Najstarším literárnym dielom západnej kultúry sú eposy Ílias a Odyssea. Keďže doba klasických gymnázií a vôbec klasického vzdelania sa u nás skončila s nástupom socializmu, a po roku 1989 sa nenašla dostatočná spoločenská vôľa nadviazať na tento typ vzdelania, ostáva Homér pre mnohých takmer neznámou kapitolou. Možno sa dnes v záplave iných literárnych textov naozaj nemáme prečo zaoberať takouto „starinou“. Ílias a Odyssea sú však napísané s výborným psychologickým a sociálnym pozorovacím talentom. A keďže v týchto veciach sa ľudia, prinajmenšom od dôb paleolitu, nijako nezmenili, dokážu moderného človeka zasiahnuť rovnako ako toho antického. .je Homér skutočný autor?
O Homérovi, ktorému sú Ílias a Odyssea pripísané, nevieme prakticky nič. Dokonca ani to, či vôbec jestvoval, alebo je len produktom neskoršej tradície. Antická literatúra, samozrejme, priniesla veľa fiktívnych príbehov z Homérovho života. Mnohé boli odvodené od rôznych výkladov jeho mena, ktoré môže znamenať „zajatec“, „slepý“, či v širšom výklade „ten ktorý sprevádza“, alebo „ten ktorý je donútený nasledovať“. Podľa jednej z neskorohelénskych básní si na jeho rodisko nárokovalo sedem obcí. Znalosť geografických detailov v eposoch by mohla naznačovať, že pochádzal z oblasti Malej Ázie, konkrétne z Iónie, regiónu, ktorý bol vo svojej dobe ekonomicky a kultúrne najviac rozvinutý. Niektorí interpretátori považujú pasáž v 8. speve Odyssei, kde slepý pevec Démodokos na ostrove Faiákov prednáša trójske udalosti, za miesto, kde Homér predstavuje samého seba. Na základe tém, ktoré eposy spracúvajú, by sme si ho mohli predstaviť ako barda, ktorý predvádza svoje umenie na dvoroch dobovej aristokracie – stredné a nižšie triedy v Íliade prakticky nenájdeme a v Odyssei sú vždy nejako spojené s činmi aristokracie.
Od dôb helenizmu sa tiež vedie spor o Homérovo autorstvo eposov, keďže oba sú značne rozdielne, pričom Ílias je zrejme staršia a Odyssea mladšia. Zaujímavú hypotézu priniesol v 20. storočí Samuel Buttler, ktorý sa textovou analýzou pokúsil preukázať, že Odyssea bola napísaná mladou sicílskou ženou. Nielen autorstvo eposov je problematické. Nedokážeme dokonca určiť ani to, kedy prišlo k ich zapísaniu. Najväčší „optimisti“ zapísanie situujú na začiatok 8. storočia pred Kristom, teda krátko po objavení sa alfabéty, ktorú si Gréci vytvorili niekedy na prelome 9. a 8. storočia úpravou semitskej abecedy. Najväčší „pesimisti“ posúvajú zapísanie eposov v podobe kanonického textu až do helénistického obdobia, niekde medzi 3. až 1. storočie pred Kristom, keď gramatici a editori Alexandrijskej knižnice prišli s ich prvým kritickým vydaním.
Eposy sú napísané v iónskom dialekte s aiolskými prvkami, formou daktylského hexametra. Daktylský hexameter je klasická forma gréckej i latinskej poézie. Kým moderné metrum sa zakladá na striedaní prízvučných a neprízvučných slabík, antické básnictvo je založené na striedaní slabík dlhých a krátkych. Daktylský hexameter sa skladá zo šiestich (hex) stôp, v ktorých sa striedajú dva hlavné typy veršov – daktyl, zložený z jednej dlhej a dvoch krátkych slabík, a spondej, zložený z dvoch dlhých slabík. Hexameter dával homérovskej reči spád. Verše zároveň zneli ako istý typ jednoduchej melódie. Stará gréčtina totiž nemala dôrazný prízvuk (ako napríklad slovenčina a ďalšie moderné jazyky), ale prízvuk melodický, ktorý sa tvoril zvýšením, znížením, prípadne kolísaním tónu hlasu. Kombinácia presnej kadencie rytmu verša s melodickosťou prízvuku musela pôsobiť strhujúcim dojmom, možno v niečom podobným dobre vystavanej rappovej skladbe.
