Iveta Radičová bola prvá žena vo funkcii demokratického premiéra v našich dejinách. Bola však aj prvým premiérom, ktorý mal nad sebou predsedu strany. Ukázalo sa, že to nebol šťastný precedens. Radičová však bola relatívne populárna, určite populárnejšia, než jej vlastná strana a aj jej vláda. Dokonca aj za jej pádom mnohí, aj rozumní ľudia, videli viac než jej politické zlyhanie. Môže sa teda táto žena do slovenskej politiky ešte vrátiť? .pani premiérka
Návrat je, samozrejme, vždy ťažší, ako samotný vstup do politiky. Predtým, než sa dostaneme k otázke, či sa môže Radičová vrátiť, je potrebné vidieť, čo všetko po ceste na politický vrchol získala, čo postupne začala strácať a čo bude reprezentovať po 10. marci.
Mikuláš Dzurinda z nej v októbri 2005, už počas príprav na nové voľby, urobil ministerku. Dzurinda musel byť na svoje rozhodnutie pyšný. Zbavil sa nepopulárneho Kaníka, obsadil prázdne miesto po Zuzane Martinákovej, prekryl korupčné škandály strany a získal kandidáta, ktorého krúžkovalo vyše 205-tisíc ľudí. Bonusom napokon bolo aj to, že Radičová kandidovala v roku 2009 na prezidentku, neuspela, ale jej neúspech mnohí jej voliči chápali ako úspech.
Bohyňa Fortuna stála pri Radičovej aj v roku 2010, vďaka čomu sa päť rokov po vstupe do vrcholovej politiky stala premiérkou.
Už počas prezidentskej kampane sa ukázalo, že Iveta Radičová reprezentuje niečo iné ako jej kolegovia z SDKÚ. Dokázala za sebou spojiť voličov liberálnej pravice, voličov maďarskej národnosti, ženy a dokonca aj časť voličov Smeru. Problém bol s voličmi KDH. Strana Radičovú síce podporila, ale približne polovica voličov KDH ju minimálne v prvom kole nevolila.
Čo zostalo z tejto „radičovskej“ koalície po roku a pol vlády? Najväčší spor, ktorý Radičová mala, bol spor s Richardom Sulíkom. Dôsledkom toho, že tento spor nezmyselne eskalovala, bola jej politická porážka v októbri 2011. K Sulíkovej strane bola vôbec nekompromisná: vynútila si odchod jej štátneho tajomníka Chrena, ale najmä odvolala ministra Galka. Radičová však odchádza aj s prehratými spormi s Ivanom Miklošom a Mikulášom Dzurindom. Jeden aj druhý by jej však mali ďakovať, že na nich oproti Galkovi uplatnila dvojaký meter a po vypuknutí kauzy Gorila ich neodvolala.
Politicky sa Radičová snažila vytvoriť priestor medzi trhovými liberálmi a postkomunistami a tento „sociálny stred“ reprezentovať. Nebola však úspešná, čo sa v praxi prejavovalo tak, že kritizovala ekonomicky liberálne návrhy Mikloša (Sulíka, Mihála, Figeľa, Uhliarika..) bez toho, aby k nim dokázala navrhnúť alternatívu.
Nuž a napokon, najdôležitejší moment jej politickej kariéry ukázal, že pred hľadaním dohody s Robertom Ficom o podpore eurovalu uprednostnila politickú samovraždu. Vrcholom bolo jej exaltované vystúpenie po vyslovení nedôvery. .pani prezidentka?
Môže sa po takýchto konfliktoch ešte Radičová vrátiť do politiky? Zdá sa, že jedinou príležitosťou môžu byť prezidentské voľby. Napokon, v roku 2014 bude mať iba 58 rokov, Ivan Gašparovič už nebude môcť kandidovať a hlasy, ktoré ju budú na to vyzývať, určite prídu. Veď s Radičovou sa už dnes spája politická omladina. Chce na ňu nadviazať Lucia Žitňanská, dovoláva sa jej Daniel Lipšic a ďalší. Môže to teda stačiť? Bude Radičová na budúci rok pripravená zberať podpisy a môže obnoviť koalíciu, ktorú viedla uplynulých 15 mesiacov?
A práve to je ten problém. Radičovej koalícia končí ako neúspešná, rozhádaná a neschopná vládnuť. Na svoju úlohu dobrovoľne rezignovala a moc odovzdala Robertovi Ficovi. Táto politická kapitulácia bola najmä dielom rezignovanej premiérky. Bol to jej dubčekovský moment. Namiesto toho, aby vládla, sa jej chcelo plakať. O dva roky to bude jasnejšie ako dnes: viac ako zápas za transparentnosť reprezentuje Iveta Radičová politickú nestabilitu a chaos.
