Ľudia totiž alkohol odjakživa pili, stále pijú a veľmi pravdepodobne piť budú, a to bez ohľadu na akékoľvek štátne prohibície alebo náboženské ideológie. Ale ako veľa iných „zlých“ molekúl, aj etanol, ten najdostupnejší kvapalný stimulant na svete, má svoje svetlé stránky. Všetko je však plne v rukách (a ústach) každého dospelého konzumenta. Nuž a pokiaľ ten pristupuje k alkoholu výlučne triezvo, bude mu vskutku zdravým potešením, a nie devastujúcou závislosťou.
.(anti)stimulant
Pozrime sa však najprv na spôsob, akým etanol vlastne ovplyvňuje biochemickú rovnováhu mozgu. Na rozdiel od výlučne stimulačného kofeínu, alkohol sa v mozgu viaže hneď na niekoľko rôznych druhov nervových receptorov, vďaka čomu sa môže prejaviť jeho dvojtvárnosť. V prípade etanolu sú kľúčové dva konkrétne typy receptorov, ktorých vzájomná aktivita je opačná a za normálnych okolností v priam idylickej rovnováhe. (Pre fajnšmekrov: ide o excitačné NMDA a inhibičné GABA receptory.)
Okrem nich sú účinky alkoholu samozrejme závislé aj od veľkosti jeho dávky. Pri nízkych koncentráciách sa najprv prejaví jeho mierny stimulačný efekt v podobe eufórie až rozšafnosti, s pribúdajúcim promile v krvi sa však situácia radikálne mení a etanol naplno odhalí svoje neslávne známe sedatívne vlastnosti. V prvom prípade sú totiž aktivované prevažne NMDA receptory, stúpajúca dávka etanolu však prebudí ich GABA oponentov. V mozgu následne dôjde k biochemickému virvaru a z veselého konzumenta sa tak v priebehu popíjania stáva deprimovaný nešťastník.
Dlho sa však celkom presne nevedelo, ako to ten etanol vlastne robí, že „donúti“ potenciálneho konzumenta (vy)piť ho. Prečo ho teda ľudia vôbec pijú, keď veľmi dobre vedia, čo to s nimi urobí? A prečo neprestanú, keď už cítia, že (im) je zle? Nuž preto, lebo aj druh Homo sapiens sapiens (inak vraj človek rozumný), rovnako ako iné živočíchy, funguje na princípe odmeny. V prípade etanolu sa nedávno definitívne potvrdila už skôr postulovaná teória, že ako mnoho iných príjemných zážitkov, aj konzumácia alkoholu je založená na stratégii „niečo za niečo“.
Experimentálne sa totiž zistilo, že etanol svojím pôsobením na špecifické NMDA receptory zapríčiňuje uvoľňovanie „molekúl šťastia“ (endorfínov) práve v tých častiach mozgu, v ktorých sa za normálnych okolností generujú pozitívne emócie pohody a spokojnosti. (Pocity, ktoré za triezva vznikajú napríklad vďaka dobrému jedlu, kvalitnému sexu alebo kope peňazí. Poradie je veľmi individuálne a líši sa od prípadu k prípadu.) Je to prvý priamy dôkaz o tom, ako vlastne alkohol navodzuje ten dôverne známy pocit psychického uvoľnenia a straty zábran. Práve v tom však spočíva zákernosť etanolu – zneužije náš mozog na to, aby nás presvedčil, ako je nám s ním vlastne skvele. Čím viac ho (vy)pijeme, tým „šťastnejší“ sa cítime. Respektíve, aspoň si to myslíme. A presne o to etanolu ide.
.opica
Etanol však evidentne nie je telu vlastná látka, a tak sa jej organizmus snaží čo najrýchlejšie zbaviť. Napríklad tak, že ho odbúrava na čosi iné, čo dokáže následne buď zužitkovať, alebo rýchlo vylúčiť. (Pre zvedavých pijanov: v prvom kroku metabolizácie etanolu dochádza k jeho oxidácii na acetaldehyd pomocou enzýmu alkohol-dehydrogenáza a následne k ďalšej oxidácii, tentoraz acetaldehydu na kyselinu octovú pomocou enzýmu aldehyd-dehydrogenáza. Keďže aziati majú prvý enzým šikovnejší a ten druhý, naopak, lenivejší ako my, neopijú sa tak rýchlo ako našinec. Na druhej strane, ak to však preženú, trpia podstatne ťažšiou opicou ako my z dôvodu naakumulovaného toxického acetaldehydu. Dobrou správou pre nich však je, že práve vďaka takýmto otrasným zážitkom sú – na rozdiel od nás – menej náchylní stať sa alkoholikmi. Nuž, všetko zlé je na niečo dobré.) Ale poďme späť k etanolickým pozitívam.