Otázka procesu vzniku oboch eposov bola predmetom veľkého množstva teórií, pričom žiadna z nich nebola úplne akceptovaná. V súčasnosti najpreferovanejším vysvetlením pôvodu homérskych eposov je, že sú, podobne ako v mnohých iných kultúrach, „kolektívnym dielom“ – výsledkom dlhej orálnej tradície, rozvíjanej dobovými pevcami – aoidami. Forma veršov bola prísne daná daktylským hexametrom, no jej obsah, hoci inšpirovaný súborom dobových epických rozprávaní, závisel od konkrétneho pevca. Postupom času pravdepodobne vznikol spoločný repertoár básnických formúl, umožňujúci pohotovo reagovať na požiadavky publika. Tento mechanizmus sa hádam dá pripodobniť k hre súčasných džezových hudobníkov, ktorí si osvojujú jednotlivé hudobné frázy džezovej „klasiky“, z ktorých pri improvizácii čerpajú a vytvárajú tak vlastný hudobný prejav. Postupná „štandardizácia“ básnických formúl, silnejúci vplyv stavu homérovských pevcov a prvé písomné spracovania nakoniec viedli ku „kodifikácii“ oboch eposov. .homérovi kritici
Dej eposov je situovaný do záveru mykénskeho obdobia, teda na koniec 12. storočia pred Kristom. V samotných eposoch však nachádzame tri spojené časové roviny: reminiscencie na spomenutý mykénsky svet konca bronzovej doby, zastúpený viacerými reáliami, ďalej tzv. „temné“ storočia po rozpade mykénskeho sveta, ktorými sa začína železná doba (12. – 9. storočie pred Kristom) a obdobie básnikovej súčasnosti. Námet eposy čerpajú zo staršieho, dnes nezachovaného epického repertoára, označovaného ako epický kyklos. Ten spracúval motívy tébskych povestí a udalostí okolo trójskej vojny – príbehy o tom, ako k nej prišlo, čo sa počas nej dialo a ako sa skončila vrátane osudov hrdinov počas návratu z Tróje a po ich príchode domov. Íliada a Odyssea sú iba krátkym výsekom z týchto udalostí. Dej Íliady sa odohráva v rozpätí 51 dní. Začína sa sporom medzi Achilleom a Agamemnónom, ktorý vyústi v Achillovo rozhodnutie vzdať sa ďalšieho boja, pokračuje opisom niekoľkých bojov medzi Trójanmi a Achájcami, smrťou Patrokla, uzmierením Achillea a Agamemnóna, zabitím Hektora, a končí sa pohrebom Patrokla a vrátením mŕtveho Hektorovho tela Trójanom. Dej Odyssey sa odohráva počas posledných 40 dní Odysseovho blúdenia vrátane jeho návratu, pobitia Penelopiných nápadníkov a zmierenia sa s ich príbuznými. Dnes najznámejšími časťami Odyssey sú Odysseove dobrodružstvá (stretnutie s Kyklópmi, Skilla a Charibda, návšteva podsvetia, atď.), ktoré sú v epose podané ako Odysseova retrospektíva – príbeh jeho návratu, ktorý rozpráva na poslednej štácii svojej cesty domov u Faiáckeho kráľa Alkinoa (spevy 9 – 12).
