Rozpočtová zmluva (anglicky fiscal compact), podpísaná začiatkom marca v Bruseli, pritiahla už niekoľko šťavnatých komentárov. Bývalý podpredseda vlády SR pre ekonomiku, Jozef Kučerák, celú situáciu v minulom vydaní nášho časopisu prirovnal k človeku, ktorý nechá svojich susedov kontrolovať, či nemíňa veľa na alkohol. Pričom aj tí susedia sa radi pozerajú na dno pohárika. Výrečný britský euroskeptik a poslanec Európskeho parlamentu Nigel Farage hovoril zase o smutnom dni pre demokraciu. S tým, že o zamýšľaných pozitívnych dopadoch na európske ekonomiky pochybuje: „Povedať prosto slovo ,rast´ ešte neznamená, že rast nastane. Vzhľadom na súčasnú hospodársku krízu sa zdá, že bruselská politická trieda je buď zúfalá, alebo má veľký zmysel pre humor.“ Naproti tomu, slovenská premiérka Iveta Radičová vyjadrila radosť, že takáto zmluva vznikla. A stály predseda Európskej rady Herman Van Rompuy, ktorému bol ďalej predĺžili mandát, prízvukoval, že dohoda odprevadí euro do pokojnejších vôd. Kde je vlastne problém?
.ako rozoštvať EÚ
Snaha o väčšiu rozpočtovú disciplínu európskych vlád je vzhľadom na zúriacu dlhovú krízu šľachetným podujatím. No nesie so sebou aj otázniky. Fiškálny pakt hovorí, že rozpočty vlád by v prvom rade mali byť buď vyrovnané, alebo v prebytku. Prípadný štrukturálny (teda od cyklických a jednorazových vplyvy očistený) deficit by nemal prekročiť 0,5 percenta HDP. Štáty, ktorých dlh sa pohybuje pod 60 percentami HDP a riziká dlhodobej udržateľnosti verejných financií sú nízke, si môžu dovoliť schodok na úrovni 1 percenta. Ak však 60 percent prekračujú, sú zaviazané dlh postupne znižovať...
Problémom nie sú ani tak rozpočtové pravidlá samotné ako sankcie za ich neplnenie. V európskych kruhoch sa správne zdôrazňovalo, že musia byť automatické, pretože priveľa voľnej úvahy politikov vedie k dvojitým metrom a prílišnému politickému špekulovaniu. Vzniká tak napríklad problém, že malé štáty sa trestajú už za nepatrné prehrešky, kým veľkým štátom sa prešľapy voči pravidlám veľkoryso tolerujú, čo spochybňuje pravidlá ako také. Koniec koncov, presne tak bola podrytá aj autorita Paktu stability a rastu.
Lenže sankcie fiškálneho paktu nebudú fungovať tak automaticky, ako by si nejeden optimista predstavoval. Skôr sa dá hovoriť o „poloautomatických sankciách“. Zárodkom ďalších škriepok v Európe môže byť, že krajiny sa v prípade nedodržania rozpočtových pravidiel majú žalovať navzájom. Podľa nemeckej kancelárky Angely Merkelovej má rolu žalobcu prevziať vždy predsedajúca krajina Únie. Ani to však nevylučuje, že napríklad malý štát sa neodváži žalovať veľký.
Priestor na voľnú úvahu sa na viacerých miestach ponecháva aj Európskej komisii. Tá môže rozhodnúť, či nastala „vážna kríza“, v prípade ktorej sa sankcie výnimočne nemajú uplatňovať. EK tiež individuálne navrhne členským štátom, v akom časovom horizonte sa majú vpratať do určeného polpercentného deficitu.
Sankciu môže Európsky súdny dvor udeliť až do výšky 0,1 percenta HDP dotknutej krajiny. Je zvláštne pokutovať štát, ktorý robí prílišné dlhy. Takáto sankcia totiž ešte zhorší jeho finančné vyhliadky. Na druhej strane, aj výška pokuty závisí od uváženia sudcov.
Spôsob, akým eurozóna čelí dlhovým problémom svojich členov, je často označovaný ako kupovanie času. Otázne je, načo by ten kúpený čas mal byť použitý. Šancou pre celý kontinent je zvýšenie konkurencieschopnosti európskych ekonomík tak, aby sa naštartovali a štáty mohli trochu z dlhov vyrásť. Problém je, že vlády na jednej strane šetria a tým redukujú verejný dopyt po tovaroch a službách, no na druhej strane tiež zvyšujú dane a tým od súkromných firiem a osôb odčerpávajú ďalšie peniaze. Rásť na dlh a cez verejné výdavky určite nie je udržateľným riešením. Štáty by sa mali zmenšiť a vrátiť peniaze do súkromnej sféry. V tom im však bránia obrovské sociálne záväzky voči obyvateľstvu, ktoré je už desaťročia presvedčené, že má na niektoré veci jednoducho „nárok“. Schodnejšou cestou je viac otvoriť jednotný európsky trh, najmä v oblasti služieb či energetiky. No prípadný „ekonomický pakt“ ako o ňom hovorí napríklad taliansky premiér Mario Monti, zákonite narazí na záujmy Francúzska, ktoré chce svoje služby chrániť.
