KNIHA Colm Toíbín: Prázdno rodiny (Artforum, 2011)
Na preplnených predvianočných pultoch kníhkupectiev človek veľmi ľahko prehliadne aj to, čo by prehliadnuť nemal. Napríklad túto poviedkovú knihu Colma Toíbína. Už len preto, lebo Toíbín je v literárne preplnenom Írsku spisovateľom neprehliadnuteľným. Prázdno rodiny (a predtým napríklad český preklad románu Brooklyn) ukazuje, prečo je to tak. Poviedky pre Toíbína nie sú literárne prepísané anekdoty, kde všetko smeruje k viac či menej prekvapivej pointe, ani esejistické etudy, ktoré pod zámienkou ponoru do psychologických hĺbok hrdinov vytvárajú priestor pre autorovu krasopisnú exhibíciu. Toíbín píše o prázdne, ktoré vzniká po smrti, odchodoch a nenaplnených vzťahoch s obrovskou empatiou, s porozumením jemným poryvom duší. Robí to pritom bez toho, aby opustil velikánmi prešliapanú cestu „prostého" rozprávania. Smrť matky, starej matky či ženy, ktorá matku nahradila, stojí v pozadí troch z deviatich poviedok, fantómová bolesť po ľuďoch, ktorí boli kedysi súčasťou „rodiny", no z rôznych dôvodov sa vzdialili, je témou ostatných šiestich. Rodičia, ktorí neboli tam, kde mali byť, zblíženia a odcudzenia, láska a sex (v hetero aj homo konštaláciách), prázdno. Colm Toíbín aj o smutných veciach píše krásne, literárne bohaté vety, vďaka ktorým je čítanie dušu napĺňajúcim pôžitkom. A to aj napriek tomu, že cítiť, ako s autorovým jazykom bojovala prekladateľka – vždy statočne, nie vždy však víťazne.
.jk FILM Jeden musí z kola von (Réžia: Tomas Alfredson, UK/D/USA, 2011)
Tomas Alfredson je švédsky herec a režisér, ktorý sa do širšieho povedomia dostal filmom Nech vojde ten pravý (2008), kde netradične spojil upírsky subžáner s komornou drámou o dospievajúcej mládeži. Vtedy aj teraz sa oprel o knihu. Špionážny film Jeden musí z kola von vychádza zo špionážneho trileru Johna le Carrého. Nie je to akciou nabité kino, ako by sa dalo mylne predpokladať. Je to film skôr pomalý, napätie vytvára strihom, zmenami veľkostí záberov či zmenami rakurzov. A má jednu skvelú vlastnosť, čo sa z filmov – aj tých detektívnych, agentských – za posledné roky takmer vytratila. Nielenže sledujeme, ako sa postavám na plátne hýbu sivé bunky, v hlave cítime, že sa hýbu aj nám. Musia sa. Ak sa nepohnú, hrozí, že nám nenápadné nuansy spletitého príbehu uniknú. Pretože mnohé je tu rozpovedané len v náznaku, obraz nahrádza slová všade tam, kde je to len trochu možné. V britskej tajnej službe MI-6 sa v časoch studenej vojny ukáže, že medzi ústrednými špiónmi je zradca, ktorý hrá na obe strany, teda aj pre Sovietov. Kým nebude dvojitý agent identifikovaný a zlikvidovaný, Británia je v ohrození, pretože k nepriateľom presakujú veľmi dôležité informácie. Úlohou nájsť „krtka“ je poverený nedobrovoľne penzionovaný agent George Smiley (skvostný Gary Oldman), mlčanlivý chlapík s hrubými okuliarmi. Hoci sám patrí k podozrivým, vyberie si dvoch spolupracovníkov a rozkýve svoj mozog.
.zm DIVADLO Eugen Onegin (DJP Trnava)
Vyše sedem rokov písal A. S. Puškin jeden zo svojich vrcholných románov – veršovaný príbeh (nielen) o láske: Eugen Onegin. Jeho dramatizáciu, s podtitulom konceRtuálne divadlo, uviedlo trnavské Divadlo Jána Palárika v básnickom preklade Jána Štrassera. Režijne sa pod inscenáciu podpísal Viktor Kollár, ktorému nie je cudzí ani divadelný koncept, ani invenčný experiment, a ani výtvarná štylizácia, ktoré zúročil aj v Eugenovi Oneginovi. Celý divadelný dej sprevádza živá hudba v podaní Bystríka a jeho družiny, ktorá nielenže vytvára atmosféru kabaretu, ale zároveň – spolu s postavou rozprávača (Gregor Hološka) posúva dopredu aj dej. Kapele kraľuje herečka Edita Borsová so sugestívnym vokálnym prejavom a punkovým účesom. Štylizované činoherné situácie režisér využíva na expozíciu silných duševných vzplanutí a emocionálnych konfliktov. Takými sú pocitové míňanie sa postáv, ich vnútorné obnažovanie a následné vzájomné ubližovanie. Najkrajšie momenty patria nešťastne zaľúbenej Tatiane v podaní Kristíny Tóthovej, ktorá presvedčivo napĺňa ideál romantickej hrdinky 19. storočia. Invenčnosť režiséra Kollára sa prejavuje napríklad aj súbojom Onegina (Jozef Bujdák) s Lenským (Miroslav Beňuš), v ktorom pištole nahrádza virtuózne klavírne číslo. Podobných originálnych momentov je v inscenácii viac. Trnavský Eugen Onegin nie je len príbehom lásky, ale zároveň ilustruje i dosahy zblúdenia jednotlivcov a úpadok spoločnosti bez pevného systému relevantných hodnôt.