Na rozdiel od neskorších epických diel, či už rímskych, stredovekých, alebo novovekých, ktoré sú často postihnuté patetizmom, sú homérske eposy až funkcionalisticky presné a stručné, sledujúce spád dramatického deja. Text je z veľkej časti zložený z rečí a čisté opisy sú skôr výnimkou. Samozrejme, aj Homér využíva básnické metafory, no u neho nie sú „umením pre umenie“. Jeho prirovnania sú vždy účelné a presne vystavané. Vytvárajú zložité tkanivo vzťahov a proporcií. Nie sú ilustráciou, ale zhutnenou charakteristikou nejakej veci, stavu či javu. Ako drobný príklad môžeme uviesť, dnes asi netradičnú metaforu smelosti, s ktorou sa stretávame v 17. speve Íliady (v. 569 – 573): Počas boja o Patroklovo mŕtve telo Athéné Pallas zoslala Meneláovi „do pliec a do kolien hrdinskú veľkú silu a do pŕs mu vdýchla smelosť a odvahu muchy, ktorá, hoc človek ju neprestaj odháňa od svojej kože, stále túži ho bodnúť a ľudská krv veľmi jej chutí. Takouto smelosťou jemu tiež naplní útroby temné.“
Hoci viacerí grécki filozofi Homéra kritizovali (Xenofanés, Hérakleitos Platón), všeobecne bol pre Grékov vzorom básnictva, učiteľom cností a prameňom múdrosti. Príbehy eposov inšpirovali drámu, maliarstvo i sochárstvo. Vážili si ho aj Rimania a Vergíliova Aeneida – rímsky národný epos – je bez Homéra nemysliteľná. V stredoveku Homérovi venovali pozornosť iba vo východnej časti kresťanstva – v Byzancii. Latinský západ na Homéra prakticky zabudol a k jeho opätovnej recepcii prišlo až v renesancii. Prvé preklady do národných jazykov (nemčina, francúzština, angličtina) vznikli v 16. storočí. Na Slovensku sa preklady krátkych úryvkov z Homéra objavili začiatkom 19. storočia, a to v spisovnej češtine. Do bernolákovskej slovenčiny preložil 1. spev Íliady Ján Hollý, a v polovici 19. storočia sa objavujú drobné ukážky aj v štúrovskej slovenčine. Kompletný preklad oboch eposov urobil až skvelý slovenský filológ Miloslav Okál. Jeho Íliada vyšla v r. 1962 a Odyssea v r. 1966. V tom čase mali už Česi k dispozícii 5 kompletných českých prekladov od rôznych prekladateľov. .inšpirácia pre našu pravicu?
Homérove eposy sú vlastne mýtmi a podobne ako každý mýtus v sebe obsahujú nadčasové a transkultúrne prvky. Jeden z nich, dnes zvlášť aktuálny, sa tu teraz pokúsime ukázať. Je ním vznik, priebeh a mechanizmus riešenia sporu medzi Achilleom a Agamemnónom, ktorý tvorí základný rámec Íliady. Hneď v 1. speve sa dozvedáme, že v tábore vypukol mor zoslaný Apollónom. Snem vojska, zvolaný na podnet Achillea, má zistiť príčinu moru a rozhodnúť, ako s ním skoncovať. Za pomoci veštca Kalchása Achilleus verejne odhalí, že príčinou moru bolo Agamemnónovo sebecké konanie – odmietol rešpektovať prosbu Apollónovho kňaza o vydanie jeho dcéry, ktorú Achájci zajali ako vojnovú korisť, a ktorá pri delení koristi pripadla jemu. Agamemnón na jednej strane rešpektuje jednoznačnú vôľu komunity – vrátiť kňazovi dcéru aj s bohatým výkupným, čo by uzmierilo rozhnevaného Apollóna a zbavilo vojsko moru. Na druhej strane sa však snaží posilniť svoju práve oslabenú autoritu tým, že Achilleovi odoberie časť jeho vojnovej koristi ako náhradu za svoju stratu. To Achillea veľmi rozhnevá. Vo svojej reči argumentuje, že pri bojoch pripadá najviac práce práve na neho, no pri delení koristi pripadne najväčšia časť Agamemnónovi a on sa musí uskromniť len s málom. Pripomenie mu, že vo vojne nie je kvôli vlastnému sporu s Trójanmi, ale ako spojenec Agamemnónovho bratova Meneláa, ktorý prišiel o Helenu, takže Agamemnón nemá právo žiadať náhradu svojej straty od nikoho, teda ani od neho. Spor sa následne vyhrotí do takej miery, že takmer zapríčiní porážku Grékov Trójanmi.
