Neviem, kedy sme to začali očakávať od politikov, je to však podľa mňa jeden z omylov, ktoré nám mimoriadne strpčujú život. Očakávať od nich vždy správne rozhodnutia, vždy dobrý názor, akúsi svätosť, to je úplný nezmysel. Politici nie sú Marťania. Sú to normálni ľudia s normálnymi chybami a kladmi, naši spoluobčania. Netuším, ako to niekoho môže baviť, podobne však netuším, ako niekoho môže baviť napríklad strojárina či IT. Z toho, čo čítam a sledujem, mám pocit, akoby na Slovensku vždy pred voľbami žilo päť miliónov štyristotisíc úžasných bytostí a stopäťdesiat neschopných, nemožných a zákerných hlupákov (ach, pohľad na bilbordy tomu tak trochu nasvedčuje, ale...). Bože môj, kde bola tá naša úžasnosť vtedy, keď sme tých „somárov“ vyberali, keď sme im dávali hlas? A aký je najčastejšie spomínaný recept, ako týchto zločincov krotiť? No predsa silnejší štát, viac moci v rukách politikov... Ich patronát si pochvaľuje cirkev, chce jej viac kultúra, volajú po nej všetci naokolo. A viac referend treba, liečbu toho, že nedokážeme vybrať vo voľbách, chceme riešiť tak, že tých volieb bude viac. Ak vás ešte drží eufória zo švajčiarskeho modelu, stačí sa zahľadieť na Prezidentský palác. Verím, že aj Štefan Harabin by vyhral ľudové hlasovanie za ministra spravodlivosti... Ak chceme vidieť, akí sme my ľudia mimo parlamentu a vlády skvelí, akí sme ohľaduplní k sebe navzájom, stačí sledovať, koľko ľudí zastavuje na priechodoch pre chodcov. Toto nie je oslava politikov. Ja by som do toho tesilového spolku nešiel, ani keby čo bolo. Ale kým tam budú ľudia ako napríklad František Šebej, termín menšie zlo mi viac ako o politikoch vraví o tom, že si o sebe myslíme viac, ako je zdravé.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.