Menej než o dva mesiace neskôr zvrátila ECB svoje odhodlanie nepúšťať sa do monetizácie dlhu a začala otvorene skupovať vládne dlhopisy v rozpore s vlastnými stanovami. Nemecko zároveň upustilo od výhrad ohľadne záchrany iných krajín. Podpísala sa prvá dohoda o záchrane Grécka. Keďže ani to nestačilo, bol prijatý záchranný balík v objeme 750 miliónov eur.
Vo svojej obhajobe týchto opatrení pred nemeckým parlamentom nemecká kancelárka Angela Merkelová opakovala to čo Trichet. ,,Menová únia je osudovým spolkom (Schicksalsgemeinschaft),” vyhlásila Merkelová a dotiahla to ešte o krok ďalej: „ Nejde o nič menej, než o o zachovanie myšlienky o Európe.“
Od Merkelovej prejavu rezonovala téma eura ako Schicksalsgemeinschaft (spolku so spoločným osudom) medzi jeho zástancami v nemeckých a rakúskych médiách opakovane, najmä v súvislosti so záchrannými balíčkami. Doslovný preklad slova Schicksalsgemeinschaft znie ,,spoločenstvo predurčenia“ či „rozhodnutia vyššej moci,“ a voľnejší preklad ,,osudový spolok“ sotva odráža ponurú vážnosť tohto nemeckého výrazu. Vzhľadom na využitie slova Schicksalsgemeinschaft ako nástroja politickej propagandy v minulosti sa musí historicky gramotným Nemcom výber tohto termínu v tejto súvislosti javiť ako podivný.
V súčasnom kontexte je evokovanie osudu či predurčenia v kruhoch zástancov eura populárne. Vyvoláva to dojem, ako keby bolo na menovej únii niečo nevyhnutné. Ak by to bola pravda, projekt eura by bol nespochybniteľný. Zároveň nám tvrdia, že euro musíme brániť „za každú cenu“ (Barroso), a že k týmto plánom „niet alternatív“ (Merkelová). Keď už nič iné, odvolávanie sa na „osud“ umožňuje vyhnúť sa otázke o tom, ako sme sa dostali tam, kde sme. Na eure nebolo nič nevyhnutné a a osud s tým nemal nič dočinenia. Ide o politický projekt, prebudený k životu politikmi. Spôsob, akým sa tak stalo, stojí za bližšie preskúmanie.
.marka ako jadrová zbraň
Po druhej svetovej vojne bola európska integrácia zamýšľaná ako rámec civilizovanej spolupráce medzi niekdajšími nepriateľmi. Predstava bola taká, že niekoľko základných slobôd, tak ako boli opísané v Rímskej zmluve, bude garantovať voľný pohyb osôb, tovaru a služieb medzi zvrchovanými národmi.
Časom sa však myšlienka zjednotenej Európy posúvala ďalej od svojich skromných začiatkov. Od členských štátov sa očakávala čím ďalej, tým väčšia obeta suverenity, zatiaľ čo EÚ sama osebe sa čoraz viac podobala na štát. Mala exekutívu ,parlament, harmonizované dane a sociálne štandardy. Spoločne mali členské štáty utvoriť silného hráča na svetovej scéne, podľa niektorých dokonca rivala USA.
Toto sa nazvalo „užšou“ úniou alebo menej populárne ,,socialistickou“, prípadne ,,imperiálnou“ víziou Európy. Spoločná mena mala byť veľkým skokom vpred pri dosahovaní tejto vízie. Plány o menovej únii existovali už v sedemdesiatych rokoch. Na intenzite začali naberať v druhej polovici osemdesiatych rokov, keď európsku komisiu viedol Jaques Delors. Všeobecne sa však očakávalo, že implementácia je desaťročia vzdialená.
Nakoniec to nebolo len o konkrétnej vízii Európy. Pri finálnom ťahu na euro vstúpilo do hry aj čosi iné, presnejšie dobrá dávka starého dobrého politikárčenia (Realpolitik).
Keď malo v roku 1990 prísť k zjednoteniu Nemecka, zastávalo Francúzsko na čele s Francoisom Mitterandom zdržanlivý postoj. Myšlienka o znovuzjednotenom Nemecku vyvolávala obavy z jeho prílišnej moci, v prípade, že mu nebude odňatá jeho najviac obávaná zbraň – ekonomická sila stelesnená Markou.
