Päť hviezdičiek Petra Motyčku

Ťažká voľba... Mohlo to byť Ursinyho artrockové košaté Provisorium alebo Mišíkov „chlapeček“ dokazujúc, že (česko)slovenský rock (pardón, bigbít), držal začiatkom 70. rokov krok so svetom „vonku“. Alebo zadumaný album Kind of Blue, pretože ním Miles Davis nabúral nazeranie na improvizáciu takým geniálnym spôsobom, že 99 % počujúcich džezmenov si tento klenot z roku 1959 berie na opustený ostrov. Myslím, že „modrú“ by som si do batôžka zbalil i ja, no napriek tomu ostanem doma. Niekedy na jeseň 2004 mi Jano Sudzina z Hevhetie priniesol balíček recenzných nahrávok: „Máš tam zaujímavého poľského klaviristu,“ spomenul. „Tých som už počul,“ napadlo mi v duchu. Ale, ako poznamenáva Švejk, „je to nějaká mejlka“. Či som len mohol tušiť, že zvukový priestor obyčajného akustického klavíra je možné „otvoriť“ takým neuveriteľným spôsobom? Vylepšenia nástroja pritom prebehli detsky hravým rozsypaním drevených ceruziek či gumených predmetov po strunách. Hneď druhá téma „požičaná“ z 12. storočia vyznieva, akoby klavirista pomedzi frázy starého gregoriánskeho nápevu rozsypal drobné krištáľové guľôčky. Svoje robí aj atmosféra kláštora v Holandsku, kde nahrávka vznikla. Presné vyznenie melódií si Możdżer nepamätal, a preto skúša fabulovať; k „správnej“ pôvodnej verzii sa niekedy dostáva, až keď zaznejú jej variácie. Tento chlapík konečne dokázal rozospievať klavír, jeho novú poetiku by som neváhal označiť zvukovým hedonizmom, pretože vás svojím imaginatívnym tónovým svetom naplno opantá. Čo na tom, že mnohí priamočiarejší džezmeni by nad ňou ohrnuli nos! Ja som vtedy vyše mesiaca nedokázal otvoriť discman a vymeniť Możdżera za kohosi iného. On bol impulzom na objavenie takého rôznorodého kreatívneho poľského sveta Pierończyka, Stańka, Komedu, Barona, Karnasa, Kaczmarczyka a ďalších, pri počúvaní ktorých sa mi vracia nádej, že džez nie je muzeálnou zbierkou afroamerických revolučných tradícií. Vďaka Jano! 

Peter Motyčka je hudobný kritik