Žijeme v krajine, kde silný investor presadí takmer čokoľvek. Aj proti záujmom ochrany prírody či pamiatok. Práve preto je výnimočnou správou rozhodnutie zastupiteľstva v Spišskej Belej, ktoré pomerom hlasov 10:1 neumožnilo výstavbu priemyselného parku.
Aký bol dôvod rozhodnutia? Priemyselný park by trvalo znehodnotil územie pri Kaštieli Strážky a priľahlom anglickom parku. Neteší nás to, ale obvykle prinášame reportáže o miznúcej identite Slovenska: o spupnosti investorov, podkupnosti štátnych úradníkov a arogancii politikov. Pokúšame sa trpezlivo vysvetliť, že mnohými necitlivými zásahmi sa tvár našej krajiny a miest poškodzuje.
.kaštieľ a „dynamizácia“ výroby
Toto je však, zdá sa, iný prípad. Spiš je územie s najvyššími kultúrnymi, historickými a prírodnými hodnotami na Slovensku. Spišská Belá a jej mestská časť Strážky tvoria unikát, na ktorom je „defilé“ všetkých dôležitých štýlov, pre Spiš a Slovensko takých významných a nenahraditeľných. Stojí tam gotický kostol s nástennými maľbami a oltármi, hneď vedľa renesančná zvonica zo 17. storočia a cez cestu leží na stredovekých základoch budovaný renesančný kaštieľ s rysmi romantizmu 19. storočia a parkom, kde v roku 1968 nakrúcal Alain Robbe-Grillet slávny francúzsky film Muž, ktorý luže s Ivanom Mistríkom v jednej z hlavných úloh. V tom kaštieli, kam zavíta 12-tisíc návštevníkov ročne, je stála expozícia jedného z najvýznamnejších stredoeurópskych maliarov prelomu 19. a 20. storočia, Ladislava Mednyánszkeho. Okrem toho tu do roku 1972 žila grófka Margita Czoborová. Ako posledná šľachtičná na Slovensku.
Historik umenia zo Slovenskej národnej galérie (SNG) Dušan Buran sa úprimne čuduje, ako niekomu vôbec mohla napadnúť absurdná myšlienka, že v tesnom susedstve tejto národnej kultúrnej pamiatky vybuduje továrenské haly priemyselného parku. Ale napadla... Miestny podnikateľ a spracovateľ dreva Štefan Tomas prišiel so zámerom priemyselného parku na voľnej ploche medzi perifériou Kežmarku, riekou Poprad a kaštieľom. Je pritom paradoxné, že práve on ako majiteľ firmy Drepal predtým zachránil – a citlivo opravil – historický objekt bývalej pradiarne v južnej časti tohto priestoru, kde dnes prenajíma priestory zahraničným firmám, americkej a francúzskej, ktoré tu zamestnávajú 600 ľudí. Stalo sa tak bez koruny štátnej dotácie.
„Keď sme v roku 2000 podpísali zmluvu s americkou firmou Hengstler, zaviazali nás získať na zelenej lúke priestor na ďalšiu dynamizáciu výroby. Tých 30 hektárov pôdy sme už vtedy kúpili so zámerom na rozšírenie priemyselného parku,“ tvrdí dnes Tomas a dodáva, že ide o zátopovú oblasť Bušovce, s ktorou neboli nijaké zámery.
Grófka Czoborová ako posledný vlastník týchto nehnuteľností nemala priamych potomkov. Najvyšší súd zamietol reštitučné nároky a pozemkový fond parcely pridelil ako náhradu iným reštituentom, od ktorých ich vzápätí Tomas odkúpil.
Pritom je tu evidentný spor a rozdiel v prístupe dvoch susedných miest. Iba tretina týchto pozemkov leží v katastri Spišskej Belej. Dve tretiny sú v katastri Kežmarku, ktorý s priemyselným parkom súhlasí a po vybudovaní inžinierskych sietí ich od Tomasa za 20 miliónov odkúpil. Na jar 2008 by sa tu malo začať stavať. „Všetky tieto pozemky patrili kedysi Strážkam. Mesto Kežmarok si ich administratívne prisvojilo v roku 1971 bez náhrady územia,“ vysvetľuje lekár Andrej Novák, ktorý je už 13 rokov poslancom mestského zastupiteľstva v Spišskej Belej. Dodáva, že mesto má s investormi nedobré skúsenosti, čoho dôkazom je aj tabaková továreň, ktorú štát po páde socializmu najprv predal nemeckej firme. Neskôr však prišli Angličania, ktorí sa po dvoch rokoch zdvihli a odišli do Poľska – pričom po nich ostali prázdne haly. Dnes sa tu s tretinou využitia pôvodnej kapacity vyrábajú elektrické komponenty.