V rámci európskeho monetárneho systému (EMS), ktorý predchádzal euru, mohli meny fluktuovať v rámci určeného pásma. Vďaka svojej relatívnej stabilite zohrávala nemecká marka rolu kotvy celého systému. Pre ostatné meny to znamenalo, že ich inflačný potenciál bol obmedzený Bundesbankou. Ak by v inflácii zašli priďaleko, museli by devalvovať, alebo, v horšom prípade, čeliť ponižujúcemu vystúpeniu z EMS.
Preto sa Bundesbanka so svojou politikou relatívne tvrdých peňazí stala tŕňom v oku rozhadzovačných politikov nielen v Nemecku. Mitterand, prvý socialistický prezident Piatej republiky, sa na Bundesbanku často sťažoval, a nemeckú marku dokonca raz prirovnal k jadrovej zbrani.
A tak počas vyjednávania o zjednotení, keď sa Nemecko obávalo izolácie, pripustil kancelár Helmut Kohl, že znovuzjednotené Nemecko bude pevne vsadené do zjednotenej Európy. Quid pro quo tak malo podobu možnosti zjednotiť sa pre Nemecko výmenou za socializáciu marky ako spoločnej európskej meny. Táto nová realita bola kodifikovaná v podobe Maastrichtskej zmluvy, ktorú neskôr Jacques Attali, blízky poradca Mitteranda, popísal ako komplikovanú zmluvu, ktorej jednoduchým účelom bolo zbaviť sa marky.
.hladomor v Bavorsku?
Čo sa týka ekonomickej životaschopnosti projektu eura, varovaní bolo dosť. Prominentní americkí ekonómovia upozorňovali na slabiny navrhovanej spoločnej meny. Známa je predpoveď Miltona Friedmana, že euro neprežije prvú hlbšiu recesiu. Paul Krugman vyhlásil že „z ekonomického hľadiska je to, jednoducho, zlý nápad.“ Rudiger Dornbusch, ekonóm z MIT, rozdelil postoje svojich amerických kolegov k euru do troch kategórii: 1. „Nemožné“, 2. „Zlý nápad“ a 3. „Dlho to nevydrží“.
V roku 1992 skupina šesťdesiatich vysoko rešpektovaných nemeckých ekonómov (medzi nimi bývalý minister hospodárstva) vydala voči euru protestný manifest. S odstupom času je predvídavosť dokumentu ohromujúca. V dokumente tvrdili, že spoločná mena môže fungovať, len ak budú jednotlivé ekonomiky v dlhšom období konzistentne konvergovať. Keďže to však bolo nepravdepodobné, hrozilo, že sa z menovej únie stane únia transferová: „So spoločnou menou budú ekonomicky slabšie krajiny čeliť tlaku konkurencie. Vďaka svojej nižšej produktivite a konkurencieschopnosti skončia s rastúcou nezamestnanosťou. Finančná kompenzácia v podobe vysokých transferových platieb sa tak stane nevyhnutnou.“ Ďalej predpovedali, že „predčasné zavedenie európskej menovej únie vystaví západnú Európu silnému ekonomickému pnutiu, ktoré môže časom viesť k politickému konfliktu a ohroziť samotnú integráciu.“
V roku 1998 publikovala ešte väčšia skupina nemeckých ekonómov druhý manifest, v ktorom varovali, že prijatie eura bolo predčasné, lebo deficity nedosiahli dohodnuté úrovne. Ďalej varovali, že pakt stability je sám osebe vo vynucovaní rozpočtovej disciplíny bezzubý, keďže v ňom chýbajú automatické sankcie.
Spätne sa odpovede zástancov eura na uvedené námietky zdajú beznádejne naivné. Obavy z transferovej únie vraj boli prehnané, lebo neexistoval žiadny mechanizmus, akým by Nemecko bolo nútené platiť dlhy iných krajín. Jean-Claude Trichet, toho času guvernér Banque de France, zašiel o krok ďalej a vyhlásil že zmena menovej únie na transferovú je rovnako pravdepodobná ako hladomor v Bavorsku. Zástancovia eura ďalej tvrdili, že inflácia nebude problémom, lebo ECB je nezávislá a financovanie deficitov cez tlačenie peňazí bolo v zmluvách explicitne vylúčené.
