donekonečna sa rieši téma, že prečo skupiny Med a Kosa z Nosa nemajú doteraz album. Nie je v tom nič vesmírneho. Je to len sprosté lajdáctvo, stačí sa len načas stretnúť a hrať, len si to treba oddrieť. S energiou a spontálnosťou sa nesmie mrhať. Keď sa to preserie, môže byť aj neskoro. .podľa akého kľúča ste vybrali pesničky na debutový album, keď ich máte toľko?
Vybralo sa, čo sa podarilo v prijateľnej podobe nahrať. Nahrávalo sa u Vlada, on potom tie veci zmixoval a Miro Širáň to celé dokončil. .na tvojich textoch je krásne, že sa často týkajú konkrétnych miest. Spievaš o Starom moste, televíznej veži, o dlažbových kockách na Palisádoch.
Keď v texte spomenieš nejakú konkrétnu vec, má to väčšie grády, ako keď spievaš o nejakých motýlích krídelkách. Keď zaspievam „televízna veža", ide z toho jasná emócia. Rád spievam o konkrétnych veciach, miestach, dokonca aj o konkrétnych rokoch. .máš rád Bratislavu. Si lokálpatriot?
Nikdy som nemal peniaze, tak som nikam necestoval. Takže mi nič iné, než Bratislava, neostáva. (Smiech.) Televízna veža je pre mňa stredom vesmíru. Nech som na ktoromkoľvek mieste v Bratislave a vidím v diaľke siluetu televíznej veže, som doma. Keď prichádzaš do Bratislavy po diaľnici, do očí ti páli slnko a vidíš tú vežu, vieš, že si už len kúsok od domova. V jednej našej pesničke spievam: „Je čas štartu televíznej veže.” To je ten moment, keď slnko zapadá rovno za vežou a vyzerá to, akoby štartovala raketa. Ako napísal Michal Hvorecký, sme „deti spod televíznej veže". .to znie dosť nostalgicky. Podľa tvojich textov by sa dalo usudzovať, že si sentimentálny človek. Je to tak?
Až príliš emotívny. Emócia je to najkrajšie, čo si môžeme dať, ale vie nás aj dostať do problémov. Med: Bratislava City (Slnko Records, 2012)/
Posledné desaťročie minulého tisícročia. Bratislava, najprv Česko-, potom už len -Slovensko. Krajina, v ktorej sme sa narodili, sa rozpadla, potom Mečiar, únos prezidentovho syna, vražda Remiáša. Zároveň tu však hrala Kosa z nosa, uprostred desaťročia vznikli Živé kvety a krátko na to Med. Kapely, ktoré názvami pripomínajú záhradkársku kolóniu, vznikli priamo v srdci mesta, a to mesto počuť v ich hudbe. Akoby sa hektické mesto premietlo aj do komplikovaných vzťahov v kapelách, zložených zo silných osobností. Kosa z nosa ani po viac než dvadsiatich rokoch existencie nemá vlastný album, debut Medu prišiel krátko po definitívnom rozpade kapely (Živým kvetom sa podobné problémy, chvalabohu, vyhýbajú). Album Bratislava City, ktorý ako digitálny download vyšiel vo vydavateľstve Slnko Records, je pritom iba ukážkovou ochutnávkou bohatej tvorby dnes už neexistujúcej kapely. Med je kapela „pesničková". Jej piesne majú spevné, ľahko zapamätateľné, no pritom svojské a neopočúvané melódie a priame, z trablov „normálneho života" vytrhnuté, mestsky poetické, prudko osobné texty. Ich autorom je frontman kapely Tomáš Ďurovka, jeden z najvýraznejších spevákov v celej slovenskej popmusic (unikátna farba hlasu, presná intonácia, prirodzený výraz, akurátna dávka pátosu). Dvanásť piesní na albume (medzi nimi krásne More, životnou skepsou poznačená pieseň Udatní a smelí s výborným Beneho rapom, rezká Bratislava City či bizarný kúsok s názvom Teplý) by za normálnych okolností ovládli slovenský éter, Med by bol lukratívnymi koncertnými ponukami nútený zrevidovať rozhodnutie o rozpade a vydať sa na dylanovské „nekonečné turné". Lenže tu je to ináč a nás by potešilo hoci aj vystúpenie Medu na Pohode, prípadne záznam výborného koncertu kapely v klube U Očka. Zatiaľ nás teší Bratislava City, sľubný debut neexistujúcej kapely.
.jk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.