.o slobodnom rozhodnutí
Spišský developer Tomas svojím vytrvalým úsilím nezískal iba pozemky. Často jazdil „vybavovať“ aj do Prešova. Dosiahol aj to, že samosprávny kraj vo svojom územnom pláne (ÚP) toto územie označil ako zónu na priemyselnú výrobu, čo bolo a je v rozpore s ÚP mesta Spišská Belá, ktorý je pritom určujúci. Podstatné je, že bez jeho čiastočnej zmeny tu výstavba továrenských hál nie je možná. Zlyhal však Pamiatkový úrad SR, ktorý dlhodobo nekonal a nevyjadril sa k zmene plánu. SNG ako vlastník Kaštieľa Strážky ho pritom od roku 2004 žiadal o rozšírenie ochranného pásma pamiatky – doteraz bezvýsledne.
„Spolu s poslancami som veľmi prekvapený, že túto pamiatku chráni viac naše mesto ako Pamiatkový úrad, ktorý pripúšťa výstavbu hál na tretine územia v katastri nášho mesta,“ vysvetľuje primátor Spišskej Belej Štefan Bieľak. Dodáva, že doteraz mali pritom s Tomasom veľmi dobré vzťahy. Mesto Spišská Belá už pritom v predmetnej veci raz rozhodlo, v roku 2004 sa postavilo proti výstavbe priemyselného parku. Potom však boli komunálne voľby, po ktorých síce ostal ten istý primátor, 7 z 11 poslancov je však nových. Ide väčšinou o mladších ľudí, menších podnikateľov, lekára, učiteľov. Prevahu má v meste KDH. Tomas dúfal, že svoj zámer konečne presadí, opäť však nepochodil. Po dvojhodinovej diskusii na verejnom zasadnutí tento zámer v septembri 2007 jednoznačne odmietli. Autonómne a slobodne.
„Som hrdý na poslancov, ktorí išli nepopulárnym rozhodnutím v očiach voličov do rizika. Dôvod je však jeden-jediný, je ním ochrana kultúrnej pamiatky. Je možné, že ju ochraňujeme aj proti vôli obyvateľov mesta. Verím však, že aj keď to dnes ostane nepochopené, budúce generácie náš krok ocenia. Bolo to ťažké rozhodovanie s vedomím veľkej zodpovednosti, ktoré vôbec nebolo vopred také jasné, ako sa to možno zdá,“ hovorí Bieľak.
Inak, poznáte iné slovenské mesto, kde by primátor s takým rešpektom používal latinský pojem genius loci (duch miesta)? Mesto, ktoré najprv kúpi za štvrť milióna od samosprávneho kraja budovu nepoužívanej školy z čias socializmu, aby ju vzápätí dalo na vlastné náklady zbúrať s tým, že sa tak odkryje pohľad na gotický Kostol sv. Anny a renesančnú zvonicu? Nie, iné mesto s podobne „tvrdohlavým“ vedením v tejto krajine zrejme neexistuje.
Ako sa dalo očakávať, podnikateľ Tomas, s ktorým malo mesto dovtedy podľa slov primátora veľmi dobré vzťahy, sa s opätovným zamietnutím priemyselnej zóny pri kaštieli nezmieril. Tvrdí, že na vine je neinformovanosť a závisť poslancov. Ide pritom o sympaticky pôsobiaceho a otvorene komunikujúceho človeka, ktorý ani v najmenšom nepripomína archetypálnych „žralokov“ z novodobej developerskej slovenskej mytológie. Robí teraz všetko pre to, aby mesto svoje rozhodnutie prehodnotilo, v čom by mu mali pomôcť tlaky z cirkevných, občianskych, politických aj podnikateľských kruhov. To všetko je u nás obvyklé, možno aj legitímne. „Cítime tlaky zovšadiaľ. Doteraz som čosi také videl iba vo filmoch, presviedčam sa však o tom na vlastnej koži,“ hovorí v tajuplných náznakoch mestský poslanec Novák.
