Spory o tom, čo je a nie je zasahovanie do novinárskej nezávislosti, pozná celý svet. V tom postkomunistickom má však sloboda slova osobitné problémy.
Slovinsko, ktoré bolo súčasťou komunistickej Juhoslávie, sa slobodného písania dočkalo až po roku 1991, keď získalo nezávislosť. Ani teraz to však s jeho médiami nevyzerá jednoznačne.
Blaž Zgaga, známy slovinský novinár, napísal otvorený list „lídrom a občanom Európskej únie“, v ktorom protestuje proti praktikám, ktoré označuje za rôzne podoby cenzúry. Zgaga v liste uvádza: „Ako skúsený novinár slovinského denníka Večer by som vás chcel informovať o niektorých znepokojivých trendoch vývoja v slovinských médiách. Napríklad moje články sú často cenzurované. Väčšinou sú to články, ktoré prinášajú informácie nepriaznivé voči vládnej politike alebo sú kritické k vláde a premiérovi Janezovi Janšovi.“ Podľa Zgagu sú tlaky na slovinské médiá zjavné od roku 2004, keď sa po voľbách stala hlavnou vládnou stranou Slovinská demokratická strana. Vláda vraj vytvorila neformálnu a vplyvnú pyramídu rozhodovania, ktorá pôsobí v prevažnej väčšine slovinských médií – aj v jeho domovskom denníku Večer.
Už v apríli informovali slovinské médiá o odvolaní dvoch zahraničných korešpondentov slovinského denníka Delo. Jeden z nich pôsobil v Zagrebe, druhý vo Viedni – a obaja boli údajne odvolaní nie pre odbornú nedostatočnosť, ale preto, že ich komentáre protirečili postojom vlády.
Hoci mnohé – aj medzinárodné – organizácie sa k varovaniam časti slovinskej mediálnej obce pridali, počuť aj názor, že tlak zo strany vlády sa v Slovinsku objavil omnoho skôr ako po volebnom roku 2004, ktorý uvádza Blaž Zgaga. Slovinská tlačová agentúra STA citovala sociológa Mateja Makaroviča, ktorý tvrdí, že problémom je skôr nedostatočná profesionalita slovinských novinárov. Podľa Makaroviča zasahuje do slobody médií každá slovinská vláda, akurát počas ľavicových vlád sa nikto voči zásahom neohradzuje. Prečo? Makarovič vidí dôvod v tom, že väčšina slovinských novinárov pokladá ľavicový politický názor za štandardný. Zároveň títo novinári idú vo svojich textoch ľavicovým politikom viac „po ruke“. Makarovič považuje zasahovanie do médií za bežný nástroj každej vlády – a nazdáva sa, že nie je príznakom objektívnosti, ak sa proti ovplyvňovaniu dvíha odpor len za vlády pravicových či stredopravicových strán.
Stav slovinských médií pre .týždeň komentoval aj Matjaž Steinbacher zo slovinského think-tanku Free Society Institute (Društvo za svobodno družbo). Podľa neho je dnešný problém dôkazom, že väčšina slovinských médií je poplatná postkomunistickým elitám a o ich väčšej objektívnosti za predchádzajúcich vlád nemožno hovoriť. „Za bývalých ľavicových vlád sa v novinách málokedy rozoberali chúlostivé otázky ako privatizácia, problém obetí vojny či korupcia,“ povedal. Problém vidí v dedičstve socialistického režimu a v tom, že kým ľavicovým vládam sú novinári ochotní slúžiť bez protestov, terajšia garnitúra im jednoducho nevyhovuje.
Ekonóm Steinbacher však na rozdiel od sociológa Makaroviča netvrdí, že zasahovanie štátu do médií je prirodzené. „Kritizujem predovšetkým systém ako taký,“ hovorí. „Podľa mňa nemá vláda čo robiť v podnikaní a na trhu – a teda ani v médiách.“
Zdá sa, že slovinským problémom číslo jeden je naozaj práve vlastníctvo médií. Hoci mnohé sú zdanlivo v súkromných rukách, v skutočnosti ich stále prostredníctvom rozličných viac či menej viditeľných spojív ovláda štát. A kým sa nevyrieši táto situácia, cenzúra zostane reálnym rizikom za akejkoľvek vlády.