.riziká ratifikácie
Okrem schopnosti skrotiť dlhových hriešnikov je dôležitý aj politický rozmer paktu. Za cieľ mal totiž okrem iného uchlácholiť nemeckého voliča, ktorý dlhodobo prejavuje pramálo nadšenia pre zachraňovanie nezodpovedných európskych vlád z jeho vreciek. Angela Merkelová sa snaží presvedčiť verejnosť vo svojej krajine, že vďaka fiškálnemu paktu sa do zvyšku Európy vyvezie germánska rozpočtová striedmosť. No má jeden problém. Aby fiškálny pakt prešiel spolkovým snemom, kancelárka potrebuje hlasy opozičných sociálnych demokratov a zelených. Tí však majú podmienku. Žiadajú daň na finančné transakcie. Samozrejme, tú zaplatia opäť len občania cez predražené finančné služby. Navyše, snaha presadiť ju v celej dvadsaťsedmičke zákonite Nemecko poženie do ďalšej konfrontácie s Veľkou Britániou. Merkelová tu má zložitú vnútropolitickú pozíciu, pretože jej koaličný partner, FDP, daň na finančné transakcie, pokiaľ by sa mala týkať výlučne eurozóny, nepodporuje. Nemeckí liberáli trvajú na jej zavedení v celej Únii, pretože nechcú zhoršiť pozíciu Frankfurtu nad Mohanom ako finančného centra práve voči trucujúcemu Londýnu.
Fiškálna dohoda má byť účinná od roku 2013. Ak sa ju dovtedy podarí ratifikovať aspoň v dvanástich štátoch eurozóny. V Írsku prebehne o zmluve referendum. Hoci krajina v roku 2008 prvýkrát odmietla Lisabonskú zmluvu, dnes už zrejme nebude robiť problémy, keďže je odkázaná na pomoc z eurovalu. Navyše, prípadný nesúhlas Dublinu nebude mať silu veta. V ostatných krajinách postačí hlasovanie parlamentu. Pôvodne chceli referendum presadiť aj niektoré politické strany v Holandsku. V roku 2005 sa tam uskutočnilo ľudové hlasovanie, vďaka ktorému stroskotala európska ústavná zmluva. Avšak referendum o fiškálnom pakte väčšina holandských politikov odmietla. Vo Francúzsku zase socialistický kandidát na prezidenta Francois Holland oznamuje, že v prípade zvolenia sa pokúsi pakt vyjednať nanovo. To všetko sú možné úskalia novej dohody.
Je pravdepodobné, že podpisom fiškálneho paktu nebolo povedané posledné slovo, pokiaľ ide o nastavenie rozpočtového rámca pre Európu. To, či je to už plnohodnotná fiškálna únia, závisí od definície. No v Európe sme si medzitým zvykli, že plazivá centralizácia sa presadzuje salámovou metódou. Pokiaľ ide o Slovensko, plytvanie a zadlžovanie si musíme ustrážiť predovšetkým sami a vo vlastnom záujme, nie kvôli tomu, čo nám káže alebo nekáže EÚ.
.pani profesorka
Jedným z dôsledkov fiškálneho paktu bol aj malý mediálny „incident“ medzi SR a ČR. Skutočnosť, že k paktu rozpočtovej disciplíny sa popri Londýne nepridala ani Praha, vyprovokovala Ivetu Radičovú na verejné poučovanie českého premiéra Petra Nečasa o tom, čo vraj robí alebo nerobí čestný a rovný chlap. Pedagogické poznámky premiérky na adresu významného predstaviteľa spriatelenej krajiny neboli celkom vhodné. Stačí si to len predstaviť v opačnom garde: český premiér poručníkuje slovenského predsedu vlády. Ak niečo počas existencie spoločného štátu Slovákov mimoriadne iritovalo, tak to bol fenomén úzkoprsého „čecháčka“, ktorý namiesto povzbudzovania zaostávajúceho mladšieho brata volil voči nemu tón povýšeneckého a podceňujúceho pripomínania všetkých jeho nedostatkov. Treba povedať, že skutoční českí štátnici (vrátane Václava Havla a Václava Klausa) si vždy dávali pozor, aby do tohto verejného poručníkovania neupadli. A medzi premiérmi oboch krajín panoval úzus nepoučovať takto jeden druhého. Ak sa neudeje žiadna ďalšia ekonomické katastrofa, Slovensko by do konca tohto desaťročia mohlo predstihnúť svojho západného suseda v HDP na obyvateľa. Bolo by pre slovensko-české vzťahy veľmi nešťastné, keby teraz pre zmenu mladší brat začal povýšenecky poučovať staršieho brata len preto, že sa mu chvíľu darí.