.občania ako rukojemníci
Zjednodušený pohľad na tento unikátny prípad hovorí o spore medzi pragmatizmom a romantizmom. Ak postavíme na pomyselnú misku váh vytvorenie pracovných miest (budúcnosť) a ochranu pamiatky (minulosť), nemusíme byť veštci alebo sociológovia, aby sme uhádli, čo v mysliach obyvateľov zvíťazí.
Prácu chce predsa každý, čo je pochopiteľné. Dokonca aj tí, čo ju už majú. Spišská Belá má pritom ojedinele nízku, iba 8-percentnú mieru nezamestnanosti. A práve na túto citlivú strunu teraz zahral podnikateľ Tomas, ktorého priaznivci zorganizovali petíciu za vytváranie nových pracovných príležitostí v priemyselnej zóne Pradiareň. Má veľký ohlas. Za prvé tri dni ju podpísalo 620 občanov mesta, ktoré má okolo päťtisíc obyvateľov. Zástupcovia petičného výboru sa majú začiatkom októbra stretnúť s vedením mesta, ktoré im vysvetlí dôvody svojho rozhodnutia, je však odhodlané ho nezmeniť. Naopak, primátor obviňuje Tomasa z demagógie a presadzovania svojho výlučne osobného záujmu, ktorým je snaha predať pozemky.
„Pán Tomas zavádza, ak tvrdí, že sa na uvedenom území vytvorí práca približne pre 300 ľudí. Dodnes o toto územie neprejavil záujem nijaký konkrétny investor. Teda celý prípad je v polohe úsilia dosiahnuť zmenu územného plánu mesta, zhodnotiť pozemky (dnes polia a lúky) a predať ich ako pozemky na výstavbu priemyselného parku,“ píše 20. 9. primátor Bieľak v stanovisku určenom občanom.
Zdá sa, že svoje argumenty má aj podnikateľ Tomas, ak vyčíta mestu, že nemá pripravené nijaké alternatívne a infraštruktúrou vybavené lokality s vykúpenými pozemkami. Je odhodlaný stanovisko mesta napadnúť na súde ako „nútené obmedzenie svojho ústavou garantovaného vlastníckeho práva“. Okrem toho zredukoval svoj pôvodný zámer tak, že továrenské haly by už pokrývali iba polovicu pozemkov v katastri Spišskej Belej – zvyšok by tvorilo parkovisko a zeleň. S tým však zásadne nesúhlasí SNG ako vlastník, pretože ochranná zeleň vysadených stromov by zakryla nielen výhľad na historický park v južnom smere od medzinárodnej cesty Kežmarok – Stará Ľubovňa, ale by aj absurdne poprela samu logiku ochranného pásma pamiatky tým, že by zakryla v podstate ju, a nie priemyselný park...
Tomas dnes používa aj metódy, ktoré ho diskvalifikujú. Oznámil totiž svojim 25 zamestnancom, ktorí majú trvalý pobyt v Spišskej Belej, že ak mesto neprehodnotí svoje rozhodnutie, k 31. októbru s nimi rozviaže pracovný pomer. Šokujúca je najmä trúfalosť tohto kroku. Nepovedal im to iba osobne, dal im to takpovediac čierne na bielom, v osobne doručenom liste.
„Zavolal som si ich a povedal som: potrebujem vás použiť ako nástroj, vedzte však, že ak dožijeme Vianoc v zdraví, budete tu všetci robiť aj naďalej. Ich reakcia? Zdá sa, že to pochopili. Nechcem od nich nič iné, iba to, aby išli za primátorom a primali ho prehodnotiť jeho postoj. A to urobili,“ vysvetľuje Tomas a dodáva: „Ja ich aj tak neprepustím...“
Metódy, ktoré hraničia s vydieraním zamestnancov, sú nepochybne „za čiarou“. Primátor je odhodlaný nátlaku neustúpiť, poslanci tiež; prídu však ďalšie komunálne voľby s novým povoľnejším obsadením radnice – a čo potom, ak sa k hlasovaniu vrátia? Kunsthistorik Buran sa preto oprávnene obáva o trvácnosť rozhodnutí samosprávy: „Potrebujeme mať perspektívnejšiu ochranu tohto areálu než je len momentálne osvietené zastupiteľstvo. Principiálne platí, že mechanizmy na ochranu takýchto dôležitých pamiatok by mal mať štát.“ A s tým sa nedá nesúhlasiť.