.marína Gálisová
Slovinsko, ktoré bolo súčasťou komunistickej Juhoslávie, sa slobodného písania dočkalo až po roku 1991, keď získalo nezávislosť. Ani teraz to však s jeho médiami nevyzerá jednoznačne.
Blaž Zgaga, známy slovinský novinár, napísal otvorený list „lídrom a občanom Európskej únie“, v ktorom protestuje proti praktikám, ktoré označuje za rôzne podoby cenzúry. Zgaga v liste uvádza: „Ako skúsený novinár slovinského denníka Večer by som vás chcel informovať o niektorých znepokojivých trendoch vývoja v slovinských médiách. Napríklad moje články sú často cenzurované. Väčšinou sú to články, ktoré prinášajú informácie nepriaznivé voči vládnej politike alebo sú kritické k vláde a premiérovi Janezovi Janšovi.“ Podľa Zgagu sú tlaky na slovinské médiá zjavné od roku 2004, keď sa po voľbách stala hlavnou vládnou stranou Slovinská demokratická strana. Vláda vraj vytvorila neformálnu a vplyvnú pyramídu rozhodovania, ktorá pôsobí v prevažnej väčšine slovinských médií – aj v jeho domovskom denníku Večer.
Už v apríli informovali slovinské médiá o odvolaní dvoch zahraničných korešpondentov slovinského denníka Delo. Jeden z nich pôsobil v Zagrebe, druhý vo Viedni – a obaja boli údajne odvolaní nie pre odbornú nedostatočnosť, ale preto, že ich komentáre protirečili postojom vlády.
Hoci mnohé – aj medzinárodné – organizácie sa k varovaniam časti slovinskej mediálnej obce pridali, počuť aj názor, že tlak zo strany vlády sa v Slovinsku objavil omnoho skôr ako po volebnom roku 2004, ktorý uvádza Blaž Zgaga. Slovinská tlačová agentúra STA citovala sociológa Mateja Makaroviča, ktorý tvrdí, že problémom je skôr nedostatočná profesionalita slovinských novinárov. Podľa Makaroviča zasahuje do slobody médií každá slovinská vláda, akurát počas ľavicových vlád sa nikto voči zásahom neohradzuje. Prečo? Makarovič vidí dôvod v tom, že väčšina slovinských novinárov pokladá ľavicový politický názor za štandardný. Zároveň títo novinári idú vo svojich textoch ľavicovým politikom viac „po ruke“. Makarovič považuje zasahovanie do médií za bežný nástroj každej vlády – a nazdáva sa, že nie je príznakom objektívnosti, ak sa proti ovplyvňovaniu dvíha odpor len za vlády pravicových či stredopravicových strán.
Stav slovinských médií pre .týždeň komentoval aj Matjaž Steinbacher zo slovinského think-tanku Free Society Institute (Društvo za svobodno družbo). Podľa neho je dnešný problém dôkazom, že väčšina slovinských médií je poplatná postkomunistickým elitám a o ich väčšej objektívnosti za predchádzajúcich vlád nemožno hovoriť. „Za bývalých ľavicových vlád sa v novinách málokedy rozoberali chúlostivé otázky ako privatizácia, problém obetí vojny či korupcia,“ povedal. Problém vidí v dedičstve socialistického režimu a v tom, že kým ľavicovým vládam sú novinári ochotní slúžiť bez protestov, terajšia garnitúra im jednoducho nevyhovuje.
Ekonóm Steinbacher však na rozdiel od sociológa Makaroviča netvrdí, že zasahovanie štátu do médií je prirodzené. „Kritizujem predovšetkým systém ako taký,“ hovorí. „Podľa mňa nemá vláda čo robiť v podnikaní a na trhu – a teda ani v médiách.“
Zdá sa, že slovinským problémom číslo jeden je naozaj práve vlastníctvo médií. Hoci mnohé sú zdanlivo v súkromných rukách, v skutočnosti ich stále prostredníctvom rozličných viac či menej viditeľných spojív ovláda štát. A kým sa nevyrieši táto situácia, cenzúra zostane reálnym rizikom za akejkoľvek vlády.
.marína Gálisová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.