Azda nielen pohodlným je určená séria koncertov Hudba pod pyramídou, záznamy ktorej následne odvysiela Rádio Devín. Lastovičkou bol koncert Audiofeeling Bandu poľského klaviristu Pawła Kaczmarczyka (16. februára), potešiteľné ostávajú aj vyhliadky s podmanivou poľsko-americkou speváčkou Grażynou Auguścik (6. marca), domácim triom PaCoRa, uvádzajúcim do života očakávaný album Fugit Hora (14. marca) alebo bigbítovým veteránom Vladimírom Mišíkom. Grażyna Auguścik už síce bodovala na minuloročných džezákoch, tentoraz sa spolu s brazílskym gitaristom Paulinhom Garciom chystajú navliecť do pestrofarebných bossanov pesničky liverpoolských „chrobákov“, podobne ako na aktuálnom albume Beatles Nova.
O tom, že dvadsaťosemročný Paweł Kaczmarczyk patrí k žiarivejším objavom hudobnej scény našich susedov, svedčia záblesky supernovy, ktoré v posledných rokoch presahujú jeho rodnú krajinu. Už štúdiovým debutom Audiofeeling (2007) poriadne zamiešal karty starším kolegom, keď im doslova „vyfúkol“ ocenenie Album roka renomovaného magazínu Jazz Forum. Študent katovickej Hudobnej akadémie, ktorého dovtedy sotvakto poznal, „vystrelil“ na striebornú priečku medzi klaviristami (dlhoročného favorita Leszeka Możdżera zosadil z trónu po dvoch rokoch). Samozrejme, hudba nie je atletika, no akustické klavírne trio predsa len patrí v džezovom svete medzi kráľovské disciplíny. Kaczmarczykovo trio svojou celistvosťou presvedčilo šéfa prestížneho nemeckého vydavateľstva ACT Music a aranžérsky veľkoryso poňatý album Complexity in Simplicity (2009) už vyšiel pod jeho krídlami.
Všetkých, ktorí sa došli na Kaczmarczykovo trio pozrieť do bratislavského rozhlasu museli po úvodných tónoch zaskočiť vnútorný pokoj a pokora zjavné tak z hry, ako aj z komunikácie s poslucháčmi po koncerte. Jeho koncepcia pritom nie je ktovieako priekopnícka: ponúka súčasný akustický mainstream s výraznými spevnými témami, ktoré na albumoch dofarbuje variabilná zostava hosťujúcich hudobníkov (na tom poslednom sa ich zišiel rovný tucet). Kaczmarczyk sa vie pohrávať s tichom, ale tlmené tóny jeho klavíra v hlbokom registri s preznievajúcim niekoľkosekundovým dozvukom majú ďaleko od prázdnej ezoteriky. Poslucháč znalý veci sa spočiatku mohol cítiť nesvoj, keď témy z albumu trio servírovalo bez dychových farbičiek. Táto konštelácia však ponúkla nepoznaný priestor, v ktorom vynikala organickosť bubeníka Dawida Fortunu zdôrazňujúceho akcenty a kontrabasistu Macieja Adamczaka náležite podčiarkujúceho klaviristove frázy. Trojica muzikantov na pódiu chápe význam „hrania sa“ v zmysle akejsi vyššej jednoty, vďakabohu bez vinety, nárokujúcej si na exkluzivitu a prístupnosť len zasväteným. Ak predsa len treba použiť porovnávaciu barličku, rytmická symbióza a neustála premenlivosť evokovali triovú zostavu kontrabasistu Avishaia Cohena. Triphopovými rytmickými finesami sa však porovnanie dvoch osobitých trií končí. „Nútia nás počúvať hudbu, ktorú nám ustavične servírujú v médiach,“ snažil sa mi pretlmočiť po koncerte v zafajčenej putike s tradične vrieskajúcim rádiom Paweł. „Každú chvíľu ťa však môže prekvapiť hudobník, o ktorom si v živote nepočul. Dnes si môžeš ‚požičiavať' zo všetkých zdrojov. Mojou ideou však nie je požičať, ale rovno ukradnúť, aby to bolo len moje. Aj tak nikdy nebudem Keithom Jarrettom ani Herbiem Hancockom, stále to budem robiť po svojom.“ Dôkazom je baladická Blue Eyes, ktorú na poslednom albume „ukradol“ Eltonovi Johnovi. Práve o tom, že citlivo obrúsený aranžmán vyzdvihuje kompozičnú genialitu autora originálu je séria Direction in Music, ktorou Kaczmarczykovo trio spolu s hosťujúcimi kolegami vzdáva poctu tvorbe velikánov ako Stan Getz, Michael Brecker, Thelonious Monk alebo Zbigniew Seifert. Ochutnávku zo série venovanej veľkému Rayovi Charlesovi ponúklo trio v prídavku koncertu. Kým známa téma Unchain My Heart naberala na razantnosti, premýšľal som, akú odozvu by u nás mal „charlesovský“ projekt s hosťujúcim vokalistom Jorgosom Skoliasom, keď teraz na Kaczmarczykovo dvojtýždňové turné po česko-slovenských mestách reagovala len dvojica domácich usporiadateľov (OZ Scene a klub Bombura v Brezne). Hudba nepozná skóre, ale 2:13 pri porovnaní počtu českých koncertov znie ako jasný slovenský debakel...