.andrej Bán
Aký bol dôvod rozhodnutia? Priemyselný park by trvalo znehodnotil územie pri Kaštieli Strážky a priľahlom anglickom parku. Neteší nás to, ale obvykle prinášame reportáže o miznúcej identite Slovenska: o spupnosti investorov, podkupnosti štátnych úradníkov a arogancii politikov. Pokúšame sa trpezlivo vysvetliť, že mnohými necitlivými zásahmi sa tvár našej krajiny a miest poškodzuje.
.kaštieľ a „dynamizácia“ výroby
Toto je však, zdá sa, iný prípad. Spiš je územie s najvyššími kultúrnymi, historickými a prírodnými hodnotami na Slovensku. Spišská Belá a jej mestská časť Strážky tvoria unikát, na ktorom je „defilé“ všetkých dôležitých štýlov, pre Spiš a Slovensko takých významných a nenahraditeľných. Stojí tam gotický kostol s nástennými maľbami a oltármi, hneď vedľa renesančná zvonica zo 17. storočia a cez cestu leží na stredovekých základoch budovaný renesančný kaštieľ s rysmi romantizmu 19. storočia a parkom, kde v roku 1968 nakrúcal Alain Robbe-Grillet slávny francúzsky film Muž, ktorý luže s Ivanom Mistríkom v jednej z hlavných úloh. V tom kaštieli, kam zavíta 12-tisíc návštevníkov ročne, je stála expozícia jedného z najvýznamnejších stredoeurópskych maliarov prelomu 19. a 20. storočia, Ladislava Mednyánszkeho. Okrem toho tu do roku 1972 žila grófka Margita Czoborová. Ako posledná šľachtičná na Slovensku.
Historik umenia zo Slovenskej národnej galérie (SNG) Dušan Buran sa úprimne čuduje, ako niekomu vôbec mohla napadnúť absurdná myšlienka, že v tesnom susedstve tejto národnej kultúrnej pamiatky vybuduje továrenské haly priemyselného parku. Ale napadla... Miestny podnikateľ a spracovateľ dreva Štefan Tomas prišiel so zámerom priemyselného parku na voľnej ploche medzi perifériou Kežmarku, riekou Poprad a kaštieľom. Je pritom paradoxné, že práve on ako majiteľ firmy Drepal predtým zachránil – a citlivo opravil – historický objekt bývalej pradiarne v južnej časti tohto priestoru, kde dnes prenajíma priestory zahraničným firmám, americkej a francúzskej, ktoré tu zamestnávajú 600 ľudí. Stalo sa tak bez koruny štátnej dotácie.
„Keď sme v roku 2000 podpísali zmluvu s americkou firmou Hengstler, zaviazali nás získať na zelenej lúke priestor na ďalšiu dynamizáciu výroby. Tých 30 hektárov pôdy sme už vtedy kúpili so zámerom na rozšírenie priemyselného parku,“ tvrdí dnes Tomas a dodáva, že ide o zátopovú oblasť Bušovce, s ktorou neboli nijaké zámery.
Grófka Czoborová ako posledný vlastník týchto nehnuteľností nemala priamych potomkov. Najvyšší súd zamietol reštitučné nároky a pozemkový fond parcely pridelil ako náhradu iným reštituentom, od ktorých ich vzápätí Tomas odkúpil.
Pritom je tu evidentný spor a rozdiel v prístupe dvoch susedných miest. Iba tretina týchto pozemkov leží v katastri Spišskej Belej. Dve tretiny sú v katastri Kežmarku, ktorý s priemyselným parkom súhlasí a po vybudovaní inžinierskych sietí ich od Tomasa za 20 miliónov odkúpil. Na jar 2008 by sa tu malo začať stavať. „Všetky tieto pozemky patrili kedysi Strážkam. Mesto Kežmarok si ich administratívne prisvojilo v roku 1971 bez náhrady územia,“ vysvetľuje lekár Andrej Novák, ktorý je už 13 rokov poslancom mestského zastupiteľstva v Spišskej Belej. Dodáva, že mesto má s investormi nedobré skúsenosti, čoho dôkazom je aj tabaková továreň, ktorú štát po páde socializmu najprv predal nemeckej firme. Neskôr však prišli Angličania, ktorí sa po dvoch rokoch zdvihli a odišli do Poľska – pričom po nich ostali prázdne haly. Dnes sa tu s tretinou využitia pôvodnej kapacity vyrábajú elektrické komponenty.
