To jediné a najvýznamnejšie, čo po zimnom povstaní zostane, je prepísanie volebného výsledku. A teda aj zloženie nového parlamentu, na ktorom protesty zanechajú akýsi odtlačok. (Skôr miernejší ako dramatický, ale to je len odvážny tip, čitateľ je už múdrejší.) Novej vládnej garnitúre, nech ju bude tvoriť ktokoľvek, však pouličné pochody, ktoré sme videli, strach nenaženú. A ani neurobia politickú triedu pokornejšou a ochotnejšou načúvať rozčarovaniu až marazmu, čo boli určujúce pocity vinúce sa kampaňou.
Ukázalo sa predovšetkým, že protesty nezískali ani potrebnú masovosť, ani lídrov schopných rozumne sformulovať, čo vlastne od politikov požadujú. Darmo slovenská ulica evidentne čerpala zo zdrojov ako „occupy” či „indignados”, vnem autentickej sociálnej vzbury, ktorá by prinútila „systém” reagovať, vyvolať nedokázala. Vrcholom bolo asi stretnutie zopár protagonistov s Radičovou, alebo ešte skôr odmietnutie premiérky, ktorá ich pozvala týždeň predtým, s tým, „že teraz nemajú čas”.
Hoci aj také detaily, že organizátori sa nevedeli odtrhnúť od futbalových výtržníkov či internetových vandalov ako sú Anonymous, ale najmä samotné požiadavky prezradili zásadnú vec: „Open air” tlak na politickú triedu, ktorý ako svoju zbraň využíva zhromažďovacie právo a moderné komunikačné technológie, inklinuje – zrejme z podstaty svojho pôvodu – k antisystémovosti, k riešeniam (cieľom), ktoré v konečnom dôsledku popierajú zastupiteľskú demokraciu. Nepríjemne zamrazilo napríklad to, aký slabý odpor či dokonca „zvažovanie” aj v politických a mediálnych kruhoch vyvolal nápad s odložením predčasných volieb, čo je pritom jediné štandardné riešenie úplného rozvalu, ktorý nastal na politickej scéne. Dokonca ani anexia štátu bezškrupulóznymi podnikateľskými skupinami, čo je stav, ktorý ohlasuje Gorila, nie je dosť dobrý dôvod na zavedenie priamej odvolateľnosti ministrov, poslancov, polície, kontrolného úradu (a podobne), či dokonca rozšírenie referenda na ústavodarnú moc.
Aj keby sa sen istej aktivistky o bartrovej výmene hrušiek s jablkami nestal okrídleným, z vyššieho je zrejmé, že väčšmi než náprava korupcie mocných „niesli” slovenské pouličné protesty rôzne alternatívne predstavy o usporiadaní spoločnosti. Teda aspoň v okruhu ľudí, ktorí sa stavali do popredia a snažili byť viditeľní. Takým nepriamym svedectvom je napríklad aj pozvanie pre lídra islandskej „revolúcie”, ktorá v kruhoch antisystémovej ľavice vyrástla v kultovú udalosť (najmä legendárna „internetová ústava”). Reč pána Torfasona, že cieľom pravicovej strany, ktorá vládla na Islande dlhé roky, „bolo vytvoriť skupinu bohatých a väčšinu otrokov”, hovorí veľa o tom, akým smerom by sa jeho rady uberali.
To, že antigorilie pochody, ktoré sa chvíľu vnímali ako prebudenie zdravého občianstva, pravdepodobne stratia dych, Slovensko preto mrzieť nemusí. Ulica nezbaví krajinu vysokej korupcie a rozkrádania. Treba veriť, že svoju schopnosť, korigovať a zlepšovať samu seba, overenú desaťročiami, demokracia nemohla stratiť ani na Slovensku. Vcelku zásadné vyjadrenie k tomu mohli dať aj sobotňajšie voľby.
Ukázalo sa predovšetkým, že protesty nezískali ani potrebnú masovosť, ani lídrov schopných rozumne sformulovať, čo vlastne od politikov požadujú. Darmo slovenská ulica evidentne čerpala zo zdrojov ako „occupy” či „indignados”, vnem autentickej sociálnej vzbury, ktorá by prinútila „systém” reagovať, vyvolať nedokázala. Vrcholom bolo asi stretnutie zopár protagonistov s Radičovou, alebo ešte skôr odmietnutie premiérky, ktorá ich pozvala týždeň predtým, s tým, „že teraz nemajú čas”.
Hoci aj také detaily, že organizátori sa nevedeli odtrhnúť od futbalových výtržníkov či internetových vandalov ako sú Anonymous, ale najmä samotné požiadavky prezradili zásadnú vec: „Open air” tlak na politickú triedu, ktorý ako svoju zbraň využíva zhromažďovacie právo a moderné komunikačné technológie, inklinuje – zrejme z podstaty svojho pôvodu – k antisystémovosti, k riešeniam (cieľom), ktoré v konečnom dôsledku popierajú zastupiteľskú demokraciu. Nepríjemne zamrazilo napríklad to, aký slabý odpor či dokonca „zvažovanie” aj v politických a mediálnych kruhoch vyvolal nápad s odložením predčasných volieb, čo je pritom jediné štandardné riešenie úplného rozvalu, ktorý nastal na politickej scéne. Dokonca ani anexia štátu bezškrupulóznymi podnikateľskými skupinami, čo je stav, ktorý ohlasuje Gorila, nie je dosť dobrý dôvod na zavedenie priamej odvolateľnosti ministrov, poslancov, polície, kontrolného úradu (a podobne), či dokonca rozšírenie referenda na ústavodarnú moc.
Aj keby sa sen istej aktivistky o bartrovej výmene hrušiek s jablkami nestal okrídleným, z vyššieho je zrejmé, že väčšmi než náprava korupcie mocných „niesli” slovenské pouličné protesty rôzne alternatívne predstavy o usporiadaní spoločnosti. Teda aspoň v okruhu ľudí, ktorí sa stavali do popredia a snažili byť viditeľní. Takým nepriamym svedectvom je napríklad aj pozvanie pre lídra islandskej „revolúcie”, ktorá v kruhoch antisystémovej ľavice vyrástla v kultovú udalosť (najmä legendárna „internetová ústava”). Reč pána Torfasona, že cieľom pravicovej strany, ktorá vládla na Islande dlhé roky, „bolo vytvoriť skupinu bohatých a väčšinu otrokov”, hovorí veľa o tom, akým smerom by sa jeho rady uberali.
To, že antigorilie pochody, ktoré sa chvíľu vnímali ako prebudenie zdravého občianstva, pravdepodobne stratia dych, Slovensko preto mrzieť nemusí. Ulica nezbaví krajinu vysokej korupcie a rozkrádania. Treba veriť, že svoju schopnosť, korigovať a zlepšovať samu seba, overenú desaťročiami, demokracia nemohla stratiť ani na Slovensku. Vcelku zásadné vyjadrenie k tomu mohli dať aj sobotňajšie voľby.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.