KNIHA Eduard Volodarskij: Denník samovraha (Slovart, 2011)
„Žiaľ, priateľu, všetci sme postavy z Dostojevského, celé Rusko. Všetci!" Úspešný novoruský biznismen Maxim Krivošejn hovorí tieto slová inteligentnému policajnému vyšetrovateľovi. Ide o to, že ktosi zavraždil jeho priateľa, úspešného scenáristu Vadima. A v ten istý deň, no o pár hodín skôr skosila vrahova guľka aj milionára Kolyvanova. Zdá sa, že obidve vraždy spolu súvisia. Román Eduarda Volodarského (zhodou okolností tiež známeho scenáristu, ktorý spolupracoval napríklad aj s hviezdnym Nikitom Michalkovom) obsahuje všetko, čo na ruskej literatúre milujeme: existenciálnu hĺbku a životnú skepsu prerozprávanú vzrušujúcim príbehom, postavy v istom zmysle archetypálne (v tomto konkrétnom prípade ide hlavne o biznismenov, umelcov, ich manželky a milenky a ako bonus tu máme aj jurodivého blázna a jedného celkom sympatického gangstra) a duchovnosť premiešanú s vodkou nasiaknutou banalitou. Volodarskij (vo výbornom preklade Jána Štrassera) vládne umením filmového rozprávača – dialógy sú prirodzené, opisy prostredia prezrádzajú pozorné oko kameramana. Dozvieme sa všeličo o ruskom filme za perestrojky a po nej, navštívime drahé moskovské reštaurácie a kaviarne, kde je celkom normálne, keď si ku káve dáte fľašu chladeného rizlingu. A skutočne sa ocitáme v akomsi zmodernizovanom svete Fjodora Michajloviča Dostojevského. Po zločine prichádza trest, stretávame literárnych pravnukov Karamazovcov, aj besy sa po rokoch hlásia k životu.
.jk
FILM Môj týždeň s Marilyn (Réžia: Simon Curtis, USA 2011)
Minimálne tým, čo majú stredný a vyšší vek, istotne hovorí niečo meno Kenneth Clark. Možno je to jediný všeobecne známy kunsthistorik – vďaka televíznemu BBC seriálu Civilizácia, na ktorého diely sme voľakedy netrpezlivo čakali. Teraz sa do všeobecného povedomia dostal aj jeho mladší syn Colin, filmár a spisovateľ – vďaka adaptácii jeho rovnomennej spomienkovej autobiografickej knihy Môj týždeň s Marilyn. Píše sa rok 1957 a slávny režisér a herec sir Laurence Olivier ponúkne vo svojej novej romantickej komédii Princ a tanečnica úlohu aj dive najdivnejšej. Krásnej nešťastnici Marilyn Monroe. V tom istom čase sa mladý muž Colin Clark túži dostať z domu a pracovať pre film. Vďaka otcovým konexiám získa miesto v Olivierovom štábe, a keďže je šikovný, čoskoro začne byť nenahraditeľný. Najmä ako citlivý hasič problémov, čo vyrába slečna Monroe. Ich zblíženie trvá len pár dní, ale má nádych nepominuteľnosti. Film Simona Curtisa získal už plno cien a nominácií, zväčša pre Michelle Williamsovú (Marilyn) v hlavnej a Kennetha Branagha (sir Olivier) vo vedľajšej úlohe. Napriek tomu na plátne niečo škrípe. Akoby sa o seba obtierali scény s kolísavou kvalitou, od tých skvelých (návšteva Marilyn a Colina u kráľovského knihovníka sira Morsheada, keď Monroe zahviezdi a spýta sa, či da Vinci je ten, čo namaľoval tú s tým úsmevom) po takmer celkom hluché. Nevyrovnanosť Marilyn Monroe akoby sa preniesla aj do filmu.
.zm
KNIHA Fantázia 2011 (Mgr. Ivan Alakša)
Poviedková súťaž Cena Fantázie má za sebou deväť rokov, začínalo v nej viac dnes už renomovaných žánrových autorov a čo je rovnako pozitívne, veľa autorov v nej nielen začalo, ale aj skončilo. Špecifikom Ceny Fantázie je, že víťazné texty vyberajú čitatelia z poviedok nominovaných porotou, do rozhodovacieho procesu sú tak akoby zainteresované obe strany – čitatelia odborníci, riadení erudíciou i čitatelia laici, vyberajúci či už podľa vkusu, alebo podľa sympatií k autorom. Súčasťou antológie sú poznámky porotcov – ku každej poviedke napísal krátky komentár niekto z hodnotiacich a veľmi príjemným tradičným prvkom sú sebareflexívne medailóny autorov, vďaka ktorým si čitateľ môže urobiť obraz o tom, ako ten ktorý autor vníma sám seba. Desať poviedok v antológii reprezentuje širokú námetovú, tematickú i obsahovú košatosť fantastiky ako takej, ďalšou ich veľkou devízou je, že bez výhrad ilustrujú štylistickú zručnosť autorov. Problémom je, že žiadna z poviedok, milých, fajn, príjemných, sympatických, snažiacich sa o presah, respektíve o hĺbku nerezonuje v čitateľovi dlhšie, ako pár minút. Ľudia, ktorí fantastiku nečítajú, sú tu v nespornej výhode – pocit úžasu, teda ťažiskovú kvalitu žánru, dokáže vyvolať minimálne polovica poviedok. Chýba hard SF, teda „ťažká“, „vedecká“ fikcia postavená na poctivom „domýšľaní“ vedeckého poznania. Inak je antológia reprezentatívnou výpoveďou o stave aktuálnej slovenskej fantastiky. Ľudí „vnútri“, žánrových čitateľov poteší, ľudí „zvonka“, nežánrových čitateľov môže príjemne prekvapiť.
