.ľudia sa rozhodujú buď „systémom 1“ , ktorý je intuíciou. Neuvedomujeme si, ako presne získame daný názor alebo spravíme určitú činnosť, vnímame hlavne výsledok. Je to bez námahy a zároveň sme schopní zvládnuť aj také komplikované veci, ako je šoférovanie. Oveľa zriedkavejšie sa ľudia pozerajú na svet cez „systém 2“, ktorý je založený na logike, a teda si vyžaduje určitú námahu. Používame ho vtedy, ak cítime naliehavosť a chceme mať pocit, že to máme vo vlastných rukách. Niekedy nám tento pomalší systém 2 dá úplne opačnú, ale zároveň správnu odpoveď. Dnes by sme však mali používať systém 2 čo najintenzívnejšie aj v našich rozhodnutiach hospodárskej politiky. Do konca budúceho roka nám totiž treba znížiť deficit o 1,3 miliardy eur. V súčasných diskusiách je však často prítomný práve systém 1. Vyberiem tri náhodné príklady.
.máme zvýšiť dane?
Fakt, že výnos zo zdaňovania príjmu fyzických osôb je najnižší vo vyspelom svete práve na Slovensku, nám intuitívne navráva, že zdaňovanie práce je u nás nízke a práve tu môžeme zvýšiť dane. Systém 2 by však nesúhlasil. Napríklad zdaňovanie práce sa realizuje aj cez odvody. To už posúva Slovensko mierne vyššie, stále však do spodnej štvrtiny krajín OECD. Čo ak však v krajine existujú legálne alebo nelegálne úniky z platenia „spravodlivých“ daní a odvodov ? Napríklad zmenou statusu zo zamestnanca na živnostníka. Priemerný živnostník má len tretinové zaťaženie zamestnanca. Vyše 600-tisíc málo platiacich živnostníkov a dohodárov nám tieto čísla výnosu skresľuje. Preto je asi lepšie porovnanie samotnej sadzby zaťaženia, nie celkového výnosu. Pri takomto porovnaní sa dostaneme ho hornej štvrtiny zdaňovania práce v rámci OECD. A tu by sme teda zvyšovať dane pre zamestnancov nemali.
.už nejde šetriť na výdavkoch?
Iným často používaným príkladom je veľkosť štátu. Podľa Eurostatu má Slovensko druhé najnižšie verejné výdavky v EÚ. Má ich na „anglosaskej“ úrovni. Sú nižšie o 16 percent ako je priemer V3 a o 30 percent nižšie ako veľké krajiny západnej Európy. Intuícia by naznačila, že šetrenie na výdavkoch už nie je možné a treba sa sústrediť len na dane. Analytici Maďarskej centrálnej banky sa pozreli bližšie na tieto štatistiky pre krajiny V4. Niektoré položky totiž môžu umelo nafukovať takto meranú veľkosť štátu tým, že sa prejavia aj na príjmoch, aj na výdavkoch s nulovým čistým „ideologickým“ efektom. Napríklad, ak vyplatím 430-eurový dôchodok, ktorý zdaním tak, že dôchodca dostane 400 eur na ruku, v týchto výdavkových štatistikách je takýto štát mylne väčší. a teda ľavicovejší ako ten, ktorý priamo vypláca 400-eurový dôchodok a dôchodky nezdaňuje. Ak sa verejné výdavky upravia o takéto položky, analytici dospeli k názoru, že v roku 2010 malo Slovensko najvyššie verejné výdavky vo V4. Najmä obrana, vnútro a zdravotníctvo sa tešili verejným dotáciám, zatiaľ čo školstvo bolo na chvoste. Ani v jednom z analyzovaných rokov 2002, 2006 a 2010 neboli tieto upravené výdavky na Slovensku najnižšie. A teda Slovensko sa veľkosťou štátu výrazne neodlišuje od susedných postkomunistických krajín.
.treba zdaniť banky?
Ďalším populárnym príkladom je súčasný bankový odvod z podnikových vkladov. Čo môže byť zlé na zdaňovaní bohatých bánk ? Zdaňovať špeciálne určitý sektor je ospravedlniteľné len v prípade monopolného správania. Inak vyššie zdaňovanie spôsobuje zníženie atraktivity daného sektora. Ak napríklad zdaníme banky a oslobodíme turizmus, vytvárame podmienky, aby viac Slovákov prišlo o dobre platenú prácu v banke a nastúpilo na zle platenú prácu upratovačky alebo kuchára v hoteli. A to asi nezrýchli proces dobiehania našej životnej úrovne. Ak by sme sa nejako násilne presvedčili, že konkurencia v bankách je nízka, určite by bola vyššia na trhu podnikových klientov ako občanov. Ak je našou obavou záchrana bánk, určite štátu viac prekáža model retailovej banky, ktorá vyzbiera peniaze od občanov a nakúpi za ne grécke dlhopisy. Toto je možné práve kvôli ďalšej regulácii štátu – poisteniu vkladov. Občanov totiž na rozdiel od podnikov nemusí až tak zaujímať zdravie banky, keďže vklady majú poistené na plnú výšku. Podniky, navyše, môžu veľmi jednoducho poslať svoje peniaze, a teda likviditu do zahraničia. A preto je súčasný bankový odvod, ktorý zaťažuje zdroje od podnikov, tým najhorším spôsobom zdanenia. Jeho ďalšie zvýšenie by tento problém len prehĺbilo.
