Lenže problémom je, že na oboch stranách by vláda mohla naraziť na prah citlivosti občanov. Konsolidácia sa totiž bude zákonite odohrávať na pozadí pretrvávajúcej inflácie. Trojitá kombinácia výdavkových škrtov, vyšších daní a rastúcich cien by pre časť občanov mohla byť existenčnou ranou istoty.
.čo nás čaká s Ficom?
Do roka by konsolidačné opatrenia mohli spôsobiť nástup fenoménu autentických sociálnych nepokojov – teda takých, kde nebude v pozadí poťahovať nitky Smer. Roberta Fica, ktorý sa stane premiérom, to vystraší a pokúsi sa hnev verejnosti kanalizovať voči bankám, DSS-kám, obchodným reťazcom, súkromným zdravotným poisťovniam či veľkým monopolom. Z nich všetkých sa pokúsi vytrieskať peniaze. Aj príslušníci vyššej strednej vrstvy sa môžu pripraviť na ďalšie milionárske a majetkové dane, či dokonca dane z „luxusu“. Z rovnej dane sa stane progresívna. Problémom však je, že ani všetky tieto opatrenia nemusia stačiť. Smer nechce zvyšovať daň z pridanej hodnoty. Je však otázne, pokiaľ až bude Fico schopný chrániť svojich voličov pred následkami šetrenia. Namiesto reformy, ktorá by riešila problémy penzijného systému, môžeme zažiť snahu vlády riešiť svoje problémy obslúžením sa z druhého piliera. Otázna je zatiaľ reforma odvodov.
.v zajatí eurozóny
Ekonomické skupiny v pozadí novej vlády sa po necelých dvoch rokoch zrejme pokúsia opäť napojiť na štátny rozpočet. Môžeme očakávať útoky na opatrenia, prijaté Radičovej kabinetom, ktoré mali spriehľadniť narábanie s verejnými zdrojmi. Na týchto zápasoch sa bude mobilizovať verejná mienka a profilovať pravicová opozícia. Premiér Fico bude čeliť výzve, ako zladiť uspokojenie ekonomických záujmov v pozadí strany s nutnosťou konsolidácie verejných financií, a to pri snahe nepoštvať proti sebe vlastného voliča.
Ako mimoriadne otvorená ekonomika budeme ovplyvňovaní vonkajším prostredím v podobe diania v eurozóne. Našimi mantinelmi budú menová politika ECB, konečný osud Grécka, trvalý euroval (ESM) a otázka, či sa eurozóne podarí nakopnúť hospodársky rast. Môžeme takisto očakávať pokračujúcu plazivú centralizáciu Únie. Tento rok sú prezidentské voľby vo Francúzsku, ktoré možno vyhrá kandidát socialistov Francois Hollande, kým Nemecko čakajú voľby do spolkového snemu budúci rok. Ak by došlo k nahradeniu Angely Merkelovej kandidátom SPD a ľavičiar by vládol aj vo Francúzsku, na Európu by to malo ďalekosiahle následky. ECB by sa mohla dostať pod tlak, aby sa ešte väčšmi zmenila na samoobsluhu politikov – dnes ešte nie celkom s predvídateľnými následkami na Slovensko (hyperinflácia?).
Naša krajina pritom počas nasledujúceho volebného obdobia zrejme predbehne v HDP na obyvateľa prvé dva členské štáty EÚ, ktoré nemajú za sebou komunistickú minulosť, Portugalsko a Grécko. Nestane sa to obnovením zázračných schopností „tatranského tigra“ ani v dôsledku Ficovej geniality. Skôr vďaka zmenšeniu ich ekonomík. Obe krajiny nám totiž bežia v protismere.
.čo nás čaká s Ficom?
Do roka by konsolidačné opatrenia mohli spôsobiť nástup fenoménu autentických sociálnych nepokojov – teda takých, kde nebude v pozadí poťahovať nitky Smer. Roberta Fica, ktorý sa stane premiérom, to vystraší a pokúsi sa hnev verejnosti kanalizovať voči bankám, DSS-kám, obchodným reťazcom, súkromným zdravotným poisťovniam či veľkým monopolom. Z nich všetkých sa pokúsi vytrieskať peniaze. Aj príslušníci vyššej strednej vrstvy sa môžu pripraviť na ďalšie milionárske a majetkové dane, či dokonca dane z „luxusu“. Z rovnej dane sa stane progresívna. Problémom však je, že ani všetky tieto opatrenia nemusia stačiť. Smer nechce zvyšovať daň z pridanej hodnoty. Je však otázne, pokiaľ až bude Fico schopný chrániť svojich voličov pred následkami šetrenia. Namiesto reformy, ktorá by riešila problémy penzijného systému, môžeme zažiť snahu vlády riešiť svoje problémy obslúžením sa z druhého piliera. Otázna je zatiaľ reforma odvodov.
.v zajatí eurozóny
Ekonomické skupiny v pozadí novej vlády sa po necelých dvoch rokoch zrejme pokúsia opäť napojiť na štátny rozpočet. Môžeme očakávať útoky na opatrenia, prijaté Radičovej kabinetom, ktoré mali spriehľadniť narábanie s verejnými zdrojmi. Na týchto zápasoch sa bude mobilizovať verejná mienka a profilovať pravicová opozícia. Premiér Fico bude čeliť výzve, ako zladiť uspokojenie ekonomických záujmov v pozadí strany s nutnosťou konsolidácie verejných financií, a to pri snahe nepoštvať proti sebe vlastného voliča.
Ako mimoriadne otvorená ekonomika budeme ovplyvňovaní vonkajším prostredím v podobe diania v eurozóne. Našimi mantinelmi budú menová politika ECB, konečný osud Grécka, trvalý euroval (ESM) a otázka, či sa eurozóne podarí nakopnúť hospodársky rast. Môžeme takisto očakávať pokračujúcu plazivú centralizáciu Únie. Tento rok sú prezidentské voľby vo Francúzsku, ktoré možno vyhrá kandidát socialistov Francois Hollande, kým Nemecko čakajú voľby do spolkového snemu budúci rok. Ak by došlo k nahradeniu Angely Merkelovej kandidátom SPD a ľavičiar by vládol aj vo Francúzsku, na Európu by to malo ďalekosiahle následky. ECB by sa mohla dostať pod tlak, aby sa ešte väčšmi zmenila na samoobsluhu politikov – dnes ešte nie celkom s predvídateľnými následkami na Slovensko (hyperinflácia?).
Naša krajina pritom počas nasledujúceho volebného obdobia zrejme predbehne v HDP na obyvateľa prvé dva členské štáty EÚ, ktoré nemajú za sebou komunistickú minulosť, Portugalsko a Grécko. Nestane sa to obnovením zázračných schopností „tatranského tigra“ ani v dôsledku Ficovej geniality. Skôr vďaka zmenšeniu ich ekonomík. Obe krajiny nám totiž bežia v protismere.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.