.súvaha ECB (a takzvaného eurosystému – 17 národných centrálnych bánk krajín eurozóny) posledný rok explodovala. Od leta minulého roku narástla o 56 percent a dosiahla 3 bilióny. To je takmer štvrtina HDP eurozóny, pritom ešte v roku 2007 to bolo menej ako 10 percent. Za rast súvahy môžu najmä posledné dve kolá dlhodobých, trojročných úverov pre európske komerčné banky (LTRO). Až 800 komerčných bánk dostalo od ECB do rúk úvery spolu za 1 bilión eur, úročené jedným percentom.
Tento vývoj vyvolal búrlivé reakcie najmä v Nemecku, kde sú po hyperinflačnej katastrofe spred druhej svetovej vojny na monetárne experimenty asi najviac citliví. Bývalý vysoký zástupca ECB Jürgen Stark súvahu označil za „gigantickú“ a kvalitu zábezpeky úverov ECB za „šokujúcu“. Niektorí komentátori ekonomického diania hovoria o jej neschopnosti absorbovať budúce straty.
.nezničiteľná ECB
Aby mohli banky úvery od ECB čerpať, potrebovali cenné papiere, ktoré by mohli zložiť ako zábezpeku. Kvalitných cenných papierov je dnes ako šafranu a keďže ECB naozaj chcela, aby si banky po peniaze do tendrov prišli, pred ich zorganizovaním radikálne znížila požiadavky na kvalitu aktív, ktoré akceptuje. Pomohlo. Objem použiteľného kolaterálu sa zväčšil a banky sa dokonca pustili do vyrábania nových podivných dlhopisov, určených špeciálne na tento účel. Známe sú príklady z Talianska, keď tamojšie banky v synergickej spolupráci so štátom vyprodukovali dlhopisy pre ECB kryté štátnymi kasárňami. Ďalšou významnou oblasťou, kde hrozia budúce náklady ohrozujúce kapitál ECB, je portfólio dlhopisov problematických európskych krajín. ECB začala v máji 2010 suplovať chýbajúcich súkromných investorov a na sekundárnom trhu nakupuje dlhopisy problematických členských krajín. Dnes ich drží za vyše 220 miliárd eur. Ak nebudú niektoré z nich vďaka reštrukturalizácii dlhu týchto krajín splatené vo výške, ktorá zodpovedá ich nákupnej cene, hrozia z ich držby pre centrálnu banku straty. Odhady celkových strát z dnešného portfólia štátnych dlhopisov eurosystému sa pohybujú v rozpätí od 10 do 65 miliárd eur. Takýto pohľad je však zavádzajúci. Ignoruje totiž kapitál a rezervy jednotlivých národných centrálnych bánk eurosystému. Keď zahrnieme aj tie, dostaneme spolu 80 miliárd eur. Ak započítame aj ostatné aktíva ako zlato či cudzie meny v dnešných trhových, a nie nákupných cenách (za eurosystém asi 400 miliárd eur.), tak eurosystém s ECB by mal byť schopný absorbovať straty až do výšky 500 mld. eur. No ECB a Eurosystém by nepoložili ani straty výrazne presahujúce 500 miliárd eur.
.žiadny obed zadarmo
Zásadným tromfom v rukách ECB je totiž monopol na produkciu peňazí. Zisky z neho sa rozdeľujú medzi členov eurozóny. ECB každoročne vytlačí toľko eur, aby dostatočne nafúkla ceny v ekonomike v snahe dosiahnuť svoj 2-percentný inflačný cieľ. Keďže ceny by bez tlačenia nových peňazí vzhľadom na rast produktivity v ekonomike klesali, privilégium privlastniť si tento rozdiel medzi prirodzeným poklesom a plus dvoma percentami má nezanedbateľnú hodnotu, ktorá nie je zohľadnená na súvahe ECB. A teraz si predstavte, že možnosť dotlačiť každý rok v budúcnosti toľko eur, aby ľudia v obchodoch videli 2-percentnú cenovú infláciu, oceníte a súčasná hodnota budúcich príjmov z nafukovania cien zvýši súvahu eurosystému. Ekonóm Willem Buiter optimisticky odhaduje, že by sa tým zvýšila schopnosť eurosystému absorbovať straty minimálne o 2 bilióny eur. Samozrejme, ak odstránite podmienku maximálneho rastu cien o 2 percentá ročne, ocitnete sa v rozprávke o bezodnom mešci. Ten prestane fungovať až vtedy, keď ľudia v hyperinflačnej panike z eura úplne utečú.
O solventnosť ECB sa teda naozaj netreba obávať. Kým bude mať ECB monopol na produkciu peňazí, jej schopnosť produkovať „kapitál“ bude obmedzená iba hyperinflačnou panikou. Pravdepodobnejším rizikom je napríklad rozpad eurozóny z dôvodu vystúpenia jednej alebo hneď viacerých krajín. A ak sa dnes niečoho treba obávať, tak sú to určite dopady súčasnej monetárnej politiky ECB na ceny v ekonomike a prerozdelenia bohatstva v spoločnosti, ku ktorému dochádza vďaka prísunu nových peňazí vybraným subjektom. Krytie strát z pochybných dlhopisov či nesplatených úverov komerčných bánk z kapitálu eurosystému, samozrejme, nie je obedom zadarmo. Účet zaplatíme všetci z nižšie prerozdeleného zisku z používania monopolu na produkciu peňazí alebo rýchlo rastúcimi cenami a stratou kúpnej sily našich úspor.