.ako rozoštvať EÚ
Snaha o väčšiu rozpočtovú disciplínu európskych vlád je vzhľadom na zúriacu dlhovú krízu šľachetným podujatím. No nesie so sebou aj otázniky. Fiškálny pakt hovorí, že rozpočty vlád by v prvom rade mali byť buď vyrovnané, alebo v prebytku. Prípadný štrukturálny (teda od cyklických a jednorazových vplyvy očistený) deficit by nemal prekročiť 0,5 percenta HDP. Štáty, ktorých dlh sa pohybuje pod 60 percentami HDP a riziká dlhodobej udržateľnosti verejných financií sú nízke, si môžu dovoliť schodok na úrovni 1 percenta. Ak však 60 percent prekračujú, sú zaviazané dlh postupne znižovať...
Problémom nie sú ani tak rozpočtové pravidlá samotné ako sankcie za ich neplnenie. V európskych kruhoch sa správne zdôrazňovalo, že musia byť automatické, pretože priveľa voľnej úvahy politikov vedie k dvojitým metrom a prílišnému politickému špekulovaniu. Vzniká tak napríklad problém, že malé štáty sa trestajú už za nepatrné prehrešky, kým veľkým štátom sa prešľapy voči pravidlám veľkoryso tolerujú, čo spochybňuje pravidlá ako také. Koniec koncov, presne tak bola podrytá aj autorita Paktu stability a rastu.
Lenže sankcie fiškálneho paktu nebudú fungovať tak automaticky, ako by si nejeden optimista predstavoval. Skôr sa dá hovoriť o „poloautomatických sankciách“. Zárodkom ďalších škriepok v Európe môže byť, že krajiny sa v prípade nedodržania rozpočtových pravidiel majú žalovať navzájom. Podľa nemeckej kancelárky Angely Merkelovej má rolu žalobcu prevziať vždy predsedajúca krajina Únie. Ani to však nevylučuje, že napríklad malý štát sa neodváži žalovať veľký.
Priestor na voľnú úvahu sa na viacerých miestach ponecháva aj Európskej komisii. Tá môže rozhodnúť, či nastala „vážna kríza“, v prípade ktorej sa sankcie výnimočne nemajú uplatňovať. EK tiež individuálne navrhne členským štátom, v akom časovom horizonte sa majú vpratať do určeného polpercentného deficitu.
Sankciu môže Európsky súdny dvor udeliť až do výšky 0,1 percenta HDP dotknutej krajiny. Je zvláštne pokutovať štát, ktorý robí prílišné dlhy. Takáto sankcia totiž ešte zhorší jeho finančné vyhliadky. Na druhej strane, aj výška pokuty závisí od uváženia sudcov.
Spôsob, akým eurozóna čelí dlhovým problémom svojich členov, je často označovaný ako kupovanie času. Otázne je, načo by ten kúpený čas mal byť použitý. Šancou pre celý kontinent je zvýšenie konkurencieschopnosti európskych ekonomík tak, aby sa naštartovali a štáty mohli trochu z dlhov vyrásť. Problém je, že vlády na jednej strane šetria a tým redukujú verejný dopyt po tovaroch a službách, no na druhej strane tiež zvyšujú dane a tým od súkromných firiem a osôb odčerpávajú ďalšie peniaze. Rásť na dlh a cez verejné výdavky určite nie je udržateľným riešením. Štáty by sa mali zmenšiť a vrátiť peniaze do súkromnej sféry. V tom im však bránia obrovské sociálne záväzky voči obyvateľstvu, ktoré je už desaťročia presvedčené, že má na niektoré veci jednoducho „nárok“. Schodnejšou cestou je viac otvoriť jednotný európsky trh, najmä v oblasti služieb či energetiky. No prípadný „ekonomický pakt“ ako o ňom hovorí napríklad taliansky premiér Mario Monti, zákonite narazí na záujmy Francúzska, ktoré chce svoje služby chrániť.