Spoločenstvo bojovníkov pod Trójou je predobrazom neskoršieho politického usporiadania gréckych mestských štátov. Je tvorené skupinou šľachtických rodín pozemkových vlastníkov, vedených predákmi – kráľmi, ktorí si svoje vedúce postavenie museli vybojovať vnútri svojho klanu. Predáci sa stretávajú na poradách, podobných tej, ktorú sme práve opísali, kde preberajú závažné záležitosti celej komunity, velia svojim súkmeňovcom v boji, fungujú ako sudcovia a zabezpečujú kontakty s okolitými komunitami. Takýmito predákmi sú aj Achilleus a Agamemnón. Každý z nich má záväzok voči vlastnému klanu. Ako hlavní klanoví zástupcovia sú si navzájom rovní. Ich rovnosť však nie je absolútna ale proporčná, na čo v prvom pokuse o zmier poukazuje Nestor keď povie, že Achilleus by mal akceptovať väčšiu moc Agamemnóna, pretože jeho klan má väčší počet bojovníkov. Od Agamemnóna zas žiada, aby akceptoval zásluhy Achillea a jeho mužov v prospech celého vojska. Argumentačná stratégia oboch aktérov sporu, premyslené intervencie Nestora a ďalších v prospech jeho vyriešenia a záverečný zmier oboch aktérov svedčia o tom, že Homér si bol dobre vedomý škodlivosti sporov tohto typu. Dej eposu ukazuje schopnosť archaického spoločenstva vyvinúť efektívne mechanizmy, ktoré umožňujú prekonať podobné nezhody a oceniť zmierlivé správanie.
Homérova Íliada je teda ideálne čítanie aj pre dnešok, prinajmenšom pre slovenskú pravicu. Autor je vedúci katedry filozofie na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Je autorom knihy Vôľa (k) celku. Človek a spoločenstvo rečou Homéra a Theognida (Schola Philosophica, 2010).
O Homérovi, ktorému sú Ílias a Odyssea pripísané, nevieme prakticky nič. Dokonca ani to, či vôbec jestvoval, alebo je len produktom neskoršej tradície. Antická literatúra, samozrejme, priniesla veľa fiktívnych príbehov z Homérovho života. Mnohé boli odvodené od rôznych výkladov jeho mena, ktoré môže znamenať „zajatec“, „slepý“, či v širšom výklade „ten ktorý sprevádza“, alebo „ten ktorý je donútený nasledovať“. Podľa jednej z neskorohelénskych básní si na jeho rodisko nárokovalo sedem obcí. Znalosť geografických detailov v eposoch by mohla naznačovať, že pochádzal z oblasti Malej Ázie, konkrétne z Iónie, regiónu, ktorý bol vo svojej dobe ekonomicky a kultúrne najviac rozvinutý. Niektorí interpretátori považujú pasáž v 8. speve Odyssei, kde slepý pevec Démodokos na ostrove Faiákov prednáša trójske udalosti, za miesto, kde Homér predstavuje samého seba. Na základe tém, ktoré eposy spracúvajú, by sme si ho mohli predstaviť ako barda, ktorý predvádza svoje umenie na dvoroch dobovej aristokracie – stredné a nižšie triedy v Íliade prakticky nenájdeme a v Odyssei sú vždy nejako spojené s činmi aristokracie.