.o slobodnom rozhodnutí
Spišský developer Tomas svojím vytrvalým úsilím nezískal iba pozemky. Často jazdil „vybavovať“ aj do Prešova. Dosiahol aj to, že samosprávny kraj vo svojom územnom pláne (ÚP) toto územie označil ako zónu na priemyselnú výrobu, čo bolo a je v rozpore s ÚP mesta Spišská Belá, ktorý je pritom určujúci. Podstatné je, že bez jeho čiastočnej zmeny tu výstavba továrenských hál nie je možná. Zlyhal však Pamiatkový úrad SR, ktorý dlhodobo nekonal a nevyjadril sa k zmene plánu. SNG ako vlastník Kaštieľa Strážky ho pritom od roku 2004 žiadal o rozšírenie ochranného pásma pamiatky – doteraz bezvýsledne.
„Spolu s poslancami som veľmi prekvapený, že túto pamiatku chráni viac naše mesto ako Pamiatkový úrad, ktorý pripúšťa výstavbu hál na tretine územia v katastri nášho mesta,“ vysvetľuje primátor Spišskej Belej Štefan Bieľak. Dodáva, že doteraz mali pritom s Tomasom veľmi dobré vzťahy. Mesto Spišská Belá už pritom v predmetnej veci raz rozhodlo, v roku 2004 sa postavilo proti výstavbe priemyselného parku. Potom však boli komunálne voľby, po ktorých síce ostal ten istý primátor, 7 z 11 poslancov je však nových. Ide väčšinou o mladších ľudí, menších podnikateľov, lekára, učiteľov. Prevahu má v meste KDH. Tomas dúfal, že svoj zámer konečne presadí, opäť však nepochodil. Po dvojhodinovej diskusii na verejnom zasadnutí tento zámer v septembri 2007 jednoznačne odmietli. Autonómne a slobodne.
„Som hrdý na poslancov, ktorí išli nepopulárnym rozhodnutím v očiach voličov do rizika. Dôvod je však jeden-jediný, je ním ochrana kultúrnej pamiatky. Je možné, že ju ochraňujeme aj proti vôli obyvateľov mesta. Verím však, že aj keď to dnes ostane nepochopené, budúce generácie náš krok ocenia. Bolo to ťažké rozhodovanie s vedomím veľkej zodpovednosti, ktoré vôbec nebolo vopred také jasné, ako sa to možno zdá,“ hovorí Bieľak.
Inak, poznáte iné slovenské mesto, kde by primátor s takým rešpektom používal latinský pojem genius loci (duch miesta)? Mesto, ktoré najprv kúpi za štvrť milióna od samosprávneho kraja budovu nepoužívanej školy z čias socializmu, aby ju vzápätí dalo na vlastné náklady zbúrať s tým, že sa tak odkryje pohľad na gotický Kostol sv. Anny a renesančnú zvonicu? Nie, iné mesto s podobne „tvrdohlavým“ vedením v tejto krajine zrejme neexistuje.
Ako sa dalo očakávať, podnikateľ Tomas, s ktorým malo mesto dovtedy podľa slov primátora veľmi dobré vzťahy, sa s opätovným zamietnutím priemyselnej zóny pri kaštieli nezmieril. Tvrdí, že na vine je neinformovanosť a závisť poslancov. Ide pritom o sympaticky pôsobiaceho a otvorene komunikujúceho človeka, ktorý ani v najmenšom nepripomína archetypálnych „žralokov“ z novodobej developerskej slovenskej mytológie. Robí teraz všetko pre to, aby mesto svoje rozhodnutie prehodnotilo, v čom by mu mali pomôcť tlaky z cirkevných, občianskych, politických aj podnikateľských kruhov. To všetko je u nás obvyklé, možno aj legitímne. „Cítime tlaky zovšadiaľ. Doteraz som čosi také videl iba vo filmoch, presviedčam sa však o tom na vlastnej koži,“ hovorí v tajuplných náznakoch mestský poslanec Novák.