.liek
Už dlhší čas je známy fakt, že pravidelná konzumácia malých dávok alkoholu (jeden-dva poháre denne) vo forme piva alebo vína - nie však koncentrovaných destilátov - pôsobí preventívne na kardiovaskulárne ochorenia. Dôsledkom je potom (zdanlivo paradoxná) skutočnosť, že striktní abstinenti sa dožívajú štatisticky nižšieho veku, než umiernení „pijani“. Kľúčovým je však v tomto prípade jednorazové množstvo prijatého alkoholu, pretože v malých dávkach je to síce „liek“, vo väčších ako malých sa však už stáva jedom.
Čím to však je, že pravidelné nízke dávky etanolu majú reálne prospešný zdravotný efekt? Ide o kombináciu viacerých faktorov. Etanol napríklad pôsobí preventívne na vznik aterosklerózy tým, že zabraňuje vzniku patologických usadenín na stenách ciev. Zároveň znižuje „lepivosť“ krvných doštičiek, vďaka čomu potláča vznik nebezpečných trombov, ktoré môžu spôsobiť infarkt myokardu alebo mozgovú porážku. A ak sa zrazeniny v krvnom riečisku predsa len objavia, alkohol napomáha ich opätovné „rozpúšťanie“. Etanol taktiež vstupuje do medzibunkovej komunikácie a tlmí začínajúce zápalové procesy, ktoré sú štartérom práve spomínaných chorobných zmien u predisponovaných ľudí.
Avšak druh homo sapiens nie je jediný, ktorý takto pozitívne reaguje na alkohol konzumovaný v „liečivých“ dávkach. Biochemici totiž nedávno zistili, že extrémne nízke, priam až homeopatické koncentrácie etanolu spôsobili predĺženie života malého hlístovca s názvom Caenorhabditis elegans až na dvojnásobok! Prišli na to – ako inak – úplne nechtiac a čírou náhodou. Pôvodne totiž testovali vplyv cholesterolu, ktorý háďatku podávali vo forme etanolického roztoku. To následne prežívalo naozaj dlhšie, avšak nie kvôli cholesterolu, ale práve kvôli etanolu použitému ako rozpúšťadlo. Nakoniec zistili, že etanolický „efekt dlhovekosti“ sa prejavoval ešte aj pri zriedení 1 : 20 000 ! Čo je zhruba lyžica etanolu rozpustená vo vani plnej vody. Rýchlo však prišli aj na to, že matuzalemské účinky etanolu u hlístovca okamžite zmizli pri vyšších koncentráciách. Zatiaľ sa ešte nevie, či tieto zaujímavé výsledky súvisia s už spomínaným efektom etanolu u ľudí v súvislosti s jeho prevenciou kardiovaskulárnych ochorení. V každom prípade je ponúkajúci sa kontext veľmi zaujímavý. Ten malinký bezstavovec má totiž približne polovicu svojich génov totožných s našimi. Čiže, ak sa u neho podarí nájsť gén(y) „dlhovekosti“, môže to mať významné implikácie pre výskum starnutia u ľudí.
.antiopica
A nakoniec jedna hádam dobrá správa pre všetkých, čo to s alkoholom nechtiac preženú. Existuje totiž prírodná zlúčenina, ktorá dokáže účinne zabrániť pôsobeniu etanolu v mozgu, v dôsledku čoho zostáva nedisciplinovaný konzument vcelku triezvy a to bez ohľadu na množstvo promile v krvi. Navyše, molekula taktiež pomáha zmierňovať príznaky „opice“ a nakoniec aj tlmí potenciálne vznikajúci nebezpečný návyk. Ten prírodný zázrak sa volá dihydromyricetín a pochádza z orientálneho hrozienkového stromu Hovenia dulcis. Extrakty z tejto rastliny sa v Číne používajú už vyše 500 rokov práve na „liečbu“ (po)opileckých stavov. Pokusmi na etanolom intoxikovaných myšiach sa nedávno zistilo, že dihydromyricetín blokuje špeciálne GABA receptory v mozgu, vďaka čomu je „opitý“ hlodavec úplne pri zmysloch aj napriek vysokej hladine alkoholu v krvi. Zostáva už len dúfať, že humánne použitie čistého dihydromyricetínu bude bezpečné a v takom prípade by mohol pomôcť pri prevencii a liečbe alkoholizmu. Hoci na druhej strane, poznajúc väčšinovú ľudskú povahu, existuje aj oprávnená obava, že takáto „pilulka triezvosti“ bude naopak povzbudzovať niektorých náchylných jedincov ešte k intenzívnejšej konzumácii alkoholu. Nuž, ale to je slobodná voľba každého jedného z nás.