Od dôb helenizmu sa tiež vedie spor o Homérovo autorstvo eposov, keďže oba sú značne rozdielne, pričom Ílias je zrejme staršia a Odyssea mladšia. Zaujímavú hypotézu priniesol v 20. storočí Samuel Buttler, ktorý sa textovou analýzou pokúsil preukázať, že Odyssea bola napísaná mladou sicílskou ženou. Nielen autorstvo eposov je problematické. Nedokážeme dokonca určiť ani to, kedy prišlo k ich zapísaniu. Najväčší „optimisti“ zapísanie situujú na začiatok 8. storočia pred Kristom, teda krátko po objavení sa alfabéty, ktorú si Gréci vytvorili niekedy na prelome 9. a 8. storočia úpravou semitskej abecedy. Najväčší „pesimisti“ posúvajú zapísanie eposov v podobe kanonického textu až do helénistického obdobia, niekde medzi 3. až 1. storočie pred Kristom, keď gramatici a editori Alexandrijskej knižnice prišli s ich prvým kritickým vydaním.
Eposy sú napísané v iónskom dialekte s aiolskými prvkami, formou daktylského hexametra. Daktylský hexameter je klasická forma gréckej i latinskej poézie. Kým moderné metrum sa zakladá na striedaní prízvučných a neprízvučných slabík, antické básnictvo je založené na striedaní slabík dlhých a krátkych. Daktylský hexameter sa skladá zo šiestich (hex) stôp, v ktorých sa striedajú dva hlavné typy veršov – daktyl, zložený z jednej dlhej a dvoch krátkych slabík, a spondej, zložený z dvoch dlhých slabík. Hexameter dával homérovskej reči spád. Verše zároveň zneli ako istý typ jednoduchej melódie. Stará gréčtina totiž nemala dôrazný prízvuk (ako napríklad slovenčina a ďalšie moderné jazyky), ale prízvuk melodický, ktorý sa tvoril zvýšením, znížením, prípadne kolísaním tónu hlasu. Kombinácia presnej kadencie rytmu verša s melodickosťou prízvuku musela pôsobiť strhujúcim dojmom, možno v niečom podobným dobre vystavanej rappovej skladbe.
Otázka procesu vzniku oboch eposov bola predmetom veľkého množstva teórií, pričom žiadna z nich nebola úplne akceptovaná. V súčasnosti najpreferovanejším vysvetlením pôvodu homérskych eposov je, že sú, podobne ako v mnohých iných kultúrach, „kolektívnym dielom“ – výsledkom dlhej orálnej tradície, rozvíjanej dobovými pevcami – aoidami. Forma veršov bola prísne daná daktylským hexametrom, no jej obsah, hoci inšpirovaný súborom dobových epických rozprávaní, závisel od konkrétneho pevca. Postupom času pravdepodobne vznikol spoločný repertoár básnických formúl, umožňujúci pohotovo reagovať na požiadavky publika. Tento mechanizmus sa hádam dá pripodobniť k hre súčasných džezových hudobníkov, ktorí si osvojujú jednotlivé hudobné frázy džezovej „klasiky“, z ktorých pri improvizácii čerpajú a vytvárajú tak vlastný hudobný prejav. Postupná „štandardizácia“ básnických formúl, silnejúci vplyv stavu homérovských pevcov a prvé písomné spracovania nakoniec viedli ku „kodifikácii“ oboch eposov. .homérovi kritici
