Spielberg nikdy nenakrútil lepší a silnejší koniec, a možno ani nikto iný. Dobyvatelia stratenej archy sa končia spôsobom, ktorý necháva divákovu sánku spadnúť na podlahu. Indy už vyhral, získal Archu, ale čo s ňou? Čo s artefaktom, ktorý je taký mocný, že si to ani len nedokážeme predstaviť? Zničiť? Použiť? Vystaviť v múzeu? Nie!
Archa zmluvy končí v obrovskom skladisku, maskovaná za inventárne číslo. Ako dieťa som tomu koncu nerozumel, dnes ma nadchýna. Ono skladisko je miesto pre veci, ktorým úplne nerozumieme, nechápeme ich, lebo nás presahujú. Archa, Kopia osudu, Achillov štít, nožnice, ktorými Dalila ostrihala Samsona, sú ich stovky. Mytologické artefakty, ktoré sú všetkým možným, len nie muzeálnymi kusmi, diela géniov, na ktoré sme nedorástli. Nemôžeme ich zničiť, aj keby to šlo, lebo bez nich by svet nebol úplný a nemôžeme ich skúmať či používať, lebo by to bolo, ako by sme hrali ruskú ruletu s plným bubienkom. Môžeme však nad nimi premýšľať a rozprávať ich príbehy.
Keď Jane Espensonová a D. Brent Mote v roku 2009 vymýšľali pre SciFi Channel (čerstvo premenovaný na SyFy) seriál Warehouse 13, vôbec nepochybujem, že začínali v Spielbergovom skladisku – na tom mieste pamäti, kam sa táto spomienka uložila všetkým milovníkom výborných koncov, čo sú ešte lepšími začiatkami. Začína sa tradične, agenti, on a ona, s tajomstvami v minulosti a správnymi (aspoň v jednom prípade metafyzickými) predpokladmi sú prevelení práve sem, do skladiska, aby hľadali a nachádzali ďalšie artefakty. Lebo nie všetky už sa podarilo nájsť a nie všetky sa v skladisku podarí udržať. Napríklad Houdiniho peňaženka zdrhne hneď v prvej epizóde. A pousmiatie je na mieste, lebo najväčšou kvalitou skladiska je, že sa neberie príliš vážne. Boli takí, ale zbláznili sa. Seriálov s komediálnymi prvkami presahujúcimi formát sitcomu je stále málo, Warehouse 13 je jeden z najlepších.
Archa zmluvy končí v obrovskom skladisku, maskovaná za inventárne číslo. Ako dieťa som tomu koncu nerozumel, dnes ma nadchýna. Ono skladisko je miesto pre veci, ktorým úplne nerozumieme, nechápeme ich, lebo nás presahujú. Archa, Kopia osudu, Achillov štít, nožnice, ktorými Dalila ostrihala Samsona, sú ich stovky. Mytologické artefakty, ktoré sú všetkým možným, len nie muzeálnymi kusmi, diela géniov, na ktoré sme nedorástli. Nemôžeme ich zničiť, aj keby to šlo, lebo bez nich by svet nebol úplný a nemôžeme ich skúmať či používať, lebo by to bolo, ako by sme hrali ruskú ruletu s plným bubienkom. Môžeme však nad nimi premýšľať a rozprávať ich príbehy.
Keď Jane Espensonová a D. Brent Mote v roku 2009 vymýšľali pre SciFi Channel (čerstvo premenovaný na SyFy) seriál Warehouse 13, vôbec nepochybujem, že začínali v Spielbergovom skladisku – na tom mieste pamäti, kam sa táto spomienka uložila všetkým milovníkom výborných koncov, čo sú ešte lepšími začiatkami. Začína sa tradične, agenti, on a ona, s tajomstvami v minulosti a správnymi (aspoň v jednom prípade metafyzickými) predpokladmi sú prevelení práve sem, do skladiska, aby hľadali a nachádzali ďalšie artefakty. Lebo nie všetky už sa podarilo nájsť a nie všetky sa v skladisku podarí udržať. Napríklad Houdiniho peňaženka zdrhne hneď v prvej epizóde. A pousmiatie je na mieste, lebo najväčšou kvalitou skladiska je, že sa neberie príliš vážne. Boli takí, ale zbláznili sa. Seriálov s komediálnymi prvkami presahujúcimi formát sitcomu je stále málo, Warehouse 13 je jeden z najlepších.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.