Takže, zatiaľ čo existujú dobré dôvody pýtať sa, „ako sa ekonómovia mohli tak mýliť“ ohľadne finančnej krízy z roku 2008 (článok amerického ekonóma a držiteľa Nobelovej ceny Paula Krugmana na margo neschopnosti ekonómov predvídať krízu), o súčasnej kríze eura sa to isté povedať nedá. Ekonómovia ju totiž predvídali.
Napriek tomu bolo s prihliadnutím na vznešený cieľ zjednotenej Európy a súvisiacou noblesou pre zástancov eura prirodzené ignorovať ekonomické argumenty. Dotiahnutie projektu zjednotenej Európy nie je, napokon, ničím menším, ako historickým experimentom v prekonaní národných štátov a krokom smerom k trvalému mieru. Európske elity tak v bezprecedentnom experimente bezohľadne pokračovali. Kritikov v tom lepšom prípade ignorovali ako neprajníkov, v tom horšom označovali za nacionalistov či reakcionárov.
.zodpovednosť Nemecka
Dnes, pod váhou dôkazov, prestávajú veci vyzerať ružovo. Tak ako mnohí predpovedali, euro neviedlo k ekonomickej konvergencii, naopak, posilnilo nerovnováhy. Vďaka euru si mohli periférne krajiny vychutnávať veľmi nízke úrokové miery, čo viedlo k prílišnému rastu miezd a bublinám rôznych druhov. Keď však prišiel odliv, krajinám zostali obrovské vysoké dlhy a nezamestnanosť.
Medzičasom sa nedávna pompa, sprevádzajúca európsky projekt, zmenila na vystrašenú, ba až apokalyptickú atmosféru, keď sa zvažuje aj možnosť rozpadu eurozóny. „Ak zlyhá euro, zlyhá Európa,“ vyhlásila Angela Merkelová. Nicolas Sarkozy zašiel ešte o krok ďalej svojím vyhlásením, že: koniec eura by neznamenal len koniec Európy, ale aj koniec mieru.
Helmut Schmidt, bývalý nemecký kancelár, ktorý rozhodne nie je známy ako hysterik, vyhlásil, že v stávke nie je nič menej ako európska civilizácia ako taká. Schmidt ďalej pripomenul svojim krajanom, že oni nesú špeciálnu zodpovednosť: „Ak sme v 19. a 20. storočí my Nemci výrazne prispeli k roztržkám v Európe a vo svete, potom musíme v dnešnej situácii dohliadnuť na to, aj keď iným spôsobom, aby sa hrôzy minulosti neopakovali. To si vyžaduje ďalšie obete suverenity a peňazí.“
Na toto ľudia stále počúvajú. Koniec koncov, nemecké elity sa viac obávajú toho, že by v tom Nemecko ostalo samo, ako spoločného pádu. Preto jednoducho nie je možné preceniť vôľu Nemecka zachrániť euro za každú cenu.
V každom prípade žiadne z navrhnutých opatrení (európske dlhopisy, fiškálny kompakt, fiškálna únia, tlačenie peňazí ECB vo veľkom) nemôže odstrániť základný fakt, že existuje konflikt záujmov medzi prebytkovými a deficitnými krajinami. Preto napätie, spôsobené spoločnou menou, pretrvá, a bude citeľné v pozadí každého ďalšieho európskeho summitu, na titulných stranách čím ďalej, tým viac šovinistického bulváru aj v uliciach hlavných miest južnej Európy, pokrytých rozbitým sklom.
.osud je popretím sloboby
Pri chaose, v ktorom sa nachádzame, by sa dalo očakávať, že euronadšenci budú trocha zakríknutí. Nanešťastie to tak nie je. V duchu „nikdy nepremrhaj krízu“ vítajú súčasné problémy ako paradoxný historický zvrat, ktorý konečne vydláždi cestu pevnejšej fiškálnej únii, európskej ekonomickej vláde, harmonizovaným daniam a akejkoľvek inej centrálne naplánovanej schéme, o ktorej sa im prisní.
Vravia, že vďaka tejto kríze nemáme na výber a budeme musieť prijať úplnú politickú úniu. Nakoniec sa to môže ukázať ako posledný výkrik zlyhaného modelu, lebo zatiaľ čo taký plán môže mať síce silnú podporu medzi európskymi elitami, voliči čím ďalej, tým viac strácajú vieru v súčasný model EÚ a konštrukt eurozóny a s ňou aj ochotu opravovať ich.