Dej eposov je situovaný do záveru mykénskeho obdobia, teda na koniec 12. storočia pred Kristom. V samotných eposoch však nachádzame tri spojené časové roviny: reminiscencie na spomenutý mykénsky svet konca bronzovej doby, zastúpený viacerými reáliami, ďalej tzv. „temné“ storočia po rozpade mykénskeho sveta, ktorými sa začína železná doba (12. – 9. storočie pred Kristom) a obdobie básnikovej súčasnosti. Námet eposy čerpajú zo staršieho, dnes nezachovaného epického repertoára, označovaného ako epický kyklos. Ten spracúval motívy tébskych povestí a udalostí okolo trójskej vojny – príbehy o tom, ako k nej prišlo, čo sa počas nej dialo a ako sa skončila vrátane osudov hrdinov počas návratu z Tróje a po ich príchode domov. Íliada a Odyssea sú iba krátkym výsekom z týchto udalostí. Dej Íliady sa odohráva v rozpätí 51 dní. Začína sa sporom medzi Achilleom a Agamemnónom, ktorý vyústi v Achillovo rozhodnutie vzdať sa ďalšieho boja, pokračuje opisom niekoľkých bojov medzi Trójanmi a Achájcami, smrťou Patrokla, uzmierením Achillea a Agamemnóna, zabitím Hektora, a končí sa pohrebom Patrokla a vrátením mŕtveho Hektorovho tela Trójanom. Dej Odyssey sa odohráva počas posledných 40 dní Odysseovho blúdenia vrátane jeho návratu, pobitia Penelopiných nápadníkov a zmierenia sa s ich príbuznými. Dnes najznámejšími časťami Odyssey sú Odysseove dobrodružstvá (stretnutie s Kyklópmi, Skilla a Charibda, návšteva podsvetia, atď.), ktoré sú v epose podané ako Odysseova retrospektíva – príbeh jeho návratu, ktorý rozpráva na poslednej štácii svojej cesty domov u Faiáckeho kráľa Alkinoa (spevy 9 – 12).
Na rozdiel od neskorších epických diel, či už rímskych, stredovekých, alebo novovekých, ktoré sú často postihnuté patetizmom, sú homérske eposy až funkcionalisticky presné a stručné, sledujúce spád dramatického deja. Text je z veľkej časti zložený z rečí a čisté opisy sú skôr výnimkou. Samozrejme, aj Homér využíva básnické metafory, no u neho nie sú „umením pre umenie“. Jeho prirovnania sú vždy účelné a presne vystavané. Vytvárajú zložité tkanivo vzťahov a proporcií. Nie sú ilustráciou, ale zhutnenou charakteristikou nejakej veci, stavu či javu. Ako drobný príklad môžeme uviesť, dnes asi netradičnú metaforu smelosti, s ktorou sa stretávame v 17. speve Íliady (v. 569 – 573): Počas boja o Patroklovo mŕtve telo Athéné Pallas zoslala Meneláovi „do pliec a do kolien hrdinskú veľkú silu a do pŕs mu vdýchla smelosť a odvahu muchy, ktorá, hoc človek ju neprestaj odháňa od svojej kože, stále túži ho bodnúť a ľudská krv veľmi jej chutí. Takouto smelosťou jemu tiež naplní útroby temné.“
Hoci viacerí grécki filozofi Homéra kritizovali (Xenofanés, Hérakleitos Platón), všeobecne bol pre Grékov vzorom básnictva, učiteľom cností a prameňom múdrosti. Príbehy eposov inšpirovali drámu, maliarstvo i sochárstvo. Vážili si ho aj Rimania a Vergíliova Aeneida – rímsky národný epos – je bez Homéra nemysliteľná. V stredoveku Homérovi venovali pozornosť iba vo východnej časti kresťanstva – v Byzancii. Latinský západ na Homéra prakticky zabudol a k jeho opätovnej recepcii prišlo až v renesancii. Prvé preklady do národných jazykov (nemčina, francúzština, angličtina) vznikli v 16. storočí. Na Slovensku sa preklady krátkych úryvkov z Homéra objavili začiatkom 19. storočia, a to v spisovnej češtine. Do bernolákovskej slovenčiny preložil 1. spev Íliady Ján Hollý, a v polovici 19. storočia sa objavujú drobné ukážky aj v štúrovskej slovenčine. Kompletný preklad oboch eposov urobil až skvelý slovenský filológ Miloslav Okál. Jeho Íliada vyšla v r. 1962 a Odyssea v r. 1966. V tom čase mali už Česi k dispozícii 5 kompletných českých prekladov od rôznych prekladateľov. .inšpirácia pre našu pravicu?
