.ako ste sa dostali k osudu bratislavskej rodáčky Gisi Fleischmannovej ?
Jej životným osudom sa zaoberám už asi šesť rokov, pričom prvýkrát som o nej počula od historičky Kataríny Hradskej. Postupne k nej pribúdali ďalší historici z Izraela, najmä Gila Fatranová a Yeshayahu Jelinek, ale aj zo Slovenska, predovšetkým vynikajúci odborník na holokaust Eduard Nižňanský, ktorý sa neskôr stal aj poradcom pri príprave inscenácie v SND. Popri informáciách od nich som zároveň mala možnosť študovať v domácich aj zahraničných archívoch, čítala som mnohé štúdie a memoáre a podarilo sa mi aj osobne stretnúť s príbuznými mojej hrdinky. So synovcom Avrim a neterou Soniou, ktorí po druhej svetovej vojne odišli do Izraela.
.čím vás tá žena zaujala natoľko, že ste jej osud spracovali umelecky?
Život a činy Gisi Fleischmannovej boli natoľko silné, že ma neprestávajú zaujímať a udivovať ani po dopísaní a premiére hry. Jej osud je ako detektívka – neprestávam žasnúť, v čom všetkom mala táto drobná žena prsty, koľkými spôsobmi pomáhala svojej komunite nielen na Slovensku, ale aj inde v Európe. Ešte vždy nachádzam ďalšie prekvapujúce dokumenty, ako napríklad jej list do Maďarska, z ktorého vyplýva, že ešte v septembri 1944, teda pár dní pred smrťou, sa snažila na Slovensku zohnať nákladné autá, ktoré by odviezli do Maďarska tovar určený na záchranu tamojších židov. Táto výmena nákladu zo život ľudí sa, bohužiaľ, napokon neuskutočnila.
.pátraním po Gisi ste prežili šesť rokov. Aká sa vám javila na začiatku vášho výskumu a aká dnes?
Na začiatku ma najviac upútal jej osobný príbeh: dcéry, ktoré poslala do Palestíny, chorý manžel, ktorý zomrel relatívne mladý, dilema či odísť za dcérami alebo ostať s chorou matkou, mladý muž v jej blízkosti, ku ktorému zjavne prechovávala sympatie, dôvera k nemeckému poradcovi pre židovskú otázku Dieterovi Wislicenymu. Naproti tomu, dnes oveľa intenzívnejšie vnímam spoločenský kontext, ktorý spoluurčoval jej konanie. A intenzívnejšie vnímam Gisi aj ako ženu. Našla som totiž list, z ktorého jasne vyplýva, že jej vedúce postavenie v ilegálnej Pracovnej skupine bolo mnohým mužom tŕňom v oku, a to aj napriek veľkému riziku, ktoré vo svojej funkcii podstupovala.
.vo svojej dobe bola Fleischmannová jedinou ženou vo vysokej funkcii v protinacistickom odboji, pod sebou viacerých mužov vrátane dvoch rabínov. Čím si získala svoje postavenie a ich dôveru?
Bola komunikatívna, praktická, rozhodná, oddaná svojej komunite a vedela preklenúť rozpory. Zo svojej predchádzajúcej práce v sionistickom hnutí mala veľa zahraničných kontaktov a vedela zohnať peniaze na záchranné akcie. Jeden z rabínov bol, navyše, aj jej príbuzný.
.verila Gisi, že skutočne môže zastaviť transporty židov do koncentračných táborov?
„Spolupráca“ Gisi Fleischmannovej s nemeckým poradcom pre židovskú otázku Dieterom Wislicenym, ktorého prostredníctvom chcela jej Pracovná skupina zrealizovať Európsky plán záchrany všetkých Židov, sa viacerým nepozdávala a nepozdáva ani dnes. Z ľudského hľadiska však bola táto „spolupráca“ pochopiteľná – Gisi bola nesmierne obetavá a dôsledná. Ak bolo možné pomôcť, využila to. Wisliceny navyše občas v drobných veciach naozaj pomohol. V archíve Yad Vashem som dokonca našla dokument, z ktorého vyplýva, že Gisi odporúčal odísť zo Slovenska. Neodišla, hoci mala viaceré možnosti to urobiť. „Je nás tak málo, ktorí ešte môžeme pomáhať,“ písala do zahraničia krátko pred svojou deportáciou. Hoci sú historici, ktorí Gisi považujú za naivnú, väčšinou oceňujú jej oddanosť vo veci záchrany komunity.
