Desať rokov s JOJ-kou

.ešte keď minulý rok v lete oslavovala pätnásť rokov Markíza, chceli sme si pripomenúť pätnásť rokov s touto veľmi úspešnou televíziou, no z jej strany nebol veľký záujem. Najsledovanejšia televízia slávila okrúhle výročie akosi zatrpknuto. Ani v Tv JOJ neboli pompézne oslavy, ale jojkári sa k svojmu výročiu radostne hlásia a bez komplexov hovoria aj o tom, na čo nie sú hrdí. Sú to relácie, ktoré často kritizujeme aj na našich stránkach, pretože svojou primitívnosťou či vulgárnosťou kazia vkus a posúvajú hranice toho, čo znesie televízna obrazovka.  

.nehanbiť sa
Hoci na televízneho diváka môže zvonka Tv JOJ pôsobiť ako televízia, ktorá si – podľa vzoru Markízy – buduje celebritný imidž, vnútri televízie panuje dobrá tímová atmosféra. Šéf spravodajstva Roland Kubina, ktorý je vo firme najdlhšie a je prirodzenou autoritou tímu, má na nástenke v kancelárii papierik s výrokom: „Pred Bohom a v Hainburgu sme si všetci rovní.“ Kubina svojim redaktorom dookola pripomína, aby sa na obrazovke netvárili, že sú najmúdrejší na svete. A svojim moderátorom zas pripomína, že hviezdami môžu byť len mimo tejto budovy. Tu sú normálnou súčasťou tímu a majú aj iné povinnosti ako pekne prezentovať to, čo pozháňali kolegovia. Medzi redaktormi zvyčajne od rána usilovne pracuje moderátor Ján Mečiar.
Spravodajský tím, ktorý okolo Kubinu vznikol, je pozoruhodne stabilný, veľa reportérov je tu od  začiatku a cítia sa tu spokojne. „Možno je to preto, že sme východniari,“ usmieva sa na chodbe politická spravodajkyňa Jana Krescanko-Dibáková, ktorá má dva mesiace pred pôrodom. Východniar je Borovský, Kubina, Janda...aj Jana Krescanko-Dibáková.
Kubina ešte donedávna riešil problém, že k nemu do JOJ-ky nechcel nikto ísť robiť, lebo sa to bralo ako čosi menejcenné, a on sa uchádzačov o novinársku prácu celkom vážne pýtal: „A nehanbíš sa za to, že budeš robiť v JOJ-ke?“

.ťažké začiatky
Ak niečo Tv JOJ nevyšlo, tak to bol začiatok. Pri vzniku bol aj dnešný generálny riaditeľ Tv JOJ František Borovský, aj šéf spravodajstva Roland Kubina, ale bol tam aj český televízny bos Vladimír Železný, a dnešný primátor Trenčína Richard Rybníček. Všetci priznávajú, že na začiatku diváka veľmi sklamali. Východisková situácia bola totiž na začiatku Tv JOJ oveľa komplikovanejšia, ako pri štarte Markízy.
Spolumajiteľ Novy poveril koncom roka 2000 Richarda Rybníčka, aby preňho ako investora vytypoval na Slovensku stanicu, ktorá má čo najväčšie pokrytie, alebo má šancu na zvyšovanie pokrytia. „V tom čase som analyzoval možnosť získania Dvojky STV, skrachovanej Tv Luna a košickej Tv Global,“ spomína Richard Rybníček. „Bolo to v čase, keď dominovala Markíza. STV bola síce zdecimovaná, ale šance získať frekvencie Dvojky boli minimálne. Luna bola šírená káblom a mala len jednu terestriálnu frekvenciu. Slušné terestriálne pokrytie mala košická TV Global a voľné boli vtedy ešte dve veľké frekvencie – bratislavská a žilinská.“
Rybníček  investorovi navrhol, aby kúpil TV Global a on sa pokúsi na licenčnej rade získať dve voľné lukratívne frekvencie. „Mnohým sa to v tom čase zdalo nereálne, ale na jeseň 2001 som to zvládol.“ O  voľné frekvencie mal pritom záujem aj Pavol Rusko s Markízou. „On už vtedy veľmi dobre vedel, prečo to bol kľúčový moment pre budúcnosť televízneho trhu na Slovensku,“ vysvetľuje Rybníček.
V košickej TV Global bola v čase, keď sa ohlásil Železný s Rybníčkom, ambiciózna partia ľudí, ktorá robila zaujímavú regionálnu televíziu a mala ambície rásť. Už v tom čase tam bol František Borovský aj Roland Kubina. Kubina si už budoval silnú sieť regionálnych spravodajcov a Borovského hoby bolo študovať skladbu programu v zahraničných televíziách. Spojenie so Železným prijali ako šancu. Lenže aj oni zažili sklamanie, keď Nova chápala Jojku iba ako priestor na reprízovanie  starých zábavných programov.
Mediálny analytik Radoslav Augustín nevydarený začiatok opisuje slovami: „Železný namiešal nutné minimum – čo zostalo v Globale a to, na čo Nova kúpila práva v balíčku aj pre Slovensko. A nazval to trochu emotívnejšie ako spravodajsky znejúci Global.“ Aj čudný názov, ktorý Železný zdôvodnil tým, že slovenské ženy toto slovo používajú vo chvíľkach rozkoše, vzbudzoval pohŕdavý úsmev.
„Očakávania štartu Jojky boli veľké, ale mne bolo vtedy po boku Vladimíra Železného jasné, že štart bude iný, aké boli očakávania trhu a verejnosti,“ hovorí s odstupom Rybníček. „Investície do JOJ-ky museli byť postupné, lebo prioritou od začiatku bolo ďalšie získavanie malých voľných frekvencií, teda zvyšovanie penetrácie a zavedenie peoplemetrového merania na Slovensku. Bez týchto dvoch veličín nemalo zmysel vrážať od začiatku obrovské peniaze do programu. “