Niet pochýb, že rozpad eurozóny by bol v akejkoľvek podobe (odchod slabších krajín, odchod silnejších krajín, návrat k národným menám, národné meny a euro zároveň) extrémne turbulentný. V každom prípade by však rozpad neznamenal koniec EÚ, a už vôbec nie koniec Európy. Krajiny, ktoré by opustili eurozónu, by boli stále členmi EÚ a stále by si mohli užívať všetky výhody, ktoré k tomu patria, podobne ako krajiny EÚ, ktoré do eurozóny nikdy nevstúpili (Veľká Británia, Švédsko, Česko atď.).
Niet pochýb, že niektoré banky by mohli zbankrotovať, rovnako ako dlhy niektorých krajín budú musieť byť zreštrukturalizované. Nasledujúca recesia by mohla byť hlboká, ale keďže k mnohým z týchto udalostí dôjde aj tak, aspoň by sa vytvorila cesta k ekonomike, ktorá by mohla opäť rásť samostatne a udržateľne, bez kontinuálneho dopingu monetárnych injekcií a stimulačných balíčkov.
Ak si zo súčasnej situácie môžeme odniesť nejakú lekciu, je to tá, ktorú vyslovil asi pred 100 rokmi rakúsky ekonóm Eugen von Böhm Bawerk – v konflikte medzi politickými a ekonomickými zákonmi nakoniec zvíťazia tie ekonomické.
S ohľadom na všetky spletité dôvody, ktoré pomohli euru uzrieť svetlo sveta — politické ilúzie, nemiestne utopické vízie, a v prípade Nemecka pocit historickej viny, nie div, že výsledok je žalostný.
Príbeh eura ako „osudového spolku“ naznačuje, že neexistuje alternatíva k súčasnej ceste k čoraz užšej integrácii, ktorá znamená narastajúcu centralizáciu a stupňovanie intervencii.
Viera v osud je však popretím slobody. Ak majú byť Európania slobodní, musia mať možnosť voľby z viacerých spoločenských modelov, rôznych daňových režimov a rozličných politických usporiadaní. Vieme, že ak Európania prijmú model centralizovaného štátu, určite skončíme v Európe, ktorá bude menej prosperujúca a menej slobodná. Európania si však zaslúžia lepší osud.
Autor je Rakúšan žijúci v Bratislave. Spolupracuje s INESS.
Vo svojej obhajobe týchto opatrení pred nemeckým parlamentom nemecká kancelárka Angela Merkelová opakovala to čo Trichet. ,,Menová únia je osudovým spolkom (Schicksalsgemeinschaft),” vyhlásila Merkelová a dotiahla to ešte o krok ďalej: „ Nejde o nič menej, než o o zachovanie myšlienky o Európe.“
Od Merkelovej prejavu rezonovala téma eura ako Schicksalsgemeinschaft (spolku so spoločným osudom) medzi jeho zástancami v nemeckých a rakúskych médiách opakovane, najmä v súvislosti so záchrannými balíčkami. Doslovný preklad slova Schicksalsgemeinschaft znie ,,spoločenstvo predurčenia“ či „rozhodnutia vyššej moci,“ a voľnejší preklad ,,osudový spolok“ sotva odráža ponurú vážnosť tohto nemeckého výrazu. Vzhľadom na využitie slova Schicksalsgemeinschaft ako nástroja politickej propagandy v minulosti sa musí historicky gramotným Nemcom výber tohto termínu v tejto súvislosti javiť ako podivný.
V súčasnom kontexte je evokovanie osudu či predurčenia v kruhoch zástancov eura populárne. Vyvoláva to dojem, ako keby bolo na menovej únii niečo nevyhnutné. Ak by to bola pravda, projekt eura by bol nespochybniteľný. Zároveň nám tvrdia, že euro musíme brániť „za každú cenu“ (Barroso), a že k týmto plánom „niet alternatív“ (Merkelová). Keď už nič iné, odvolávanie sa na „osud“ umožňuje vyhnúť sa otázke o tom, ako sme sa dostali tam, kde sme. Na eure nebolo nič nevyhnutné a a osud s tým nemal nič dočinenia. Ide o politický projekt, prebudený k životu politikmi. Spôsob, akým sa tak stalo, stojí za bližšie preskúmanie.