Autor je hlavný ekonóm MF SR, príspevok vyjadruje jeho osobný názor
.máme zvýšiť dane?
Fakt, že výnos zo zdaňovania príjmu fyzických osôb je najnižší vo vyspelom svete práve na Slovensku, nám intuitívne navráva, že zdaňovanie práce je u nás nízke a práve tu môžeme zvýšiť dane. Systém 2 by však nesúhlasil. Napríklad zdaňovanie práce sa realizuje aj cez odvody. To už posúva Slovensko mierne vyššie, stále však do spodnej štvrtiny krajín OECD. Čo ak však v krajine existujú legálne alebo nelegálne úniky z platenia „spravodlivých“ daní a odvodov ? Napríklad zmenou statusu zo zamestnanca na živnostníka. Priemerný živnostník má len tretinové zaťaženie zamestnanca. Vyše 600-tisíc málo platiacich živnostníkov a dohodárov nám tieto čísla výnosu skresľuje. Preto je asi lepšie porovnanie samotnej sadzby zaťaženia, nie celkového výnosu. Pri takomto porovnaní sa dostaneme ho hornej štvrtiny zdaňovania práce v rámci OECD. A tu by sme teda zvyšovať dane pre zamestnancov nemali.
.už nejde šetriť na výdavkoch?
Iným často používaným príkladom je veľkosť štátu. Podľa Eurostatu má Slovensko druhé najnižšie verejné výdavky v EÚ. Má ich na „anglosaskej“ úrovni. Sú nižšie o 16 percent ako je priemer V3 a o 30 percent nižšie ako veľké krajiny západnej Európy. Intuícia by naznačila, že šetrenie na výdavkoch už nie je možné a treba sa sústrediť len na dane. Analytici Maďarskej centrálnej banky sa pozreli bližšie na tieto štatistiky pre krajiny V4. Niektoré položky totiž môžu umelo nafukovať takto meranú veľkosť štátu tým, že sa prejavia aj na príjmoch, aj na výdavkoch s nulovým čistým „ideologickým“ efektom. Napríklad, ak vyplatím 430-eurový dôchodok, ktorý zdaním tak, že dôchodca dostane 400 eur na ruku, v týchto výdavkových štatistikách je takýto štát mylne väčší. a teda ľavicovejší ako ten, ktorý priamo vypláca 400-eurový dôchodok a dôchodky nezdaňuje. Ak sa verejné výdavky upravia o takéto položky, analytici dospeli k názoru, že v roku 2010 malo Slovensko najvyššie verejné výdavky vo V4. Najmä obrana, vnútro a zdravotníctvo sa tešili verejným dotáciám, zatiaľ čo školstvo bolo na chvoste. Ani v jednom z analyzovaných rokov 2002, 2006 a 2010 neboli tieto upravené výdavky na Slovensku najnižšie. A teda Slovensko sa veľkosťou štátu výrazne neodlišuje od susedných postkomunistických krajín.
.treba zdaniť banky?
Ďalším populárnym príkladom je súčasný bankový odvod z podnikových vkladov. Čo môže byť zlé na zdaňovaní bohatých bánk ? Zdaňovať špeciálne určitý sektor je ospravedlniteľné len v prípade monopolného správania. Inak vyššie zdaňovanie spôsobuje zníženie atraktivity daného sektora. Ak napríklad zdaníme banky a oslobodíme turizmus, vytvárame podmienky, aby viac Slovákov prišlo o dobre platenú prácu v banke a nastúpilo na zle platenú prácu upratovačky alebo kuchára v hoteli. A to asi nezrýchli proces dobiehania našej životnej úrovne. Ak by sme sa nejako násilne presvedčili, že konkurencia v bankách je nízka, určite by bola vyššia na trhu podnikových klientov ako občanov. Ak je našou obavou záchrana bánk, určite štátu viac prekáža model retailovej banky, ktorá vyzbiera peniaze od občanov a nakúpi za ne grécke dlhopisy. Toto je možné práve kvôli ďalšej regulácii štátu – poisteniu vkladov. Občanov totiž na rozdiel od podnikov nemusí až tak zaujímať zdravie banky, keďže vklady majú poistené na plnú výšku. Podniky, navyše, môžu veľmi jednoducho poslať svoje peniaze, a teda likviditu do zahraničia. A preto je súčasný bankový odvod, ktorý zaťažuje zdroje od podnikov, tým najhorším spôsobom zdanenia. Jeho ďalšie zvýšenie by tento problém len prehĺbilo.
Autor je hlavný ekonóm MF SR, príspevok vyjadruje jeho osobný názor
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.