.peoplemetre
Ani nie rok po rozbehnutí JOJ-ky Rybníček s Borovským z televízie odchádzajú, aby spustili „nový začiatok“ vo verejnoprávnej televízii.  Kubina ostal v JOJ-ke a budoval svoj tím, ktorý mal stáť na regionálnych spravodajcoch.
Český investor nebol s výsledkami svojej slovenskej televízie spokojný, a tak z nej vycúval. V roku 2002 vstupuje do firmy podnikateľ Ivan Kmotrík, ktorý sa čoskoro stal jediným majiteľom. Riaditeľom sa stal Milan Kňažko, ktorý vďaka svojim kontaktom pomáhal televízii rozširovať svoje pokrytie. Televízny biznis mu nebol blízky a sám sa po oficiálnom rozhovore vtedy redaktorom .týždňa priznal, že ho viac baví golf ako televízia. Ale za čias Kňažka sa udialo čosi, čo Roland Kubina  považuje za skutočný zlom. Bolo to 15. augusta 2004, teda v deň, keď prvýkrát videl neoficiálne výsledky peoplemetrov. Dovtedajší spôsob merania sledovanosti JOJ-ku zaraďoval na perifériu diváckeho záujmu. „Bol to hrozný pocit, máš pocit, že to robíš dobre, ale nevieš to dokázať,“ spomína Kubina na frustrujúce štúdium denníčkových záznamov. Ale prvé výsledky oveľa presnejších peoplemetrov ukázali, že Tv JOJ je v číslach porovnateľná s STV. Odvtedy sú peoplemetrové grafy Kubinovou záľubou a vie presne analyzovať, v ktorej minúte správ diváci prepli. Podľa toho dnes skladá JOJ svoje správy.

.nový majiteľ
Podnikateľa Ivana Kmotríka vlastníctvo Tv JOJ príliš nenapĺňalo, televízia neprinášala zaujímavé zisky a ani v nej nemal výrazný vplyv, keďže spravodajský tím si od začiatku budoval silnú autonómiu. V januári 2007 Kmotrík predal televíziu spoločnosti J&T (získal zato TA3). Noví majitelia rýchlo pochopili, že televíznemu biznisu nerozumejú, a tak si najali silný manažérsky tím a dali mu voľné ruky.
Z Markízy sa do JOJ-ky vrátil František Borovský, považovaný za najlepšieho televízneho manažéra na Slovensku, z Markízy do Jojky prestúpil televízny fenomén Andy Kraus, prišli kvalitní producenti aj moderátor Daniel Krajcer. V čom bola preňho táto zmena atraktívna? „V Tv JOJ som pôsobil najmä vo vysokej manažérskej pozícii a moderátorská práca bola len doplnkovou,“ tvrdí Krajcer a svoje pôsobenie v JOJ dnes vníma z hľadiska profesionálneho rastu veľmi pozitívne.
Aj Rybníček dnes pokladá Tv JOJ za konkurencieschopnú komerčnú televíznu stanicu: „Odráža mentalitu, vkus a záujem takého množstva slovenskej verejnosti, ktoré umožňuje televízii zarábať slušné peniaze a následne ich investovať do svojho rozvoja a posúvať ju dopredu. JOJ-ka má dnes najlepší televízny manažment a vidieť a cítiť to.“