Autor je ekonomický analytik INESS
Tento vývoj vyvolal búrlivé reakcie najmä v Nemecku, kde sú po hyperinflačnej katastrofe spred druhej svetovej vojny na monetárne experimenty asi najviac citliví. Bývalý vysoký zástupca ECB Jürgen Stark súvahu označil za „gigantickú“ a kvalitu zábezpeky úverov ECB za „šokujúcu“. Niektorí komentátori ekonomického diania hovoria o jej neschopnosti absorbovať budúce straty.
.nezničiteľná ECB
Aby mohli banky úvery od ECB čerpať, potrebovali cenné papiere, ktoré by mohli zložiť ako zábezpeku. Kvalitných cenných papierov je dnes ako šafranu a keďže ECB naozaj chcela, aby si banky po peniaze do tendrov prišli, pred ich zorganizovaním radikálne znížila požiadavky na kvalitu aktív, ktoré akceptuje. Pomohlo. Objem použiteľného kolaterálu sa zväčšil a banky sa dokonca pustili do vyrábania nových podivných dlhopisov, určených špeciálne na tento účel. Známe sú príklady z Talianska, keď tamojšie banky v synergickej spolupráci so štátom vyprodukovali dlhopisy pre ECB kryté štátnymi kasárňami. Ďalšou významnou oblasťou, kde hrozia budúce náklady ohrozujúce kapitál ECB, je portfólio dlhopisov problematických európskych krajín. ECB začala v máji 2010 suplovať chýbajúcich súkromných investorov a na sekundárnom trhu nakupuje dlhopisy problematických členských krajín. Dnes ich drží za vyše 220 miliárd eur. Ak nebudú niektoré z nich vďaka reštrukturalizácii dlhu týchto krajín splatené vo výške, ktorá zodpovedá ich nákupnej cene, hrozia z ich držby pre centrálnu banku straty. Odhady celkových strát z dnešného portfólia štátnych dlhopisov eurosystému sa pohybujú v rozpätí od 10 do 65 miliárd eur. Takýto pohľad je však zavádzajúci. Ignoruje totiž kapitál a rezervy jednotlivých národných centrálnych bánk eurosystému. Keď zahrnieme aj tie, dostaneme spolu 80 miliárd eur. Ak započítame aj ostatné aktíva ako zlato či cudzie meny v dnešných trhových, a nie nákupných cenách (za eurosystém asi 400 miliárd eur.), tak eurosystém s ECB by mal byť schopný absorbovať straty až do výšky 500 mld. eur. No ECB a Eurosystém by nepoložili ani straty výrazne presahujúce 500 miliárd eur.
.žiadny obed zadarmo
Zásadným tromfom v rukách ECB je totiž monopol na produkciu peňazí. Zisky z neho sa rozdeľujú medzi členov eurozóny. ECB každoročne vytlačí toľko eur, aby dostatočne nafúkla ceny v ekonomike v snahe dosiahnuť svoj 2-percentný inflačný cieľ. Keďže ceny by bez tlačenia nových peňazí vzhľadom na rast produktivity v ekonomike klesali, privilégium privlastniť si tento rozdiel medzi prirodzeným poklesom a plus dvoma percentami má nezanedbateľnú hodnotu, ktorá nie je zohľadnená na súvahe ECB. A teraz si predstavte, že možnosť dotlačiť každý rok v budúcnosti toľko eur, aby ľudia v obchodoch videli 2-percentnú cenovú infláciu, oceníte a súčasná hodnota budúcich príjmov z nafukovania cien zvýši súvahu eurosystému. Ekonóm Willem Buiter optimisticky odhaduje, že by sa tým zvýšila schopnosť eurosystému absorbovať straty minimálne o 2 bilióny eur. Samozrejme, ak odstránite podmienku maximálneho rastu cien o 2 percentá ročne, ocitnete sa v rozprávke o bezodnom mešci. Ten prestane fungovať až vtedy, keď ľudia v hyperinflačnej panike z eura úplne utečú.
O solventnosť ECB sa teda naozaj netreba obávať. Kým bude mať ECB monopol na produkciu peňazí, jej schopnosť produkovať „kapitál“ bude obmedzená iba hyperinflačnou panikou. Pravdepodobnejším rizikom je napríklad rozpad eurozóny z dôvodu vystúpenia jednej alebo hneď viacerých krajín. A ak sa dnes niečoho treba obávať, tak sú to určite dopady súčasnej monetárnej politiky ECB na ceny v ekonomike a prerozdelenia bohatstva v spoločnosti, ku ktorému dochádza vďaka prísunu nových peňazí vybraným subjektom. Krytie strát z pochybných dlhopisov či nesplatených úverov komerčných bánk z kapitálu eurosystému, samozrejme, nie je obedom zadarmo. Účet zaplatíme všetci z nižšie prerozdeleného zisku z používania monopolu na produkciu peňazí alebo rýchlo rastúcimi cenami a stratou kúpnej sily našich úspor.
Autor je ekonomický analytik INESS
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.