Paweł Kaczmarczyk Audiofeeling Band
16. februára 2012, Komorné štúdio Slovenského rozhlasu, Bratislava
O tom, že dvadsaťosemročný Paweł Kaczmarczyk patrí k žiarivejším objavom hudobnej scény našich susedov, svedčia záblesky supernovy, ktoré v posledných rokoch presahujú jeho rodnú krajinu. Už štúdiovým debutom Audiofeeling (2007) poriadne zamiešal karty starším kolegom, keď im doslova „vyfúkol“ ocenenie Album roka renomovaného magazínu Jazz Forum. Študent katovickej Hudobnej akadémie, ktorého dovtedy sotvakto poznal, „vystrelil“ na striebornú priečku medzi klaviristami (dlhoročného favorita Leszeka Możdżera zosadil z trónu po dvoch rokoch). Samozrejme, hudba nie je atletika, no akustické klavírne trio predsa len patrí v džezovom svete medzi kráľovské disciplíny. Kaczmarczykovo trio svojou celistvosťou presvedčilo šéfa prestížneho nemeckého vydavateľstva ACT Music a aranžérsky veľkoryso poňatý album Complexity in Simplicity (2009) už vyšiel pod jeho krídlami.
Všetkých, ktorí sa došli na Kaczmarczykovo trio pozrieť do bratislavského rozhlasu museli po úvodných tónoch zaskočiť vnútorný pokoj a pokora zjavné tak z hry, ako aj z komunikácie s poslucháčmi po koncerte. Jeho koncepcia pritom nie je ktovieako priekopnícka: ponúka súčasný akustický mainstream s výraznými spevnými témami, ktoré na albumoch dofarbuje variabilná zostava hosťujúcich hudobníkov (na tom poslednom sa ich zišiel rovný tucet). Kaczmarczyk sa vie pohrávať s tichom, ale tlmené tóny jeho klavíra v hlbokom registri s preznievajúcim niekoľkosekundovým dozvukom majú ďaleko od prázdnej ezoteriky. Poslucháč znalý veci sa spočiatku mohol cítiť nesvoj, keď témy z albumu trio servírovalo bez dychových farbičiek. Táto konštelácia však ponúkla nepoznaný priestor, v ktorom vynikala organickosť bubeníka Dawida Fortunu zdôrazňujúceho akcenty a kontrabasistu Macieja Adamczaka náležite podčiarkujúceho klaviristove frázy. Trojica muzikantov na pódiu chápe význam „hrania sa“ v zmysle akejsi vyššej jednoty, vďakabohu bez vinety, nárokujúcej si na exkluzivitu a prístupnosť len zasväteným. Ak predsa len treba použiť porovnávaciu barličku, rytmická symbióza a neustála premenlivosť evokovali triovú zostavu kontrabasistu Avishaia Cohena. Triphopovými rytmickými finesami sa však porovnanie dvoch osobitých trií končí. „Nútia nás počúvať hudbu, ktorú nám ustavične servírujú v médiach,“ snažil sa mi pretlmočiť po koncerte v zafajčenej putike s tradične vrieskajúcim rádiom Paweł. „Každú chvíľu ťa však môže prekvapiť hudobník, o ktorom si v živote nepočul. Dnes si môžeš ‚požičiavať' zo všetkých zdrojov. Mojou ideou však nie je požičať, ale rovno ukradnúť, aby to bolo len moje. Aj tak nikdy nebudem Keithom Jarrettom ani Herbiem Hancockom, stále to budem robiť po svojom.“ Dôkazom je baladická Blue Eyes, ktorú na poslednom albume „ukradol“ Eltonovi Johnovi. Práve o tom, že citlivo obrúsený aranžmán vyzdvihuje kompozičnú genialitu autora originálu je séria Direction in Music, ktorou Kaczmarczykovo trio spolu s hosťujúcimi kolegami vzdáva poctu tvorbe velikánov ako Stan Getz, Michael Brecker, Thelonious Monk alebo Zbigniew Seifert. Ochutnávku zo série venovanej veľkému Rayovi Charlesovi ponúklo trio v prídavku koncertu. Kým známa téma Unchain My Heart naberala na razantnosti, premýšľal som, akú odozvu by u nás mal „charlesovský“ projekt s hosťujúcim vokalistom Jorgosom Skoliasom, keď teraz na Kaczmarczykovo dvojtýždňové turné po česko-slovenských mestách reagovala len dvojica domácich usporiadateľov (OZ Scene a klub Bombura v Brezne). Hudba nepozná skóre, ale 2:13 pri porovnaní počtu českých koncertov znie ako jasný slovenský debakel...
Paweł Kaczmarczyk Audiofeeling Band
16. februára 2012, Komorné štúdio Slovenského rozhlasu, Bratislava
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.