.menej politiky
Čo je z hľadiska trendu zaujímavé, je fakt, že JOJ má menej politiky ako v konkurenčných televíziách a začínajú ju kopírovať aj ostatní. Reportáže z vlády či parlamentu sú v JOJ-ke často zaradené až v druhej polovici správ a sú spracované  odľahčeným štýlom.  „Politika ľudí až tak veľmi nezaujíma, už nie sú 90. roky,” vysvetľuje Kubina. On bol aj vtedy presvedčený, že vlna záujmu o politiku rýchlo opadne.
JOJ od začiatku postavila svoje spravodajstvo na reportážach z regiónov, hoci jej regionálni redaktori pôsobia v porovnaní s konkurenciou amatérskejšie, no aj autentickejšie. „Nie sú neprofesionáli, veď mnohí sú s nami od začiatku. Možno sú svojskí, ale aspoň si ich ľudia ľahšie zapamätajú,” tvrdí Kubina.  
Kľúčom k úspechu spravodajstva sú dnes servisné témy, čo už dávnejšie pochopili seriózne denníky, ktoré nerobia televízne upútavky na politické kauzy, ale na praktické veci, ktoré ľuďom pomáhajú v bežnom živote. To dnes platí aj pre televízne spravodajstvo, dokonca aj v Kriminovinách je veľký podiel servisných tém, ktoré sú pre divákov atraktívnejšie ako brutálne zábery plné krvi.
JOJ-ka má ešte jedno špecifikum:  jej moderátorky zásadne nosia odvážnejšie kostýmy ako konkurencia. „Možno sú odvážnejšie, ako napokon celá televízia. Ale nemôžeme to prehnať, lebo keď to preženieme, mužov síce zaujmeme, ale nahneváme ženy. Oblečenie nesmie byť vulgárne, musia to byť vždy dámy,” hovorí Kubina, ktorý osobne dohliada aj na kostýmy svojich moderátorov.

.zásah J&T
Jana Krescanko-Dibáková začínala v JOJ v novembri 2002. Dnes patrí k najvýraznejším politickým redaktorom v televíznom spravodajstve. „Bolo obdobie, keď sme hrali bulvárnejšie témy,” spomína Dibáková. Dnes jej už neprekáža, že politické reportáže neotvárajú hlavné správy. „Je to aj súčasť stratégie voči konkurencii, ktorá dávala štyri politické správy hneď na úvod, potom zahraničie, a tak to ľudia prepli. Náš divák vie, že ho čaká možno politika, zvieratko či príbeh z regiónu.”
Spravodajstvo veľmi ovplyvnil aj internet, dnes už ľudia nemusia čakať do siedmej, aby sa dozvedeli, čo je nové. Spravodajstvo im môže udalosti dňa zhrnúť a musí ponúknuť iný pohľad. JOJ prichádza s politickými správami ako posledná z televízií, preto musí Dibáková rozmýšľať, ako sa odlíšiť. Za typický príklad Dibáková považuje reportáž o prerieknutiach prezidenta Gašparoviča, ktoré sprevádzali oznámenie jeho opätovnej kandidatúry. „Snažila som sa zachytiť najmä atmosféru a prezentovať jeho brbty a frázy v plnej nahote. Informáciou, ktorá vystihuje atmosféru, však nie je bulvár,” myslí si Dibáková. Odlišne spracovala aj tlačovú besedu Mariána Kočnera, na ktorej útočil na Richarda Sulíka a SaS. „Do reportáže som nastrihala niekoľko jeho výrokov typu: myslím si, podľa môjho názoru, toto je môj pocit.”
V reportážach politická reportérka JOJ často ironizuje, tvrdí však, že pozná mieru. „Nerobím to vždy, napríklad o páde vlády som informovala vecne. Určite nezovšeobecňujem spôsobom, že všetci politici kradnú, to by bolo lacné.” Z niektorých politikov cíti, že vnímajú spravodajstvo JOJ s dešpektom. Väčšina si však podľa Dibákovej už uvedomuje, že toto spravodajstvo pozerajú vzdelaní diváci, ktorí žijú vo veľkých mestách a zaujíma ich dianie v spoločnosti. „Aj preto nás už politici berú inak ako pred niekoľkými rokmi.”
Politická reportérka má vraj v televízii dosť slobody: pred voľbami 2010 jej však vedenie televízie zastavilo reportáž o sponzorskej zmluve medzi podnikateľom Ľubomírom Blaškom a bývalým financmajstrom Smeru Fedorom Flašíkom. Spolumajiteľ J&T Ivan Jakabovič to vtedy vysvetlil tak, že Blaško bol jeho priateľ, preto nechcel, „aby sa jeho meno vláčilo po médiách, keď už je po smrti a nemôže sa brániť“. Sklamaná Dibáková si vtedy zobrala mesiac voľna a rozmýšľala, čo ďalej. „Chcela som sa dištancovať od volieb, o ktorých som nemohla informovať objektívne.”
Napokon sa vrátila. „Rolo Kubina mi nič nesľuboval. Ale televízii, v ktorej sa cítim dobre, som dala druhú šancu.”  Kubina tvrdí, že podobné zásahy sú aj v iných médiách. „Jediný rozdiel je v tom, že ja som našim majiteľom poradil, aby priznali, že tú reportáž zastavili. A oni to urobili. Právo veta využili len raz.”
Preto s tým Kubina nemal veľký problém, no občas rozmýšľa, čo ešte môže pustiť, aby to nevyzeralo ako PR pre majiteľov, zväčša keď ide o Tatry. „Tam som oveľa opatrnejší. Je to občas dilema, ako o tom informovať,” priznáva. Skôr ako promo pre Tatry je však problémom JOJ-ky občas silná snaha o originalitu, o iný pohľad na vec, ako majú ostatní, a vtedy JOJ-ka „uletí“. Redaktor Martin Mózer napríklad vykreslil mafiána Jozefa Roháča, ktorý je spájaný s viacerými vraždami v podsvetí, ako štvanca.  „Je pravda, že vnútri redakcie sme o Roháčovi diskutovali. Ja som tvrdil, že ešte nikto neurobil pohľad z druhej strany,” obhajuje spornú reportáž Kubina aj dnes.