.riziká ratifikácie
Okrem schopnosti skrotiť dlhových hriešnikov je dôležitý aj politický rozmer paktu. Za cieľ mal totiž okrem iného uchlácholiť nemeckého voliča, ktorý dlhodobo prejavuje pramálo nadšenia pre zachraňovanie nezodpovedných európskych vlád z jeho vreciek. Angela Merkelová sa snaží presvedčiť verejnosť vo svojej krajine, že vďaka fiškálnemu paktu sa do zvyšku Európy vyvezie germánska rozpočtová striedmosť. No má jeden problém. Aby fiškálny pakt prešiel spolkovým snemom, kancelárka potrebuje hlasy opozičných sociálnych demokratov a zelených. Tí však majú podmienku. Žiadajú daň na finančné transakcie. Samozrejme, tú zaplatia opäť len občania cez predražené finančné služby. Navyše, snaha presadiť ju v celej dvadsaťsedmičke zákonite Nemecko poženie do ďalšej konfrontácie s Veľkou Britániou. Merkelová tu má zložitú vnútropolitickú pozíciu, pretože jej koaličný partner, FDP, daň na finančné transakcie, pokiaľ by sa mala týkať výlučne eurozóny, nepodporuje. Nemeckí liberáli trvajú na jej zavedení v celej Únii, pretože nechcú zhoršiť pozíciu Frankfurtu nad Mohanom ako finančného centra práve voči trucujúcemu Londýnu.
Fiškálna dohoda má byť účinná od roku 2013. Ak sa ju dovtedy podarí ratifikovať aspoň v dvanástich štátoch eurozóny. V Írsku prebehne o zmluve referendum. Hoci krajina v roku 2008 prvýkrát odmietla Lisabonskú zmluvu, dnes už zrejme nebude robiť problémy, keďže je odkázaná na pomoc z eurovalu. Navyše, prípadný nesúhlas Dublinu nebude mať silu veta. V ostatných krajinách postačí hlasovanie parlamentu. Pôvodne chceli referendum presadiť aj niektoré politické strany v Holandsku. V roku 2005 sa tam uskutočnilo ľudové hlasovanie, vďaka ktorému stroskotala európska ústavná zmluva. Avšak referendum o fiškálnom pakte väčšina holandských politikov odmietla. Vo Francúzsku zase socialistický kandidát na prezidenta Francois Holland oznamuje, že v prípade zvolenia sa pokúsi pakt vyjednať nanovo. To všetko sú možné úskalia novej dohody.
Je pravdepodobné, že podpisom fiškálneho paktu nebolo povedané posledné slovo, pokiaľ ide o nastavenie rozpočtového rámca pre Európu. To, či je to už plnohodnotná fiškálna únia, závisí od definície. No v Európe sme si medzitým zvykli, že plazivá centralizácia sa presadzuje salámovou metódou. Pokiaľ ide o Slovensko, plytvanie a zadlžovanie si musíme ustrážiť predovšetkým sami a vo vlastnom záujme, nie kvôli tomu, čo nám káže alebo nekáže EÚ.
.pani profesorka
Jedným z dôsledkov fiškálneho paktu bol aj malý mediálny „incident“ medzi SR a ČR. Skutočnosť, že k paktu rozpočtovej disciplíny sa popri Londýne nepridala ani Praha, vyprovokovala Ivetu Radičovú na verejné poučovanie českého premiéra Petra Nečasa o tom, čo vraj robí alebo nerobí čestný a rovný chlap. Pedagogické poznámky premiérky na adresu významného predstaviteľa spriatelenej krajiny neboli celkom vhodné. Stačí si to len predstaviť v opačnom garde: český premiér poručníkuje slovenského predsedu vlády. Ak niečo počas existencie spoločného štátu Slovákov mimoriadne iritovalo, tak to bol fenomén úzkoprsého „čecháčka“, ktorý namiesto povzbudzovania zaostávajúceho mladšieho brata volil voči nemu tón povýšeneckého a podceňujúceho pripomínania všetkých jeho nedostatkov. Treba povedať, že skutoční českí štátnici (vrátane Václava Havla a Václava Klausa) si vždy dávali pozor, aby do tohto verejného poručníkovania neupadli. A medzi premiérmi oboch krajín panoval úzus nepoučovať takto jeden druhého. Ak sa neudeje žiadna ďalšia ekonomické katastrofa, Slovensko by do konca tohto desaťročia mohlo predstihnúť svojho západného suseda v HDP na obyvateľa. Bolo by pre slovensko-české vzťahy veľmi nešťastné, keby teraz pre zmenu mladší brat začal povýšenecky poučovať staršieho brata len preto, že sa mu chvíľu darí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.