.peter Scherhaufer
Na preplnených predvianočných pultoch kníhkupectiev človek veľmi ľahko prehliadne aj to, čo by prehliadnuť nemal. Napríklad túto poviedkovú knihu Colma Toíbína. Už len preto, lebo Toíbín je v literárne preplnenom Írsku spisovateľom neprehliadnuteľným. Prázdno rodiny (a predtým napríklad český preklad románu Brooklyn) ukazuje, prečo je to tak. Poviedky pre Toíbína nie sú literárne prepísané anekdoty, kde všetko smeruje k viac či menej prekvapivej pointe, ani esejistické etudy, ktoré pod zámienkou ponoru do psychologických hĺbok hrdinov vytvárajú priestor pre autorovu krasopisnú exhibíciu. Toíbín píše o prázdne, ktoré vzniká po smrti, odchodoch a nenaplnených vzťahoch s obrovskou empatiou, s porozumením jemným poryvom duší. Robí to pritom bez toho, aby opustil velikánmi prešliapanú cestu „prostého" rozprávania. Smrť matky, starej matky či ženy, ktorá matku nahradila, stojí v pozadí troch z deviatich poviedok, fantómová bolesť po ľuďoch, ktorí boli kedysi súčasťou „rodiny", no z rôznych dôvodov sa vzdialili, je témou ostatných šiestich. Rodičia, ktorí neboli tam, kde mali byť, zblíženia a odcudzenia, láska a sex (v hetero aj homo konštaláciách), prázdno. Colm Toíbín aj o smutných veciach píše krásne, literárne bohaté vety, vďaka ktorým je čítanie dušu napĺňajúcim pôžitkom. A to aj napriek tomu, že cítiť, ako s autorovým jazykom bojovala prekladateľka – vždy statočne, nie vždy však víťazne.
.jk FILM Jeden musí z kola von (Réžia: Tomas Alfredson, UK/D/USA, 2011)
Tomas Alfredson je švédsky herec a režisér, ktorý sa do širšieho povedomia dostal filmom Nech vojde ten pravý (2008), kde netradične spojil upírsky subžáner s komornou drámou o dospievajúcej mládeži. Vtedy aj teraz sa oprel o knihu. Špionážny film Jeden musí z kola von vychádza zo špionážneho trileru Johna le Carrého. Nie je to akciou nabité kino, ako by sa dalo mylne predpokladať. Je to film skôr pomalý, napätie vytvára strihom, zmenami veľkostí záberov či zmenami rakurzov. A má jednu skvelú vlastnosť, čo sa z filmov – aj tých detektívnych, agentských – za posledné roky takmer vytratila. Nielenže sledujeme, ako sa postavám na plátne hýbu sivé bunky, v hlave cítime, že sa hýbu aj nám. Musia sa. Ak sa nepohnú, hrozí, že nám nenápadné nuansy spletitého príbehu uniknú. Pretože mnohé je tu rozpovedané len v náznaku, obraz nahrádza slová všade tam, kde je to len trochu možné. V britskej tajnej službe MI-6 sa v časoch studenej vojny ukáže, že medzi ústrednými špiónmi je zradca, ktorý hrá na obe strany, teda aj pre Sovietov. Kým nebude dvojitý agent identifikovaný a zlikvidovaný, Británia je v ohrození, pretože k nepriateľom presakujú veľmi dôležité informácie. Úlohou nájsť „krtka“ je poverený nedobrovoľne penzionovaný agent George Smiley (skvostný Gary Oldman), mlčanlivý chlapík s hrubými okuliarmi. Hoci sám patrí k podozrivým, vyberie si dvoch spolupracovníkov a rozkýve svoj mozog.
.zm DIVADLO Eugen Onegin (DJP Trnava)
Vyše sedem rokov písal A. S. Puškin jeden zo svojich vrcholných románov – veršovaný príbeh (nielen) o láske: Eugen Onegin. Jeho dramatizáciu, s podtitulom konceRtuálne divadlo, uviedlo trnavské Divadlo Jána Palárika v básnickom preklade Jána Štrassera. Režijne sa pod inscenáciu podpísal Viktor Kollár, ktorému nie je cudzí ani divadelný koncept, ani invenčný experiment, a ani výtvarná štylizácia, ktoré zúročil aj v Eugenovi Oneginovi. Celý divadelný dej sprevádza živá hudba v podaní Bystríka a jeho družiny, ktorá nielenže vytvára atmosféru kabaretu, ale zároveň – spolu s postavou rozprávača (Gregor Hološka) posúva dopredu aj dej. Kapele kraľuje herečka Edita Borsová so sugestívnym vokálnym prejavom a punkovým účesom. Štylizované činoherné situácie režisér využíva na expozíciu silných duševných vzplanutí a emocionálnych konfliktov. Takými sú pocitové míňanie sa postáv, ich vnútorné obnažovanie a následné vzájomné ubližovanie. Najkrajšie momenty patria nešťastne zaľúbenej Tatiane v podaní Kristíny Tóthovej, ktorá presvedčivo napĺňa ideál romantickej hrdinky 19. storočia. Invenčnosť režiséra Kollára sa prejavuje napríklad aj súbojom Onegina (Jozef Bujdák) s Lenským (Miroslav Beňuš), v ktorom pištole nahrádza virtuózne klavírne číslo. Podobných originálnych momentov je v inscenácii viac. Trnavský Eugen Onegin nie je len príbehom lásky, ale zároveň ilustruje i dosahy zblúdenia jednotlivcov a úpadok spoločnosti bez pevného systému relevantných hodnôt.
.peter Scherhaufer
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.