Homérove eposy sú vlastne mýtmi a podobne ako každý mýtus v sebe obsahujú nadčasové a transkultúrne prvky. Jeden z nich, dnes zvlášť aktuálny, sa tu teraz pokúsime ukázať. Je ním vznik, priebeh a mechanizmus riešenia sporu medzi Achilleom a Agamemnónom, ktorý tvorí základný rámec Íliady. Hneď v 1. speve sa dozvedáme, že v tábore vypukol mor zoslaný Apollónom. Snem vojska, zvolaný na podnet Achillea, má zistiť príčinu moru a rozhodnúť, ako s ním skoncovať. Za pomoci veštca Kalchása Achilleus verejne odhalí, že príčinou moru bolo Agamemnónovo sebecké konanie – odmietol rešpektovať prosbu Apollónovho kňaza o vydanie jeho dcéry, ktorú Achájci zajali ako vojnovú korisť, a ktorá pri delení koristi pripadla jemu. Agamemnón na jednej strane rešpektuje jednoznačnú vôľu komunity – vrátiť kňazovi dcéru aj s bohatým výkupným, čo by uzmierilo rozhnevaného Apollóna a zbavilo vojsko moru. Na druhej strane sa však snaží posilniť svoju práve oslabenú autoritu tým, že Achilleovi odoberie časť jeho vojnovej koristi ako náhradu za svoju stratu. To Achillea veľmi rozhnevá. Vo svojej reči argumentuje, že pri bojoch pripadá najviac práce práve na neho, no pri delení koristi pripadne najväčšia časť Agamemnónovi a on sa musí uskromniť len s málom. Pripomenie mu, že vo vojne nie je kvôli vlastnému sporu s Trójanmi, ale ako spojenec Agamemnónovho bratova Meneláa, ktorý prišiel o Helenu, takže Agamemnón nemá právo žiadať náhradu svojej straty od nikoho, teda ani od neho. Spor sa následne vyhrotí do takej miery, že takmer zapríčiní porážku Grékov Trójanmi.
Spoločenstvo bojovníkov pod Trójou je predobrazom neskoršieho politického usporiadania gréckych mestských štátov. Je tvorené skupinou šľachtických rodín pozemkových vlastníkov, vedených predákmi – kráľmi, ktorí si svoje vedúce postavenie museli vybojovať vnútri svojho klanu. Predáci sa stretávajú na poradách, podobných tej, ktorú sme práve opísali, kde preberajú závažné záležitosti celej komunity, velia svojim súkmeňovcom v boji, fungujú ako sudcovia a zabezpečujú kontakty s okolitými komunitami. Takýmito predákmi sú aj Achilleus a Agamemnón. Každý z nich má záväzok voči vlastnému klanu. Ako hlavní klanoví zástupcovia sú si navzájom rovní. Ich rovnosť však nie je absolútna ale proporčná, na čo v prvom pokuse o zmier poukazuje Nestor keď povie, že Achilleus by mal akceptovať väčšiu moc Agamemnóna, pretože jeho klan má väčší počet bojovníkov. Od Agamemnóna zas žiada, aby akceptoval zásluhy Achillea a jeho mužov v prospech celého vojska. Argumentačná stratégia oboch aktérov sporu, premyslené intervencie Nestora a ďalších v prospech jeho vyriešenia a záverečný zmier oboch aktérov svedčia o tom, že Homér si bol dobre vedomý škodlivosti sporov tohto typu. Dej eposu ukazuje schopnosť archaického spoločenstva vyvinúť efektívne mechanizmy, ktoré umožňujú prekonať podobné nezhody a oceniť zmierlivé správanie.
Homérova Íliada je teda ideálne čítanie aj pre dnešok, prinajmenšom pre slovenskú pravicu. Autor je vedúci katedry filozofie na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Je autorom knihy Vôľa (k) celku. Človek a spoločenstvo rečou Homéra a Theognida (Schola Philosophica, 2010).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.