V pomernom volebnom systéme je slovenský výsledok unikátom (Maďarsko je kombinovaný systém). Jeho prednosťou je aspoň to, že nerozkrájal opozíciu, ktorá môže v budúcnosti vyrásť v protihráča a brzdu dominantného Smeru. (Koaličné „ponuky“ od Fica boli logicky absurdné a názory, že „sa chce podeliť o zodpovednosť“, sú až nekomentovateľné). Istá šanca budúcej opozície je dôležitejšia, než si dnes dokážeme predstaviť. Stane sa tak však len v prípade, že odovzdanie moci využijú stredopravé strany na vlastnú konsolidáciu a vnútorné reformy.
Iste, je to banalita. Ako však napovedajú aj malichernosti typu „kto vyhral krúžkovanie v KDH“, zdôrazniť to treba. Realitou totiž je, že takéto „diskusie o lídrovi pravice sú úplne komickým a absurdným odvádzaním pozornosti od hlavných problémov, ktorým slovenská pravica čelí“. Toto bol zámerne citát od českého politológa, ktorý tým ocenil nielen slovenskú pravicu, ale aj verejnú debatu.
Riziká a hrozby, ktoré nesie vláda Smeru, sa dajú vypočítavať dlho. Pre právny štát, justíciu, dôchodkové sporenie, verejné financie... Matkou všetkých hrozieb je však skutočnosť, že moc nie je pre Fica prostriedkom, ale samotným cieľom. S dôležitou výhradou: Ak dáme do zátvorky materiálne a sociálne benefity moci. V tomto zmysle je moc, samozrejme, aj pre Fica prostriedkom. Ak ale vezmeme vládnutie po obsahovej stránke, tak aj ten „sociálny štát“ v podaní Fica, je iba „akožeprogram“, „akožecieľ“, teda marketingová protéza, zložená z ideologických panelov, ktoré mu zostali z mladosti. Zakrýva však úplnú absenciu dlhodobého plánu, strategickej kotvy, o ktorú by dokázal oprieť denný manažment problémov.
Tu leží hendikep Smeru oproti predchodcom, ktorí mali predstavy – a myslime si o nich čokoľvek – napríklad odvodový bonus, podnikateľské prostredie à la Singapur, modernizácie podľa Minervy, lepšie fungovanie spravodlivosti, a aj protikorupčné opatrenia (je to na smiech cez slzy, ale je to fakt). Aj vo vzťahu k otázkam Európy sa dokázali názorovo poruvať, kým Ficov celý európsky názor vyčerpáva veta „Slovensko musí nasledovať návrhy Nemecka a Francúzska.“ Jediná vízia o krajine, ktorú Fico nosí v hlave, sú – diaľnice a jadrová energetika. Nie je náhoda, že súvisí s ťažením renty a pochádza z minulého storočia…
V situácii, keď so zvýšenou naliehavosťou platí, čo tu bolo napísané už v lete 2010, teda že nastupujúcu vládu čakajú také ďalekonosné rozhodnutia, aké žiadnu pred ňou, je charakter a profil Smeru dosť poplašnou správou. Aplauz európskych sociálnych demokracií, ktoré na nedávne bojkoty a embargá kvôli SNS dokonale zabudli, je pochopiteľný. Slovensko sa stáva iba štvrtou krajinou EÚ s ľavicou vo vláde. To, že v kríze – ktorej nevidieť konca – sa volí väčšinou doprava, však nie je paradox, ale akýsi sebazáchovný reflex demokratických spoločností. Cena za to, že na Slovensku bol tento pud prekričaný degeneratívnymi procesmi a kolosálnou nezodpovednosťou na pravej časti spektra, zrejme bude vysoká.
Iste, je to banalita. Ako však napovedajú aj malichernosti typu „kto vyhral krúžkovanie v KDH“, zdôrazniť to treba. Realitou totiž je, že takéto „diskusie o lídrovi pravice sú úplne komickým a absurdným odvádzaním pozornosti od hlavných problémov, ktorým slovenská pravica čelí“. Toto bol zámerne citát od českého politológa, ktorý tým ocenil nielen slovenskú pravicu, ale aj verejnú debatu.
Riziká a hrozby, ktoré nesie vláda Smeru, sa dajú vypočítavať dlho. Pre právny štát, justíciu, dôchodkové sporenie, verejné financie... Matkou všetkých hrozieb je však skutočnosť, že moc nie je pre Fica prostriedkom, ale samotným cieľom. S dôležitou výhradou: Ak dáme do zátvorky materiálne a sociálne benefity moci. V tomto zmysle je moc, samozrejme, aj pre Fica prostriedkom. Ak ale vezmeme vládnutie po obsahovej stránke, tak aj ten „sociálny štát“ v podaní Fica, je iba „akožeprogram“, „akožecieľ“, teda marketingová protéza, zložená z ideologických panelov, ktoré mu zostali z mladosti. Zakrýva však úplnú absenciu dlhodobého plánu, strategickej kotvy, o ktorú by dokázal oprieť denný manažment problémov.
Tu leží hendikep Smeru oproti predchodcom, ktorí mali predstavy – a myslime si o nich čokoľvek – napríklad odvodový bonus, podnikateľské prostredie à la Singapur, modernizácie podľa Minervy, lepšie fungovanie spravodlivosti, a aj protikorupčné opatrenia (je to na smiech cez slzy, ale je to fakt). Aj vo vzťahu k otázkam Európy sa dokázali názorovo poruvať, kým Ficov celý európsky názor vyčerpáva veta „Slovensko musí nasledovať návrhy Nemecka a Francúzska.“ Jediná vízia o krajine, ktorú Fico nosí v hlave, sú – diaľnice a jadrová energetika. Nie je náhoda, že súvisí s ťažením renty a pochádza z minulého storočia…
V situácii, keď so zvýšenou naliehavosťou platí, čo tu bolo napísané už v lete 2010, teda že nastupujúcu vládu čakajú také ďalekonosné rozhodnutia, aké žiadnu pred ňou, je charakter a profil Smeru dosť poplašnou správou. Aplauz európskych sociálnych demokracií, ktoré na nedávne bojkoty a embargá kvôli SNS dokonale zabudli, je pochopiteľný. Slovensko sa stáva iba štvrtou krajinou EÚ s ľavicou vo vláde. To, že v kríze – ktorej nevidieť konca – sa volí väčšinou doprava, však nie je paradox, ale akýsi sebazáchovný reflex demokratických spoločností. Cena za to, že na Slovensku bol tento pud prekričaný degeneratívnymi procesmi a kolosálnou nezodpovednosťou na pravej časti spektra, zrejme bude vysoká.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.