.ako sa vyrovnávala s faktom, že najbližšiu rodinu obetovala práci pre komunitu?
Podľa svedectva Adola Rosenberga z Yad Vashem, Gisi pred odchodom do Osvienčimu skutočne ľutovala, že sa viac nevenovala svojim najbližším. Nemôžeme však povedať, že svoju rodinu obetovala svojej práci, pretože práve vďaka nej a vďaka výnimke z deportácií, ktorú mala ako pracovníčka jedinej povolenej židovskej organizácie na Slovensku, mohli jej dcéry odísť do Palestíny a prežiť tak vojnu.
.ako vnímajú Gisi jej príbuzní v Izraeli?
Všetci si ju hlboko vážia. Dokonca prišli na premiéru mojej hry Rabínka do SND. Sú to stále krásni a ušľachtilí ľudia.
.čím to je, že o tejto žene nebolo na Slovensku doposiaľ takmer vôbec počuť?
Zrejme je to spôsobené aj tým, že neexistujú žiadne štatistiky zachránených židov, aké majú napríklad Oscar Schindler, Sir. Nicholas Winton či Raoul Wallenberg. Náš vzťah k nej sa teraz už pomaly mení. Spomínaná historička Katarína Hradská onedlho vydá svoju monografiu o Gisi. Ja mám rozpísaný román, v ktorom približujem svoju cestu k nej a rozprávam jej príbeh. Spolu s Ivicou Barabášovou a Natašou Dudinski zároveň pracujeme na dokumentárnom filme pre K2 Production. Pravdepodobne vzniknú aj výtvarné diela inšpirované jej osudom v spolupráci s Vysokou školou výtvarných umení v Bratislave. A možno sa Gisi časom dočká aj pamätníka, pamätnej tabule či názvu ulice.
Jej životným osudom sa zaoberám už asi šesť rokov, pričom prvýkrát som o nej počula od historičky Kataríny Hradskej. Postupne k nej pribúdali ďalší historici z Izraela, najmä Gila Fatranová a Yeshayahu Jelinek, ale aj zo Slovenska, predovšetkým vynikajúci odborník na holokaust Eduard Nižňanský, ktorý sa neskôr stal aj poradcom pri príprave inscenácie v SND. Popri informáciách od nich som zároveň mala možnosť študovať v domácich aj zahraničných archívoch, čítala som mnohé štúdie a memoáre a podarilo sa mi aj osobne stretnúť s príbuznými mojej hrdinky. So synovcom Avrim a neterou Soniou, ktorí po druhej svetovej vojne odišli do Izraela.
.čím vás tá žena zaujala natoľko, že ste jej osud spracovali umelecky?
Život a činy Gisi Fleischmannovej boli natoľko silné, že ma neprestávajú zaujímať a udivovať ani po dopísaní a premiére hry. Jej osud je ako detektívka – neprestávam žasnúť, v čom všetkom mala táto drobná žena prsty, koľkými spôsobmi pomáhala svojej komunite nielen na Slovensku, ale aj inde v Európe. Ešte vždy nachádzam ďalšie prekvapujúce dokumenty, ako napríklad jej list do Maďarska, z ktorého vyplýva, že ešte v septembri 1944, teda pár dní pred smrťou, sa snažila na Slovensku zohnať nákladné autá, ktoré by odviezli do Maďarska tovar určený na záchranu tamojších židov. Táto výmena nákladu zo život ľudí sa, bohužiaľ, napokon neuskutočnila.
.pátraním po Gisi ste prežili šesť rokov. Aká sa vám javila na začiatku vášho výskumu a aká dnes?