.marka ako jadrová zbraň
Po druhej svetovej vojne bola európska integrácia zamýšľaná ako rámec civilizovanej spolupráce medzi niekdajšími nepriateľmi. Predstava bola taká, že niekoľko základných slobôd, tak ako boli opísané v Rímskej zmluve, bude garantovať voľný pohyb osôb, tovaru a služieb medzi zvrchovanými národmi.
Časom sa však myšlienka zjednotenej Európy posúvala ďalej od svojich skromných začiatkov. Od členských štátov sa očakávala čím ďalej, tým väčšia obeta suverenity, zatiaľ čo EÚ sama osebe sa čoraz viac podobala na štát. Mala exekutívu ,parlament, harmonizované dane a sociálne štandardy. Spoločne mali členské štáty utvoriť silného hráča na svetovej scéne, podľa niektorých dokonca rivala USA.
Toto sa nazvalo „užšou“ úniou alebo menej populárne ,,socialistickou“, prípadne ,,imperiálnou“ víziou Európy. Spoločná mena mala byť veľkým skokom vpred pri dosahovaní tejto vízie. Plány o menovej únii existovali už v sedemdesiatych rokoch. Na intenzite začali naberať v druhej polovici osemdesiatych rokov, keď európsku komisiu viedol Jaques Delors. Všeobecne sa však očakávalo, že implementácia je desaťročia vzdialená.
Nakoniec to nebolo len o konkrétnej vízii Európy. Pri finálnom ťahu na euro vstúpilo do hry aj čosi iné, presnejšie dobrá dávka starého dobrého politikárčenia (Realpolitik).
Keď malo v roku 1990 prísť k zjednoteniu Nemecka, zastávalo Francúzsko na čele s Francoisom Mitterandom zdržanlivý postoj. Myšlienka o znovuzjednotenom Nemecku vyvolávala obavy z jeho prílišnej moci, v prípade, že mu nebude odňatá jeho najviac obávaná zbraň – ekonomická sila stelesnená Markou.
V rámci európskeho monetárneho systému (EMS), ktorý predchádzal euru, mohli meny fluktuovať v rámci určeného pásma. Vďaka svojej relatívnej stabilite zohrávala nemecká marka rolu kotvy celého systému. Pre ostatné meny to znamenalo, že ich inflačný potenciál bol obmedzený Bundesbankou. Ak by v inflácii zašli priďaleko, museli by devalvovať, alebo, v horšom prípade, čeliť ponižujúcemu vystúpeniu z EMS.
Preto sa Bundesbanka so svojou politikou relatívne tvrdých peňazí stala tŕňom v oku rozhadzovačných politikov nielen v Nemecku. Mitterand, prvý socialistický prezident Piatej republiky, sa na Bundesbanku často sťažoval, a nemeckú marku dokonca raz prirovnal k jadrovej zbrani.
A tak počas vyjednávania o zjednotení, keď sa Nemecko obávalo izolácie, pripustil kancelár Helmut Kohl, že znovuzjednotené Nemecko bude pevne vsadené do zjednotenej Európy. Quid pro quo tak malo podobu možnosti zjednotiť sa pre Nemecko výmenou za socializáciu marky ako spoločnej európskej meny. Táto nová realita bola kodifikovaná v podobe Maastrichtskej zmluvy, ktorú neskôr Jacques Attali, blízky poradca Mitteranda, popísal ako komplikovanú zmluvu, ktorej jednoduchým účelom bolo zbaviť sa marky.
.hladomor v Bavorsku?
Čo sa týka ekonomickej životaschopnosti projektu eura, varovaní bolo dosť. Prominentní americkí ekonómovia upozorňovali na slabiny navrhovanej spoločnej meny. Známa je predpoveď Miltona Friedmana, že euro neprežije prvú hlbšiu recesiu. Paul Krugman vyhlásil že „z ekonomického hľadiska je to, jednoducho, zlý nápad.“ Rudiger Dornbusch, ekonóm z MIT, rozdelil postoje svojich amerických kolegov k euru do troch kategórii: 1. „Nemožné“, 2. „Zlý nápad“ a 3. „Dlho to nevydrží“.