Autor je chemik.
.(anti)stimulant
Pozrime sa však najprv na spôsob, akým etanol vlastne ovplyvňuje biochemickú rovnováhu mozgu. Na rozdiel od výlučne stimulačného kofeínu, alkohol sa v mozgu viaže hneď na niekoľko rôznych druhov nervových receptorov, vďaka čomu sa môže prejaviť jeho dvojtvárnosť. V prípade etanolu sú kľúčové dva konkrétne typy receptorov, ktorých vzájomná aktivita je opačná a za normálnych okolností v priam idylickej rovnováhe. (Pre fajnšmekrov: ide o excitačné NMDA a inhibičné GABA receptory.)
Okrem nich sú účinky alkoholu samozrejme závislé aj od veľkosti jeho dávky. Pri nízkych koncentráciách sa najprv prejaví jeho mierny stimulačný efekt v podobe eufórie až rozšafnosti, s pribúdajúcim promile v krvi sa však situácia radikálne mení a etanol naplno odhalí svoje neslávne známe sedatívne vlastnosti. V prvom prípade sú totiž aktivované prevažne NMDA receptory, stúpajúca dávka etanolu však prebudí ich GABA oponentov. V mozgu následne dôjde k biochemickému virvaru a z veselého konzumenta sa tak v priebehu popíjania stáva deprimovaný nešťastník.
Dlho sa však celkom presne nevedelo, ako to ten etanol vlastne robí, že „donúti“ potenciálneho konzumenta (vy)piť ho. Prečo ho teda ľudia vôbec pijú, keď veľmi dobre vedia, čo to s nimi urobí? A prečo neprestanú, keď už cítia, že (im) je zle? Nuž preto, lebo aj druh Homo sapiens sapiens (inak vraj človek rozumný), rovnako ako iné živočíchy, funguje na princípe odmeny. V prípade etanolu sa nedávno definitívne potvrdila už skôr postulovaná teória, že ako mnoho iných príjemných zážitkov, aj konzumácia alkoholu je založená na stratégii „niečo za niečo“.
Experimentálne sa totiž zistilo, že etanol svojím pôsobením na špecifické NMDA receptory zapríčiňuje uvoľňovanie „molekúl šťastia“ (endorfínov) práve v tých častiach mozgu, v ktorých sa za normálnych okolností generujú pozitívne emócie pohody a spokojnosti. (Pocity, ktoré za triezva vznikajú napríklad vďaka dobrému jedlu, kvalitnému sexu alebo kope peňazí. Poradie je veľmi individuálne a líši sa od prípadu k prípadu.) Je to prvý priamy dôkaz o tom, ako vlastne alkohol navodzuje ten dôverne známy pocit psychického uvoľnenia a straty zábran. Práve v tom však spočíva zákernosť etanolu – zneužije náš mozog na to, aby nás presvedčil, ako je nám s ním vlastne skvele. Čím viac ho (vy)pijeme, tým „šťastnejší“ sa cítime. Respektíve, aspoň si to myslíme. A presne o to etanolu ide.
.opica
Etanol však evidentne nie je telu vlastná látka, a tak sa jej organizmus snaží čo najrýchlejšie zbaviť. Napríklad tak, že ho odbúrava na čosi iné, čo dokáže následne buď zužitkovať, alebo rýchlo vylúčiť. (Pre zvedavých pijanov: v prvom kroku metabolizácie etanolu dochádza k jeho oxidácii na acetaldehyd pomocou enzýmu alkohol-dehydrogenáza a následne k ďalšej oxidácii, tentoraz acetaldehydu na kyselinu octovú pomocou enzýmu aldehyd-dehydrogenáza. Keďže aziati majú prvý enzým šikovnejší a ten druhý, naopak, lenivejší ako my, neopijú sa tak rýchlo ako našinec. Na druhej strane, ak to však preženú, trpia podstatne ťažšiou opicou ako my z dôvodu naakumulovaného toxického acetaldehydu. Dobrou správou pre nich však je, že práve vďaka takýmto otrasným zážitkom sú – na rozdiel od nás – menej náchylní stať sa alkoholikmi. Nuž, všetko zlé je na niečo dobré.) Ale poďme späť k etanolickým pozitívam.