.juraj Malíček
„Žiaľ, priateľu, všetci sme postavy z Dostojevského, celé Rusko. Všetci!" Úspešný novoruský biznismen Maxim Krivošejn hovorí tieto slová inteligentnému policajnému vyšetrovateľovi. Ide o to, že ktosi zavraždil jeho priateľa, úspešného scenáristu Vadima. A v ten istý deň, no o pár hodín skôr skosila vrahova guľka aj milionára Kolyvanova. Zdá sa, že obidve vraždy spolu súvisia. Román Eduarda Volodarského (zhodou okolností tiež známeho scenáristu, ktorý spolupracoval napríklad aj s hviezdnym Nikitom Michalkovom) obsahuje všetko, čo na ruskej literatúre milujeme: existenciálnu hĺbku a životnú skepsu prerozprávanú vzrušujúcim príbehom, postavy v istom zmysle archetypálne (v tomto konkrétnom prípade ide hlavne o biznismenov, umelcov, ich manželky a milenky a ako bonus tu máme aj jurodivého blázna a jedného celkom sympatického gangstra) a duchovnosť premiešanú s vodkou nasiaknutou banalitou. Volodarskij (vo výbornom preklade Jána Štrassera) vládne umením filmového rozprávača – dialógy sú prirodzené, opisy prostredia prezrádzajú pozorné oko kameramana. Dozvieme sa všeličo o ruskom filme za perestrojky a po nej, navštívime drahé moskovské reštaurácie a kaviarne, kde je celkom normálne, keď si ku káve dáte fľašu chladeného rizlingu. A skutočne sa ocitáme v akomsi zmodernizovanom svete Fjodora Michajloviča Dostojevského. Po zločine prichádza trest, stretávame literárnych pravnukov Karamazovcov, aj besy sa po rokoch hlásia k životu.
.jk
FILM Môj týždeň s Marilyn (Réžia: Simon Curtis, USA 2011)
Minimálne tým, čo majú stredný a vyšší vek, istotne hovorí niečo meno Kenneth Clark. Možno je to jediný všeobecne známy kunsthistorik – vďaka televíznemu BBC seriálu Civilizácia, na ktorého diely sme voľakedy netrpezlivo čakali. Teraz sa do všeobecného povedomia dostal aj jeho mladší syn Colin, filmár a spisovateľ – vďaka adaptácii jeho rovnomennej spomienkovej autobiografickej knihy Môj týždeň s Marilyn. Píše sa rok 1957 a slávny režisér a herec sir Laurence Olivier ponúkne vo svojej novej romantickej komédii Princ a tanečnica úlohu aj dive najdivnejšej. Krásnej nešťastnici Marilyn Monroe. V tom istom čase sa mladý muž Colin Clark túži dostať z domu a pracovať pre film. Vďaka otcovým konexiám získa miesto v Olivierovom štábe, a keďže je šikovný, čoskoro začne byť nenahraditeľný. Najmä ako citlivý hasič problémov, čo vyrába slečna Monroe. Ich zblíženie trvá len pár dní, ale má nádych nepominuteľnosti. Film Simona Curtisa získal už plno cien a nominácií, zväčša pre Michelle Williamsovú (Marilyn) v hlavnej a Kennetha Branagha (sir Olivier) vo vedľajšej úlohe. Napriek tomu na plátne niečo škrípe. Akoby sa o seba obtierali scény s kolísavou kvalitou, od tých skvelých (návšteva Marilyn a Colina u kráľovského knihovníka sira Morsheada, keď Monroe zahviezdi a spýta sa, či da Vinci je ten, čo namaľoval tú s tým úsmevom) po takmer celkom hluché. Nevyrovnanosť Marilyn Monroe akoby sa preniesla aj do filmu.
.zm
KNIHA Fantázia 2011 (Mgr. Ivan Alakša)
Poviedková súťaž Cena Fantázie má za sebou deväť rokov, začínalo v nej viac dnes už renomovaných žánrových autorov a čo je rovnako pozitívne, veľa autorov v nej nielen začalo, ale aj skončilo. Špecifikom Ceny Fantázie je, že víťazné texty vyberajú čitatelia z poviedok nominovaných porotou, do rozhodovacieho procesu sú tak akoby zainteresované obe strany – čitatelia odborníci, riadení erudíciou i čitatelia laici, vyberajúci či už podľa vkusu, alebo podľa sympatií k autorom. Súčasťou antológie sú poznámky porotcov – ku každej poviedke napísal krátky komentár niekto z hodnotiacich a veľmi príjemným tradičným prvkom sú sebareflexívne medailóny autorov, vďaka ktorým si čitateľ môže urobiť obraz o tom, ako ten ktorý autor vníma sám seba. Desať poviedok v antológii reprezentuje širokú námetovú, tematickú i obsahovú košatosť fantastiky ako takej, ďalšou ich veľkou devízou je, že bez výhrad ilustrujú štylistickú zručnosť autorov. Problémom je, že žiadna z poviedok, milých, fajn, príjemných, sympatických, snažiacich sa o presah, respektíve o hĺbku nerezonuje v čitateľovi dlhšie, ako pár minút. Ľudia, ktorí fantastiku nečítajú, sú tu v nespornej výhode – pocit úžasu, teda ťažiskovú kvalitu žánru, dokáže vyvolať minimálne polovica poviedok. Chýba hard SF, teda „ťažká“, „vedecká“ fikcia postavená na poctivom „domýšľaní“ vedeckého poznania. Inak je antológia reprezentatívnou výpoveďou o stave aktuálnej slovenskej fantastiky. Ľudí „vnútri“, žánrových čitateľov poteší, ľudí „zvonka“, nežánrových čitateľov môže príjemne prekvapiť.
.juraj Malíček
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.