.občania ako rukojemníci
Zjednodušený pohľad na tento unikátny prípad hovorí o spore medzi pragmatizmom a romantizmom. Ak postavíme na pomyselnú misku váh vytvorenie pracovných miest (budúcnosť) a ochranu pamiatky (minulosť), nemusíme byť veštci alebo sociológovia, aby sme uhádli, čo v mysliach obyvateľov zvíťazí.
Prácu chce predsa každý, čo je pochopiteľné. Dokonca aj tí, čo ju už majú. Spišská Belá má pritom ojedinele nízku, iba 8-percentnú mieru nezamestnanosti. A práve na túto citlivú strunu teraz zahral podnikateľ Tomas, ktorého priaznivci zorganizovali petíciu za vytváranie nových pracovných príležitostí v priemyselnej zóne Pradiareň. Má veľký ohlas. Za prvé tri dni ju podpísalo 620 občanov mesta, ktoré má okolo päťtisíc obyvateľov. Zástupcovia petičného výboru sa majú začiatkom októbra stretnúť s vedením mesta, ktoré im vysvetlí dôvody svojho rozhodnutia, je však odhodlané ho nezmeniť. Naopak, primátor obviňuje Tomasa z demagógie a presadzovania svojho výlučne osobného záujmu, ktorým je snaha predať pozemky.
„Pán Tomas zavádza, ak tvrdí, že sa na uvedenom území vytvorí práca približne pre 300 ľudí. Dodnes o toto územie neprejavil záujem nijaký konkrétny investor. Teda celý prípad je v polohe úsilia dosiahnuť zmenu územného plánu mesta, zhodnotiť pozemky (dnes polia a lúky) a predať ich ako pozemky na výstavbu priemyselného parku,“ píše 20. 9. primátor Bieľak v stanovisku určenom občanom.
Zdá sa, že svoje argumenty má aj podnikateľ Tomas, ak vyčíta mestu, že nemá pripravené nijaké alternatívne a infraštruktúrou vybavené lokality s vykúpenými pozemkami. Je odhodlaný stanovisko mesta napadnúť na súde ako „nútené obmedzenie svojho ústavou garantovaného vlastníckeho práva“. Okrem toho zredukoval svoj pôvodný zámer tak, že továrenské haly by už pokrývali iba polovicu pozemkov v katastri Spišskej Belej – zvyšok by tvorilo parkovisko a zeleň. S tým však zásadne nesúhlasí SNG ako vlastník, pretože ochranná zeleň vysadených stromov by zakryla nielen výhľad na historický park v južnom smere od medzinárodnej cesty Kežmarok – Stará Ľubovňa, ale by aj absurdne poprela samu logiku ochranného pásma pamiatky tým, že by zakryla v podstate ju, a nie priemyselný park...
Tomas dnes používa aj metódy, ktoré ho diskvalifikujú. Oznámil totiž svojim 25 zamestnancom, ktorí majú trvalý pobyt v Spišskej Belej, že ak mesto neprehodnotí svoje rozhodnutie, k 31. októbru s nimi rozviaže pracovný pomer. Šokujúca je najmä trúfalosť tohto kroku. Nepovedal im to iba osobne, dal im to takpovediac čierne na bielom, v osobne doručenom liste.
„Zavolal som si ich a povedal som: potrebujem vás použiť ako nástroj, vedzte však, že ak dožijeme Vianoc v zdraví, budete tu všetci robiť aj naďalej. Ich reakcia? Zdá sa, že to pochopili. Nechcem od nich nič iné, iba to, aby išli za primátorom a primali ho prehodnotiť jeho postoj. A to urobili,“ vysvetľuje Tomas a dodáva: „Ja ich aj tak neprepustím...“
Metódy, ktoré hraničia s vydieraním zamestnancov, sú nepochybne „za čiarou“. Primátor je odhodlaný nátlaku neustúpiť, poslanci tiež; prídu však ďalšie komunálne voľby s novým povoľnejším obsadením radnice – a čo potom, ak sa k hlasovaniu vrátia? Kunsthistorik Buran sa preto oprávnene obáva o trvácnosť rozhodnutí samosprávy: „Potrebujeme mať perspektívnejšiu ochranu tohto areálu než je len momentálne osvietené zastupiteľstvo. Principiálne platí, že mechanizmy na ochranu takýchto dôležitých pamiatok by mal mať štát.“ A s tým sa nedá nesúhlasiť.
.andrej Bán
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.