.nová etapa?
Často sa o spravodajstve Tv JOJ hovorí ako o bulvárnom, ale JOJ-ka prišla ako prvá na Slovensku s takzvaným infotainmentom (spojenie informácií so zábavou), preto tam je zvieratko aj vtipné tatranské reportáže Joža Kubániho. Na druhej strane, JOJ nemá občas problém urobiť aj tému, ktorá pripomína verejnoprávne spravodajstvo. Napríklad dlhodobo mapuje zločiny komunizmu či praktiky ŠtB, čomu sa venuje práve Martin Mózer či redaktorka Veronika Tóthová. Tá nakrútila aj seriál príbehov obetí totality (Neumlčaní), ktoré vysielala televízia aj v hlavných správach. „Robíme aj veci, ktoré by od nás nikto nečakal,” hovorí Kubina. JOJ-ka vytvorila aj priestor na diskusnú reláciu Lampa po vynútenom odchode Štefana Hríba z STV.
Politické diskusie však JOJ už  nevysiela. „Ich sledovanosť kontinuálne klesá. Ani politici nemajú k týmto reláciám rešpekt – dramaturgovia ich musia prosiť, aby prišli, čo je nedôstojné,” vysvetľuje Dibáková, ktorá mala tiež ambíciu moderovať politickú diskusiu. Tak ako sa skončili v JOJ-ke politické diskusie, tak sa skončila aj vlastná investigatívna relácia. „Je to veľmi drahé a ľudí to nezaujíma,” lakonicky komentuje Kubina.
V posledných mesiacoch JOJ-ka dosahuje vysoké čísla sledovanosti, a v niektoré dni je už lídrom nielen vďaka Paneláku, ale aj vďaka spravodajstvu. To ju posúva do novej etapy. O chvíľu už nemusia byť v pozícii ambiciózneho dravca, ktorý chce za každú cenu pokoriť silnejšieho konkurenta. Môže to znamenať aj potrebu zmeniť program, pretože to, čo diváci akceptovali v malej dravej firme, nemusia prijať v silnej sebavedomej televízii. V JOJ-ke si to už uvedomujú a vedia to pomenovať nahlas. Druhá desaťročnica tak možno bude o niečom inom, hoci nevkusné Extrémne rodiny či Hotel Paradise zatiaľ nesvedčia o veľkej zmene.