V roku 1992 skupina šesťdesiatich vysoko rešpektovaných nemeckých ekonómov (medzi nimi bývalý minister hospodárstva) vydala voči euru protestný manifest. S odstupom času je predvídavosť dokumentu ohromujúca. V dokumente tvrdili, že spoločná mena môže fungovať, len ak budú jednotlivé ekonomiky v dlhšom období konzistentne konvergovať. Keďže to však bolo nepravdepodobné, hrozilo, že sa z menovej únie stane únia transferová: „So spoločnou menou budú ekonomicky slabšie krajiny čeliť tlaku konkurencie. Vďaka svojej nižšej produktivite a konkurencieschopnosti skončia s rastúcou nezamestnanosťou. Finančná kompenzácia v podobe vysokých transferových platieb sa tak stane nevyhnutnou.“ Ďalej predpovedali, že „predčasné zavedenie európskej menovej únie vystaví západnú Európu silnému ekonomickému pnutiu, ktoré môže časom viesť k politickému konfliktu a ohroziť samotnú integráciu.“
V roku 1998 publikovala ešte väčšia skupina nemeckých ekonómov druhý manifest, v ktorom varovali, že prijatie eura bolo predčasné, lebo deficity nedosiahli dohodnuté úrovne. Ďalej varovali, že pakt stability je sám osebe vo vynucovaní rozpočtovej disciplíny bezzubý, keďže v ňom chýbajú automatické sankcie.
Spätne sa odpovede zástancov eura na uvedené námietky zdajú beznádejne naivné. Obavy z transferovej únie vraj boli prehnané, lebo neexistoval žiadny mechanizmus, akým by Nemecko bolo nútené platiť dlhy iných krajín. Jean-Claude Trichet, toho času guvernér Banque de France, zašiel o krok ďalej a vyhlásil že zmena menovej únie na transferovú je rovnako pravdepodobná ako hladomor v Bavorsku. Zástancovia eura ďalej tvrdili, že inflácia nebude problémom, lebo ECB je nezávislá a financovanie deficitov cez tlačenie peňazí bolo v zmluvách explicitne vylúčené.
Takže, zatiaľ čo existujú dobré dôvody pýtať sa, „ako sa ekonómovia mohli tak mýliť“ ohľadne finančnej krízy z roku 2008 (článok amerického ekonóma a držiteľa Nobelovej ceny Paula Krugmana na margo neschopnosti ekonómov predvídať krízu), o súčasnej kríze eura sa to isté povedať nedá. Ekonómovia ju totiž predvídali.
Napriek tomu bolo s prihliadnutím na vznešený cieľ zjednotenej Európy a súvisiacou noblesou pre zástancov eura prirodzené ignorovať ekonomické argumenty. Dotiahnutie projektu zjednotenej Európy nie je, napokon, ničím menším, ako historickým experimentom v prekonaní národných štátov a krokom smerom k trvalému mieru. Európske elity tak v bezprecedentnom experimente bezohľadne pokračovali. Kritikov v tom lepšom prípade ignorovali ako neprajníkov, v tom horšom označovali za nacionalistov či reakcionárov.
.zodpovednosť Nemecka
Dnes, pod váhou dôkazov, prestávajú veci vyzerať ružovo. Tak ako mnohí predpovedali, euro neviedlo k ekonomickej konvergencii, naopak, posilnilo nerovnováhy. Vďaka euru si mohli periférne krajiny vychutnávať veľmi nízke úrokové miery, čo viedlo k prílišnému rastu miezd a bublinám rôznych druhov. Keď však prišiel odliv, krajinám zostali obrovské vysoké dlhy a nezamestnanosť.
Medzičasom sa nedávna pompa, sprevádzajúca európsky projekt, zmenila na vystrašenú, ba až apokalyptickú atmosféru, keď sa zvažuje aj možnosť rozpadu eurozóny. „Ak zlyhá euro, zlyhá Európa,“ vyhlásila Angela Merkelová. Nicolas Sarkozy zašiel ešte o krok ďalej svojím vyhlásením, že: koniec eura by neznamenal len koniec Európy, ale aj koniec mieru.
Helmut Schmidt, bývalý nemecký kancelár, ktorý rozhodne nie je známy ako hysterik, vyhlásil, že v stávke nie je nič menej ako európska civilizácia ako taká. Schmidt ďalej pripomenul svojim krajanom, že oni nesú špeciálnu zodpovednosť: „Ak sme v 19. a 20. storočí my Nemci výrazne prispeli k roztržkám v Európe a vo svete, potom musíme v dnešnej situácii dohliadnuť na to, aj keď iným spôsobom, aby sa hrôzy minulosti neopakovali. To si vyžaduje ďalšie obete suverenity a peňazí.“
Na toto ľudia stále počúvajú. Koniec koncov, nemecké elity sa viac obávajú toho, že by v tom Nemecko ostalo samo, ako spoločného pádu. Preto jednoducho nie je možné preceniť vôľu Nemecka zachrániť euro za každú cenu.