Návrat je, samozrejme, vždy ťažší, ako samotný vstup do politiky. Predtým, než sa dostaneme k otázke, či sa môže Radičová vrátiť, je potrebné vidieť, čo všetko po ceste na politický vrchol získala, čo postupne začala strácať a čo bude reprezentovať po 10. marci.
Mikuláš Dzurinda z nej v októbri 2005, už počas príprav na nové voľby, urobil ministerku. Dzurinda musel byť na svoje rozhodnutie pyšný. Zbavil sa nepopulárneho Kaníka, obsadil prázdne miesto po Zuzane Martinákovej, prekryl korupčné škandály strany a získal kandidáta, ktorého krúžkovalo vyše 205-tisíc ľudí. Bonusom napokon bolo aj to, že Radičová kandidovala v roku 2009 na prezidentku, neuspela, ale jej neúspech mnohí jej voliči chápali ako úspech.
Bohyňa Fortuna stála pri Radičovej aj v roku 2010, vďaka čomu sa päť rokov po vstupe do vrcholovej politiky stala premiérkou.
Už počas prezidentskej kampane sa ukázalo, že Iveta Radičová reprezentuje niečo iné ako jej kolegovia z SDKÚ. Dokázala za sebou spojiť voličov liberálnej pravice, voličov maďarskej národnosti, ženy a dokonca aj časť voličov Smeru. Problém bol s voličmi KDH. Strana Radičovú síce podporila, ale približne polovica voličov KDH ju minimálne v prvom kole nevolila.
Čo zostalo z tejto „radičovskej“ koalície po roku a pol vlády? Najväčší spor, ktorý Radičová mala, bol spor s Richardom Sulíkom. Dôsledkom toho, že tento spor nezmyselne eskalovala, bola jej politická porážka v októbri 2011. K Sulíkovej strane bola vôbec nekompromisná: vynútila si odchod jej štátneho tajomníka Chrena, ale najmä odvolala ministra Galka. Radičová však odchádza aj s prehratými spormi s Ivanom Miklošom a Mikulášom Dzurindom. Jeden aj druhý by jej však mali ďakovať, že na nich oproti Galkovi uplatnila dvojaký meter a po vypuknutí kauzy Gorila ich neodvolala.
Politicky sa Radičová snažila vytvoriť priestor medzi trhovými liberálmi a postkomunistami a tento „sociálny stred“ reprezentovať. Nebola však úspešná, čo sa v praxi prejavovalo tak, že kritizovala ekonomicky liberálne návrhy Mikloša (Sulíka, Mihála, Figeľa, Uhliarika..) bez toho, aby k nim dokázala navrhnúť alternatívu.
Nuž a napokon, najdôležitejší moment jej politickej kariéry ukázal, že pred hľadaním dohody s Robertom Ficom o podpore eurovalu uprednostnila politickú samovraždu. Vrcholom bolo jej exaltované vystúpenie po vyslovení nedôvery. .pani prezidentka?
Môže sa po takýchto konfliktoch ešte Radičová vrátiť do politiky? Zdá sa, že jedinou príležitosťou môžu byť prezidentské voľby. Napokon, v roku 2014 bude mať iba 58 rokov, Ivan Gašparovič už nebude môcť kandidovať a hlasy, ktoré ju budú na to vyzývať, určite prídu. Veď s Radičovou sa už dnes spája politická omladina. Chce na ňu nadviazať Lucia Žitňanská, dovoláva sa jej Daniel Lipšic a ďalší. Môže to teda stačiť? Bude Radičová na budúci rok pripravená zberať podpisy a môže obnoviť koalíciu, ktorú viedla uplynulých 15 mesiacov?
A práve to je ten problém. Radičovej koalícia končí ako neúspešná, rozhádaná a neschopná vládnuť. Na svoju úlohu dobrovoľne rezignovala a moc odovzdala Robertovi Ficovi. Táto politická kapitulácia bola najmä dielom rezignovanej premiérky. Bol to jej dubčekovský moment. Namiesto toho, aby vládla, sa jej chcelo plakať. O dva roky to bude jasnejšie ako dnes: viac ako zápas za transparentnosť reprezentuje Iveta Radičová politickú nestabilitu a chaos.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.