.liek
Už dlhší čas je známy fakt, že pravidelná konzumácia malých dávok alkoholu (jeden-dva poháre denne) vo forme piva alebo vína - nie však koncentrovaných destilátov - pôsobí preventívne na kardiovaskulárne ochorenia. Dôsledkom je potom (zdanlivo paradoxná) skutočnosť, že striktní abstinenti sa dožívajú štatisticky nižšieho veku, než umiernení „pijani“. Kľúčovým je však v tomto prípade jednorazové množstvo prijatého alkoholu, pretože v malých dávkach je to síce „liek“, vo väčších ako malých sa však už stáva jedom.
Čím to však je, že pravidelné nízke dávky etanolu majú reálne prospešný zdravotný efekt? Ide o kombináciu viacerých faktorov. Etanol napríklad pôsobí preventívne na vznik aterosklerózy tým, že zabraňuje vzniku patologických usadenín na stenách ciev. Zároveň znižuje „lepivosť“ krvných doštičiek, vďaka čomu potláča vznik nebezpečných trombov, ktoré môžu spôsobiť infarkt myokardu alebo mozgovú porážku. A ak sa zrazeniny v krvnom riečisku predsa len objavia, alkohol napomáha ich opätovné „rozpúšťanie“. Etanol taktiež vstupuje do medzibunkovej komunikácie a tlmí začínajúce zápalové procesy, ktoré sú štartérom práve spomínaných chorobných zmien u predisponovaných ľudí.
Avšak druh homo sapiens nie je jediný, ktorý takto pozitívne reaguje na alkohol konzumovaný v „liečivých“ dávkach. Biochemici totiž nedávno zistili, že extrémne nízke, priam až homeopatické koncentrácie etanolu spôsobili predĺženie života malého hlístovca s názvom Caenorhabditis elegans až na dvojnásobok! Prišli na to – ako inak – úplne nechtiac a čírou náhodou. Pôvodne totiž testovali vplyv cholesterolu, ktorý háďatku podávali vo forme etanolického roztoku. To následne prežívalo naozaj dlhšie, avšak nie kvôli cholesterolu, ale práve kvôli etanolu použitému ako rozpúšťadlo. Nakoniec zistili, že etanolický „efekt dlhovekosti“ sa prejavoval ešte aj pri zriedení 1 : 20 000 ! Čo je zhruba lyžica etanolu rozpustená vo vani plnej vody. Rýchlo však prišli aj na to, že matuzalemské účinky etanolu u hlístovca okamžite zmizli pri vyšších koncentráciách. Zatiaľ sa ešte nevie, či tieto zaujímavé výsledky súvisia s už spomínaným efektom etanolu u ľudí v súvislosti s jeho prevenciou kardiovaskulárnych ochorení. V každom prípade je ponúkajúci sa kontext veľmi zaujímavý. Ten malinký bezstavovec má totiž približne polovicu svojich génov totožných s našimi. Čiže, ak sa u neho podarí nájsť gén(y) „dlhovekosti“, môže to mať významné implikácie pre výskum starnutia u ľudí.
.antiopica
A nakoniec jedna hádam dobrá správa pre všetkých, čo to s alkoholom nechtiac preženú. Existuje totiž prírodná zlúčenina, ktorá dokáže účinne zabrániť pôsobeniu etanolu v mozgu, v dôsledku čoho zostáva nedisciplinovaný konzument vcelku triezvy a to bez ohľadu na množstvo promile v krvi. Navyše, molekula taktiež pomáha zmierňovať príznaky „opice“ a nakoniec aj tlmí potenciálne vznikajúci nebezpečný návyk. Ten prírodný zázrak sa volá dihydromyricetín a pochádza z orientálneho hrozienkového stromu Hovenia dulcis. Extrakty z tejto rastliny sa v Číne používajú už vyše 500 rokov práve na „liečbu“ (po)opileckých stavov. Pokusmi na etanolom intoxikovaných myšiach sa nedávno zistilo, že dihydromyricetín blokuje špeciálne GABA receptory v mozgu, vďaka čomu je „opitý“ hlodavec úplne pri zmysloch aj napriek vysokej hladine alkoholu v krvi. Zostáva už len dúfať, že humánne použitie čistého dihydromyricetínu bude bezpečné a v takom prípade by mohol pomôcť pri prevencii a liečbe alkoholizmu. Hoci na druhej strane, poznajúc väčšinovú ľudskú povahu, existuje aj oprávnená obava, že takáto „pilulka triezvosti“ bude naopak povzbudzovať niektorých náchylných jedincov ešte k intenzívnejšej konzumácii alkoholu. Nuž, ale to je slobodná voľba každého jedného z nás.
Autor je chemik.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.