V každom prípade žiadne z navrhnutých opatrení (európske dlhopisy, fiškálny kompakt, fiškálna únia, tlačenie peňazí ECB vo veľkom) nemôže odstrániť základný fakt, že existuje konflikt záujmov medzi prebytkovými a deficitnými krajinami. Preto napätie, spôsobené spoločnou menou, pretrvá, a bude citeľné v pozadí každého ďalšieho európskeho summitu, na titulných stranách čím ďalej, tým viac šovinistického bulváru aj v uliciach hlavných miest južnej Európy, pokrytých rozbitým sklom.
.osud je popretím sloboby
Pri chaose, v ktorom sa nachádzame, by sa dalo očakávať, že euronadšenci budú trocha zakríknutí. Nanešťastie to tak nie je. V duchu „nikdy nepremrhaj krízu“ vítajú súčasné problémy ako paradoxný historický zvrat, ktorý konečne vydláždi cestu pevnejšej fiškálnej únii, európskej ekonomickej vláde, harmonizovaným daniam a akejkoľvek inej centrálne naplánovanej schéme, o ktorej sa im prisní.
Vravia, že vďaka tejto kríze nemáme na výber a budeme musieť prijať úplnú politickú úniu. Nakoniec sa to môže ukázať ako posledný výkrik zlyhaného modelu, lebo zatiaľ čo taký plán môže mať síce silnú podporu medzi európskymi elitami, voliči čím ďalej, tým viac strácajú vieru v súčasný model EÚ a konštrukt eurozóny a s ňou aj ochotu opravovať ich.
Niet pochýb, že rozpad eurozóny by bol v akejkoľvek podobe (odchod slabších krajín, odchod silnejších krajín, návrat k národným menám, národné meny a euro zároveň) extrémne turbulentný. V každom prípade by však rozpad neznamenal koniec EÚ, a už vôbec nie koniec Európy. Krajiny, ktoré by opustili eurozónu, by boli stále členmi EÚ a stále by si mohli užívať všetky výhody, ktoré k tomu patria, podobne ako krajiny EÚ, ktoré do eurozóny nikdy nevstúpili (Veľká Británia, Švédsko, Česko atď.).
Niet pochýb, že niektoré banky by mohli zbankrotovať, rovnako ako dlhy niektorých krajín budú musieť byť zreštrukturalizované. Nasledujúca recesia by mohla byť hlboká, ale keďže k mnohým z týchto udalostí dôjde aj tak, aspoň by sa vytvorila cesta k ekonomike, ktorá by mohla opäť rásť samostatne a udržateľne, bez kontinuálneho dopingu monetárnych injekcií a stimulačných balíčkov.
Ak si zo súčasnej situácie môžeme odniesť nejakú lekciu, je to tá, ktorú vyslovil asi pred 100 rokmi rakúsky ekonóm Eugen von Böhm Bawerk – v konflikte medzi politickými a ekonomickými zákonmi nakoniec zvíťazia tie ekonomické.
S ohľadom na všetky spletité dôvody, ktoré pomohli euru uzrieť svetlo sveta — politické ilúzie, nemiestne utopické vízie, a v prípade Nemecka pocit historickej viny, nie div, že výsledok je žalostný.
Príbeh eura ako „osudového spolku“ naznačuje, že neexistuje alternatíva k súčasnej ceste k čoraz užšej integrácii, ktorá znamená narastajúcu centralizáciu a stupňovanie intervencii.
Viera v osud je však popretím slobody. Ak majú byť Európania slobodní, musia mať možnosť voľby z viacerých spoločenských modelov, rôznych daňových režimov a rozličných politických usporiadaní. Vieme, že ak Európania prijmú model centralizovaného štátu, určite skončíme v Európe, ktorá bude menej prosperujúca a menej slobodná. Európania si však zaslúžia lepší osud.
Autor je Rakúšan žijúci v Bratislave. Spolupracuje s INESS.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.