Na začiatku ma najviac upútal jej osobný príbeh: dcéry, ktoré poslala do Palestíny, chorý manžel, ktorý zomrel relatívne mladý, dilema či odísť za dcérami alebo ostať s chorou matkou, mladý muž v jej blízkosti, ku ktorému zjavne prechovávala sympatie, dôvera k nemeckému poradcovi pre židovskú otázku Dieterovi Wislicenymu. Naproti tomu, dnes oveľa intenzívnejšie vnímam spoločenský kontext, ktorý spoluurčoval jej konanie. A intenzívnejšie vnímam Gisi aj ako ženu. Našla som totiž list, z ktorého jasne vyplýva, že jej vedúce postavenie v ilegálnej Pracovnej skupine bolo mnohým mužom tŕňom v oku, a to aj napriek veľkému riziku, ktoré vo svojej funkcii podstupovala.
.vo svojej dobe bola Fleischmannová jedinou ženou vo vysokej funkcii v protinacistickom odboji, pod sebou viacerých mužov vrátane dvoch rabínov. Čím si získala svoje postavenie a ich dôveru?
Bola komunikatívna, praktická, rozhodná, oddaná svojej komunite a vedela preklenúť rozpory. Zo svojej predchádzajúcej práce v sionistickom hnutí mala veľa zahraničných kontaktov a vedela zohnať peniaze na záchranné akcie. Jeden z rabínov bol, navyše, aj jej príbuzný.
.verila Gisi, že skutočne môže zastaviť transporty židov do koncentračných táborov?
„Spolupráca“ Gisi Fleischmannovej s nemeckým poradcom pre židovskú otázku Dieterom Wislicenym, ktorého prostredníctvom chcela jej Pracovná skupina zrealizovať Európsky plán záchrany všetkých Židov, sa viacerým nepozdávala a nepozdáva ani dnes. Z ľudského hľadiska však bola táto „spolupráca“ pochopiteľná – Gisi bola nesmierne obetavá a dôsledná. Ak bolo možné pomôcť, využila to. Wisliceny navyše občas v drobných veciach naozaj pomohol. V archíve Yad Vashem som dokonca našla dokument, z ktorého vyplýva, že Gisi odporúčal odísť zo Slovenska. Neodišla, hoci mala viaceré možnosti to urobiť. „Je nás tak málo, ktorí ešte môžeme pomáhať,“ písala do zahraničia krátko pred svojou deportáciou. Hoci sú historici, ktorí Gisi považujú za naivnú, väčšinou oceňujú jej oddanosť vo veci záchrany komunity.
.ako sa vyrovnávala s faktom, že najbližšiu rodinu obetovala práci pre komunitu?
Podľa svedectva Adola Rosenberga z Yad Vashem, Gisi pred odchodom do Osvienčimu skutočne ľutovala, že sa viac nevenovala svojim najbližším. Nemôžeme však povedať, že svoju rodinu obetovala svojej práci, pretože práve vďaka nej a vďaka výnimke z deportácií, ktorú mala ako pracovníčka jedinej povolenej židovskej organizácie na Slovensku, mohli jej dcéry odísť do Palestíny a prežiť tak vojnu.
.ako vnímajú Gisi jej príbuzní v Izraeli?
Všetci si ju hlboko vážia. Dokonca prišli na premiéru mojej hry Rabínka do SND. Sú to stále krásni a ušľachtilí ľudia.
.čím to je, že o tejto žene nebolo na Slovensku doposiaľ takmer vôbec počuť?
Zrejme je to spôsobené aj tým, že neexistujú žiadne štatistiky zachránených židov, aké majú napríklad Oscar Schindler, Sir. Nicholas Winton či Raoul Wallenberg. Náš vzťah k nej sa teraz už pomaly mení. Spomínaná historička Katarína Hradská onedlho vydá svoju monografiu o Gisi. Ja mám rozpísaný román, v ktorom približujem svoju cestu k nej a rozprávam jej príbeh. Spolu s Ivicou Barabášovou a Natašou Dudinski zároveň pracujeme na dokumentárnom filme pre K2 Production. Pravdepodobne vzniknú aj výtvarné diela inšpirované jej osudom v spolupráci s Vysokou školou výtvarných umení v Bratislave. A možno sa Gisi časom dočká aj pamätníka, pamätnej tabule či názvu ulice.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.